Je Európa schopná konkurovať?

10. 3. 2025

Môj pôvodný zámer bol napísať kritickú reflexiu tak špecifického pojmu, akým je „európska konkurencieschopnosť“. Aktuálne udalosti ma však nútia zasadiť tému do širšieho kontextu. Nemá zmysel analyzovať konkurencieschopnosť Európy bez adresovania základných otázok. S kým si konkurujeme a v čom? Akú hospodársku politiku v akých obdobiach pestujeme na „Západe“? Sú biznis a ideológia oddelené kategórie? Čo sa musí stať, aby sme mohli seriózne hovoriť o Európe?

Ak predchádzajúce zloženie Európskej komisie (EK) za jednu z vlajkových lodí svojho pôsobenia označovalo tzv. Zelenú dohodu, tak začiatok mandátu súčasného zloženia EK sa vyznačuje snahou Green Deal významne oslabiť. Balík legislatívy v tzv. omnibuse sa eufemisticky nazýva simplifikačný. A zjednodušovať treba, lebo zelená regulácia údajne znižuje konkurencieschopnosť EÚ.

Aj by som mal nutkanie podrobne argumentovať, prečo je taká úvaha mylná, ale tú prácu si už dal napríklad Alberto Alemanno. V skratke – ak najprv päť rokov budujeme niečo, aby sme to ďalších päť rokov rozbíjali, nerobí to z EÚ zrovna predvídateľné právne prostredie. A predvídateľnosť je jeden zo základných predpokladov konkurencieschopnosti, ak o ňu už tak veľmi usilujeme. Ešte aj tie globálne korporácie sú proti tzv. zjednodušovaniu.

Ak sa však pozrieme na to, kto najprv presadil Zelenú dohodu, a kto sa aktuálne pokúša o jej oslabenie, zistíme, že sú to tí istí ľudia. Zmenili názor? Skôr sa prispôsobili novým vetrom, možno využili príležitosť. Predsedníčka EK Ursula von der Leyen v snahe obhájiť mandát ustúpila pravici, ktorá v európskych parlamentných voľbách posilnila. A konzervatívni poslanci Európskej ľudovej strany už po ústupkoch protestujúcim farmárom tesne pred eurovoľbami zacítili šancu zaradiť spiatočku.

Vietor fúka jednoznačne sprava a zároveň zo západu, spoza Atlantiku. Už dlho pred americkými prezidentskými voľbami sa z európskych inštitúcií ozývalo, že sa pripravujú na obe alternatívy. Vôbec o tom nepochybujem. Akurát svoju prípravu na Trumpovu obchodnú vojnu poňali – ako inak? – technokraticky. Nepripravili sa na to, že do Bieleho domu prichádza biznisový estét.

Clá, aké nádherné slovo

Predstavujem si tú situáciu. Jeden z najschopnejších a najskúsenejších európskych diplomatov Maroš Šefčovič sedí s najchytrejšími európskymi mozgami najprv v Bruseli, do lietadla si potom nesie hrubý fascikel s prípravou, ešte pri hotelových raňajkách si s tímom prechádzajú taktiku. Možno aj psychologická príprava je súčasťou, neuraziť, zdôrazniť výhody, trpezlivo hrať na rozum a spoločné záujmy.

Nikto by to nezvládol lepšie, a predsa slovenský komisár nemá šancu zabodovať proti ľuďom, ktorí možno aj rozumejú, ale zväzuje ich jasné zadanie zhora. Donalda Trumpa by som však nezosmiešňoval. Treba si pripomenúť jednu vec. Západné ekonomiky sa na svetovú špičku nedostali vďaka hospodárskej politike súťaže na voľnom trhu, ktorú dnes hlásajú. Aby som si pomohol frázou zo skvelej knihy od Ha-Joon Changa Kicking Away the Ladder – vyšplhali sa na ňu po rebríku intervencionistickej štátnej politiky. Veľká Británia pristúpila k voľnému obchodu až po tom, čo sa stala priemyselnou veľmocou. USA mali počas industrializácie jedny z najvyšších ciel na svete.

Donald Trump presne tieto zlaté časy vzýva, toto je tá veľká Amerika, za ktorou sa mu cnie. Je estétom nostalgie.

„Prečo však s takou politikou prichádzajú USA teraz, keď sme takpovediac na vrchole potravinového reťazca?“ trhajú si vlasy v Bruseli. Odpoveďou môžu byť len hypotézy, osobnostné dôvody nevynímajúc. Histórie a sofistikované metódy nerovných medzinárodných obchodných vzťahov sú pomerne komplexné a jeden prezident im možno ani nemusí rozumieť. Alebo nemusí byť v jeho výbave len tak sedieť a nechať krajinu užívať privilegovaný status quo – chce konať, vyjednávať, rozhodovať, byť stredobodom pozornosti. Dostal karty, tak chce hrať.

Ozveny spoza oceána

Podstatné je zamerať sa na to, čo nové Spojené štáty americké spôsobujú v Európe. Prvý dopad je tragikomický – na našom kontinente vzniká nová mutácia euroatlantistov/transatlantistov. Zatiaľ čo predtým sa tak u nás označovali pomerne konformní diplomati korčokovsko-káčerovského strihu a politickí konzervatívci, dnes kontinenty cez oceán spájajú pravicoví extrémisti. Týmto spravidla bielym mužom (talianska premiérka Meloni a vodkyňa silnejúcej nemeckej AfD Weidel sú – stále bielymi – výnimkami) imponuje, ako sa Donald Trump s ničím nemazná a v konzervatívnej kontrarevolúcii privilegovaných si berie svoju bájnu minulosť späť, škrtá a oslobodzuje biznis od regulácie.

Keby sme chceli byť škodoradostní, definíciu ešte vyšpičkujeme. Keďže sa táto nová pravicová internacionála pozerá s obdivom nielen za oceán, ale aj na opačnú svetovú stranu, možno sú to vlastne noví alterglobalisti.

Žarty bokom, pôvodní euroatlantisti dnes kolabujú a v troskách pojmov „Západ“ a „spojenci“ hľadajú svoju novú identitu. Pomôžme im vyhrabať sa z definičného armagedonu. Západ nikdy nebol obzvlášť užitočnou kategóriou, od povýšeneckého orientalizmu (Edward Said), až po morálnu geografiu studenej vojny. Spojenci existujú, len zakiaľ medzi nimi existuje porozumenie o vlastných hodnotách a záujmoch a kým sú súčasťou politických spoločenstiev, ktoré obe dokážu efektívne presadzovať či brániť.

Nedokončená inštitucionálna architektúra

Akým politickým spoločenstvom je Európa? Polovičatým. Ešte než sa dostaneme k bezpečnostným otázkam, tak v prípade hospodárskych politík platí nasledovné: hoci zodpovednosť za obchodnú politiku prešla na Európsku komisiu a za menovú politiku v štátoch eurozóny na ECB, fiškálne a iné dôležité regulačné mechanizmy ostali na národných úrovniach.

Ešte pred viac ako desaťročím sme s kolegami na Ministerstve financií písali o tom, prečo je inštitucionálne nastavenie európskej integrácie pomerne nešťastné a v krízach môže mať skôr odstredivý efekt. Počas slovenského predsedníctva v Rade EÚ sme navrhovali spoločné európske rozpočtové nástroje ako zárodok federalizácie EÚ.

Reakciou bola pomerne živá intelektuálna debata, ale politicky ostala téma, eufemisticky povedané, vlažná. Napoly žartom, napoly vážne sme si interne hovorili, že po premárnenej príležitosti počas finančnej krízy posun v integrácii môže priniesť iba rádovo väčší otras (ako príklad sme spomínali občiansku vojnu, ktorá viedla k federalizácii USA).

Odvtedy zasiahla svet pandémia covidu, na ktorú EÚ reagovala vydaním spoločných dlhopisov na financovanie obnovy. A neskôr vojna na Ukrajine, kvôli ktorej aj fiškálne opatrné štáty volajú po eurobondoch na financovanie obrany.

Vojna je zatiaľ len na východnej hranici EÚ, ale po nástupe Trumpovej administratívy je otázkou, či USA opustia NATO aj formálne, alebo iba budú pokračovať v spochybňovaní vlastných záväzkov. A v súvislosti so zmenou kurzu USA voči Ukrajine sa európski lídri a líderky predbiehajú v organizácii núdzových samitov a v tom, koho volanie po silnejšej Európe zaznie hlasnejšie.

Čo presne znamená silnejšia Európa?

Pomôžme si negatívnou definíciou. EÚ je slabá, keď dôležité rozhodnutia dokáže z trucu zablokovať jedna členská krajina. V európskych inštitúciách existujú mechanizmy, kedy sa nemusia zapojiť všetky štáty. Napríklad Európska prokuratúra vznikla cez tzv. Posilnenú spoluprácu. Aj na Slovensku notoricky známy „trvalý euroval“, presnejšie ESM, vznikol prostredníctvom medzivládnej dohody (IGA).

Z dlhodobého hľadiska však silný zväzok nemôže stavať na ad hoc riešeniach. Ak kedysi existoval úzus, že vo veciach vyžadujúcich jednohlasnosť sa buduje konsenzus a nevydiera sa, dnes je táto doba definitívne preč. Na chrbte dnešnej Únie, ktorá sa dostala do rozhodovacej paralýzy a ktorej reforma kvôli jednohlasnosti nie je možná, vznikne najprv cez medzivládne dohody nový, postupne integrovanejší útvar.

Vyzerá to tak, že ak sa Európa začne federalizovať, začne v oblasti obrany – spoločný dlh na financovanie spoločnej armády s jednotným velením, zatiaľ v rámci NATO. Objavujú sa návrhy na oživenie Európskeho obranného spoločenstva (EDC) z 50. rokov minulého storočia. Belgicko, Luxembursko, Holandsko a Nemecko podpísali zakladajúcu zmluvu v roku 1952, na aktiváciu by stačilo Taliansko a Francúzsko. Pridať by sa mohli ďalšie štáty z dnešných 27 v EÚ (po prípadnej úprave aj ďalšie).

Je to len jeden z nápadov, ktorý by ešte donedávna vyznieval ako bizarná predstava, dnes je však jednou z reálnych možností. Ešte šialenejšie vyznieva predstava, že mapa európskeho obranného útvaru by sa neprekrývala s mapou dnešnej EÚ. Kto by sa (ne)pridal? Čo neutrálne štáty ako Rakúsko či Írsko? Čo štáty s transatlanticko-alterglobalistickým vedením ako Maďarsko či Slovensko? Otvorila by sa časom obranná únia Ukrajine? Alebo by privítala strateného syna z Veľkej Británie? Prekonali by svoj odpor k integrácii Nórsko či Island? Obnovili by sa prístupové rokovania s Tureckom? A keď už máme rozšafnú chvíľku, zobrali by sme aj Kanadu? Je znakom zúfalstva doby, že si môžeme klásť podobné otázky.

Podstatná implikácia je, že v najbližších mesiacoch a rokoch (nie desaťročiach) sa bude rozhodovať, či sa európske hranice začnú kresliť nanovo a ich výsledkom bude politicky centralizovanejšia Európa. Samozrejme, nikde nie je napísané, že sa tento scenár zrealizuje. Alternatívou je Európa suverénnych národov a patriotov. Regionálne a globálne veľmoci sa už teraz tešia, ako si ich namažú na chlieb.

Aká by bola zjednotená Európa?

Samotné zjednotenie kontinentu je viac otázkou kvantity, než kvality. Nemá ideologický rozmer – nájdu sa ľavičiari, čo sú proti, a naopak, pravičiarky za. Keby sa Európa zintegrovala do obranného štátneho útvaru, na globálnom fóre by s USA a Čínou doplnila trojicu vojenských superveľmocí. Nemusí to byť málo, ale presvedčeným eurofederalistom ako ja to zďaleka nemôže stačiť.

Hlbšie integrovaná Európa by – v závislosti od voľby správnych ekonomických politík – bola takmer isto aj konkurencieschopnejšia, aby som sa vrátil k pôvodnej téme tohto komentára. Keby k spoločnej obchodnej politike, jednotnému trhu a jednotnej mene pridala aj spoločný dlh a rozpočet schopný vyrovnávať regionálne rozdiely, resp. brániť európsky priemysel pred neomerkantilistickými praktikami globálnych „susedov“ a podporovať ho, zaradila by sa aj medzi ekonomické superveľmoci.

Práve toto by mohla byť lekcia pre európsku pravicu. Keď už z ideologických dôvodov neveria tomu, o čom píše vyššie spomínaný Ha-Joon Chang, alebo mnou často citovaná Mariana Mazzucato – teda, že za ekonomickými úspechmi národov často netreba hľadať dereguláciu, ale aktívnu priemyselnú a inovačnú politiku štátu, mohli by sa inšpirovať aspoň tým, že základným predpokladom konkurencieschopnosti sú jednota, operatívnosť, akcieschopnosť či stabilné prostredie.

Na úplný záver si dovolím byť osobný. Bolo by z môjho pohľadu obrovskou tragédiou, keby Európa reagovala na krízu len tým, že sa zjednotí, vyzbrojí a bude si vojensky a obchodne konkurovať s ostatnými veľmocami na svetovej mape.

Vzhľadom na európsku históriu by to až také prekvapenie nebolo. Blahobyt kontinentu totiž nie je postavený len na šikovnosti a inovatívnosti, ktorú spomínam vyššie, ale aj na stáročiach dobývania a zotročovania iných národov. Armády, územia, suroviny, nerasty, expanzia, nerovná výmena a globálna finančná architektúra, kultúrna hegemónia a nadradenosť, to všetko je aj európske dedičstvo, ktorého ideovými pokračovateľmi sú dnes v rôznych mierach USA, Čína či Rusko.

Európa sa v povojnovom období snaží prezentovať inak. Jej apel voči zvyšku sveta spočíva okrem blahobytu aj v tom, že ctí hodnoty, akými sú ľudské práva, sloboda, rovnosť, solidarita, pluralizmus, tolerancia, ochrana slabších, ochrana životného prostredia atď. Niekedy ich ctíme len na papieri, inokedy je Európa pokrytecká, ale je sa na čo odvolávať.

Ak sa má Európa naozaj stať morálnym kompasom – rola, do ktorej sa pasuje – tak nesmie vsadiť na inštinkt, ale ponúknuť víziu. Geopolitiku neomerkantilizmu a znovuzrodeného imperializmu nahradiť náročnejšou ašpiráciou, v ktorej pôjde o konkurencieschopnosť (či vo vojenskom alebo ekonomickom zmysle) iba prechodne a účelovo.

Na prehrievajúcej sa planéte a s technologickou schopnosťou vymazať sa z povrchu zemského musí mať ľudstvo vyššie ambície. Potrebujeme nový svetový poriadok, ale nie taký, o akom hovoria úbožiaci so spojenými prstami a prižmúreným okom. Svet potrebuje nie konkurenciu, ale globálnu spoluprácu založenú na férových pravidlách. Myšlienka nie je nová. A stále znie ako utópia. Ale ak má niekto šancu byť v tomto smere avantgardou, tak je to zjednotená Európa.