Z tovární do ulíc a na tribúny: Zrod masového odborového hnutia

Dejiny slovenských odborov (7. časť)

4. 7. 2025

Ďalším zlomom vo vývoji slovenského robotníckeho hnutia bol vznik Sociálnodemokratickej strany Uhorska v decembri roku 1890. Svoju rolu zohral i širší kontext: v Nemecku odstúpil kancelár Otto von Bismarck, ktorý bol autorom protisocialistických zákonov, a v Uhorsku padla vláda Kálmána Tiszu, čo znamenalo čiastočné zmiernenie represálií voči robotníckemu hnutiu. V máji 1890 sa tiež v Berlíne konala konferencia s medzinárodným charakterom zameraná na ochranu robotníctva. K istým posunom došlo aj na úrovni sociálnej politiky v Uhorsku, keď nová vláda Gyulu Szapáryho bola pod tlakom a vplyvom diania v Predlitavsku nútená prijať zákony o nedeľnom pracovnom pokoji a nemocenskom poistení. Je však potrebné dodať, že tieto opatrenia sa často nedodržiavali a samotné nemocenské poistenie bolo pre robotníkov veľmi obmedzené.

Hainfeldský odkaz a slovenský hlas: Ako vznikala uhorská sociálna demokracia

Sociálnodemokratická strana mala od vzniku internacionálny charakter. Tento aspekt zdôraznil aj Friedrich Engels vo svojom pozdravnom liste: „… (strana) má tú prednosť, že je už od samého začiatku internacionálna, pretože zahrňuje Maďarov, Nemcov, Rumunov, Srbov a Slovákov.“ Realita nasledujúcich rokov však ukázala, že skutočný stav bol omnoho problematickejší. Na ustanovujúcom zjazde bolo prítomných 87 delegátov z Budapešti a 37 z iných miest, pričom zo Slovenska sa zúčastnili len štyria z Bratislavy a dvaja z Vrútok. Výraznou postavou slovenského zastúpenia bol Karol Hanzlíček, ktorý aktívne prispieval k formovaniu programu a zdôrazňoval, že príčina biedy a bezprávia spočíva v kapitalistickom systéme. Koncepciou však prakticky kopíroval takzvaný hainfeldský program, ktorý vznikol v rámci vývoja v Predlitavsku, konkrétne na zlučovacom zjazde rakúskej sociálnodemokratickej strany v dolnorakúskom Hainfelde na prelome rokov 1888 a 1889.

Program uhorskej sociálnej demokracie obsahoval požiadavku na prevedenie výrobných prostriedkov do spoločenského vlastníctva, čo malo byť úlohou proletariátu. Zahŕňal aj bod o všeobecnom volebnom práve, doplnený výhradou, že parlamentarizmus nemá byť preceňovaný. V oblasti robotníckych práv požadoval prijatie legislatívy na ich ochranu a úplnú slobodu zakladania odborov. Napriek týmto cieľom bol program pomerne vágnym dokumentom – nešpecifikoval konkrétne metódy dosahovania cieľov ani neobsahoval jasnú predstavu o získaní politickej moci. To pravdepodobne slúžilo ako ochrana pred možnými represívnymi zásahmi štátu. Výrazne absentovala aj otázka národnostného riešenia. Celkovo možno program považovať skôr za výsledok vonkajších vplyvov než domáceho vývoja. V dobovej robotníckej tlači sa tešil značnej obľube Ferdinand Lassalle, ktorý bol vnímaný ako praktický mysliteľ – na rozdiel od „teoretika“ Karla Marxa.

Inšpirácia z druhej časti monarchie: Ako vývoj v Predlitavsku rozhýbal uhorské odbory

Rozvoj odborového hnutia pokračoval aj vďaka vplyvu vývoja v Predlitavsku. Na spomenutom zjazde v dolnorakúskom Hainfelde sa odborovej problematike venovala osobitná pozornosť. Účastníci sa zhodli, že odbory by už nemali byť exkluzívnymi, uzavretými spolkami, ktoré chránia len záujmy lepšie postavených robotníkov, ale mali by sa zmeniť na masové organizácie, združujúce čo najširšie vrstvy pracujúcich – vrátane nekvalifikovaných robotníkov a robotníčok. K zvýšeniu dosahu odborov mala prispieť aj medziodvetvová spolupráca. Kooperácia so sociálnodemokratickou stranou bola taká úzka, že v Rakúsku sa o sociálnej demokracii a odboroch hovorilo ako o „dvojčatách“. Zároveň sa odbory začali intenzívnejšie organizovať podľa jednotlivých odvetví, čo vyvrcholilo v roku 1893 vznikom Rakúskej odborovej komisie (Reichskommission der Gewerkschaften Österreichs), ktorá sa stala najvyšším centrálnym orgánom rakúskych odborov. Na jej vzniku sa podieľali aj české odborové organizácie.

Po hainfeldskom zjazde vzniklo v českých krajinách množstvo nových odborov a špeciálnych odborárskych periodík, ktoré pomáhali pri organizácii robotníkov a do istej miery nahrádzali chýbajúcu odborovú centrálu. Tá napokon vznikla v roku 1897 – išlo o čisto českú sociálnodemokratickú odborovú centrálu v Karlíne v hostinci U dvou hroznů – pod názvom Odborové združenie českoslovanské (od roku 1918 československé). V odborárskom priestore dominovala takmer štyri desaťročia. Jej vznik vytváral napätie s rakúskou centrálou, pre ktorú predstavoval oslabenie, no napriek rozporom sa v rozhodujúcich chvíľach obe strany správali solidárne.

Slovenské robotnícke ostrovy organizovania

Odborové hnutie sa v slovenských regiónoch rozvíjalo najmä v druhej polovici 90. rokov 19. storočia. Okrem Bratislavy, kde bolo hnutie najaktívnejšie, sa začalo formovať aj v Košiciach. V roku 1895 tam vznikol Robotnícky vzdelávací spolok, ktorý sa svojím charakterom podobal na bratislavský spolok Napred. V iných mestách sa však, s výnimkou typografov, do konca storočia nepodarilo založiť trvalé odborové organizácie. Napriek tomu robotnícka tlač prinášala správy o postavení a činnosti pracujúcich aj z ďalších miest – zo Žiliny, Vrútok, Banskej Bystrice, Trnavy, Nitry a iných centier priemyselnej výroby. Vznik sociálnodemokratickej strany mal na rozvoj robotníckeho hnutia jednoznačne pozitívny vplyv. Robotníci ju vnímali ako svojho zastupiteľa a nádej na zmenu.

Z popredných postáv spolku Napred odišli v roku 1893 obaja jeho lídri. Karel Hanzlíček sa presunul do Budapešti, kde pôsobil vo Všeobecnej robotníckej a invalidnej pokladnici, no zároveň zostal korešpondentom bratislavských sociálnodemokratických novín. Ešte v roku 1899 sa zúčastnil osláv 30. výročia založenia spolku Napred, no potom sa z robotníckeho hnutia stiahol. Zomrel v roku 1931 v Budapešti. Eduard Nemčík odišiel za láskou do Bosny, kde o niekoľko rokov zomrel.

Sľubný rozvoj bol v druhej polovici 90. rokov čiastočne zastavený. Na I. všeuhorskom odborovom zjazde v Budapešti v roku 1899 sa zo Slovenska zúčastnili len zástupcovia stolárskych robotníkov z Košíc. Tento pokles aktivity možno vysvetliť dvomi faktormi: nastupujúcou hospodárskou krízou a silnejúcou represiou zo strany štátu. Reprezentantom represívneho obratu bola vláda Dezső Bánffyho, ktorá od roku 1898 výrazne zasahovala proti robotníckemu organizovaniu. Dobrým príkladom je pokus o založenie tretieho vzdelávacieho spolku v Žiline v roku 1897, ktorý úrady znemožnili.

Odbory ako náhrada strany

Charakter Sociálnodemokratickej strany Uhorska bol špecifický. Na rozdiel od Predlitavska totiž v Uhorsku neexistovalo zákonné spolčovacie právo, čo znemožňovalo vytvárať klasickú stranícku organizačnú štruktúru. Politická a agitačná činnosť sa preto sústreďovala predovšetkým do odborových organizácií a vzdelávacích spolkov. Uhorská sociálna demokracia sa tak fakticky stala konglomerátom odborov. Stanovy strany boli veľmi voľné – príslušnosť sa deklarovala uznaním programu a podporou podľa vlastných možností. Nešlo teda o klasické členstvo, ako ho poznáme z dnešných politických strán.

Slovenskí robotníci – najmä v priemyselných centrách ako Budapešť – začali čoraz častejšie vyjadrovať vlastné požiadavky, ktoré sa nie vždy zhodovali s postojmi slovenských buržoáznych politikov. Tí sa robotníkov snažili zapojiť do národno-emancipačného zápasu, ale zároveň ich sociálne požiadavky často vnímali ako hrozbu pre jednotu národa. Oslovovali ich cez národný program a ideu celonárodných záujmov, pričom sa obávali, že socialistická agitácia by mohla narušiť súdržnosť slovenského politického tábora. Rast odborového a socialisticky orientovaného hnutia neostal bez odozvy ani v uhorskom sneme. V roku 1897 sa tam konštatovalo, že sa robotnícke hnutie na Slovensku šíri a preniká aj na východ krajiny – napríklad do Prešova.

Uhorská vláda situáciu dôkladne monitorovala. Obežníky ministerstva vnútra podrobne opisovali pohyby robotníkov v mestách aj menších obciach – napríklad v Podbrezovej, Šuranoch, Betliari či Medzeve. Osobitná pozornosť sa sústredila na sektor baníctva, aj v súvislosti s medzinárodným kongresom baníkov, ktorý sa konal vo Viedni v roku 1898. Rozvoj hnutia potvrdzovala aj masová účasť na zhromaždeniach za všeobecné volebné právo. Od začiatku 90. rokov sa v slovenských mestách konali verejné zhromaždenia, ktorých sa zúčastňovali stovky až tisíce ľudí.

Rozvinutie masových štrajkových pohybov

Súčasťou aktivizácie robotníckeho hnutia na konci 19. storočia boli aj štrajky, ktoré sa konali čoraz častejšie. Prvé významné štrajkové pohyby sa objavili už začiatkom 90. rokov v Bratislave – štrajkovali napríklad stavební robotníci pracujúci na kanalizácii, ako aj maliari, stolári či murári, ktorí požadovali skrátenie pracovného času. Štátne orgány reagovali zásahmi polície. V roku 1893 boli potlačené protesty stavebných robotníkov v Bardejove. Výrazná aktivita bola aj v banskoštiavnickej oblasti, kde baníci opakovane organizovali demonštrácie a popri Bratislave patrila k najaktívnejším regiónom. V prípade štrajku v Železníku v roku 1894 boli župné úrady tak znepokojené, že za akciou hľadali „socialistov a cudzích agitátorov“. V roku 1899 sa v Košiciach konal trojtýždňový štrajk typografov, ktorý viedol k významnému úspechu – zavedenie 10-hodinového pracovného dňa a nedeľného voľna.

Najviac slovenských robotníkov však naďalej pracovalo v Budapešti. Tam sa odohral aj najväčší štrajk v dejinách Uhorska: v roku 1897 štrajkovalo až 15 000 stavebných robotníkov, prevažne slovenskej národnosti. Tento masový protest vyvolal výrazný ohlas v tlači i v uhorskom sneme. Súčasťou hnutia boli aj agitácia a propaganda – na zhromaždeniach a demonštráciách sa šírili letáky, najmä počas osláv 1. mája. V roku 1895 vyšiel v Budapešti leták s názvom Hlas k slovenskému ľudu robotníckemu v náklade 20 000 výtlačkov. Jeho autorom bol stolársky robotník Ján Polóny zo Slovenskej Ľupče. Leták upozorňoval na sociálny aj národnostný útlak slovenských robotníkov a vyzýval k účasti na prvomájových demonštráciách. Polóny zaň dostal trojmesačné väzenie za takzvané poburovanie proti maďarskej národnosti. Téma národnostného útlaku v rámci robotníckeho hnutia bola pritom jednou z najpálčivejších. K jej dôslednejšej analýze sa vrátime v nasledujúcej časti, ktorá sa zameria na odbory v novom storočí a v kontexte vzniku prvej slovenskej sociálnodemokratickej strany.