Rané odbory: Boj proti arogancii, represiám a vlastným limitom

Dejiny slovenských odborov (4. časť)

4. 4. 2025

Priemyselný rozvoj v Uhorsku, odštartovaný revolúciami 1848/1849 a posilňovaný počas Bachovho absolutizmu, nabral na intenzite po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní. Prirodzene viedol aj k nárastu proletariátu. Centrom organizovaného robotníckeho hnutia v uhorskej časti monarchie sa stala Budapešť. Pôsobilo v nej 40 až 50-tisíc slovenských robotníkov, viac ako v akomkoľvek vtedajšom meste na Slovensku. Na rozdiel od Predlitavskej časti monarchie, kde mali české krajiny administratívnu samostatnosť, Slovensko netvorilo pred rokom 1918 samosprávne územie. Charakter robotníckeho hnutia tak bol všeobecnejší a dianie v Budapešti malo významný dosah na vývoj na slovenskom území.

Prvé odbory: Robotnícke spolky a ich cesta k legalizácii

Ako som už naznačil v predchádzajúcom texte, prelomom v uhorskom robotníckom hnutí bol vznik Všeobecného robotníckeho spolku v Budapešti, ktorý už plnil niektoré odborové úlohy. Spolok bol dôsledne internacionalistický – v členstve zohrávala úlohu triedna, nie národná príslušnosť. Popri primárne maďarských a nemeckých v ňom pôsobili i slovenskí robotníci, ako napríklad Ján Schifferdecker, ktorý sa podieľal na prekladaní spolkových materiálov do slovenčiny. V roku 1868 založili českí robotníci v Budapešti I. českoslovanský dělnický spolek, ktorý bol v roku 1870 po vstupe množstva Slovákov premenovaný na Československý robotnícky spolok v Pešťbudíne. Keďže však úrady nikdy neschválili jeho stanovy, nezohral významnejšiu rolu.

Priekopníckou organizáciou v Bratislave bol robotnícky spolok Vorwärts(Napred) založený robotníkmi v konfekčnej továrni a typografmi vo februári 1869. Na jeho čele stál Eduard Niemczyk. Hoci pred úradmi oficiálne registrovaný ako vzdelávací, za cieľ si stanovil aj získanie politických a občianskych práv pre robotníctvo. Už v marci sa spolku podarilo zorganizovať prvé verejné socialistické zhromaždenie v Uhorsku. Spolok bol takisto založený na internacionalistických princípoch. Samotný Niemczyk mal sliezsky pôvod, pokladníkom spolku bol Michal Sklárik zo Sobotišťa. Ďalším významným funkcionárom spolku a neskorším predsedom bol Karol Hanzlíček zo Svätého Jura, ktorý následne stál za vydávaním spolkových novín Die Wahrheit (Pravda) a Zeitgeist (Duch času).

Keď robotníci čelili ministrovi

Pôsobenie bratislavského spolku bolo zaznamené aj na úrovni vedenia I. internacionály (medzinárodná organizácia robotníckeho hnutia založená v roku 1864 v Londýne, združujúca rôzne ideové prúdy na ľavom spektre s cieľom koordinovať boj za práva pracujúcich), ktoré jednalo v septembri 1869 v Bazileji. Karl Marx, jeden z hlavných ideológov I. internacionály, konštatoval, že ak bolo robotnícke hnutie v Rakúsku prenasledované, v Uhorsku čelilo „otvorenému a nehanebnému štvaniu“. Detailne informoval o robotníckej delegácii spolku Napred Bélovi Wenckheimovi, kráľovskému ministrovi vnútra v Uhorsku:

„Bratislavskí robotníci, ktorí už celé mesiace nesmú usporadúvať žiadne zhromaždenia a dokonca im zakázali aj slávnosť, z ktorej čistý zisk mal pripadnúť základine jednej nemocenskej pokladnice, poslali pred niekoľkými dňami do Viedne viacerých robotníkov, medzi nimi aj známeho agitátora Niemzcyka, aby predniesli sťažnosti pánovi ministrovi vnútra… minister prijal robotníkov spôsobom, ktorý odporoval všetkej slušnosti. „Ste robotníci? Pracujete usilovne?“ pýtal sa minister prevracajúc v ústach dymiacu sa cigaru, „potom sa nemáte o nič viac starať, nepotrebujete žiadne spolky, a ak budete robiť politiku, tak budem mať proti tomu prostriedok. Neurobím pre vás celkom nič. Nech len robotníci reptajú.“

Keď sa delegáti opýtali, či teda majú úrady konať úplne podľa vlastného uváženia, Wenckheim lakonicky odpovedal, že všetko zostáva na jeho zodpovednosť. Robotníci napriek tomu na záver vyhlásili, že sa politikou zaoberať budú. Ako poznamenal Marx, výsledkom bolo, že ministerstvo napokon stanovy spolku schválilo, hoci z nich odstránilo klauzulu o použití všetkých zákonných prostriedkov na dosiahnutie politických a občianskych práv pre robotnícku triedu.

Keď boli rané odbory len pre elitu

Odbory samy o sebe neboli vyjadrením triedy, respektíve triedneho konfliktu. V prvom rade zastávali záujmy svojho členstva. Preto ich pôsobenie a takisto solidárne prejavy mohli byť vysoko výberové. Ich sila sa odvíjala nielen od členstva, ale spočiatku primárne od vnútornej súdržnosti, čo viedlo k organizovaniu takmer výhradne kvalifikovaných pracovníkov, pričom sa zároveň vymedzovali voči tým nekvalifikovaným – ale aj ženám, ktoré vnímali ako hrozbu. Svoju silu totižto vnímali v pracovníkoch, ktorí sú ťažko nahraditeľní a majú skúsenosť s fungovaním výrobných procesov. Rané odbory tak tvorili silno maskulínne prostredie. Spočiatku v odboroch prebiehalo do nejakej miery aj preberanie vzorcov fungovania a myslenia z obdobia cechov.

Odbory vo svojej ranej fáze združujúce kvalifikovaných pracovníkov reflektovali hrdosť na schopnosti, ktorými disponovali a práve tie sa snažili ochrániť – či už to boli kníhtlačiari, typografi, tesári, murári, sadzači, krajčíri, obuvníci, nožiari alebo iné profesie. V rámci vyjednávania teda nezastupovali všetkých robotníkov, ale len tých, čo disponovali zvláštnymi schopnosťami. Išlo tak o elitárske a nie masové organizácie, ktoré sa snažili kontrolovať pracovný trh pomocou obmedzovania prístupu naň. Z dlhodobého hľadiska však išlo o neperspektívnu taktiku. Ako poukázal už manželský pár Webbovcov (sociálni reformátori a priekopníci v oblasti výskumu priemyselných vzťahov), zamestnávatelia získali silný stimul na obchádzanie odborov a priestor na zamestnávanie neorganizovanej pracovnej sily.

Od liberalizmu k socializmu

Vznik Parížskej komúny 18. marca 1871, 72-dňového pokusu o vytvorenie radikálne demokratickej a socialistickej republiky, sa v Rakúsko-Uhorsku prejavil zosilneným štrajkovým hnutím a demonštráciami. Proti represívnym krokom voči komúne v máji pred uhorským parlamentom demonštrovali tri tisícky robotníkov, vrátane Slovákov. Prejavy solidarity pokračovali aj po potlačení komúny, 11. júna sa opäť v Budapešti konal smútočný robotnícky sprievod. Vystúpenia sa stretli s represiou, ktorá viedla k súdnemu procesu s funkcionármi Všeobecného robotníckeho spolku v Budapešti a nakoniec k rozpusteniu združenia.

Tieto historické reálie odkazujú na formovanie ľavicového politického vedomia v odborovom hnutí. Ak sa vrátime približne o dekádu späť, na scéne sa objavuje významná osobnosť, ktorá ovplyvnila rané robotnícke hnutie – Nemec Ferdinand Lassalle. Bol kľúčovou postavou, ktorá podnietila odklon robotníckej triedy od liberalizmu k socializmu. Jeho vplyv bol obzvlášť silný medzi nemeckými a rakúskymi robotníkmi, odkiaľ sa postupne rozšíril aj do uhorských robotníckych centier. V tom čase však jeho hlavným ideovým súperom nebol ešte internacionalistický a revolučný marxizmus, ale liberálne orientovaný zástanca robotníckej svojpomoci, taktiež Nemec Hermann Schulze-Delitzsch. Práve tieto ideové prúdy súperili o vplyv aj v uhorskom priestore; zhutnene Lassalova reformná teória o štátnej pomoci verzus Schulze-Delitzschova liberálna teória svojpomoci. Treba však zdôrazniť, že hoci možno hovoriť o existencii súperiacich ideových prúdov, v tejto etape ešte nešlo o vyhranené ideologické spory, ktoré sa stali pre robotnícke hnutie typickými v neskoršom období.

Dôležitým míľnikom pre ďalší vývoj vyjednávania medzi robotníkmi a majiteľmi tovární bolo prijatie takzvaného koaličného zákona zo 7. apríla 1870, ktorý v Predlitavsku legalizoval odborové organizácie a právo na štrajk. V Zalitavsku došlo k definitívnemu odstráneniu trestnosti združovania až v roku 1878. Na jednej strane mohli byť jednotlivé organizácie povolené aj pred týmito dátumami, na strane druhej, aj po nich bežne dochádzalo k zadržovaniu ich rozmachu. Úrady na ne prísne dozerali a robotnícka aktivita nebola vítaná, zároveň dochádzalo k perzekúcii rozvíjajúceho sa socialistického hnutia. O ďalšom vývoji – v širšom kontexte aj formovaní socialistických strán, ktorý viedol k rozvoju masového odborového hnutia – sa dočítate v nasledujúcom pokračovaní.