Obeťou novej vlny represií v druhej polovici päťdesiatych rokov sa stali príslušníci predvojnovej radikálnej ľavice. Proces s tzv. skupinou trockistov, z ktorých najznámejší boli autor prác z oblasti hlbinnej psychológie Karol Terebessy a bývalý žalobca v procese s Jozefom Tisom Anton Rašla, bol súčasťou vlny perzekúcií, ktoré nasledovali po krátkom období uvoľnenia v roku 1956 a po potlačení maďarskej revolúcie na jeseň toho istého roku.
Pre pochopenie genézy súdneho procesu, ktorého obžalovaní nielenže netvorili skupinu, ale neboli ani „trockistami“, je nutné v krátkosti priblížiť atmosféru rokov 1956 – 1957. Politický „odmäk“ nastúpil po tajnom referáte prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ) Nikitu S. Chruščova na XX. zjazde strany vo februári 1956 a jeho návšteve v Juhoslávii, ktorá predstavovala faktické uznanie možnosti plurality ciest k socializmu, a otvoril debatu o budúcnosti socializmu aj v Československu. Oficiálne povolená „diskusia“ vo vnútri Komunistickej strany Československa (KSČ) trvala krátko a bola ukončená na jej celoštátnej konferencii v júni 1956. Bez ohľadu na postoj vedenia KSČ sa však aj v Československu začal rozvíjať fenomén označovaný českým historikom Michalom Kopečkom ako „diferenciácia politických jazykov marxizmu“.
Opatrná destalinizácia
Postoj vedenia KSČ, ktoré odmietalo pripustiť zásadnejšiu revíziu svojej politiky spred roku 1956, vrátane vykonštruovaných procesov s vlastnými predstaviteľmi, však spôsobil, že v Československu vznik tzv. marxistického revizionizmu, ktorého hlavným postulátom bolo spojenie socialistickej cesty vývoja s prvkami demokracie, individuálnej slobody a politickej plurality, prebiehal takpovediac v utajení. V druhej polovici päťdesiatych rokov sa tento revizionizmus začínal formovať na vysokých školách, v akademických inštitúciách, čiastočne v prostredí kultúry, ale len málokedy prenikol do oficiálnej tlače. Myšlienky z Poľska, Maďarska, nehovoriac o Juhoslávii či západnej ľavici, však neboli v Československu neznáme.
Aj vedenie KSČ muselo čeliť vlne kritiky svojich dovtedajších praktík. Pod vplyvom skúseností z robotníckych protestov po menovej reforme v roku 1953 rozlišovalo medzi „oprávnenými“ prejavmi nespokojnosti robotníkov a „nesprávnymi názormi“ v prostredí intelektuálov. Najvýznamnejšími prejavmi politického nesúhlasu sa stali vystúpenia na II. zjazde Zväzu československých spisovateľov v apríli 1956, kde popri českých spisovateľoch, ako Jaroslav Seifert a František Hrubín vystúpili s kritikou KSČ aj slovenskí autori, napr. Milan Ferko, Katarína Lazarová, Ladislav Mňačko a Dominik Tatarka. Kritického ducha mala i júnová plenárka slovenských spisovateľov. Nespokojnosť prejavovali tiež študenti na vysokých školách v Prahe a Bratislave. Nedialo sa tak iba na schôdzach, ktoré sa svojím priebehom odlišovali od zažitých praktík monopolnej mládežníckej organizácie Československého zväzu mládeže, ale aj počas majálesových sprievodov v Prahe a Bratislave, ktoré formou študentskej recesie zosmiešňovali každodenné praktiky režimu. Napokon, práve v roku 1956 sa Kultúrny život stal periodikom, ktoré dávalo priestor i kritickým názorom. Predznamenal tak svoje postavenie v slovenskej žurnalistike šesťdesiatych rokov.
Nová vlna represií
Na jar roku 1956 sa začali objavovať hlasy žiadajúce rehabilitáciu väznených komunistických funkcionárov, najmä Gustáva Husáka. Práve tie vyvolávali najväčšiu obavu vo vedení KSČ a KSS, pretože iniciátori ich obvinení zostávali pri moci – na rozdiel od Poľska či Maďarska, kde organizátori procesov museli odstúpiť. Preto vedenie KSČ nebolo ochotné pristúpiť na žiadne zmeny, s výnimkou predčasného prepustenia niektorých väzňov, napr. Antona Rašlu a Ladislava Novomeského. Aktivity časti slovenských intelektuálov a niekdajších významných funkcionárov KSČ boli minimálne od začiatku roku 1956 predmetom akcie Štátnej bezpečnosti (ŠtB), nazvanej „Opozícia“. Prvý okruh údajných trockistov tvorili Ladislav Mňačko, Samo Dvorín, Štefan Rais a vtedajší rektor Univerzity Komenského Július Šefránek. Z uvedených štyroch ľudí v tom čase verejne prezentoval kritické názory na praktiky vedenia KSČ iba Ladislav Mňačko a J. Šefránek nijako nespochybnil politiku KSČ voči študentským protestom v máji 1956. Aj preto tento okruh čoskoro prestal byť predmetom záujmu ŠtB. Do ďalšej skupiny boli zaradení bývalý predseda SAV Ondrej Pavlík, bývalý tajomník KSS a šéfredaktor denníka Pravda Eduard Friš a Samuel Falťan. Nakoniec sa pozornosť ŠtB sústredila na tretí okruh, kam patrili už spomínaný Karol Terebessy, lekár Michal Tušera, bankový úradník Jozef Ondruš, robotník Jozef Mičudík a ďalší, ktorí sa pred druhou svetovou vojnou pohybovali v okruhu sociálnodemokratickej ľavice, KSČ a ďalších ľavicových skupín.
Intelektuáli proti stalinizmu
Michal Tušera patril medzi sociálnych demokratov združených okolo časopisu Nový hlas, zapájal sa aj do činnosti združenia Robotnícka akadémia. V rovnakých kruhoch sa pred druhou svetovou vojnou angažoval Rašla. Karol Terebessy začiatkom tridsiatych rokov pôsobil v maďarskom mládežníckom socialistickom spolku Sarló (Kosák), túto skupinu však opustil, lebo nesúhlasil s jej zbližovaním s KSČ a inklináciou k stalinizmu. Ako uvádza historik Ivan Kamenec, v roku 1933 spolu s priateľmi Rezsőm Peérym a Ignácom Leonorovicsom (ktorý sa často uvádza aj pod menom Hynek Lenorovič) preložil do maďarčiny tri politické brožúry, ktorých autorom bol Lev Trockij. V roku 1935 Terebessy vydal v spolupráci s Leonorovicsom dve čísla trockisticky orientovaného časopisu Az ár ellen (Proti prúdu). Koncom tridsiatych rokov mal Terebessy blízko k nadrealistickej skupine. V dôsledku úzkej spolupráce s Leonorovicsom (podieľal sa aj na distribúcii letákov o procese so sovietskym generálom M. N. Tuchačevským) bol označovaný za trockistu, hoci sa k trockizmu v neskorších rokoch nehlásil. Podľa Adama Bžocha v rovnakom čase vzniklo priateľstvo medzi Terebessym a Tušerom, ktorí sa spoločne pokúsili tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny vstúpiť do československej légie, formujúcej sa v Poľsku. Jozef Ondruš bol zas pred druhou svetovou vojnou členom Rudej pomoci, skupiny Sarló a spolupracoval aj s okruhom autorov okolo časopisu DAV. Jozef Mičudík bol členom Leonorovicsovej skupiny.
Tušera a Mičudík sa po druhej svetovej vojne stali členmi KSČ, Tušeru z nej však v roku 1954 vylúčili, lebo v početných listoch vedúcim činiteľom KSČ kritizoval situáciu v zdravotníctve. Vtedy obnovil priateľstvo s Karolom Terebessym, v súkromných rozhovoroch sa zaoberali aktuálnym politickým dianím. O šírení samizdatu možno hovoriť až od februára 1956, keď Tušera vypracoval sedemstranový materiál s názvom Poučenie XX. zjazdu KSSZ pre nás. Analyzoval v ňom „objektívne a subjektívne príčiny vzniku kultu osobitnosti, jeho škodlivé dôsledky pre stranu“ a za jeho vinníka v Československu označil Klementa Gottwalda. Žiadal aj revíziu procesov so štátnymi a straníckymi činiteľmi vrátane Husáka a odstúpenie činiteľov KSČ, ktorí „náprave chýb“ bránili, najmä predsedu vlády Viliama Širokého a prvého tajomníka ÚV KSS Karola Bacílka. Svoj text konzultoval s Terebessym a Jozefom Ondrušom. Títo traja text rozoslali viacerým svojim známym, medzi ktorými bol i redaktor, prekladateľ a literárny vedec Móric Mittelmann-Dedinský, ktorý o ich aktivitách pod krycím menom Bliska informoval ŠtB. V Poučení Tušera hovoril o likvidácii vnútrostraníckej demokracie, korupcii, pestovaní atmosféry všeobecnej nedôvery a vyhrážkach: „Robotníci sa dostali pod korbáč všelijakých hajčiarov, ktorí sami nepracujú, len sa priživujú… Rozhoduje nie odborná znalosť, ale známosti.“ Dotkol sa aj nerovnoprávneho postavenia Československa vo vzťahu k ZSSR.
Tušera s Terebessym šírili aj protistalinský leták, ktorý sa dostal do Československa prostredníctvom balónovej akcie Slobodnej Európy. Obsahoval o. i. výňatky z Chruščovovho tajného referátu a úvodník Howarda Fasta o tomto prejave, ktorý vyšiel v americkom komunistickom denníku The New York Daily Worker. Tušera neskôr rozoslal poštou anonymný leták, v ktorom vyzýval členov KSČ, aby na schôdzach svojich základných organizácií žiadali zvolanie mimoriadneho zjazdu KSČ, rehabilitáciu nevinne odsúdených a zmeny vo vedení strany. Tušera i Terebessy sa pokúšali osloviť ďalších predvojnových členov Leonorovicsovej skupiny, ktorí po vojne vstúpili do KSČ. Jeden z nich, Jozef Köszögi, sa medzičasom stal členom bratislavského krajského výboru KSS. Jemu aj Mičudíkovi údajne odovzdali text príspevku, ktorý mali predniesť na schôdzach svojich straníckych organizácií v predvečer júnovej celoštátnej konferencie KSČ. V príspevku opakovali požiadavky na zvolanie mimoriadneho zjazdu KSČ, prepustenie obetí politických procesov, ale aj kritiku nízkych robotníckych platov a miliardových výdavkov na zbrojenie, políciu a sochy Stalina. Verejne však napokon neodznel, oslovení buď nenašli odvahu, alebo nemali záujem ho predniesť.
Terebessy, ako známy intelektuál, udržiaval kontakty so svojimi niekdajšími kolegami, napr. s karikaturistom týždenníka Roháč Alexandrom Richterom, filozofom Igorom Hrušovským, maliarmi Deziderom Millym a Ladislavom Čemickým, spisovateľom Alfonzom Bednárom, básnikmi Pavlom Bunčákom a Štefanom Žárym, ale aj so spomínaným Mittelmannom-Dedinským. V Terebessyho byte, kde sa tieto stretnutia a diskusie odohrávali, bolo nasadené odpočúvanie. Navzájom si požičiavali knihy, čo bolo neskôr vyhodnotené ako šírenie „závadnej“, tzv. trockistickej literatúry. Ich záujmy sa však v skutočnosti netýkali iba kníh Leva Trockého či brožúr IV. internacionály, ale tiež biografie Josipa Broza Tita, kníh sociálnodemokratického lídra Karla Kautského alebo prác Nikolaja Bucharina, Karla Radeka či Karla Teigeho. V súdnych spisoch sa často spomína kniha Hodiny a minúty, ostrá kritická reflexia Alfonza Bednára, ktorú možno prirovnať k poľskej alebo ruskej literatúre vyrovnávajúcej sa s obdobím stalinizmu. Bednárova kniha, opisujúca morálne zlyhania mnohých účastníkov Slovenského národného povstania po druhej svetovej vojne, vyvolala veľkú pozornosť nielen kriticky naladených intelektuálov, ale aj bezpečnostných zložiek a straníckych orgánov. Vedenie KSS sa usilovalo, aby sa od knihy dištancoval Zväz slovenských spisovateľov a z dostupných dokumentov vyplýva, že Bednárovi hrozilo trestné stíhanie. Ešte v auguste 1956 Tušera uvažoval o oslovení širšieho okruhu bývalých „trockistov“, v septembri však na tieto plány rezignoval po tom, ako proti tomu Terebessy a Ondruš vystúpili.
Proces s „trockistami“
K represiám KSČ naplno prikročila po potlačení maďarskej revolúcie. Taktika rozdeliť robotníkov a intelektuálov sa ukázala ako úspešná, slovenskí a českí robotníci sa na rozdiel od maďarských a poľských do protestných hnutí nezapojili. V marci a apríli 1957 bol z Kultúrneho života odstránený Juraj Špitzer, Ondrej Pavlík bol vylúčený z KSČ a od jesene 1956 došlo k oživeniu kampane proti tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu. Tušera však vo svojich aktivitách pokračoval, hoci ho pred možnými dôsledkami šírenia letákov a strojopisných elaborátov varoval nielen Terebessy, ale po prepustení z väzenia aj Rašla. V októbri 1956 vypracoval Výzvu spisovateľom a žurnalistom, v ktorej odsúdil sovietsky zásah proti maďarským povstalcom. Tú však na odporúčanie Terebessyho ďalej nerozširoval. V lete 1957 vypracoval ďalší spis v dovtedajšom duchu pod názvom Úvahy, ktorý poskytol viacerým priateľom. Práve ten poslúžil ako zámienka na zatknutie členov „skupiny“.
K nemu došlo v auguste 1957, keď ŠtB zadržala Tušeru, Terebessyho, Ondruša a Mičudíka a obvinila ich z rozvracania republiky. Spolu s nimi bol zatknutý aj Rašla, ktorý mal Tušeru varovať a zničiť elaborát Úvahy, aby sa polícii nedostal do rúk. V rámci prípravy procesu bolo vyšetrovaných viac ako osemnásť členov KSS, z ktorých podľa správy ŠtB „ani jeden o protistraníckej a protištátnej činnosti neinformoval orgány strany.“ Celkovo bolo v súvislosti s prípadom vyšetrovaných tridsaťtri osôb. Vyšetrovaný bol aj námestník povereníka zdravotníctva Emil Makovický. Varovanie Rašlu pred chystaným zatknutím členov „skupiny trockistov“ sa stalo zámienkou pre vylúčenie Eduarda Friša, odporcu oficiálnej straníckej línie, z KSČ. Akciu „Opozícia“ osobitne sledoval tajomník ÚV KSS Pavol David, u ktorého sa koncentrovali agentúrne poznatky a ktorý ju pravdepodobne aj osobne riadil. Zatknutie členov „skupiny“ bolo však aj predmetom záujmu Karla Bacílka.
Proces s obvinenými sa konal v dňoch 11. – 14. 12. 1957 pred senátom Krajského súdu v Bratislave. Proces bol pôvodne zverený sudkyni Zdenke Colotkovej, neskôr ho prevzal Jozef Brešťanský. Za to, že „ako trockistickí renegáti pod zámienkou boja proti škodlivým dôsledkom kultu osobnosti záludným spôsobom sa snažili rozleptávať morálnopolitickú jednotu občanov a podkopávať ľudovodemokratické zriadenie republiky“, bol Michal Tušera odsúdený na deväť a pol roka väzenia, osem rokov straty čestných občianskych práv a prepadnutie majetku; Karol Terebessy na deväť rokov väzenia a sedem rokov straty čestných občianskych práv. Jozef Ondruš dostal päť rokov odňatia slobody a na päť rokov bol pozbavený občianskych práv. Jozef Mičudík a Anton Rašla boli za neoznámenie trestnej činnosti obžalovaných odsúdení na štyri roky väzenia, po prepustení im mali byť ešte štyri roky odňaté občianske práva. Najvyšší súd v Prahe rozsudkom zo 6. 2. 1958 odvolanie obžalovaných zamietol. V súvislosti s procesom bolo vedené aj disciplinárne konanie proti sedemnástim členom KSS, pričom ako dôvod stačili v niektorých prípadoch iba samotné styky s odsúdenými.
Okruh vyšetrovaných a postihnutých, ale aj známych a priateľov, s ktorými sa odsúdení stretávali, svedčí o tom, že hoci nešlo (azda s výnimkou Antona Rašlu) o osoby všeobecne známe, mená odsúdených boli známe v širokých radoch intelektuálnej verejnosti, najmä predvojnovým členom a sympatizantom komunistického hnutia. Politické procesy v druhej polovici päťdesiatych rokov už neprebiehali verejne, za účasti médií. Ich cieľom nebolo mobilizovať masy, ale zastrašiť reformne a ľavicovo orientovaných intelektuálov a potenciálnych stúpencov reforiem vnútri straníckeho aparátu. Mnohým členom KSS, ktorí boli vyšetrovaní, sa pri zdôvodnení postihu, resp. straníckeho trestu, pripomínalo i to, že na jar 1956 žiadali zvolanie mimoriadneho zjazdu KSS.
Dozvuky procesu
Podobné procesy sa v rokoch 1958 – 1959 opakovali aj proti iným okruhom osôb, či už išlo o bývalých ľudákov, sociálnych demokratov alebo o kolektív, ktorý vo vydavateľstve Osveta pod vedením sociológa Alexandera Hirnera pripravoval prvú slovenskú všeobecnú encyklopédiu. Opakovane boli terčom represií príslušníci predvojnovej, zväčša nestraníckej inteligencie. Členovia skupiny okolo Tušeru a Terebessyho sa dostali na slobodu v roku 1960, Rašla o rok skôr. Síce sa dočkali rehabilitácie v roku 1968, generálna prokuratúra tento rozsudok však napadla a v roku 1977 Krajský súd v Bratislave uznal Terebessyho a Tušeru vinnými bez udelenia trestu, kým Ondruša a Mičudíka oslobodil. Bol to paradox – v normalizačnom Československu (s Gustávom Husákom na čele KSČ) boli požiadavky na prepustenie Gustáva Husáka z väzenia, za ktoré boli odsúdení, uznané za trestnú činnosť. Terebessy sa po prepustení z väzenia nesmel vrátiť k vedeckej činnosti, do konca života pracoval ako vodič električky.
Autor pôsobí v Ústave politických vied SAV
Číslo Zabudnutá ľavica bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.
