Pred niekoľkými dňami som si pripomenula vlastné nezvyčajné výročie: už jedenásť rokov sa okrem žurnalistiky venujem aj práci so ženami a deťmi zažívajúcimi násilie.
Presne pred jedenástimi rokmi som ako mladá, dvadsaťtriročná čerstvá absolventka nastúpila na projekt, ktorý mal zmeniť celé smerovanie môjho života. Jedna z najväčších britských charít, ktorá v tom čase prevádzkovala šesť bezpečných ženských domov, desiatku rozličných služieb pre obete násilia a národnú britskú non-stop linku, ma zamestnala v rámci Európskej dobrovoľníckej služby. V organizácii som napokon ostala dva roky a stretla sa so stovkami príbehov žien, ktoré ma neraz šokovali svojou brutalitou. Videla som závažné zranenia, zlomené nohy, fyzický hendikep – to všetko ako výsledok domáceho násilia. Zároveň som však vnímala aj odvahu a odhodlanie žien, ktoré sa rozhodli aj s deťmi odísť od tyranov a neraz podnikli nebezpečné a dramatické kroky k tomu, aby bezpečne utiekli a prišli sa k nám ubytovať.
Na svoj prvý hovor na krízovej linke si nespomínam, zato si však vybavujem prvú nočnú službu v krízovom centre. Tehotná matka dvoch malých detí, ktorá sa u nás ubytovala len nedávno, za mnou a kolegyňou prišla s tým, že prežíva nesmierne bolesti. Do piatich minút sme volali sanitku. Pani spontánne potratila priamo pred [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
