Päť percent HDP. Otázka prežitia?

Existuje teória, podľa ktorej si politikov a političky platíme aj za to, že robia nevyhnutné kompromisy, na ktoré by sme my nemali odvahu alebo žalúdok. Toto je jeden nich.

Dilema, ktorej sa nevyhneme

Stojíme spoločne – pretože ide o bezpečnosť nás všetkých – pred výzvou, ktorá je absolútne nepoužiteľná do dnešnej doby čierno-bielych príbehov a jednoduchých riešení. Ak ju nezvládneme, má všetky predpoklady definitívne roztrhnúť spoločnosť na kusy a pochovať aj posledné zvyšky spoločenskej zmluvy medzi štátom, elitami a „ľudom“.

Dilema ohláseného päťpercentného navýšenia zbrojných alebo obranných (wording, a teda rámcovanie témy je samozrejme kľúčové) výdavkov vyzerá na prvý pohľad šialene. Lenže práve politika „na prvý pohľad“ a politika „po zrelej úvahe“ je presne tým, čo odlišuje politických hochštaplerov, ktorí nemajú na viac, ako surfovať na vlnách aktuálnych nálad, od skutočných hráčov schopných vidieť širší kontext aj za druhým rohom. Situácia je totiž pomerne komplikovaná.

Iste, k otázke navýšenia zbrojných výdavkov sa dá postaviť aj veľmi jednoducho. Na jednej strane sa dá tvrdiť: „Do tohto šialenstva ma neťahajte, zbrojenie odmietam.“ Prípadne aj s dôvetkom: „Ja som predsa za mier.“ Táto pozícia je asi taká produktívna ako opačný postoj, podľa ktorého zbrojiť jednoducho musíme a iné výdavky preto musia ísť bokom. Ten prvý prístup robí z Európskej únie (EÚ) slabocha, s ktorým si ostatné svetové veľmoci vytrú … podlahu. Ten druhý nemá tušenie o miere odcudzenia „ľudu“ od štátu, elít, systému a rovno odovzdáva krajinu na tanieri všetkým Mazurekom tohto sveta. Ak chceme historickú výzvu finančného pokrytia zvýšených obranných výdavkov zvládnuť bez pochovania toho, čo nazývame európskym sociálnym modelom, budeme potrebovať podstatne väčšiu dávku politickej predstavivosti a talentu.

Nechajme teraz bokom politikov, ktorí úprimne a na základe zrelej odbornej úvahy považujú masívne zvýšenie armádnych výdavkov za krok, ktorý je v súčasnej medzinárodnopolitickej situácii škodlivý. V ich prípade je na mieste seriózna, vecná diskusia o tom, či masívnejšie zbrojenie potrebujeme a v akej miere. Takáto diskusia má však zmysel len s tými politikmi a političkami, ktorí sú v stave ju viesť – nielen si napísať tri odrážky na ťahák do svojej reelsky. Pre tú časť verejnosti a politickej obce, ktorá ešte nerezignovala na rozum, sa ale otvára pomerne zásadná aj ťažká diskusia o prioritách a predpokladoch, ktoré majú potenciál zabezpečiť nám v najbližších rokoch či desaťročiach život v akej-takej istote a bezpečí.

Prečo zbrojiť?

K serióznej diskusii, akú si prvá a základná úloha štátu voči svojim občanom – teda ich bezpečnosť zaslúži, patrí triezve vymenovanie za aj proti. Začnime teda tou náročnejšou časťou. Pretože zbrojiť dnes v Európe musíme.

Nikto so zdravou psychickou a morálnou výbavou nemá rád zabíjanie. Všetci by sme takisto veľmi chceli svet, v ktorom medzinárodné konvencie, bezpečnostné rady a vzájomná prepojenosť krajín zabezpečujú dodržiavanie nedotknuteľnosti hraníc aj ľudských práv a spolužitie národov sveta v pokoji a mieri. Takýto svet však žiaľ nemáme a napokon ani nikdy neexistoval. Už len pohľad na Putinovu vražednú „špeciálnu vojenskú operáciu“ na Ukrajine, na deklaratórne teritoriálne nároky Bieleho domu a celkové rastúce napätie medzi veľmocami, na nedávny útok USA na Irán či na monumentálnu ohavnosť, ktorá sa mesiace odohráva v Gaze a za ktorú sa aj ako kolektívny „Západ“ budeme ešte dlho hanbiť v kúte – to všetko jednoznačne hovorí, že éru silného práva definitívne nahrádza právo silnejšieho. Alebo silných spojenectiev.

O tom, že ekonomický obor EÚ potrebuje urýchlene vybudovať vlastné obranné či vojenské kapacity, dnes v rozhodujúcich európskych kabinetoch neexistuje rozpor. Otvorená je otázka miery, tempa a konkrétnej podoby. A vôbec by nás to nemalo prekvapovať. Zhoda EÚ na zásadnom zvýšení vlastnej obranyschopnosti je stará bezmála desať rokov.

V roku 2016, po prvotných spochybneniach oddanosti článku 5 Severoatlantickej zmluvy zo strany Donalda Trumpa, spustili členské krajiny pod skratkou PESCO takzvanú stálu štruktúrovanú spoluprácu na báze ročného spoločného vyhodnocovania odstraňovania deficitov vlastnej obranyschopnosti a operatívnej spolupráce. Mali na to všetky dôvody. Ak garancie bezpečnostného dáždnika USA neplatia na sto percent, je najvyšší čas konať.

Po invázii Ruska na Ukrajinu Únia tieto snahy ešte potvrdila či znásobila v podobe Strategického kompasu so záväzkom do roku 2030 zásadne zvýšiť svoju vojenskú kapacitu. A dnes, po polroku administratívy Trump 2.0, je definitívne každému jasné, že mäkká sila Európy, akokoľvek obrovská dnes stále je a ani náhodou ju nemožno opomínať, v geopolitickej veľmocenskej realite roku 2025 nestačí.

Nie sme v tom bez viny. Západ, ak to takto hrubo zovšeobecníme, prispel nemalým dielom k rozpadu medzinárodného poriadku postaveného na pravidlách. To však nič nemení na fakte, že v (ne)bezpečnostnej situácii roku 2025 je psou povinnosťou politikov EÚ masívne posilniť kapacity obrany a ochrany svojho územia a obyvateľstva. Všetko iné by bolo už len zoči-voči dianiu pár tisíc kilometrov od Bratislavy na východ prílišným hazardom. Režim, ktorý rozpútal najväčší vojnový konflikt na území Európy od druhej svetovej vojny, vynakladá na zbrojenie v roku 2025 viac ako sedem percent HDP a 40 percent svojich verejných výdavkov a produkuje päťtisíc dronov mesačne a tisíc päťsto tankov ročne, nám inú možnosť ani nedáva. Bolo to Putinove Rusko, ktoré nám v apríli 2022 ostentatívne odprezentovalo 36-metrovú, dvestotonovú jadrovú interkontinentálnu raketu Sarmat či Satan 2 s doletom 18-tisíc kilometrov a ničivou silou tristonásobku Hirošimy. A je to Putinov režim, ktorého propagandisti v pravidelnom rytme ohlasujú európsky vojenský armagedon. Iste, vojenská sila Ruska stále výrazne zaostáva za NATO. Porovnanie s EÚ samotnou je ale úplne iný, podstatne menej upokojujúci príbeh.

Podčiarknuté a zhrnuté: v EÚ panuje absolútna zhoda v tom, že urýchlené vybudovanie dostatočnej odstrašujúcej hrubej sily je dnes najlepšou zárukou proti možnému útoku a ostrému konfliktu na svojom území. Presne tak, ako počas studenej vojny fungovalo jadrové odstrašenie. Mutual assured destruction (MAD), teda vzájomné garantované zničenie bol koncept, ktorý minimalizoval riziko jadrového útoku z dôvodu istoty vzájomného totálneho zničenia. EÚ dnes potrebuje odstrašujúcu hrubú silu rovnako, ako ju potrebovala západná Európa v čase studenej vojny. Inak povedané, chcieť dnes svetovými hráčmi rešpektovanejšiu a suverénnejšiu Európu bez masívnejšieho posilnenia jej vojenských kapacít je asi ako chcieť porodiť dieťa, ale nechcieť byť predtým tehotná.

Avšak nielen v otázke hrubej sily velí dnes rozum poučiť sa z nedávnej európskej histórie. V roku 1979 rozhodlo NATO so súhlasom vtedajšieho Západného Nemecka (SRN) o umiestnení jadrových rakiet stredného doletu na území SRN od roku 1983 s cieľom vyrovnať vojenskú prevahu ZSSR na kontinente. Sprievodný masový a hlučný verejný nesúhlas v mestách Nemecka bol legitímny aj potrebný. Možno aj on si vynútil to, že paralelne s týmto procesom posilňovania vojenskej prezencie USA v Európe prebiehalo intenzívne diplomatické úsilie na zmiernení napätia. Už v polovici sedemdesiatych rokov to bol záverečný helsinský akt KBSE, neskôr kľúčové dohody o odzbrojení SALT2 a INF, v osemdesiatych rokoch prebiehali rokovania START.

Presne toto potrebujeme dnes: nateraz výrazne posilniť vlastnú obranyschopnosť, primárne ako odstrašujúci potenciál znižujúci motiváciu k útoku, a popri tom paralelne využívať a rozvíjať všetky kapacity a nástroje diplomacie. Vo svete uber-alfa samcov, ktorí uznávajú predovšetkým hrubú silu, sa na dobré mravy a úmysly spoliehať nedá.

Prečo „šialenstvo“ päť percent odmietnuť?

Žiaľ dobrých a ešte lepších dôvodov pre skepsu a kritiku je minimálne rovnako veľa. Už samotný údaj päť percent HDP na obranu je šialené číslo. A to aj v prípade, ak ho rozdelíme na 3,5 percenta priamych a 1,5 percenta nepriamych výdavkov a jeho naplnenie rozložíme v čase, ako je plánované. Pre Slovensko by to znamenalo sedem miliárd eur, teda zhruba toľko, koľko ide z verejných zdrojov na zdravotníctvo. EÚ v rámci plánu ReArm Europe/Pripravenosť 2030 hovorí o dodatočných osemsto miliardách eur. Taký objem peňazí si samozrejme nevieme celkom dobre predstaviť. Pre ilustráciu preto uveďme, že je to zhruba dvojnásobok celých výdavkov EÚ na vyrovnávanie socioekonomických rozdielov medzi členskými krajinami v celom období 2021 – 2027.

Prvotný problém vyvstáva už z logiky veci, podľa ktorej takéto masívne preteky v zbrojení robia veľkú vojnu v budúcnosti pravdepodobnejšou. Toto riziko je nesporné. Nehovoriac o hrozbe, ak sa takáto masívna zničujúca kapacita dostane do rúk radikálov, ktorých môže politický vývoj v Európe už veľmi skoro dostať do pozície rozhodujúcej vládnej moci. 

Ďalšou otvorenou otázkou je efektivita zbrojných výdavkov. Hospodárnosť nie je práve tým, čím sa zbrojné nákupy tradične vyznačujú. Utajený režim a celková povaha týchto nákupov vytvára priestor pre korupciu obrovských objemov, a to viac-menej z logiky veci. A rovnako, urýchlene uzatvorené zmluvy nás môžu doviesť do stavu, že miliardy eur vynaložíme na techniku, ktorá bude v čase schopnosti jej nasadenia zastaralá – pri zbrojných systémoch sa totiž ráta v rokoch. Obrazne povedané, nakupovať stíhačky a tanky, keď sa bude útočná sila sústrediť na drony, kybernetickú a hybridnú vojnu či ojedinelé teroristické útoky, nemá veľmi zmysel. To je však otázka na armádnych stratégov a analytikov. Pri diskusii o piatich percentách na obranu ju ale treba mať na zreteli.

Nezanedbateľným problémom je otázka ekonomickej návratnosti investícií do zbrojenia, teda ich prínosu pre národnú ekonomiku. Ten je totiž napríklad podľa novších britských modelov záporný. Jednak podstatná časť týchto výdavkov putuje priamo do vojensko-priemyselného komplexu USA a pár ďalších krajín. Ich prínos pre domácu ekonomiku v podobe pracovných miest, disponibilných príjmov generujúcich domáci dopyt a rast je teda skoro nulový. A súčasne zbrojné výdavky odčerpávajú zdroje na investície do ľudí, ktoré sú pre dlhodobý udržateľný rast a rozvoj krajiny rozhodujúce. V tomto zmysle sú výdavky na vzdelávanie, vedu a výskum, ale aj na zdravotníctvo, sociálnu mobilitu či infraštruktúru a regionálny rozvoj podstatne ekonomicky prínosnejšie ako masívne zbrojenie. To napokon nemá len ekonomické dôsledky, ale aj bezpečnostné. Krajina bez rastu životnej úrovne je totiž aj krajinou nestabilnejšou a zraniteľnejšou.

Ďalším problémom, možno prevyšujúcim všetky ostatné, je ekologická stopa masívneho zbrojenia. Tá je doslova fatálna, či už hovoríme o znečistení ovzdušia, pôdy, ekosystémov, enormnej spotrebe zdrojov na vojenskú produkciu alebo o vojenskom odpade. Len prvé dva roky vojny na Ukrajine vygenerovali toľko emisií CO2, koľko vyprodukuje 175 krajín dokopy za rok. Týmto tempom sa môžeme veľmi ľahko dostať do vskutku zničujúceho začarovaného kruhu, kedy devastáciou životného prostredia zvýšime riziko budúcich vojen o prírodné zdroje do takej miery, že zbrojenia kvôli týmto konfliktom nebude nikdy dosť.

A napokon, ak opomenieme zničujúci ekologický dopad, najzásadnejším problémom dnešnej debaty o piatich percentách HDP na obranu je fatálny omyl zúženia pojmu a konceptu bezpečnosti, s ktorým sa v nej pracuje. Nejde tu len o opomínanie diplomacie, otvoreného aj zákulisného dialógu, áno aj s nepriateľom, ako nástroja bezpečnosti. Tá žiaľ dnes hrá druhé husle – ale pozor, nie vinou EÚ, ktorá krviprelievanie na Ukrajine nezačala a férové mierové riešenia neodmieta. Bezpečnosť je predovšetkým celistvá a zabezpečená, keď má vonkajší aj vnútorný pilier. Ten vonkajší si dnes uvedomujeme výraznejšie, keďže je viditeľný pri pravidelných záberoch dronových a bombových náletov na nevinných obyvateľov ukrajinských miest.

Avšak exkluzívne chápanie bezpečnosti len cez prizmu vonkajšieho vojenského ohrozenia je zásadným omylom. Existuje totiž priame prepojenie medzi mierou zraniteľnosti krajiny s jej vnútornou nestabilitou. Čím viac je krajina vnútorne rozpoltená a vykazuje vysokú mieru nedôvery v inštitúcie alebo zaznamenáva ekonomický úpadok a rastúce obavy, nespokojnosť či až odpor voči „systému“, tým viac je takáto krajina ľahkým terčom pre hybridné útoky a rozvrat zvnútra. Na tomto poli sa dnes vedie vojna rovnako intenzívne ako v zákopoch či stíhačkách. Výrazné oslabenie vnútornej súdržnosti krajiny aj sociálne nevyváženým a nevysvetleným masívnym zvýšením výdavkov na zbrojenie nemusí jej bezpečnosť v konečnom dôsledku vôbec zvýšiť, ale naopak znížiť.

Odkiaľ na to vziať?

Táto hrozba zásadného oslabenia vnútornej súdržnosti a tým aj bezpečnosti krajiny sa priamo odvíja od prístupu štátov k najpodstatnejšej otázke dnešnej dilemy a výzvy piatich percent HDP na obranu. Tá by mohla mať aj dramatickú dikciu otázky: Zabije zbrojenie sociálny štát? Odpoveď znie: Nemusí. 

Hoci rovnica „viac na zbrojenie je zákonite menej na sociálnu súdržnosť či modernizačné investície“ pôsobí na prvý pohľad jasne, v skutočnosti klame. Opomína totiž, že verejné rozpočty majú výdavkovú aj príjmovú stránku. Francúzsko plánuje zaviesť dvojpercentnú daň na najväčších multimilionárov krajiny pre pokrytie významnej časti zvýšených obranných výdavkov. Tento prístup je motivovaný nielen politickým pudom sebazáchovy, ale aj zdravým rozumom.

Netreba diplom z matfyzu pre zistenie, že kombinácia výdavkov na ozdravovanie verejných financií, zbrojenie, sociálnu kohéziu, napríklad (ale nielen) zoči-voči starnúcej populácii, ale takisto na energetickú a zelenú transformáciu a modernizáciu ekonomiky je zvládnuteľná len pri citeľnom zvýšení verejných príjmov. Otázka teda znie nasledovne: Kedy, ak nie dnes, zoči voči ohrozeniu našej bezpečnosti, by sme sa mali správať tak, ako sa správame pri akejkoľvek kritickej situácii a nutnosti záchrany – teda tak, že každý na seba berie toľko, koľko unesie? Prevedené do praxe: Kedy, ak nie v situácii ohrozenia tohto typu a rozsahu by sme mali siahnuť tam, kde peniaze sú, kde určite nechýbajú či ešte lepšie, kde sa skrývajú v rôznych rajoch a „daňovo priateľských“ jurisdikciách? 

Združenie Patriotickí milionári Spojeného kráľovstva, požadujúce od politikov férové zdanenie ich majetkov, vypočítalo, že dvojpercentná daň na majetok nad desať miliónov libier by vygenerovala pre verejné financie 460 miliónov libier týždenne. Oxfam vypočítal, že trojpercentná daň na majetok nad jednu miliardu dolárov by len od desiatich najbohatších miliardárov priniesla 52 miliárd. A v medzinárodnej koordinácii implementovaná dvojpercentná daň by podľa renomovaného ekonóma Gabriela Zucmana generovala pre verejné rozpočty 250 miliárd dolárov ročne. Dnes podľa Zucmana najbohatší ľudia tejto planéty platia vďaka hrubému katalógu optimalizačných trikov efektívnu sadzbu 0,2 percenta. To je škandál.

Štúdií, dát a záverov najrenomovanejších svetových organizácií aj ekonómov označujúcich vo vzácnom súzvuku dnešnú mieru majetkovej nerovnosti za najväčšiu hrozbu pre demokraciu aj funkčnú spoločnosť je dnes na stole už celý dlhý rad. O to pozoruhodnejšie aj frustrujúcejšie je, že hoci férovejšie zdanenie najbohatších požaduje jasná väčšina verejnosti aj viaceré iniciatívy samotných milionárov a miliardárov, s prepáčením „niet toho boha“, ktorý by ho zaviedol. Dnes k dobrým dôvodom jeho zavedenia môžeme pripojiť aj akútnu potrebu financovania našej vonkajšej i vnútornej bezpečnosti. Kto totiž presadzuje jej financovanie bez receptu, ako ho pokryť bez zosekania sociálnych transferov a modernizačných investícií „motorovou pílou“, to znamená bez dodatočných príjmov štátu, nech ani na sekundu nehorekuje nad fašizáciou spoločnosti. Je jej strojcom. Fakt, že takýto hrozivý scenár má svojich prívržencov aj politických nositeľov aj na Slovensku, robí túto výzvu o to urgentnejšou.

Autor je vedecký spolupracovník Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike.