Spustnutá záhrada európskej migračnej politiky

„Už zas sem lezú,“ kričali politici, tlačili algoritmy a povzdychla si aj suseda z vedľajšieho vchodu. Prechod približne 72-tisíc ľudí, ktorí na pár dní vstúpili na územie španielskej enklávy Ceuta v severnej Afrike, opäť naplno roztočil ringšpíl protimigračných nálad.

Pre notorických krikľúňov sa stali zábery preplnených pláží pomyselným bičom na španielskeho premiéra Pedra Sáncheza, Brusel a všetkých „vítačov“. Americký prezident Donald Trump označil situáciu za inváziu. Jeho vyjadrenie pripomenulo slová bývalého vrcholného európskeho diplomata Josepa Borrella spred pár rokov. Ten pri príležitosti otvorenia Európskej akadémie diplomacie zvestoval nádejným eurokratom podobenstvo o Európe ako malebnej záhrade, o ktorú sa treba starať. Záhrade, ktorá síce prekvitá slobodou, prosperitou a spoločenskou kohéziou, no za jej horizontom číha džungľa pokúšajúca sa preniknúť do „nášho“ raja.

Aj keď situácia v marocko-španielskom pohraničí trvala len niekoľko dní, v plnej nahote poukázala na nelichotivý stav európskej migračnej a zahraničnej politiky. Únia nečelí domnelej invázii, ale jej politika už niekoľko rokov vytrvalo zahníva.

Pozvánka cez TikTok

Za prvých šesť mesiacov tohto roka zaznamenala agentúra Frontex 49-tisíc pokusov o prechod európskych hraníc, čo predstavuje 37-percentný pokles v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka. Ako si teda vysvetliť udalosti z konca júla?

Aktuálne stále nie je možné označiť jediného hýbateľa masového prechodu. Mnohí Sánchezovi kritici ukazujú prstom na – z ich pohľadu laxnú – migračnú politiku Španielska. Premiérov kabinet v apríli uviedol do platnosti nariadenie s cieľom zlegalizovať status iregulárnych migrantiek a migrantov, ktorí v krajine už žijú a pracujú – avšak bez potrebnej dokumentácie. Žiadosť o prechodný pobyt si podal takmer jeden milión ľudí, čo značne prevýšilo očakávania. Žiadatelia a žiadateľky momentálne prechádzajú rigoróznymi kontrolami. Nariadenie sa nevzťahuje na osoby, ktoré do krajiny vstúpili po konci roka 2025.

Istú úlohu v súvislosti s Ceutou zrejme zohralo aj uznesenie španielskeho Ústavného súdu. Ten rozhodol, že osoby zadržané pohraničnou strážou počas plavby v Stredozemnom mori nemôžu byť deportované automaticky, obratom a bez riadneho azylového procesu. Práve toto rozhodnutie sa stalo základom dezinformačnej kampane, ktorá sa začala šíriť nielen v Maroku, ale aj v Alžírsku a Tunisku. Videá z anonymných účtov na TikToku a Instagrame sľubovali otvorené dvere do Španielska a splnenie sna pracovať a žiť v Európe. Na Facebooku a WhatsAppe začali vznikať skupiny, ktoré mali zabezpečiť logistiku prechodu cez hranice.

Neprehľadnosť situácie od začiatku zvádzala k špekuláciám o vplyve cudzích mocností či o spravodajských hrách v pozadí. Dodnes však neexistujú žiadne dôkazy o zapojení tretích strán. Pre kritikov španielskej vlády za jej postoj k ľudským právam a ku genocíde v Palestíne alebo za jej neochotu kooperovať so Spojenými štátmi vo vojenských eskapádach na Blízkom východe však predstavovala Ceuta podnetný materiál na tvorbu vlastnej propagandy.

Zjednotení v nenávisti

Slovenský vrchný zbrojmajster, minister obrany Robert Kaliňák, hodil vinu za nechránenú hranicu priamo na Brusel, ktorý situáciu podľa neho „neprečítal“. Zásah Frontexu bez súhlasu Španielska by však bol hrubým porušením európskych zmlúv. Zodpovednosť za vonkajšiu hranicu Únie majú primárne v rukách samotné členské štáty, čo by mal minister obrany členského štátu EÚ dobre vedieť.

Talianska premiérka Giorgia Meloniová zas vo svojej reakcii rozhorčene volala po dočasnom vylúčení Španielska zo schengenského priestoru. Táto forma trestu však nie je právne zrealizovateľná. Jediný krok, ktorý môžu jednotlivé vlády členských štátov Únie podniknúť, je dočasné zavedenie hraničných kontrol na vlastných hraniciach. K líderke krajne pravicovej strany Bratia Talianska sa postupne pridali aj vládni predstavitelia ďalších krajín. A to napriek tomu, že španielske územia za Gibraltárom nie sú súčasťou schengenu a nevyhnutnou podmienkou prechodu z Ceuty do kontinentálnej Európy bola a je pasová kontrola.

Kritikou nešetril ani nemecký kancelár Friedrich Merz. Jeho tvrdý postoj voči migrácii nie je len cestou, ako sa odlíšiť od bývalej nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, ale vychádza aj z mylného presvedčenia, že tak dokáže zabrzdiť rast radikálnej politickej konkurencie v Nemecku. Situáciu obratom využila Alice Weidelová z krajne pravicovej AfD, ktorá bez akýchkoľvek dôkazov označila Nemecko za dezignovanú destináciu desaťtisícov ľudí z Ceuty.

Dvadsaťdva európskych líderiek a lídrov poslalo otvorený list čelným predstaviteľom EÚ. Apelovali na spoločnú povinnosť posilňovať ochranu vonkajších hraníc Únie a vyvarovať sa politík, ktoré by mohli „priťahovať“ ľudí do Európy.

Žiaľ, kooptovanie krajnej pravice sa nekončí len pri rétorike a otvorených listoch. Dlhodobá akceptácia mentálneho rámca stretu civilizácií európskym politickým stredom sa v posledných rokoch pretavuje do konkrétnych politík, ktoré sú v príkrom rozpore nielen s deklarovanými európskymi hodnotami, ale aj s bazálnou ľudskosťou. Autor si skromne neodpustí pripomenúť, že na prehĺbenie spolupráce s krajnou pravicou na európskej úrovni upozorňoval už po voľbách do Európskeho parlamentu v lete 2024.

Nová väčšina

Vyššie spomenuté tendencie podporujú aj viaceré európske dokumenty. V júni vstúpil do platnosti Pakt o migrácii a azyle. Ten je smutným výsledkom dekádu trvajúcej neschopnosti aktualizovať európsku legislatívu tak, aby zodpovedala potrebám migrácie podnietenej vojnovými konfliktmi, klimatickou zmenou a humanitárnymi krízami. Pakt napriek niektorým pozitívnym zmenám zaviedol opatrenia, ktoré podľa ľudskoprávnej organizácie Human Rights Watch vystavia ľudí prichádzajúcich do Európy vážnym rizikám.

EÚ plánuje maximalizovať počet azylových konaní, ktoré budú prebiehať už priamo na hraniciach, čo vyvoláva obavy z návratu takzvaných hotspotov, kde žijú žiadateľky a žiadatelia o azyl v neadekvátnych podmienkach. Úrady ich tam pritom môžu držať aj viac ako rok. Členské štáty tiež získali právo celý proces ešte viac skomplikovať či pozastaviť v prípade „krízy spôsobenej masovým príchodom“. Právna definícia tohto pojmu je vágna, čo ponúka široké možnosti (dez)interpretácie. Práva žiadateliek a žiadateľov sú, naopak, obmedzené, a to najmä problematickým štatútom legal fiction of non-entry. V praxi to znamená, že hoci sa osoba fyzicky nachádza na území štátu, z pohľadu zákona sa s ňou zaobchádza tak, ako keby naň ešte nevstúpila.

Druhou kľúčovou európskou legislatívou je Nariadenie o návrate. To prešlo pohodlnou väčšinou v Európskom parlamente, keď sa ku krajnej pravici pridali nielen stredopraví ľudovci, ale aj časť liberálneho Renew Europe. Súčasťou tejto frakcie je aj Progresívne Slovensko, pričom nikto z jeho europoslancov a europoslankýň nehlasoval proti. Pozornosť verejnosti však prilákalo najmä medializované video, v ktorom desiatky krajne pravicových reprezentantov v pléne skandujú: „Send them back.“

Samotné nariadenie je však oveľa závažnejšie ako rasistické pokriky. Za cieľ si stanovilo vytvárať takzvané return hubs. Doteraz mohla byť osoba bez dokumentácie deportovaná len do krajiny, ktorej je občiankou alebo občanom; do inej krajiny iba v prípade explicitného súhlasu. Podľa nových pravidiel postačí na deportáciu právne nezáväzná dohoda medzi členským štátom a ľubovoľnou treťou krajinou. Nežiadaná osoba sa tak môže zo dňa na deň ocitnúť na mieste, kde dovtedy v živote nevkročila.

Kontroverzné nariadenie sa v mnohých smeroch inšpirovalo Trumpovou brutálnou migračnou politikou. Bezpečnostné zložky dostali voľnejšiu ruku v oblasti obmedzovania osobných slobôd za účelom identifikácie a zaistenia iregulárnych migrantiek a migrantov. Razie v domácnostiach a otvorené násilie na ulici sa tak čoskoro môžu stať aj bežnou praxou v Európe.                     

Externalizácia migrácie a nevyhnutnosť násilia

Deportácie, odbavovanie azylových konaní na hraniciach a return hubs sú súčasťou širšej agendy, ktorá sa pokúša externalizovať migračnú a azylovú politiku. Jej základná premisa vychádza z názoru, že problémy spojené s migráciou by sa mali primárne riešiť tam, kde ich my – biele Európanky a Európania – nevidíme.

Proces externalizácie sa začal už v roku 2016, keď Únia podpísala dohodu o readmisii osôb s Tureckom. Výmenou za prevzatie viac ako troch miliónov azylantov vyplatila EÚ Ankare v priebehu desiatich rokov takmer desať miliárd eur. Podobné dohody EÚ uzavrela aj s ďalšími krajinami severnej Afriky a Blízkeho východu.

Na prvý pohľad to môže vyzerať ako pragmatické riešenie. Ak sa utečenci do Európy nedostanú, problém sa nás netýka. V skutočnosti však len prenášame zodpovednosť na iné štáty, ktoré nemajú kapacitu na to, aby situáciu efektívne riešili. Zostáva otázkou, ako sa Únia plánuje vyrovnať s kognitívnou disonanciou, ktorú externalizácia spôsobuje. Ťažko sa môže pasovať za etalón morálky vo svete a zároveň za úplatok vystavovať milióny životov priamemu ohrozeniu. S externalizáciou migrácie sa totiž nevyhnutne spája násilie.

Tretie krajiny často nedokážu alebo nechcú zabezpečiť pre utečenkyne, utečencov a migrantov adekvátne podmienky. Tí sa tak stávajú obeťami nútenej práce, sexuálneho násilia, mučenia či obchodovania zo strany lokálnych autorít alebo zločineckých skupín. Neexistencia legálnych spôsobov, ako sa dostať do bezpečia, núti migrantky a migrantov vyhľadávať alternatívne cesty. Pri pokuse preplávať do Ceuty zomrelo podľa odhadov približne sto ľudí. V Stredozemnom mori ich príde ročne o život niekoľko tisíc.

Túžba udržať migrantov mimo Európy tiež vedie k sekuritizácii migračných pohybov. V teórii medzinárodných vzťahov je sekuritizácia proces, keď jeden z aktérov redefinuje politickú tému ako existenčnú hrozbu. Migrácia tak už prestáva byť otázkou ľudských práv alebo ekonomiky, ale presúva sa do roviny obrany a bezpečnosti. Únia sa de facto spolieha na svojich susedov, že ľudí nepustia cez hranice aj za použitia hrubej sily.

V prípade Ceuty nič neindikuje, že by marocká vláda cielene prinútila desiatky tisíc ľudí k prechodu. Zároveň platí, že vzniknutej situácii sa ani neunúvala zabrániť.  Obdobnú krízu už Ceuta zažila v roku 2021, keď marockí hraničiari priechod otvorili. Zámienkou na „potrestanie“ Španielska bola diplomatická dišputa týkajúca sa marockých nárokov na Západnú Saharu. Podobnú situáciu sme v minulosti mohli pozorovať aj na bielorusko-poľskej alebo turecko-gréckej hranici. Hrozí pritom, že ak niečo označíme za existenčnú hrozbu, začneme za legitímne považovať aj opatrenia, ktoré by boli inak neprijateľné – vrátane streľby. Ľudia utekajúci pred vojnou, chudobou a hladom sa tak stanú len žetónmi v cynickej geopolitickej hre.

Susedia druhej kategórie

Hranice nie sú len ostnaté ploty či colník so samopalom. Mnoho ľudí je aj po udelení práva na pobyt alebo dočasné útočisko kontinuálne držaných v neistote a napätí. Od právneho statusu, ktorý daná osoba získa, pritom závisí prístup na pracovný trh alebo dostupnosť sociálnych benefitov. Európsky právny rámec nemá plnohodnotne ošetrené zabezpečenie rovnosti medzi rôznymi skupinami obyvateľstva. Spolu s rozdielmi v národných legislatívach vytvára fragmentovaný systém, v rámci ktorého sú príslušníčky a príslušníci tretích krajín považovaní za menej rovných a ich práva sú priamo závislé od ich postavenia.

Samostatnou kategóriou je administratívny labyrint, ktorý ich čaká pri snahe o predĺženie pobytu alebo reunifikácii s rodinným príslušníkom. Nezriedka si vyžaduje nemalé finančné prostriedky, hromadu dokumentácie či právnu a často aj tlmočnícku asistenciu pri komunikácii s miestnymi úradmi. Tí najviac marginalizovaní, ktorí pri úteku prišli o všetko, sú vystavovaní hrozbe deportácie pre nesplnenie úradných rozmarov autorít.

Boj za dôstojný život sa nekončí ani legalizáciou pobytu. Napriek tomu, že sa títo ľudia v Európe zdržiavajú oprávnene alebo dokonca disponujú plnohodnotným občianstvom, oni sami či ich potomkovia čelia pretrvávajúcemu spoločenskému otheringu zo strany majority. V oblasti bývania sú pravidelne vystavovaní priamej diskriminácii. Ak sa majiteľovi nehnuteľnosti nepozdáva farba pleti alebo meno záujemcu, odmietne ho. Výsledkom sú segregované komunity, ktoré vedú paralelný pracovný a spoločenský život.

Úzkosť spojenú s vylúčením po príchode do Európy pútavo ilustruje dokumentárny film Love, Deutschmarks and Death. Režisér Cem Kaya s melanchóliou aj istou dávkou humoru mapuje osudy tureckých robotníkov, ich detí a vnúčat v niekdajšom západnom Nemecku, ktorí sa prostredníctvom hudby vyrovnávajú so smútkom po domove, exklúziou a nárastom xenofóbie.

Viac kompetencií nestačí

Minimálne posledných desať rokov sme svedkami zlyhávania európskej migračnej a zahraničnej politiky. Nefunkčný azylový systém, desaťtisíce úmrtí a milióny ľudí vo vyčlenených komunitách na oboch brehoch Stredozemného mora nemožno pripísať len chýbajúcej solidarite zo strany „zlých členských štátov“. Spomínaný Pakt o migrácii a azyle či  Nariadenie o návrate sú plošnou kodifikáciou politiky založenej na strachu, nenávisti a násilí na európskej úrovni, a to so širokým konsenzom. Riešením nemôže byť len presun ďalších kompetencií na Brusel pod zámienkou, že v centrále to predsa vedia lepšie.

Súčasný stav by mal byť podnetom na hľadanie alternatívneho rámcovania. Inšpirovať sa dá napríklad ľudskoprávnym prístupom k migrácii. Ten má tradíciu nielen na akademickej pôde, ale je tiež súčasťou strategických odporúčaní Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM). Na základe tohto prístupu by mala ochrana integrity jednotlivca predstavovať nosný pilier akejkoľvek migračnej politiky. Existencia legálnych a najmä bezpečných ciest spolu s transparentným azylovým konaním v súlade s medzinárodným právom pomôže zamedziť odvrátiteľným úmrtiam a poskytnúť bezpečie tým najzraniteľnejším.

Zároveň treba hľadať spôsoby, ako ľudí, ktorí v Európe už sú, lepšie integrovať do spoločnosti. Samozrejme, to si vyžaduje ochotu na oboch stranách. No tváriť sa, že nevôľa jednotlivca má porovnateľné dôsledky ako systematická marginalizácia celých komunít, je prejavom tupej arogancie.

V neposlednom rade sa treba zamerať na samotné príčiny migrácie. Vojna, hlad či zhoršujúca sa klimatická kríza sú každodennou súčasťou sveta, ktorými sa v Európe nechceme nechať obťažovať. Kľúčovú úlohu v riešení týchto problémov zohráva zahraničná a obranná politika.

Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová prednedávnom volala po zrušení potreby jednohlasnosti v tejto oblasti. Akcieschopnosť Únie za jej hranicami je od jej založenia – aj v dôsledku práva veta – paralyzovaná krkolomným rozhodovacím procesom. Problémom je, že pružnejšie mechanizmy, podobne ako pri migrácii, nezaručujú kvalitnejšiu politiku. Najmä v prípadoch, keď zostanú jej hnacím motorom pocit nadradenosti, maximalizácia ekonomických výnosov a neochota solidarity s partnermi.

Ceuta nebola pokusom o inváziu, ako sa nám mnohí a mnohé snažia nahovoriť. S rastúcim tlakom na pohyb veľkých častí obyvateľstva však nebude ani ojedinelým úkazom. Európska únia by sa rada stala vzorom pre zvyšok sveta. Rajská záhrada je však sebaklam. Viac pripomína pustatinu, ktorú nateraz vytrvalo hnojíme soľou.

Autor sa venuje európskej a zahraničnej politike

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.