K otázke európskeho zbrojenia

Prijatie Ukrajiny do NATO – po prinútení Ruska stiahnuť sa za svoje hranice spred roka 2014 – bolo jediným strategickým cieľom, o ktorom si lídri EÚ od ruskej invázie pred tromi rokmi dovolili uvažovať. Žiaľ, dávno pred znovuzvolením amerického prezidenta Donalda Trumpa sa tento cieľ ukázal ako neuskutočniteľný. To bolo už dlho jasné. 

Po prvé, vojnová ekonomika ruského prezidenta Vladimira Putina sa pre jeho režim ukázala ako dar z nebies. Po druhé, dokonca aj Trumpov predchodca Joe Biden bol nanajvýš neochotný presadzovať členstvo Ukrajiny v NATO a krajine ponúkal len nejasné sľuby. A po tretie, v Spojených štátoch existovala silná bipartitná opozícia voči myšlienke, aby jednotky NATO bojovali po boku Ukrajincov. 

Mnohé prejavy typu „Putin je nový Hitler“ boli nakoniec len prejavom dych vyrážajúceho pokrytectva, keďže nikdy nevyústili do záväzku bojovať po boku Ukrajincov, kým Putinova armáda nebude porazená na ich území. Namiesto toho zbabelý Západ neustále posielal zbrane vyčerpaným Ukrajincom, aby mohli v jeho mene – ale sami – poraziť „nového Hitlera“. 

Nevyhnutne – a napriek úsiliu chrabrých ukrajinských vojakov, ktorí sa ocitali proti stále väčšej presile – sa jediný strategický cieľ európskych lídrov obrátil na prach. A to by sa ukázalo ako nepopierateľný fakt bez ohľadu na to, kto vyhral minulý rok v novembri prezidentské voľby v USA. Trump svoju presilu len predostrel s brutalitou, ktorá odráža jeho dlhodobé pohŕdanie nielen ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským, ale aj samotnou EÚ. A tak Európa, ktorá nemá žiadny plán B, oslabená dve desaťročia trvajúcim hospodárskym úpadkom, sa teraz snaží reagovať na Trumpovu politiku voči Ukrajine.

Po Mníchovskej dohode v roku 1938 Winston Churchill slávne vyhlásil, že Neville Chamberlain „dostal na výber medzi vojnou a hanbou. Vybral si hanbu a bude mať vojnu.“ Z obavy, aby neurobili rovnakú chybu, sa ju lídri EÚ paradoxne chystajú zopakovať, a to v opačnom garde: ich prístup „viesť vojnu, až kým nevyhráme“ ustúpi ponižujúcemu mieru, ktorý Trump s pôžitkom vnúti im aj Zelenského vláde, ktorá nedostane na výber. 

Hoci je nepochybne pravda, že Európa sa tomu musí buď postaviť zoči-voči, alebo rozpadnúť, otázka znie: Postaviť sa akým spôsobom? Čo je vlastne jej problém? Čo EÚ najviac chýba?

Je až neuveriteľné, že my Európania nedokážeme rozpoznať odpoveď, ktorá nám hľadí do tváre: Európe chýba riadna štátna pokladnica, obdoba ministerstva financií, a parlament s právomocou odvolať to, čo sa vydáva za jej vládu (Európska rada). Ešte horšie je, že sa stále nediskutuje o tom, ako tieto diery v inštitucionálnej štruktúre Európy zaplátať.

EÚ sa vždy obávala začiatku akéhokoľvek mierového procesu na Ukrajine práve preto, že by odhalil nahotu celého bloku. Kto by zastupoval Európu za rokovacím stolom, aj keby nás k nemu Trump pozval? Aj keby Európska komisia a Rada dokázali mávnutím čarovného prútika vykúzliť veľkú, dobre vyzbrojenú armádu EÚ, kto by mal demokratickú autoritu poslať ju do boja, zabíjať a zomierať?

Navyše, kto dokáže vybrať dostatok daní na zabezpečenie trvalej bojovej pripravenosti armády EÚ? Medzivládne rozhodovanie v EÚ znamená, že nikto nemá demokratickú legitimitu prijímať takéto rozhodnutia.

Keď predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová nedávno oznámila svoju novú iniciatívu ReArm Europe, vynorili sa smutné spomienky na nekompetentný Junckerov plán, Zelenú dohodu a Plán obnovy. Opäť sa operovalo veľkými číslami, ktoré sa pri podrobnejšom skúmaní ukázali ako dymová clona. To niekto vážne očakáva, že Francúzsko zvýši svoj už aj tak neudržateľný deficit verejných financií, aby mohlo financovať zbrojenie?

Bez inštitúcií, ktoré by zaviedli vojenský keynesiánsky systém, je jediným spôsobom, ako môže Európa znovu zbrojiť, presun finančných prostriedkov z jej rozpadajúcej sa sociálnej a fyzickej infraštruktúry – čo ešte viac oslabí Európu, ktorá už teraz žne trpkú úrodu nespokojnosti obyvateľstva, ktorá podnecuje vzostup krajne pravicových síl po celom kontinente. A na čo? Verí niekto, že Putina odradí Európa, ktorá má síce o pár nábojníc a húfnic viac, ale stále viac sa vzďaľuje od perspektívy federálnej správy, ktorá je potrebná na rozhodovanie v otázkach vojny a mieru? 

ReArm Europe neurobí pre víťazstvo vo vojne na Ukrajine nič. Takmer určite však EÚ ešte viac prehĺbi v jej už existujúcom hospodárskom úpadku, ktorý je základnou príčinou jej slabosti. Keď chcú byť Európania tvárou v tvár dvojitej hrozbe, ktorú predstavujú Trump a Putin, v bezpečí, musí EÚ začať svoj vlastný komplexný mierový proces. 

Po prvé, EÚ musí jednoznačne odmietnuť Trumpovu predátorskú snahu zmocniť sa prírodných zdrojov Ukrajiny. Potom, po predložení perspektívy zmiernenia sankcií a vrátenia 300 miliárd dolárov zmrazených aktív (ktoré nemožno súčasne použiť ako vyjednávací nástroj, a zároveň na obnovu Ukrajiny) by mala začať rokovania s Kremľom a ponúknuť perspektívu komplexného strategického usporiadania, v rámci ktorého sa Ukrajina stane tým, čím bolo Rakúsko počas studenej vojny: suverénnou, ozbrojenou, neutrálnou a takou integrovanou so západnou Európou, ako si to jej občania želajú.

Po tretie, namiesto trvalého postavenia dvoch veľkých armád pozdĺž dohodnutej hranice by EÚ mala navrhnúť demilitarizovanú zónu s hĺbkou najmenej 500 kilometrov na každej strane, právo na návrat všetkých vysídlených osôb, dohodu v štýle Veľkého piatku o správe sporných oblastí a Green New Deal pre vojnou zničené oblasti, ktorý by spoločne financovali EÚ a Rusko. Všetky ďalšie otázky by sa mali riešiť na rokovaniach pod záštitou OSN.

Napokon by EÚ mala navrhnúť uvoľnenie ciel na čínsky tovar (najmä na zelené technológie) a sankcií na vývoz technológií na začatie rokovaní s Čínou s cieľom uzavrieť novú bezpečnostnú dohodu, ktorá by znížila napätie a zapojila Číňanov do ochrany suverenity Ukrajiny.

Ak chceme skutočne posilniť Európu, prvým krokom nie je zbrojenie. Je ním vytvorenie demokratickej únie, bez ktorej bude potenciál EÚ naďalej stagnovať a Európa nebude schopná obnoviť to, čo zostane z Ukrajiny, keď s ňou Putin skončí. 

Autor je bývalý grécky minister financií, je lídrom strany MeRA25 a profesorom ekonómie na Aténskej univerzite.

Vychádza v spolupráci s Project Syndicate, 2025