Hlavne nech to miliardári nepocítia. Nástrahy nepodmieneného základného kapitálu

Myšlienka nepodmieneného základného kapitálu je len ďalším zo série pokusov obhajcov status quo opiť voličstvo rožkom prísľubu bezbolestného vyriešenia rastúcej majetkovej nerovnosti. Spolu s podobnými politikami, ako je druhý pilier dôchodkového sporenia či daň z bohatstva pre pár stoviek najbohatších, sľubujú všetko za nič. Bohatí zmeny ani len nepocítia a my ostatní sa budeme mať výrazne lepšie. Znie to pekne, ale radikálne zmeny sa nikdy nedejú bezbolestne.

Nepodmienený základný príjem (UBI) je pojem, o ktorom ste už zrejme čítali – aj na webe Kapitálu. V ostatnom článku som ho kritizoval z pozície toho, že odvádza pozornosť od poskytovania kvalitných verejných služieb a statkov. Nájdu sa však ľudia, ktorí ani túto mieru prerozdeľovania bohatstva nedokážu zniesť. Zároveň si uvedomujú, že súčasná ekonomika nevyhnutne smeruje k stále sa zväčšujúcej nerovnosti bohatstva. Vedia, že je to neudržateľné a mali by ponúknuť nejaké riešenie. A tak vznikla idea nepodmieneného základného kapitálu.

Miliardár a filantrop Nicolas Berggruen je dnes najvýznamnejším proponentom nepodmieneného  základného kapitálu. Pod touto myšlienkou si dnes ľudia okolo Berggruena a jeho inštitútu predstavujú systém, v ktorom každý občan a občianka získa od štátu štartovací kapitál na investovanie do svetovej ekonomiky. Tento systém označujú za „predistribúciu“, nie „redistribúciu“ bohatstva. Namiesto toho, aby – ako pri UBI – štát prerozdeľoval bohatstvo potom, čo bolo vytvorené, má predrozdeľovať štartovací kapitál, ktorý každému a každej následne pomôže vytvoriť isté bohatstvo. Bez toho, aby sa tým, čo už bohatstvo majú, príliš zobralo.

Praktická implementácia môže vyzerať rôzne (jednorazový grant pri dosiahnutí dospelosti zainvestovaný v nejakom indexovom fonde alebo priebežné vkladanie malých súm peňazí od narodenia dieťaťa do jeho dedikovaného investičného účtu), ale podstata je jednoduchá. Spraviť z pracujúcich „automaticky“ spolumajiteľov svetovej ekonomiky.

Nebude to drahé, drahá

Hlavným lákadlom nepodmieneného základného kapitálu je prísľub, že to víťazov dnešnej ekonomiky – aj tej budúcej, ktorú bude výrazne formovať umelá inteligencia – nebude takmer nič stáť. Vlk sýty aj ovca celá, ako sa u nás hovorí. Nebudeme prerozdeľovať bohatstvo – to vraj nerovnosť nevyrieši, nech si každý vygeneruje vlastné. 

Tiež sa však u nás hovorí, že ak niečo znie príliš dobre na to, aby to bola pravda, asi to nebude pravda. Vo svete, kde podľa samotného Berggruena vlastní desať percent najbohatších ľudí 93 percent aktív v USA a 60 percent aktív v Európe, sa vraj nerovnosť bohatstva zníži tým, že ľuďom dáme pár tisíc eur, aby začali investovať.

Pri realistickom dlhodobom výnose päť percent ročne (dlhodobý výnos S&P 500 od roku 1927 dodnes je približne šesť percent ročne v nominálnej hodnote, bez zohľadnenia inflácie) sa päťtisíc eur premení za tridsať rokov na necelých 22-tisíc eur. Ak si aj odmyslíme infláciu, sú to vo svetovom kontexte drobné. Pri majetku na úrovni jedného milióna eur prekoná ročný výnos z tohto majetku (50-tisíc eur) majetok, ktorý pri päťtisícovej investícii dosiahneme za tridsať rokov. Ak by bol aj človek schopný priložiť k štartovaciemu kapitálu každý mesiac sto eur, čo vôbec nie je samozrejmý predpoklad, dostal by sa za tridsať rokov na približne stotisíc eur. Milionárovi sa o takú sumu majetok zvýši za dva roky.

Opomenúť nemožno ani základné pravidlo dopytu a ponuky. Ak začnú milióny bežného obyvateľstva investovať do akcií, čo sa stane s cenou týchto aktív, ktoré z veľkej časti vlastní pár percent najmajetnejších? Vyšší dopyt vygenerovaný takouto politikou prospeje primárne tým, ktorí už významný objem aktív vlastnia – keďže ich cena v dôsledku rastúceho dopytu stúpne. Viac peňazí určených na investovanie bude generovať viac transakcií, a teda v priemere vyššiu cenu akcií a komodít.

Nepodmienený základný kapitál nerovnosť nevyrieši. Nijakým spôsobom nezastaví zväčšovanie nerovnosti. Naopak, iba prehĺbi všadeprítomnú financializáciu života v kapitalizme, kde sa na všetky aspekty života pozeráme skrz prizmu návratnosti investície – a dôstojnosť si človek zaslúži len vtedy, keď dokáže dostatočne zveľadiť svoj majetok.

Čo povedal Einstein o definícii šialenstva?

Ak vám takáto myšlienka pripomína druhý dôchodkový pilier, nerozmýšľate nesprávne. Racionalizácia druhého piliera je totožná so základným kapitálom. Rozdiel je samozrejme v tom, že sociálne odvody platí človek tak či tak, ich presmerovanie do osobných investičných účtov nám už nepripadá ako drastická zmena. Ináč je to však to isté – dôstojný dôchodok si zaslúži len ten, kto dokáže zodpovedne investovať a čo najlepšie zhodnotiť svoje dane.

Z daní ako nástroja na vyrovnávanie najväčších excesov kapitalizmu tak čiastočne vytvárame  nástroj na prehlbovanie rozdielov. Čím vyšší príjem človek má, a teda čím vyššie dane platí, tým viac vďaka zloženému úročeniu svoje dane počas kariéry zhodnotí – a tým väčší dôchodok potenciálne dostane.

Zhodnocovanie dôchodkových fondov samozrejme môže mať aj inú podobu ako individuálne – a privatizované – investičné účty, keď z našich daní ešte musíme pokryť marže správcovských spoločností. Nie je dôvod, prečo by Sociálna poisťovňa (alebo iný verejný investičný fond, nemusí to byť presne dnešná podoba Sociálnej poisťovne) nemohla spoločne investovať všetky odvody (nie nutne sto percent výnosu, ale spoločne odvody všetkých občanov a občianok) vo verejnom dôchodkovom fonde a rozdeľovať výnosy všetkým – bez ohľadu na to, ako „zodpovedne“ si zvolili investičné stratégie.

Podobne ako nepodmienený základný kapitál sa profiluje aj súčasná snaha niektorých ekonómov a političiek o zavedenie globálnej dvojpercentnej dane z majetku pre najbohatších miliardárov. Má to priniesť miliardy do verejných rozpočtov a bohatí to „ani len nepocítia“. Ak žijeme v ére, kde majetková nerovnosť rastie a technologizácia i automatizácia spoločnosti to majú len zhoršiť, naozaj veríme tomu, že riešenie „nebude bolieť“? Ak by aj majetok miliardárstva rástol len o päť percent ročne, dvojpercentná daň iba spomalí rast jeho bohatstva. Jeho majetok sa bude stále zväčšovať – a tým aj rozdiely medzi majetnými a nemajetnými. Dvojpercentná daň na 499 miliardárov by v EÚ priniesla odhadom 40 miliárd eur ročne. Celkové verejné príjmy krajín EÚ sa minulý rok pohybovali na úrovni cez osem biliónov eur, deficity dokopy na úrovni okolo jedného bilióna. Naozaj čakáme, že 40 miliárd, teda štyri percentá týchto deficitov, prinesie radikálnu zmenu?

Základný kapitál, druhý pilier, majetková daň na tých pár úplne najbohatších – bezbolestné opatrenia na všetky naše problémy majú jediný cieľ: sú to povestné koláče pre ľudí, ktorí nemajú ani na chlieb. Majú odviesť pozornosť od systémových – áno, aj bolestivých – zmien toho, ako vo svojej podstate funguje globálny kapitalizmus. Zabaviť voličstvo predstavami, že veď len trošku smotany z White Russian svetového bohatstva stačí zlízať a všetci sa budeme mať dobre. Je to dokonalý príklad kapitalistického realizmu – svet je proste taký, väčšie zmeny nie sú fyzicky možné.

Bibliu do toho neťahaj

Berggruen a iní proponenti nepodmieneného základného kapitálu používajú na podporu svojich myšlienok ešte jednu taktiku. Či už to bol kedysi Thomas Paine alebo dnes Berggruen, vyvolávajú odkazy na judeo-kresťanské morálne princípy. Nepodmienený základný kapitál má byť naplnením ustanovení o jubilejnom roku, keď sa mala ľuďom vracať pôda, odpúšťať dlhy a oslobodzovať otroci. Ak pri zámere, aby sme každému dospelému človeku priznali pár tisíc eur na investovanie, máme pocit, že napĺňame ducha tohto ustanovenia, nedokážeme precítiť radikálnosť myšlienky jubilea. Jubileum malo zastaviť akumuláciu bohatstva a dať každej generácii šancu začať odznova. Nie ľuďom podhodiť omrvinky, ktoré odpadnú bohatým od stola.

Berggruen sa v článku pre Financial Times tiež odvoláva na pápeža a jeho verejné vyjadrenia o umelej inteligencii. Svoje návrhy porovnáva s tým, čo vraj pápež hovorí, zaštiťujúc sa tak jeho legitimitou pred viac ako miliardou svetového katolíctva. Ak by si však skutočne prečítal jeho ostatné dielo Dilexi Te o láske k chudobným, vedel by, že jeho návrhy sú ďaleko od princípov, ktoré pápež v tomto diele opisuje. Dilexi Te je dielo, ktoré vychádza z tradície teológie oslobodenia (liberation theology), primárne latinskoamerickej syntézy kresťanského sociálneho učenia a marxistickej kritiky globálneho kapitalizmu. Aj pápež vo svojom texte primárne kritizuje systémy a štruktúry, ktoré udržujú chudobu a útlak vo svete, a nenavrhuje simplistické individuálne riešenia na štrukturálne výzvy.

Všetko, len nie socializmus

Či už na to idú cez základný kapitál alebo dôchodky, či sa obhajujú pápežom alebo nevyhnutnosťou kapitalizmu, preniká z toho len jedno: ľuďom treba ponúknuť čokoľvek iné ako zásadné systémové zmeny.

Skutočne dostupné a kvalitné verejné služby, za ktoré človek priamo neplatí, bývanie, ktoré nie je investičným aktívom, ale ľudským právom, ekonomický systém, ktorý nenaháňa zisk a rast za cenu zničenia ľudí aj planéty. To všetko sú anatémy pre obhajcov neoliberalizmu. A tak im – paradoxne – ostávajú len náplasti vo forme finančných dávok (či už je to základný príjem alebo kapitál), pretože v ich pohľade menej potláčajú trhové princípy, ktoré sú nedotknuteľné.

Neskočme im na to. Oproti základnému kapitálu je ešte aj UBI vlastne radikálna politika, ktorá by mohla smerovať k zmene systému – pod podmienkou, že by sa ruka v ruke s ňou nedemontovali verejné služby. Základný kapitál nič nezmení: víťazi a porazení budú na tom stále rovnako.

Autor je ekonóm a dátový analytik

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.