Brusel nám zaplatil diaľnice. Teraz spúšťa omnoho zásadnejšiu misiu

Miro Grman28. mája 2024217

Ambiciózne ciele sa stali terčom populistov, no čím skôr ich EÚ naplní, tým skôr sa stane svetovým lídrom.

Keď v roku 1994 nastúpil vysokoškolák do autobusu v Banskej Bystrici, aby sa dostal na prednášku svojej univerzity v Bratislave, čakala ho tortúra. Diaľnica viedla len po Žiar nad Hronom. Potom nasledovalo osemdesiat mučivých kilometrov po „ceste smrti“ do Nitry, za ktorou prišla krátka úľava v podobe dvadsaťkilometrovej štvorprúdovky, vzápätí vynulovaná ďalším putovaním cez dediny po Trnavu. Až odtiaľ pokračovala štyridsaťkilometrová diaľnica do hlavného mesta.

Medzičasom sa diaľničná sieť na Slovensku výrazne rozrástla, pričom študenti a študentky sa dostanú na vysoké školy podstatne rýchlejšie. Zároveň však vyvstala podstatne vážnejšia výzva: ako zabezpečiť, aby sme mohli diaľnice využívať i naďalej a „neudusili sa“ výfukovými plynmi (samozrejme, nejde len o diaľnice a výfukové plyny, ale o skutočný a nie deklarovaný boj s klimatickou krízou).

Kľúčom k riešeniu je, podobne ako v minulosti, keď sa pri budovaní diaľničnej infraštruktúry využili európske peniaze, Brusel. A jednou z rozhodujúcich súčastí bruselského „mozgu“ je Európsky parlament, do ktorého si budeme v júni vyberať svojich zástupcov a zástupkyne.

(Ne)udržateľný rast verzus drancovanie zdrojov

V spomínanom roku 1994 začali stavbári budovať sedemkilometrový diaľničný úsek D1 Skala – Nemšová neďaleko Trenčína a v roku 1997 sa pustili vo väčšej miere aj do R1 od Trnavy smerom na Nitru. Po okázalom a populizmom okorenenom otváraní častí D1 v réžii šéfa HZDS, Vladimíra Mečiara, ktorému robili komparz Gérard Depardieu, Ornella Mutiová, Claudia Cardinale či Claudia Schiffer, nasledoval útlm. Verejná pokladnica zívala prázdnotou, Slovensko bolo označené za čiernu dieru Európy a hrozilo, že v dôsledku mečiarizmu zostane mimo štruktúr Európskej únie (EÚ) a NATO.

Zlomové parlamentné voľby v septembri 1998 však znamenali porážku Mečiara a radikálny obrat v smerovaní Slovenska, čo malo dosah aj na praktický život občanov. Jednou z oblastí bola tiež výstavba diaľnic, ktorú sa podarilo oživiť až s výrazným prispením Únie. Tá ešte v rokoch 1998 až 2001 vyčlenila pre Slovensko zhruba tristo miliónov eur z takzvaných predvstupových fondov a peniaze zmiernili tlak na ťažko skúšaný verejný rozpočet. Už pred vstupom do EÚ v roku 2004 sa Slovensko dočkalo viacerých štvorprúdových úsekov medzi Žiarom nad Hronom a Hronským Beňadikom. V nasledujúcich rokoch pribudli ďalšie desiatky kilometrov diaľnic a rýchlostných ciest, ktoré sú pre mnohých dodnes jedným zo symbolov prospešnosti Únie.

Finančné zdroje však prúdili aj na obnovu regionálnych ciest či železníc, budovanie kanalizácií, podporu školstva či zdravotníctva alebo na renováciu obcí. Zo štúdie Národnej banky Slovenska vyplýva, že bohatšie štáty Únie poskytli cez spoločný rozpočet krajine pod Tatrami do roku 2022 celkovo už viac než 24 miliárd eur. V priemere tak každý Slovák dostal viac ako 4400 eur.

Rozmach životnej úrovne však má aj svoju odvrátenú stranu – je vykúpený doslova drancovaním prírodných zdrojov. Kľúčové energetické zdroje – ropa a plyn – sa do EÚ nielenže musia dovážať, ale ich spaľovanie zásadne prispieva k devastácii životného prostredia. Navyše ich zásoby nie sú nekončené a ekonomicky zmysluplné ložiská ľudstvo skôr či neskôr vyčerpá. Európa, a vlastne celý svet, stojí pred rébusom, ako udržať životnú úroveň, ktorá je závislá od fosílnych palív, a zároveň postupne skoncovať so spaľovaním benzínu či nafty, pretože ich raz nebude z čoho vyrábať. A zrejme ešte skôr prispejú k nezvratnému zamoreniu Zeme. A tak sa zrodil Green deal.

Cesta ku klimatickej neutralite

Európska zelená dohoda, ako znie oficiálny preklad anglického slovného spojenia, je „balík politických iniciatív, ktorého účelom je nasmerovať EÚ na cestu zelenej transformácie s konečným cieľom dosiahnuť do roku 2050 klimatickú neutralitu“. Ako to už, žiaľ, v prípade EÚ býva, pre bežného človeka ide o vysvetlenie sotva záživné a pre mnohých je zrejme úplne nezrozumiteľné. V Bruseli sa pri tom zrodil plán, ktorý robí z Únie svetového lídra v snahe zachovať obývateľnú planétu aj pre nasledujúce generácie. Množstvo čiastkových cieľov, ktoré treba naplniť, zahŕňa dve základné oblasti: energetiku a starostlivosť o krajinu.

Zásadnou zmenou v oblasti dopravy je napríklad budovanie diaľnic. Vzhľadom na to, že existujú omnoho ekologickejšie projekty, než sú štvorprúdovky, Brusel zoškrtal takzvaný Kohézny fond. Výstavba diaľnic z neho odčerpávala zásadnú časť peňazí.

Diaľnice sú však len vrcholom ľadovca. Absolútne najdôležitejším ukazovateľom je, koľko energie doprava zhltne. Celkovo Slováci dlhodobo za rok spotrebujú približne 110 terawatthodín (TWh) energie. A z nich takmer 30 TWh pripadá na pohon osobných áut či kamiónov. Na porovnanie: domácnosti či priemyselné podniky minú za rok zhruba rovnaké množstvo elektrickej energie. Ak by sme sa teda chceli úplne vzdať ropy, potrebujeme nájsť zdroje, ktoré poskytnú energiu v rovnakej miere, ako dokážu produkovať všetky existujúce elektrárne. Ďalšou oblasťou je vykurovanie. Aj v tomto prípade dosahuje ročná spotreba úroveň zhruba 30 TWh a významné zastúpenie má spaľovanie zemného plynu.

Vyššie uvedené údaje dokonale ilustrujú, o akú národnú úlohu ide. Ak by sme úplne všetku energiu chceli vyrobiť solárnymi panelmi, museli by sme podľa dostupných prepočtov zabrať plochu viac než 3000 km2, čo sa približuje k rozlohe Trnavského kraja (4145 km2). Veterné elektrárne mávajú vyššiu účinnosť, takže by bolo nevyhnutné zabrať menej územia. Zatiaľ však nie je vyriešený problém, ako energiu uskladniť na obdobia, keď nefúka vietor či nesvieti slnko. Časť Európy je preto presvedčená, že sa ešte dlho nezaobídeme bez jadrových elektrární – hoci produkujú rádioaktívny odpad, ktorý bude nebezpečný tisíce rokov.

Zaberanie územia slnečnými a veternými elektrárňami úzko súvisí s tým, ako vlastne využívame tých vyše 49 000 km2 Slovenskej republiky. Vyše 48 percent plochy tvorí poľnohospodárska pôda a viac než 41 percent lesné pozemky. Polia a lúky sú natoľko rozsiahle, že by podľa odborníkov v prípade potreby mali „nakŕmiť“ asi 5,4 milióna obyvateľov. Je to však do veľkej miery vďaka chemickým hnojivám, priemyselným prostriedkom proti škodcom a traktorom, ktoré doslova dlávia obrovské lány monokultúr.

Traktory sú taktiež nevyhnutnou súčasťou lesného hospodárstva, ktoré ročne vyprodujuje približne desať miliónov kubických metrov dreva. Veľká väčšina z neho sa spotrebuje v stavebníctve a v nábytkárstve, čo veľavravne naznačuje, kde treba znížiť spotrebu, ak chceme zásadnejším spôsobom obmedziť ťažbu.

Švédske stoly na Titanicu

Európska únia chce touto zelenou dohodou obsiahnuť aj oblasť poľnohospodárstva. V systéme agrodotácií, ktoré stále tvoria najväčšiu časť spoločného rozpočtu, sa vo väčšej miere snaží podporovať farmárov, ktorí väčšiu časť spravovanej plochy nechajú úhorom, vyhýbajú sa chemickým hnojivám či využívajú iné formy ekologickejšieho poľnohospodárstva. Na kompenzácie pre krajiny, ktoré budú mať pri prechode na „uhlíkovú neutralitu“ vyššie náklady, vyčlenila cez mechanizmus spravodlivej transformácie 55 miliárd eur.

Je možné, že balík nebude dostatočný, a aj preto Európu v roku 2024 zasiahli mohutné protesty farmárov. Zaznievajú taktiež výzvy, aby sa uvoľnili pravidlá pre priemysel, pretože vraj nebude schopný konkurovať Severnej Amerike a Ázii. Avšak vzhľadom na to, akým tempom sa Zem otepľuje, čo je alarmujúci indikátor likvidácie životného prostredia, vyznievajú výzvy na oslabenie Európskej zelenej dohody ako nabádanie, aby cestujúcim na potápajúcom sa Titanicu naservírovali švédske stoly.

Výzva spomenutá v úvode článku – ako zabezpečiť, aby sme mohli jazdiť po diaľniciach a zároveň sa neudusili výfukovými plynmi – presahuje možnosti Slovenska. Účinne čeliť klimatickej kríze môžeme ako súčasť spoločenstva, na ktorého čele nestoja politici spochybňujúci elementárne vedecké fakty. A tento fakt by mal byť jedným z kľúčových faktorov pri rozhodovaní, komu dajú voliči a voličky hlas v júnových voľbách do europarlamentu.

Autor je novinár, venuje sa najmä ekonomike a ekológii.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

V rámci projektu Perspectives si k téme eurovolieb a Európskej únie môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Peter Tkačenko: Dávajme si pozor, čo si želáme (JÁDU)
Tomáš Kriššák: Čo nám hovorí situácia v informačnom priestore? (JÁDU)
Oleksandr Kurylenko: Medzi Moskvou a euroskepticizmom. Ukrajina a Európskej voľby (JÁDU)
Yelizaveta Landenberger: Na fronte v informačnej vojne. Gagauzsko v Moldavskej republike (JÁDU)
Martin Svárovský: Nadcházející volby do Evropského parlamentu a naše bezpečnost (revue Prostor)

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: