Kultúra by mala byť samosprávna a žiadna iná

Útoky na kultúrne inštitúcie, zhadzujúce komentáre a moralizovanie na podujatiach zo strany vládnucej politickej reprezentácie začínajú zovšednievať. Verejné vyjadrenia, kto by mal byť podporovaný a kto by nemal dostať ani cent, už ani nepohoršujú. Nevkusné, nekompetentné a neraz aj naplno trápne prejavy o tom, aké by malo byť umenie, sa stali sprievodcami každodennosti.

Arogantne, z pozície moci (a s tichým potleskom časti opozície) sa postupne legitimizujú neodborné a nekompetentné zásahy do kultúry. Výkriky o robení poriadku v umení by ešte pred rokom vzbudili pozornosť, no reálne by ich nik nebral vážne. Dnes si, žiaľ, na ne zvykáme a sme svedkami napríklad otvoreného zavedenia cenzúry vo Fonde na podporu umenia (ďalej FPU), čo je, bez ohľadu na to, ako sa navrhované procesy zavedú do praxe, prvým vážnym krokom s konkrétnym dopadom. Slová sa začínajú meniť na skutky bez rešpektu nielen k autonómnosti umenia, ale aj k slobode prejavu a umeleckého vyjadrenia. A to by malo znepokojiť a prebudiť každého, komu elementárne záleží nielen na umení, ale aj na zachovaní demokracie. Čo je horšie, situácia nie je lepšia ani v iných krajinách Európskej únie, kde sa najmä sféra umenia stáva terčom, na ktorý sa útočí najľahšie pri presadzovaní neznášanlivých postojov.

K oblasti kultúry a v rámci nej zvlášť k umeniu nemožno pristupovať iba ako k jednému z rezortov, ktorý po získaní mandátu môže daná politická strana formovať podľa svojich predstáv. Existuje totiž reálna hranica zasahovania definovaná Ústavou Slovenskej republiky, konkrétne čl. 43 ods. 1., podľa ktorej by na území našej republiky mala byť garantovaná sloboda umenia. To znamená, že akékoľvek politické rozhodnutie, či už v rovine personálnej, legislatívnej alebo administratívnej, by malo byť vykonávané s plným rešpektom k tejto ústavnej záruke.

Ďalej, z iných ustanovení ústavy tiež vyplýva, že umelecké činnosti majú špecifické postavenie popri vedeckých a pedagogických aktivitách a ich vykonávanie nie je v rozpore so žiadnou vyššou funkciou v štáte. Tým sa má takisto podčiarknuť ich autonómne postavenie. V tom sa umenie zásadne líši od sféry poľnohospodárstva, dopravy, obchodu, kde politické zásahy a regulácie nemajú explicitne ústavné obmedzenia. Garancia slobody umenia je vymedzená v najvyššom zákone popri slobode náboženského vyznania a vedeckého skúmania, preto môže byť užitočné porovnať spoločenskú pozíciu a politický rešpekt voči týmto oblastiam.

Sloboda vysokých škôl a cirkví

Cirkvi a náboženské spoločnosti požívajú od revolúcie nepochybne najväčšiu mieru autonómie na Slovensku. Princíp nedotknuteľnosti hlásať náboženské predstavy nik nespochybňuje, ani ateisti. Nezaznievajú hlasy po robení poriadku aj napriek evidentným prípadom, kedy sa z kazateľníc šíri nenávisť či explicitné výzvy na porušovanie ľudských práv. Žiaden minister za posledné dekády netlačil na odvolanie biskupov len preto, lebo sa mu nepozdávali ich názory.

Štátne súhlasy pre výkon kňazskej profesie sú našťastie minulosťou, pričom každá cirkev si určuje, aké bude mať výkonné zložky. Odluku cirkví od štátu občas liberálne strany spomenú, no so žiadnym konkrétnym návrhom doteraz neprišli. Povinnosť financovať cirkvi zo strany štátu sa berie ako automatická, pričom o veľkosti dotácie pre danú náboženskú organizáciu rozhoduje do značnej miery počet jej členov. Biskupstvá a farnosti sa nemusia uchádzať o podporu na daný rok, vykazovať počet svojich aktivít ani viesť štatistiky o návštevnosti, výnosoch zo svojich činností či nezdanených príjmoch. Z verejných zdrojov majú financovanie nastavené fakticky na desaťročia dopredu, aj s každoročnou automatickou valorizáciou previazanou na infláciu. Okrem týchto financií sa môžu cirkvi uchádzať o dotácie z verejných zdrojov na obnovu vlastnej infraštruktúry a majetku.

Univerzity a vysoké školy to hneď po revolúcii nemali tak ľahké, ako náboženské spoločnosti. Boj za nezávislosť a autonómiu im trval dlhšie minimálne o dekádu. Rozdeľovanie univerzít, dosadzovanie funkcionárov a snahy o ovládnutie akademickej pôdy sú jednou z pozabudnutých charakteristík deväťdesiatych rokov. Keď sa to nedarilo, začali sa zakladať tie „správne“ univerzity či fakulty, ktoré mali byť baštami šírenia pravdivých, čistých a národných myšlienok. Novozaložené školy ostali, no ambície sa našťastie nepodarilo naplniť.

Sloboda prejavu a rešpekt k nezávislosti akademického prostredia sa postupne stal zásadnou a nespochybňovanou hodnotou. Aj tu platí, že žiaden minister po zmene vlády nemení rektorov, ani sa nesnaží definovať študijné programy. Politická reprezentácia neurčuje, či sa treba v najbližšej päťročnici venovať kremíkovým polovodičom, ospevovať národných hrdinov alebo sa zamerať na zvyšovanie výkonnosti dojníc. Pokiaľ ide o financovanie, je pomerne presne definované spoločnou metodikou pre všetky univerzity. Výška prideleného príspevku z verejných zdrojov má relatívne fixné zložky, ktoré sa nemenia, no v stále väčšej miere sa vychádza z vopred zadefinovaných parametrov. Pridelený príspevok sa prehodnocuje každý rok v mnohých kategóriách, aj keď miera predvídateľnosti je pomerne veľká. Dotačné schémy síce nie sú extrémne štedré, no nie sú nástrojom vydierania univerzít.

Vyhodiť a nahradiť. Pretože môžu

Napriek rovnakým ustanoveniam v ústave ohľadom garancií slobody a autonómie, oblasť umenia nemá ani zďaleka takú pozíciu ako univerzity a cirkvi. Bezprostredný politický vplyv na riadenie kultúrnych a umeleckých inštitúcií je evidentný už len v tom, že minister môže ich vedenie prakticky kedykoľvek vymeniť (nedávne prípady sú toho dôkazom). Častokrát sa ani nemusí unúvať s vymýšľaním dôvodov. Hrozba okamžitého odvolania je osvedčenou uzdou pre riaditeľku či riaditeľa, ak by chcel byť príliš verejne aktívny alebo sa nebodaj postaviť ministerke. Možnosť nahradiť vedenie zvyčajne zmravní aj zamestnancov, ktorí radšej prestanú vymýšľať kontroverzné témy.

Pokiaľ ide o financovanie kultúrnych a umeleckých inštitúcií, panuje tam podobná svojvôľa. Objem každoročne prideľovaných prostriedkov síce vychádza z prevádzkových nákladov a veľkosti organizácie, no v zásade je systém postavený na ústretovosti ministra a presviedčacích schopnostiach vedenia inštitúcie. Komplexnejšia spoločná metodika pre všetky organizácie neexistuje, nehovoriac o systematickej predstave viacročného financovania. Pridelená suma na daný rok nikdy nie je definitívna, minister disponuje balíčkom na priority, ktorý podľa uváženia môže rozdeľovať. Parametre ako návštevnosť, práca s publikom, kvalita či vysoko pozitívny verejný a odborný ohlas hrajú v tomto procese len veľmi malú úlohu.

To, čo platí o inštitúciách zriaďovaných ministerstvom kultúry, v oveľa väčšej miere platí aj o tých, ktoré fungujú na regionálnej či lokálnej úrovni. Po zmene politickej reprezentácie v kraji alebo obci sa v nich dejú výmeny pomerne rýchlo a bez zaváhania – samozrejme v prípade, že existuje náhrada za vedenie danej kultúrnej organizácie. Zvyčajne to býva veľký problém, odbornosť a prax v danej oblasti vyslovene politickí nominanti často nemávajú. Výberové konania, ktoré sú zatiaľ verejné, občas prinesú nejaké prekvapenie, hlavne pri veľkých organizáciách s väčším záujmom o riadenie. Ak sa uchádzačka alebo uchádzač úplne nestrápni (keďže toto býva častý problém, snahy nerobiť verejné výberové konania je treba čítať hlavne v tomto kontexte), zvyčajne sa všetko deje podľa vopred pripraveného scenára: dosadzujú sa spriaznené osoby po kamarátskej, rodinnej, a v stále väčšej miere, aj ideologickej linke.

Hovoriť o nezávislosti regionálnych inštitúcií teda nie je veľmi možné. Aj tu však existujú zaujímavé výnimky, hlavne pokiaľ ide o úroveň vyšších územných celkov. V nich je situácia v niektorých prípadoch lepšia ako na úrovni ministerstva kultúry. Ak dáme bokom najväčšie mestá, sloboda prejavu v kontexte obecných inštitúcií je neznámou a netematizovanou veličinou.

Nepochybne najväčšia miera slobody je v takzvaných nezávislých organizáciách, či už úplne alebo čiastočne financovaných z FPU, alebo postavených výlučne na komerčných princípoch. Túto oblasť reguluje najmä vlastná imaginácia, schopnosti a peniaze, ak nepočítam elementárne etické princípy. Do dramaturgie, stvárnených tém, obsadenia, miesta a spôsobu prezentácie týmto organizáciám doteraz nik nevstupoval, pričom rešpekt k umeleckej slobode bol zdieľanou praxou dokonca aj s konzervatívcami. Nemuseli s obsahom vždy súhlasiť, avšak nezasahovali doň, čo prakticky platilo aj pre politickú reprezentáciu. Až na výnimočné incidenty nebolo praxou komentovať tvorbu, či už jednotlivcov alebo zoskupení, pričom by bolo nepredstaviteľné, aby sa im niekto vyhrážal zastavením finančnej podpory.

V súčasnosti už nik neváha prízemne urážať a vysmievať sa z toho, čomu nedokáže, ale ani nechce rozumieť. Samozrejme, za potlesku spriaznených portálov, z ktorých sa niektoré tvária, že kultúre rozumejú. Ale opäť, nerobia nič iné, než povrchne zhadzujú, urážajú alebo sa trápne a detinsky pohoršujú nad vecami, akou je nahota, čo by nepochybne dobre pobavilo umeleckú scénu už v štrnástom storočí. Akokoľvek, okrem týchto externých reakcií, doteraz nik zásadne do autonómie umeleckej oblasti nezasiahol a žije si svojím vlastným životom a pravidlami. Kľúčom k jej narušeniu či úplnému zničeniu by mohli byť financie, doposiaľ poskytované predovšetkým z FPU, ktoré sa teraz, technicky, ocitli pod cenzorským dohľadom.

Tretia cesta neexistuje

Ako je zrejmé, bez ohľadu na to, či ide o štátne organizácie, krajské, obecné alebo nezávislé, všetky sú v rôznej miere v ohrození, pokiaľ ide o ústavou garantovanú slobodu umeleckého vyjadrenia a nezávislosť v prezentácii vlastných postojov. Nič podobné sa nedeje s cirkvami ani s univerzitami či výskumnými inštitúciami, ktoré neprestávajú byť autonómnymi, nezávislými, no najmä samosprávnymi celkami, do ktorých je veľmi komplikované a procesne náročné zasahovať.

Pokiaľ ide o autonómiu týchto oblastí, ide o funkčný model, o ktorom je potrebné hovoriť aj v kontexte umenia a kultúry nielen na národnej, ale minimálne aj európskej úrovni, pretože kultúra je v určitom ohrození takmer v každej európskej krajine. Samozrejme, na rozdiel od školstva a cirkví je oblasť kultúry oveľa diverzifikovanejšia, rozmanitejšia. Kultúrne organizácie majú rôzne právne formy, významnú a výraznú zložku tvoria nezávislé inštitúcie a individuálni umelci a umelkyne. Avšak, napriek početným rozdielom, všetky tieto zložky umenia a kultúry tvoria jeden celok, ktorý spája a drží pokope zásadný prvok – umelecká sloboda. Tá predstavuje platformu pre kultúru bez ohľadu na umelecké formy, spôsoby vyjadrenia, prezentácie či interpretácie. Je kľúčovým elementom v zriaďovanej, nezávislej aj komerčnej kultúre, pri uchopovaní ako tradičných umeleckých foriem, tak aj pri tých najsúčasnejších. Sloboda umeleckého vyjadrenia dáva identitu kultúre a na nej je potrebné stavať aj samosprávnosť tejto oblasti, pre ktorú už viac nestačia prázdne reči o jej nezávislosti a vágne garantovanej autonómnosti.

Oblasť umenia existuje ako samostatná sféra v európskom kontexte okolo dvestopäťdesiat rokov, pričom jej nezávislosť zvyčajne manifestujú individuálni umelci a umelkyne skôr, než inštitúcie, o ktorých riadení sa rozhoduje priamo či nepriamo politicky. Nielen u nás, ale aj na idealizovanom Západe, kde je to neraz ešte menej odborné a transparentné, než na Slovensku, len o tom veľa nevieme. Samosprávnosť v podobe nulového vplyvu na riadenie zásadnejších inštitúcií pravdepodobne neexistuje ani nikde v EÚ alebo o tom aspoň nemám vedomosť. Krokom vpred sú výberové konania, hoci ani tie ešte nie sú bez politického vplyvu, keďže o zložení výberových komisií zvyčajne rozhoduje politický reprezentant či reprezentantka. Ak má organizácia kolektívny orgán, ktorý volí výkonnú zložku, obvykle je tiež menovaný zhora, politicky. Ak by mala byť zaručená úplná nezávislosť podľa vzoru univerzít, vedenie by, či už kolektívne alebo individuálne, malo byť demokraticky volené časťou príslušnej umeleckej obce. Presná podoba celého procesu je vecou diskusie, nakoľko modely, ktoré by bolo možné nasledovať, neexistujú a treba ich vytvoriť. Avšak bez priameho vplyvu na riadenie o autonómnosti inštitúcií nemôže byť reč, alebo inak, samosprávnosť buď je, alebo nie je. Tretia cesta neexistuje.

Samozrejme, samotný proces selekcie vedenia je iba nutnou, no nie dostatočnou podmienkou. Ďalšou zásadnou témou je financovanie, ktoré by malo byť garantované zákonom a nemalo by podliehať svojvôli vedenia ministerstva, kraja či obce. Malo by byť nastavené jednotne pre všetky organizácie tak, aby vedeli, s čím môžu počítať a aby sa nedalo realizovať akékoľvek účelové krátenie peňazí, napríklad z pomsty riaditeľovi. Okrem priamych finančných prostriedkov by mala existovať aj možnosť pre fyzické a právnické osoby asignovať daň pre kultúrne organizácie (nemám na mysli dve percentá z daní, ale špeciálny odvod), čo by mohla byť alternatíva k asignácii pre cirkvi.

Pokiaľ ide o financovanie nezávislej časti kultúry, tam sa model cez FPU ukazuje ako funkčný, no museli by sa vytvoriť ďalšie nástroje, ktoré by umožnili aktívnejšie financovanie investičných projektov a určite by rozpočet fondu mal začínať niekde na päťdesiatich miliónoch, ak má byť naozaj relevantným hráčom v európskom kontexte. Aj v tomto prípade platí, že modelov financovania zriaďovaných a nezávislých inštitúcií môže byť viac, pričom jednoduchosť a jasnosť by mali byť prioritami pri ich nastavovaní.

Organizovať sa a byť empatickí

Ak má byť reč o samosprávnosti celej oblasti kultúry, musia zmeny nastať aj v tom, ako sú organizovaní umelci a umelkyne a všetci tí, čo v nej pôsobia. Bez reálnej organizácie, ktorá by zastupovala ich záujmy, to nepôjde (nemám na mysli odbory, ktoré majú limitované možnosti pôsobnosti). Je obrovská škoda, že sa nepodarilo dotiahnuť projekt komory umelcov a umelkýň, ktorý bol nedomyslený a nešťastne spojený s rušením umeleckých fondov. Takáto inštitúcia tu chýba a pandémia ukázala, aký slabý je v tomto zmysle celý sektor (ak by nastala podobná situácia znova, nie sme lepšie pripravení než v roku 2020). Každopádne, bez ohľadu na podobu, takáto strešná organizácia by mala zastupovať bez rozdielu celý sektor, jednotlivcov aj právnické osoby – nezávislé, obecné, krajské aj štátne. Ďalej, rozhodne by mala byť inkluzívna a otvorená fakticky komukoľvek, kto v oblasti kultúry pôsobí. Nemôže tu existovať žiadna hierarchia preferovaných oblastí umenia a kultúry, opustiť by sa mali nefunkčné modernistické dichotómie, ktoré pohŕdali všetkým, čo bolo iné alebo nie dosť vysoké – ľudovým, populárnym, menšinovým, remeselným, neprofesionálnym a pod. Nepochybujem o tom, že ak by mala samosprávnosť stáť na akejkoľvek forme elitarizmu, skončí skôr, ako by začala fungovať.

Všetky uvedené inštitucionálne zmeny a procesy vo fungovaní kultúry sa nebudú dať realizovať bez všeobecnej podpory verejnosti. Každý, kto pôsobí v tejto oblasti a je k sebe trochu úprimný, vie, že mienka veľkej časti obyvateľstva nie je priaznivá voči kultúrnemu sektoru. Hoci aj tu existuje medzi jednotlivými oblasťami kultúry množstvo paradoxov a rozdielov. Obávam sa, že chyba nie je iba na strane publika ani vo vzdelávacom systéme, lebo podobné nálady sú aj v krajinách, kde to funguje lepšie ako na Slovensku. Problém treba hľadať aj v nastavení samotnej kultúry ako celku, ktorá má disponovať autonómiou a byť samosprávna, no to neznamená, že sa má obrátiť chrbtom k zvyšku verejnosti, ktorá, okrem iného, na jej fungovanie finančne prispieva.

Umenie je sférou, ktorá je asi naviac otvorená pre témy a osudy väčšinovou spoločnosťou ignorované alebo potláčané. Tak je to správne a verím, že to tak ostane, no umenie by nemalo strácať záujem ani o bežné a každodenné témy a problémy  zvyšku spoločnosti. Nielen snaha vyniknúť nad ostatnými, ale aj empatia so zvyškom spoločnosti by pravdepodobne mala byť prioritou umeleckého snaženia. Obrat od seba k iným, nech už to znie akokoľvek banálne, možno pomôže prekonať mnoho problémov a ukáže riešenia, ktoré teraz ani nevidno.

Mnohé snahy podrobiť si umeleckú a kultúrnu oblasť v poslednom čase nevyšli (aj keď to môže vyzerať inak), lebo narazili na odpor členiek a členov umeleckej obce, ktorí vedia a zažili, čo je nezávislosť a sloboda umeleckého prejavu v demokratických podmienkach. V tom sa zásadne líšia deväťdesiate roky od súčasnosti a na tomto étose zažitej slobody, nezávislosti tvorby a myslenia, ale aj na oveľa väčšej profesionalite, je potrebné stavať aj pri zmene fungovania kultúry na Slovensku a vlastne aj v celej Európskej únii, kde chýba jasnejšia vízia, čo s týmto sektorom.

Som presvedčený, že teraz je najlepší čas, aby zdola začala debata o kultúrnej samosprávnosti (na opozíciu, ktorá teraz viac píše statusy na sociálnych sieťach, než návrhy zákonov, sa spoliehať veľmi nemožno). Samosprávnosť je základným predpokladom toho, aby bol kultúrny sektor silnejší, nezávislejší a slobodnejší. Potom už bude irelevantné, či sa ministerkou či ministrom kultúry stane niekto, koho vkus zamrzol na úrovni obrázkov z detskej modlitebnej knižky, vychádza zo zbohatlíckej estetiky zabudnutej v deväťdesiatych rokoch alebo pôjde o milovníka berlínskej neoavantgardy či atonálnej hudby. Túžba po takzvanom osvietenom ministrovi, ktorý vnesie do kultúry harmóniu, poriadok a porozumenie, je nezmysel, len si to treba povedať nahlas. Energiu treba radšej smerovať k budovaniu samosprávnosti v kultúre, ktorá má potenciál zmeniť a zastabilizovať celý sektor bez neustálych politických výkyvov.

Autor je vysokoškolský učiteľ a bývalý funkcionár v kultúre