Rozprávka: Stopy minulosti, mapy budúcnosti

Matej Truban10. decembra 2020643

Každá kultúra má svoje príbehy, ktoré zachytávajú črty jej vlastnej existencie. Z generácie na generáciu sa šírili ústnym podaním a pre konkrétne spoločenstvo mali nezanedbateľný význam. Článok sa opiera o výskumy slovenských literárnych vedkýň Jany Piroščákovej či Anny Horákovej-Gašparíkovej, ktoré poukazujú na rôzne aspekty rozprávok, počnúc vykresľovaním stavu spoločnosti od jej počiatkov, až po vplyv rozprávky na psychologický vývin detského recipienta či recipientky.

V priebehu storočí až tisícročí sa rozprávky šírili celým svetom. Napriek svojej osobitosti a častokrát aj atribútom charakteristickým pre cudzie kultúry sa dokázala rozprávka udomácniť v novom prostredí. Zborila pomyselné hranice kultúry, z ktorej vzišla a jej jednotlivé prvky boli kontaminované novými, pričom téma zostala zachovaná. Dôvodom je skutočnosť, že obsah sa spravidla dotýka univerzálnych ľudských problémov.

Zákonitosti týkajúce sa prežitia, obsiahnuté v rozprávkach, nie sú však len ich spoločným menovateľom. Majú svoj zvláštny význam; vyzývajú k uvedomovaniu si svojej životnej úlohy a tiež pomenúvajú dôležité štádiá, ktoré by mal (či musí) každý človek v rámci svojej životnej púte absolvovať.

Jestvujúce príbehy môžeme teda vnímať ako súbory poznatkov o tom, kým v skutočnosti sme, čím sa zaoberáme a kam smerujeme. Uvádzajú nás tiež do kultúry, v ktorej žijeme a vedome i nevedome ju vytvárame.

Zberatelia

Nehmotný kultúrny poklad, ktorý slúži ako materiál plný informácií o kolektívnej identite, sa nezhromažďoval ľahko. Aby sa ľudové rozprávanie na území dnešného Slovenska zachovalo, bolo v minulosti potrebné prekonať mnohé prekážky. Priblížme si preto konkrétne štádiá, ktoré mali na zachovanie ľudovej rozprávky dôležitý vplyv.

V roku 1885 zomrel Pavol Dobšinský. Pred smrťou napísal svojmu spolupracovníkovi, štúrovcovi a riaditeľovi revúckeho gymnázia Augustovi H. Škultétymu: „Brat môj drahý, už sa k večeru života chýlime a kloníme… U mňa je všetko zapakované v doskovej kisni a v jednom malom balíku… Pri mojej chorľavosti mi dlho nedalo pokoj, ako zachrániť pre našich vnukov a pravnukov všetky poklady. Treba ich ukryť pred ľudskou hlúposťou a zlobou! Brat Janoška všetko vezme so sebou na vozík a dopraví to do úkrytu jasenovského kostola…“ Naliehavosť obsahu listu je opodstatnená. Zápisy ľudovej slovesnosti mali pre štúrovcov nesmiernu hodnotu; videli v nich dôležité posolstvo, ktoré malo potenciál ich „osvetovú“ snahu preniesť k širokým masám ešte stále nevzdelaného obyvateľstva.

Estetika romantizmu vo vysokej miere ovplyvnila smer, akým sa uberalo myslenie štúrovcov: Bolo nutné siahnuť po niečom, čo odrzkadľovalo dejiny Slovákov. Pátrali po esenciách starobylého pôvodu, hľadali témy, ktorými mohli podložiť tvrdenia, že si zaslúžia samostatné smerovanie, že etnikum má svojbytnú povahovú črtu, zachytenú prostredníctvom hmatateľných dôkazov.

Jedni prevzali motívy z histórie a voľne ich interpretovali s použitím nových štylistických prostriedkov (balady Sama Chalupku, lyrika Janka Kráľa). Druhí sa, okrem politickej angažovanosti, venovali zbieraniu a zapisovaniu príbehov. Tak sa dostávame k menám, ktoré zohrali v zachovaní rozprávky pre ďalšie generácie dôležitú úlohu, no ostali v tieni Dobšinského.

V roku 1834 vydal Ján Kollár obsažné dielo Národnie Spievanky; rozprávka sa tak prvýkrát objavila v knihe. Popri vzmáhajúcej sa štúrovskej revolte evidujeme aktivitu Jána Francisciho, ktorý okrem vojenskej kariéry a únikov spod šibenice stihol vydať aj vôbec prvú knihu slovenských rozprávok. Stalo sa to v roku 1845, sedem rokov pred treťou kodifikáciou spisovnej slovenčiny. Za zmienku stojí v súvislosti so šírením ľudových rozprávok aj fakt, že Francisci sa dvakrát stretol s Boženou Němcovou.

Predmetom ich rozhovorov bola o. i. potreba šírenia týchto rozprávok za hranicami. Stretnutia vyústili v zoznámenie Boženy Němcovej s Ľudovítom Reussom. Ten Němcovú oboznámil s tvorbou svojho otca Samuela Reussa. Evanjelický farár a etnograf Samuel Reuss preniesol na mladú štúrovskú generáciu záujem o ľudovú rozprávku. Vo svojej fare v Revúcej zapisoval rozprávky, ku ktorým priložil aj komentáre. Pri prepisoch bazíroval na zvýraznení mravných hodnôt hlavných postáv. Práve na tomto úsilí je badateľné, že Reuss už pred aktivitou štúrovcov vnímal rozprávku ako historický prameň, ktorého autenticita môže zohrať dôležitú úlohu pri definovaní špecifík národnej kultúry, ale aj poslúžiť na výchovu obyvateľstva. O tieto myšlienky sa jeho syn s Němcovou podelil.

Snahy štúrovcov rozšíriť rozprávku ako prozaický útvar medzi obyvateľstvom stroskotali. Takmer. Menovaní dávali zbierky tlačiť na vlastné náklady. Aj táto dobrá vôľa však narazila na nezáujem. Francisciho prvá zbierka rozprávok sa vôbec nepredávala, výtlačky preto núkal zadarmo, no napriek tomu nedokázal náklad minúť. Kníhkupcom z Prahy poslal sto exemplárov, ale tí mu rozprávky vrátili späť. Sám Ľudovít Reuss spolu s ďalšími spolupracovníkmi-zberateľmi zhromaždil kapitál, potrebný na vydanie zbierky; avšak márne. Božena Němcová, sama nemajetná a odkázaná na pomoc okolia, podnikla potrebné kroky a tak o necelých desať rokov vyšli prvé dva zväzky Slovenských pohádek a pověstí. Ak by sme sa nazdávali, že vydanie prvých Prostonárodných slovenských rozprávok v réžii Pavla Dobšinského prebehlo za lepších podmienok, mýlili by sme sa. Dobšinský musel, tak ako jeho predchodcovia, siahnuť hlboko do vrecka.


Stručná anatómia rozprávky

Dej rozprávky je vyskladaný zo symbolických prvkov a napísaný jednoduchým jazykom. Charakter postáv sa spravidla mení len minimálne. Ak sa tak stane, zväčša pod vplyvom udalostí a zážitkov vedúcich k obráteniu. Protagonista alebo protagonistka v staršej rozprávke koná pod vplyvom pokory, skromnosti a naivity, ale aj pasivity, ktorá sa časom ukáže ako prejav vlastnej sily. Ich morálne ukotvenie sa odzrkadľuje v súcite s postavami, ktoré trpia chudobou či iným nedostatkom. Prostredie rozprávky je ovplyvnené jej etnickým základom. V staršej slovenskej rozprávke dominujú lesy. Nemožno sa tomu čudovať – veď ešte v devätnástom storočí mali karpatské lesy charakter pralesov, živili teda fantáziu rozprávačiek a rozprávačov, ktorí do nich umiestnili to, čo malo byť skryté, čiže tajomné.

Nie nadarmo sníval ľud, žijúci v zlej ekonomickej situácii, o lepších zajtrajškoch. Tieto sny ho zaviedli do komnát za hrubými zámockými múrmi. Aj tu zafungovala farbistá predstavivosť predkov a románske stavby zrazu neboli z kameňa, ale vaječných škrupín, striebra či zlata. Prostredie uvrhnuté do nemilosti vplyvom zlých síl čakalo na „junáka“ z ľudu, ktorý v takomto cieli našiel svoju zaslúženú odmenu a nezabudol sa o ňu podeliť. Dlhá cesta do diaľav dnes pôsobí pre veľkú časť z nás ako samozrejmosť. V minulosti však také niečo neprichádzalo do úvahy. Všetci si boli dobre vedomí svojej úlohy pri udržiavaní gazdovstva či majetku, preto už samotný motív putovania, spojeného so zanechaním domova, bol vnímaný ako niečo jedinečné a v mnohých prípadoch aj nemožné. Samotná ťažká práca bez moderných mechanizmov umocňovala v človeku túžbu ovládať nadprirodzené sily, ktorými by si mohol prácu uľahčiť. Tak sa do rozprávky dostáva častý prvok, ktorého základ siaha až do pohanskej mytológie.

Nadprirodzené schopnosti a neprirodzené konanie postáv však nemôžeme vnímať ako samoúčelné. Častokrát sú nimi pomenované spoločenské neduhy, tak ako je to aj v prípade rozprávky Vlkolak, ktorú rozprával August H. Škultéty z Malohontskej stolice: „V hustej tmavej hore býval jeden vlkolak a mal pri sebe tri dcéry. Najmladšia z nich bola veľmi utešená. Raz tento ich otec nemal čo jesť a bol práve samotný s najstaršou dcérou. ‚Ach, dievka moja, poďže mi,‘ povedá, ‚trochu poískať, poď!‘ Dievke nebolo treba dva razy povedať, spravila mu po vôli, ale ako mu tak ískala, on ju schytil a tam naskutku zožral; neostal z nej ani len koštialik…“ Zamyslime sa, akú ľudskú potrebu tu môže zastupovať vlkolakov hlad a čoho sa v skutočnosti dopustil na svojich dcérach.

Na pozadí folklórnej rázovitosti príbehu v rozprávkach evidujeme ako hybnú silu odvekú túžbu po pravde a spravodlivosti, ktorej sa poddanstvo domáhalo v časoch, do ktorých je dej neurčito situovaný. Boli konštruované ako naplnenie sna o tom, že ak sa človek bude pridŕžať morálnych zásad, raz bude odmenený. Na šťastný koniec rozprávky teda nestačí nahliadať ako na prejav naivity a pátosu. Zosobňuje prísľub o víťazstve ideových, ale aj osobných hodnôt. Ak nechceme veriť v márnosť úsilia, potrebujeme vidieť svetlo na konci tunela.

Psychologické aspekty

Dieťa vnímajúce obsah rozprávky zachytáva aj jej psychologický odkaz, ktorý v značnej miere formuje jeho vnímanie. Týmto spôsobom spracúva isté modelové situácie na báze sociálno-psychologických tém a uvažuje o možných spôsoboch adaptácie konkrétneho obsahu.

Reálne fungovanie sveta a jeho pravidlá sú v rozprávkach zhmotnené cez konanie postáv, čím sa dieťa oboznamuje s rôznymi možnými modelmi správania. Cez zábavný charakter rozprávky a štruktúru jej príbehu dokáže dieťa zaujať stanovisko k pozitívnym aj negatívnym hybným prvkom, ovplyvňujúcim vývoj príbehu. Tým, že sa dieťa zaoberá obsahom rozprávky, vytvára si citlivejší názor na to, čo je dobré a čo zlé, pevnejšie si dokáže stanoviť základné piliere svojho hodnotového rebríčka, čím naberá elementárne znalosti v oblasti etických a morálnych princípov.

Fantázia, ktorá je pri vnímaní rozprávky potrebná, sa cibrí jednako jej počúvaním, no takisto pozeraním. Dieťa si hlasy hrdinov prehráva cez svoj vnútorný hlas, čím mu rozprávka pomáha budovať si mentálnu integritu. Bežná komerčná produkcia animovaných rozprávok dnes ponúka spravidla jednoznačné stanovisko; tvorcovia dodávajú jednotlivým, už zavedeným štruktúram príbehu originálny vzhľad a vkladajú do nich názor, častokrát nehľadiac na psychológiu dieťaťa.

Súčasná mediálna doba navyše podľa niektorých detských psychológov prináša okrem mnohých výhod a rôznych rizík aj nebezpečenstvo spočívajúce v nedostatočnom a povrchnom vnímaní naratívu príbehu. Dôsledkom je neschopnosť dieťaťa vytvoriť si vlastné stanovisko k počutému či videnému a aplikovať získané vedomosti do praktického života. Alternatívou k filmovému (najčastejšie animovanému) či rozhlasovému spracovaniu je spracovanie divadelné.

Rozprávka na javisku

Na Slovensku aktuálne funguje na profesionálnej zriaďovanej úrovni päť bábkových divadiel, ktorých dramaturgie prihliadajú na súčasné potreby detského, ale aj dospelého publika. Rozprávka je v tomto prípade prostriedkom, ktorým oslovení divadelní tvorcovia s dieťaťom komunikujú a sprostredkovávajú mu vlastnú interpretáciu obsahu vybraného príbehu. Forma použitá na javiskách bábkových divadiel ráta s využitím oživovania neživého materiálu či figuratívnych bábok, čím dostávajú predstavenia imaginatívnejší charakter a dokážu u dieťaťa vyvolať väčší záujem.

Okrem profesionálnych bábkových divadiel evidujeme pomerne rozsiahle spektrum tých nezávislých. Jednu skupinu tvoria profesionálne súbory, ktorých skúsenosti garantujú kvalitný obsah pre detské publikum a svojimi produkciami neraz prevyšujú produkcie kamenných divadiel. Patria medzi ne napríklad divadlo Odivo či Nové divadlo – zúročujú dlhoročnú prax nadobudnutú vo vlastných projektoch, ale aj projektoch, v ktorých participovali so zahraničnými tvorcami a tvorkyňami a oboznámili sa počas nich s novými poetikami. Práve táto skupina častokrát významnou mierou obohacuje stereotypné výrazové prostriedky používané v produkciách bábkových divadiel.

Druhú skupinu tvoria amatérske divadelníčky a divadelníci, ktorí síce šíria myšlienku divadla pre deti, no v ich tvorbe sa silne odzrkadľuje neskúsenosť a podnikateľský zámer. Repertoárové inscenácie týchto skupín reflektujú témy, s ktorými sa dieťa oboznamuje počas predškolského či školského veku. Stvárnenie príbehu sa však vyznačuje absenciou dramaturgických procesov zohľadňujúcich skutočné potreby detského adresáta, prípadne povrchným nahliadnutím na konkrétnu látku.

Význam divadelného spracovania rozprávkového príbehu je veľmi dôležitý, pričom možno samotní divadelníci a divadelníčky (najmä tvoriaci pre staršie publikum) si ho neuvedomujú. Vizuálny zážitok odohrávajúci sa pred zrakmi dieťaťa je neopakovateľný a aj v prípade, že konkrétna produkcia nedisponuje príliš veľkými vzdelávacími prostriedkami, estetický zážitok má potenciál prinášať detskému divákovi či diváčke nové podnety. Zvyk je železná košeľa a preto, ak sa usilujeme o kultúrnejšiu a vzdelanejšiu spoločnosť, musíme brať do úvahy, že dieťa počas jeho neskoršieho vývoja do veľkej miery ovplyvňuje, či a akým spôsobom prišlo s kultúrou do kontaktu. Predtým ako adolescent siahne po hrubých zväzkoch povinnej literatúry, musí prejsť dlhú cestu, na ktorej sa najskôr potrebuje stretnúť so základnými príbehmi svojej či cudzej kultúry. Musí mať určité vnútorné nastavenie a elementárne znalosti svojho vlastného „ja“.

Náš príbeh

Čo nám uvedené postrehy o rozprávkach napovedajú? Aké motívy a premisy sa v naratívoch tradičných ľudových rozprávok, prežívajúcich do dnešných dní, opakujú? Je pravdepodobné, že spoločnosť, ktorej vládne dobrý panovník, bude prosperovať. Viesť ostatných je ťažké jarmo; kto ho má uniesť, potrebuje disponovať cnosťami a musí ísť ostatným príkladom. Zlý skutok bude nakoniec odhalený a potrestaný. Vnútorný nesúlad a roztrieštenosť názorov pospolitosti vedú k pádu. Vynaliezavosť porazí zlo, častokrát bez použitia sily.

Pracovníci a pracovníčky v oblasti kultúry svojou prácou spodobujú a šíria variácie starých príbehov i naše aktuálne príbehy, konkrétnymi prostriedkami sa podieľajú na utváraní identity spoločenstva. Sú to práve oni, ktorých odkaz bude jedného dňa dedičstvom neskorších generácií. Ukazuje sa však, že v radoch širšej verejnosti pochopenie ich úlohy do veľkej miery absentuje. Neschopnosť vnímať kultúru ako nesmierne potrebnú súčasť spoločnosti sa, v konečnom dôsledku, odráža na jej konaní a smerovaní.

Autor je divadelný dramaturg 

Číslo Rozprávka vzniklo s podporou Nadácie mesta Bratislavy

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: