Koniec starmerizmu?

Pre mnohých ľudí v londýnskej mediálno-politickej bubline bolo víťazstvo Keira Starmera vo voľbách v júli 2024 upokojujúcim návratom k normálu. Referendum o brexite, pôsobenie Jeremyho Corbyna ako lídra labouristov a séria škandálmi poznačených premiérov z radov konzervatívcov narušili bežné pravidlá britskej politiky. Kariérny právnik Starmer naopak predstavoval nevýraznú, technokratickú stabilitu. Sľuboval „nové vedenie“ strany a krajiny, ktoré dokáže umlčať najnovšie „populistické“ hrozby. Len pár dní po tom, ako sa stal premiérom, spisovateľ Otto English vystihol ducha doby vo virálnom tweete: „Je to pekné, však? To ticho.“

Chameleón vo vedení strany

Starmer sa nikdy nezaviazal k očakávaniam iných. Keďže Corbyn bol v otázke brexitu dlho nerozhodný, proeurópske krídlo jeho strany dúfalo, že Starmer by mohol Britániu nasmerovať späť k Európskej únii (EÚ). Odkedy sa však stal lídrom labouristov, túto otázku jednoducho odsunul na vedľajšiu koľaj. Celkovo je Starmerovo postavenie chameleónske. Keď v roku 2020 kandidoval na post lídra po volebnom kolapse Corbyna, cielil na ľavicových aktivistov a aktivistky strany videom, v ktorom zdôraznil svoju prácu z 80. rokov v oblasti ochrany životného prostredia a ľudských práv. Keď sa ho v jednej debate opýtali, či je sionista, otázku obišiel. Ako líder a teraz ako premiér sa však ostro obrátil proti aktivistickej ľavici a dokonca prinútil Corbyna opustiť stranu.

Hoci Starmerovi spojenci často urážali ľavicovú frakciu strany svojou doktrínou fiškálnej zdržanlivosti, atlantickou zahraničnou politikou a sprísnenými pravidlami v oblasti imigrácie, ani oni nedosiahli veľa „pokoja“. Hoci odstránili socialistickú ľavicu z mocenských pozícií, čím týchto disidentov donútili k chaotickým iniciatívam na vytvorenie novej strany, Starmer si neužíva politické medové týždne, aké zažil Tony Blair na prelome tisícročí. Aj keď týchto politikov mnohí pozorovatelia bez váhania porovnávali — a obdivovatelia ako François Hollande už pasovali Starmera za potenciálneho lídra európskej sociálnej demokracie —, po prvom roku vo funkcii sa „starmerizmus“ ako životaschopný politický model očividne vyčerpal.

Majstri frakčných vojen, centristickí technokrati, ktorí teraz vedú Labouristickú stranu, sa môžu pochváliť tým, že prekabátili nielen tvrdú ľavicu, ale aj konzervatívcov. Ani jedni teraz nemajú na Starmera žiadne páky; istý stranícky funkcionár dokonca nazval odchod propalestínskych ľavičiarov z Labouristickej strany vítaným prípadom „vytrasenia bĺch“.  Starmerova Labouristická strana má však dnes v prieskumoch stabilne menej ako 25-percentnú podporu a ani po ukončení štrnástich rokov vlády konzervatívcov nedošlo v britskom verejnom živote k žiadnemu výraznému posunu smerom k ľavici. Účinnejší v nastavovaní politickej klímy je Nigel Farage a jeho strana Reform UK, ktorá dnes dosahuje v prieskumoch okolo 30 percent — čo je pre takzvanú „menšiu“ stranu nevídaný výsledok. Strana je poháňaná hnevom podobným tomu, ktorý viedol k brexitu. A zdá sa, že konečne ukončí viac ako storočné dvojvládie labouristov a konzervatívcov.

Konzervatívne predpoklady

Arogantné anglické referencie k politickému „tichu“ samozrejme rozvrátila skutočnosť. Len tri týždne po nástupe Starmera do funkcie premiéra čelila Británia najhorším rasovým nepokojom za posledné desaťročia. Krajne pravicové skupiny a niekoľko tisíc výtržníkov podpálili podniky patriace migrantom a fyzicky napadli moslimov v reakcii na trojnásobnú vraždu, o ktorej sa šírili nepravdivé fámy, že ju spáchal žiadateľ o azyl. Utópiou návratu k „normálu“ otriasli aj ďalšie udalosti, ako boli návrat Trumpa do úradu, silnejúca vojna na Blízkom východe a volebné úspechy Reform UK. Napriek tomu, že Starmerov tábor bol počas uplynulého roka vystavený ťažkým skúškam, jeho inštinktom bolo ešte viac sa opierať o konzervatívne predpoklady.

Britskí komentátori často hovoria o „konzervativizme s malým k“, aby odlíšili myšlienku opatrnej umiernenosti od konkrétnych pozícií Konzervatívnej strany s veľkým „K“. Starmerova ministerka financií Rachel Reeves dobre ilustruje tento rozdiel — hoci upustila od niektorých dogiem minulých konzervatívnych vlád, zároveň dodržiava obmedzenia, ktoré si sama uložila a ktoré ju zaväzujú k politickému kurzu, ktorý sa dá ťažko nazývať progresívnym. Kritizovala jazyk „toryovských škrtov“; jej rozpočet z októbra 2024 zaznamenal relatívne veľký nárast výdavkov nielen na Národnú zdravotnú službu, čo pomohlo prekonať jej každodenné finančné nedostatky, ale najmä na armádu, keďže výdavky na obranu by sa mali do roku 2035 viac ako zdvojnásobiť.

Táto vláda však tiež zdôraznila svoju fiškálnu zdržanlivosť, najmä tvrdením, že minulí konzervatívni lídri „vyčerpali kreditnú kartu“ —  a preto požadovala zavedenie niektorých cielených úsporných opatrení. V júni tohto roku presadila drastické škrty v dávkach pre zdravotne znevýhodnených v hodnote päť miliárd libier ročne. Avšak po vzbure niektorých labouristov súhlasila, že škrty sa budú týkať len nových žiadateľov. Táto vláda tiež nemá chuť konfrontovať finančné záujmy. Dokonca aj nesmelé kroky smerujúce k náprave do očí bijúcich nespravodlivostí — napríklad výzva na zrušenie takzvaného daňového statusu „mimo bydliska“, ktorý umožňuje bohatým jednotlivcom vyhnúť sa plateniu daní z ich celosvetových príjmov — zlyhali. Reevesová v januári tohto roku od tohto plánu ustúpila. Na Svetovom ekonomickom fóre vyhlásila, že vypočula „komunitu, ktorá platí dane mimo bydliska“ a trvala na tom, že Británia je najlepším miestom na investovanie.

Starmerov prístup je založený na tom, že jeho výhody sa ukážu až v budúcnosti — hľadá cesty pre väčšie kapitálové výdavky, ktoré by nakoniec docielili rovnováhu v ekonomike. Blairova politika z konca 90. rokov kombinovala čiastočnú privatizáciu verejných služieb s celkovým zvýšením ich financovania. Hoci Blair bol „pravicovým“ lídrom Labouristickej strany, finančné injekcie jeho ministra financií Gordona Browna pomohli získať podporu alebo aspoň pasivitu odborov verejného sektora, ktoré boli zásadné pre aktivistickú základňu a financovanie Labouristickej strany.

To je však dnes oveľa ošemetnejšia operácia: celkový rast zostal počas celého obdobia po kríze v roku 2008 slabý s výnimkou krátkeho oživenia po pandémii. Horšie je, že verejná mienka určite nie je na strane Starmera. Briti primárne vnímajú napätie vo svojich osobných financiách namiesto toho, aby vládu hodnotili na základe mikroposunov v raste HDP. A nepomáhajú ani Trumpove plány zvyšovania ciel.

Národná identita a démonizovanie ľavice

Reform UK sa rada prezentuje ako strana, ktorá vyhovuje všetkým, donkichotsky kombinujúca sociálne myšlienky s libertariánskym, privatizačným krédom, takým obľúbeným u Elona Muska alebo Javiera Mileiho. Morálna sila jej posolstva, ktoré spája všetky ostatné vlákna, sa však sústreďuje na obranu pošliapanej národnej identity. Strana sa oficiálne dištancovala od nepokojov z augusta minulého roku, ale táto udalosť naďalej politicky rezonuje. Nielen krajne pravicové účty na YouTube, ale aj konzervatívne bulvárne noviny či WhatsApp susedské skupiny baby boomerov zaplavujú príbehy bežných ľudí, ktorí boli minulé leto uväznení len za svoje príspevky na sociálnych médiách (väčšinou boli odsúdení za podnecovanie k násiliu). Pre pravicu je Starmer „dvojtvárny Keir“, kráľ „woke“ dvojitých štandardov, ktorý tvrdo trestá „vlasteneckých“ Britov, zatiaľ čo moslimovia a imigranti unikajú policajnej kontrole.

Starmerova minulosť ako šéfa kráľovskej prokuratúry, ktorá pod jeho vedením realizovala represívne zrýchlené súdne procesy proti prevažne mladým obžalovaným z etnických menšín počas nepokojov v Londýne v roku 2011, však dokazuje, aké sú tieto tvrdenia nezmyselné. Ale v snahe nadviazať na pravicové naratívy sa jeho tábor priklonil k nacionalizmu. V máji Starmer performatívne „priznal“, že masová imigrácia spôsobila „nevyčísliteľné škody“, a temne varoval, že Británia sa stane „ostrovom cudzincov“.

Labouristická ministerka vnútra Yvette Cooperová, hoci ju mnohí predstavitelia pravice považujú za klasickú slabú liberálku a „kariérnu političku“, bola autoritárskejšia ako väčšina jej predchodcov. V decembri dokonca prišla do Ríma na politický festival strany Giorgie Meloniovej — sily, ktorá verí v „teóriu veľkej výmeny“ —, aby si vymenila názory na kontrolu hraníc.

Démonizácia Corbyna v čase, keď bol lídrom Labouristickej strany, sa sústreďovala na predstavu narastajúcej vlny antisemitizmu, z čoho vinili, ako sa to v iných európskych krajinách označuje, „islamsko-ľavicové“ miešanie. Predstava spojenia hrozieb zo strany prisťahovalcov, moslimov, stúpencov Hamasu a ľavice je v pravicových médiách veľmi silná. Starmerova Labouristická strana sa od tohto obrazu dôrazne dištancovala a zakázala Corbynovi kandidovať vo voľbách v júli 2024 (napriek tomu vyhral ako nezávislý kandidát). Toto leto vyvolali činy malej skupiny priamej akcie s názvom Palestine Action, ktorá vnikla na základňu Kráľovského letectva a posprejovala pár lietadiel, hysterickú reakciu Cooperovej. Skupinu označila za „teroristickú“ organizáciu, čím sa akýkoľvek prejav podpory stal trestným činom, za ktorý hrozí väzenie.

Nová ľavicová alternatíva?

Zarah Sultana, moslimská členka parlamentu, bola v júli 2024, ani nie tri týždne po Starmerovom volebnom víťazstve, vylúčená z Labouristickej strany. Spolu so šiestimi kolegami, ktorí podporili návrh na zrušenie obmedzenia počtu detí, na ktoré môžu rodiny poberať dávky. Táto 31‑ročná otvorená podporovateľka Palestíny v júli oznámila, že spolu s Corbynom plánujú založiť novú stranu. Od Corbynovej rezignácie z pozície lídra v roku 2020 sa ľavica Labouristickej strany vo všeobecnosti vyhýbala priamemu konfliktu so starmerizmom, hoci niekoľko významných osobností už dnes vystupuje ako „nezávislé“. Aj teraz sú však plány na vytvorenie novej strany nejasné, pričom Corbyn je opatrný, pokiaľ ide o prekročenie rámca voľného zoskupenia s niekoľkými propalestínskymi nezávislými poslancami a poslankyňami Strany zelených.

Pokusy o vytvorenie ľavicovej alternatívy k Labouristickej strane často narazili na britský volebný systém, ktorý znevýhodňuje menšie strany. Vo voľbách v júli 2024 získala Starmerova Labouristická strana 411 zo 650 kresiel, čo bola drvivá väčšina. Jej podiel hlasov (menej ako 34 percent) a celková nízka účasť (menej ako 60 percent) už však jasne naznačili, že Starmer nenastupoval do úradu so skutočne nadšenou podporou verejnosti. V tých istých voľbách získala Farageova strana Reform UK 14 percent hlasov a len päť kresiel. Na tomto základe teraz táto krajne pravicová strana prudko rastie, pričom pohlcuje veľkú časť konzervatívnych voličov, časť voličov labouristov z vidieka a zo severu krajiny, ako aj mnohých bývalých nevoličov (najmä mladých mužov). Nie je jasné, či by ľavicový vyzývateľ mohol dosiahnuť porovnateľný nárast.

Ľavica v Labouristickej strane už nevkladá do Starmera akúkoľvek nádej. Mnohí boli nútení opustiť stranu alebo z nej vystúpili. Palestína je ako bleskozvod pre nesúhlasné názory a môže zmobilizovať značnú časť aktivistov a aktivistiek, možno aj vo voľbách v prospech Zelených alebo nejakej novej ľavicovej strany. Ale to nestačí. Starmerovi technokrati, podobne ako neoliberalizovaní sociálni demokrati v celej Európe, presadzujú svoj manažérsko-centristický projekt uprostred vákua masovej politiky a historického úpadku robotníckeho hnutia, čo sú faktory, ktoré sú kľúčové aj pre vzostup krajnej pravice. Labouristická strana za Corbyna oživila mnoho ľavicových myšlienok a nakrátko dokonca rozšírila svoj volebný potenciál. Nateraz však zostáva dielom malej aktivistickej menšiny zameranej na mestské a vzdelané vrstvy. Tí, ktorí sa búria proti Starmerovi, potrebujú nielen kritizovať jeho ústupky a pokrytectvo, ale aj ponúknuť širšej mase ľudí šancu vziať osud do vlastných rúk. Inak je Reform UK založená na politike resentimentu pripravená chopiť sa iniciatívy.

Autor je vedúcim európskej sekcie časopisu Jacobin

Preložil Tomáš Hučko