Červené, čierne či biele? Zápas o svet robotníctva

V predchádzajúcej časti sme sa dostali k otázke národnostného útlaku a jeho významu pre formovanie slovenského robotníckeho hnutia na konci 19. storočia. Skôr než sa posunieme k začiatkom 20. storočia a k vzniku vlastnej slovenskej sociálno­demokratickej strany, oplatí sa pristaviť pri fenoméne, ktorý robotnícke hnutie sprevádza od jeho počiatkov – pri jeho vnútorných premenách a ideovej rôznorodosti. Už raz sme videli zásadný posun, keď sa robotníci odklonili od liberalizmu a prijali socialistický program; v ďalšom vývoji sa však ukázalo, že tento proces nebol jednosmerný, ale postupne viedol k pluralite prúdov, ktoré sa usilovali osloviť pracujúcich rozličnými ideovými a organizačnými cestami. Aj na území Slovenska sa vedľa sociálnodemo­kratických začali formovať kresťanské, predovšetkým katolícke, robotnícke iniciatívy, ale tiež iné náboženské či národné smery.

Ideové trieštenie

Tieto prúdy napodobňovali formy organizovania socialistov – zakladali spolky, združenia a odbory –, no snažili sa im ponúknuť iný obsah a vlastnú legitimizáciu. Ich význam nemožno podceniť, pretože predstavovali vážnu konkurenciu pre socialistické hnutie a spoluurčovali podobu robotníckej organizovanosti. V ďalšej časti sa preto zameriame práve na tieto paralelné robotnícke iniciatívy, osobitne na kresťanské hnutie, ktoré na prelome storočí vstúpilo do zápasu o „dušu slovenského robotníka“.

Nemožno opomenúť ani štrukturálne dôvody rozvoja pluralizmu hnutia práce. Za slabším politickým vplyvom slovenských sociálnych demokratov stál aj fakt, že sa jednostranne orientovali na priemyselný proletariát a viac-menej ignorovali roľníctvo. A práve agrárno-robotnícke hnutie tvorilo špecifikum Uhorska, typické pre pretrvávajúce feudálne väzby. Hnutie poľnohospodárskych robotníkov vychádzalo z ich materiálnych podmienok a pokračovalo aj v medzivojnovom období. Parafrázujúc Karla Marxa, robotníci si tvoria vlastné dejiny, ale nie za podmienok, ktoré si sami zvolili.

Národ nad triedou: Českí národní socialisti a ich odbory

Už naznačené štiepenie na báze národností, ktoré malo na Slovensku podobu maďarizácie, sa nevyhlo ani Predlitavskej časti monarchie. V roku 1897 vznikla pomocou českých meštianskych politikov Československá strana národně socialistická, ktorá odmietla dobové politiky na ľavom spektre dominantnej sociálnej demokracie. Postupne začala pracovať aj na formovaní vlastných odborov. V apríli 1902 v pražskom hostinci U žitné brány došlo k ustanoveniu České obce dělnické (ČOD), ktorá mala okrem hospodárskych a sociálnych záujmov svojho členstva medzi nimi pestovať aj „národné a spoločenské uvedomenie“. Okrem robotníctva a ďalších zamestnancov združovala čiastočne aj drobných živnostníkov a inteligenciu, najmä učiteľstvo. Ako ukázali nasledujúce dekády, vznikla životaschopná politicko-odborová alternatíva k sociálnodemokratickým odborom. ČOD postupne prehodnotila spočiatku negatívny postoj ku štrajkom a jej zväzy zohrali významnú rolu napríklad pri pasívnom odpore v železničnom sektore v rokoch 1905 – 1906 či pri mohutnom štrajkovom hnutí v Prahe roku 1917, ktoré požadovalo ukončenie vojny a vznik samostatného českého štátu.

Pápežské encykliky: Odpoveď na „červené nebezpečenstvo“

Keď sa v druhej polovici 19. storočia začalo robotníctvo organizovať do socialistických spolkov a odborov, cirkev zbystrila. Socialisti neboli len konkurencia v otázkach sociálnej politiky – boli to aj „bezbožníci“, ktorí spochybňovali starý poriadok. Pápež Lev XIII. preto nenechal nič na náhodu: vyhlásil socializmu vojnu a veriacim, ktorí by mu podľahli, hrozil zatratením.

Lenže problém bol, že cirkev dovtedy sociálne otázky takmer neriešila. Robotníci žili v biednych podmienkach, mzdy boli nízke, nezamestnanosť vysoká a vlastníci tovární mali voľné ruky. Kritizovať socialistov nestačilo – bolo treba prísť s vlastnou alternatívou. A tak v roku 1891 vyšla slávna pápežská encyklika Rerum Novarum, ktorá sa stala základným dokumentom sociálneho učenia cirkvi.

Encyklika hovorila jasne: triedny boj odmietame, namiesto konfliktu má vládnuť „harmónia“. Bohatí a chudobní sa majú dopĺňať ako orgány v ľudskom tele – jeden bez druhého neprežije. Robotníci majú pracovať poctivo a nesiahať po násilí či štrajkoch, zamestnávatelia zas musia platiť spravodlivú mzdu a rešpektovať ľudskú dôstojnosť. Výsledkom mal byť akýsi „kapitalizmus s ľudskou tvárou“.

Vznik kresťanských odborov

Veľkú rolu v tejto stratégii mali zohrať kresťanské odbory. Encyklika zakazovala veriacim vstupovať do „protikresťanských“ socialistických zväzov, namiesto toho mali zakladať vlastné spolky. Najprv sa uvažovalo o zmiešaných odboroch, kde by sedeli pri jednom stole robotníci aj majitelia. To sa však neujalo a robotníci postupne vytvárali vlastné kresťansko-sociálne organizácie.

Do zakladania odborov sa aktívne zapájali aj kňazi. Ich horlivosť však často narazila na nedôveru robotníkov – predsa len, farár ako odborový vodca nevyvolával vždy sympatie. Aj v Československu sa kňazi snažili mobilizovať veriacich robotníkov výzvami typu: „Prosíme duchovných otcov, všetkých vedúcich kresťanov, aby sa ihneď dali všade do práce, lebo nám dvanásta hodina bije… organizujte, zakladajte spolky… začnite ešte dnes organizovať a pracovať. Beda nám, zahynieme v červenom mori hmotárstva a nevery, ak sa teraz skalopevne nezorganizujeme.“

Prvý katolícky robotnícky spolok vznikol v Bratislave v roku 1899, ale skutočné kresťanské odbory sa začali formovať až po roku 1906. Ich vplyv však ostával obmedzený. Kým v Uhorsku mali kresťansky orientované odbory na začiatku 20. storočia okolo 10-tisíc členov, sociálnodemokratické odbory združovali vyše 130-tisíc ľudí. V roku 1913 boli čísla pre kresťanské odbory ešte menej lichotivé, len niečo vyše 5-tisíc členov oproti 70-tim tisícom socialistov. V Bratislave vznikol v roku 1917 Kresťansko-sociálny robotnícky spolok vedený kňazom Petrom Haverlom, ktorý sa snažil šíriť vplyv v miestnych továrňach. Ale aj tieto aktivity mali skôr politický než čisto odborový charakter.

Kresťanské odbory teda síce prežili svoj začiatok, no nedokázali narušiť dominanciu socialisticky orientovaných odborov. Skôr boli odpoveďou cirkvi na čoraz silnejšie organizovanie socialistov a ďalších skupín, a pokusom ukázať, že aj veriaci robotníci sa môžu organizovať, no iným spôsobom a najmä „bez triedneho boja“.

Alternatíva zľava – anarchosyndikalizmus

Anarchizmus sa v sledovanom období postupne rozvíjal a naberal na sile, najviac vitálne pôsobil v južanských krajinách – Taliansku, Španielsku či Francúzsku. Avšak aj v Rakúsko-Uhorsku, najmä v českých krajinách v severných častiach ovplyvnených nemeckým elementom, našiel svoje bašty. Prikláňali sa k nemu radikálni sociálni demokrati, ktorí odmietali umiernené postupy a kompromisnú politiku. V roku 1896 vyšiel Manifest českého anarchismu, ktorý odsúdil  „neplodnú parlamentnú demokraciu“. Časť českého anarchistického hnutia sa profilovala ako anarchosyndikalistická – čo je smer robotníckeho hnutia, ktorý spája anarchizmus s odborovým organizovaním a presadzuje, aby pracujúci prostredníctvom samosprávnych odborov a generálnych štrajkov prevzali kontrolu nad výrobou a spoločnosťou. Cieľom týchto odborov nemala byť „úzkoprsá snaha po zhode medzi kapitálom a prácou“, ale „úplné vymanenie práce od kapitálu“.

Zázemie pre tieto myšlienky sa našlo v severných, respektíve severovýchodných Čechách medzi textilnými robotníkmi a baníkmi. Organizačným výrazom tohto úsilia bola Česká federace všech odborů. Nešlo o početné združenie, v čase najväčšej slávy malo združenie okolo 1000 členov. Anarchisti však rátali s organizačným princípom, že budú skôr aktívne pôsobiť ako podnecujúci a usmerňujúci činiteľ na masy. V danom čase zastávali princíp politickej neutrality a orientácie na hospodárske a sociálne zápasy. S anarchistami spolupracovala celá „generácia buričov“ – básnici ako Stanislav Kostka Neumann, František Gellner či Fráňa Šrámek. Dodávali hnutiu rozmer myšlienkovej slobody, nezávislosti, ale aj radikálnosti. Kostka Neumann sa vyjadril jasne: kapitalizmus nie je reformovateľný a reformy v konečnom dôsledku „jen upevňují dělníkovy okovy“.

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike