Dusenie, škrtenie i ohrozovanie zbraňou. O práci na krízovej linke

Pred niekoľkými dňami som si pripomenula vlastné nezvyčajné výročie: už jedenásť rokov sa okrem žurnalistiky venujem aj práci so ženami a deťmi zažívajúcimi násilie.

Presne pred jedenástimi rokmi som ako mladá, dvadsaťtriročná čerstvá absolventka nastúpila na projekt, ktorý mal zmeniť celé smerovanie môjho života. Jedna z najväčších britských charít, ktorá v tom čase prevádzkovala šesť bezpečných ženských domov, desiatku rozličných služieb pre obete násilia a národnú britskú non-stop linku, ma zamestnala v rámci Európskej dobrovoľníckej služby. V organizácii som napokon ostala dva roky a stretla sa so stovkami príbehov žien, ktoré ma neraz šokovali svojou brutalitou. Videla som závažné zranenia, zlomené nohy, fyzický hendikep – to všetko ako výsledok domáceho násilia. Zároveň som však vnímala aj odvahu a odhodlanie žien, ktoré sa rozhodli aj s deťmi odísť od tyranov a neraz podnikli nebezpečné a dramatické kroky k tomu, aby bezpečne utiekli a prišli sa k nám ubytovať.

Na svoj prvý hovor na krízovej linke si nespomínam, zato si však vybavujem prvú nočnú službu v krízovom centre. Tehotná matka dvoch malých detí, ktorá sa u nás ubytovala len nedávno, za mnou a kolegyňou prišla s tým, že prežíva nesmierne bolesti. Do piatich minút sme volali sanitku. Pani spontánne potratila priamo pred našimi očami. Keď ju sanitka odviezla, ostali s nami jej dve malé deti a sociálna pracovníčka. Na druhý deň sa pani z nemocnice vrátila. Neviem si vybaviť, čo s nimi bolo ďalej, pamätám si len myšlienku, ktorá sa mi vtedy blysla hlavou: Ak je toto moja prvá služba, aké budú tie ostatné?

A potom si spomínam na svoju prvú nočnú službu, keď som už v krízovom zariadení pracovala sama, bez dozoru seniornejších kolegýň. Sedela som v bezpečnom ženskom dome a sama som mala na starosti aj linku pre ženy. Okolo tretej ráno som obdržala krízový hovor. Matka sedemročného dievčaťa mi zavolala s tým, že práve vyskočila cez okno na prízemí, po tom, ako ju manžel zbil. Dieťa však už spalo a ostalo v dome spolu s otcom. „Dcére neublíži, mne však áno,“ hovorila mi do telefónu, „vybíja sa mi baterka, pomôžte mi, rýchlo!“ kričala.

Podobné situácie sú pre pracovníčky bezpečných ženských domov niečím, ako nočnou morou. Vo vyspelých krajinách ako je Veľká Británia, pracovníčka nemôže dopustiť to, aby sa dieťa ocitlo samo v jednom dome s páchateľom násilia. A na rozdiel od Slovenska v týchto krajinách sociálna kuratela funguje aj v noci, a verejnosť jej môže kedykoľvek nahlasovať prípady násilia na deťoch. Výjazdový tím je povinný prešetriť situáciu a v prípade potreby nájsť deťom aj matke bezpečné ubytovanie.

Pani ale bola sama a s takmer vybitým telefónom. Navigovala som ju do našej organizácie. Za pomoci polície sa jej podarilo zobrať dievčatko bezpečne z domu. Do krízového zariadenia prišli nad ránom. Dievčatko si na vešiaku nieslo vyžehlenú uniformu, aby mohlo ísť do školy. Na ten obraz nikdy nezabudnem. Neviem, ako to mohlo na druhý deň v škole zvládnuť.

Podobne dramatická bola aj väčšina mojich ďalších služieb. Videla som pani, ktorú manžel držal zatvorenú v kumbále a nakoniec jej zlomil obe nohy; videla som sedemnásťročné dievčatá, ktoré sa ich rodiny snažili násilne vydať a prinútiť ich žiť s päťdesiatročnými mužmi v nútených manželstvách. Telefóny zvonili, pokojné služby boli skôr výnimkou. Aj napriek fyzickému vyčerpaniu som prácu zvládla robiť dva roky. Potom som – najmä kvôli nočným službám, ktoré boli fyzicky veľmi náročné – podala výpoveď.

Slovensko

Téme násilia na ženách som sa však neprestala venovať. Krátky čas som pracovala v organizácii na pomoc obetiam násilia v Paríži, zamestnaná som bola aj v Národnej linke pre ženy zažívajúce násilie na Slovensku, kde som niekoľko mesiacov pracovala aj ako vedúca pracovníčka. Venovala som sa tiež výskumom a prevencii domáceho násilia a pokrývala príbehy žien zasiahnutých násilím vo vojnách.

Zistila som, že príbehy žien často ostávajú nepovšimnuté a neriešené. O problematike násilia sa vie málo a dokonca aj vo vyspelých krajinách sú tragédie bežnou súčasťou života. Mantrou, ktorú nás v Anglicku učili, bolo, že vždy musíme veriť všetkému, čo nám ženy o násilí hovoria. „Vo Veľkej Británii zahynú v priemere dve ženy týždenne rukou svojho partnera,“ hovorila nám lektorka, „neveriť im, je luxus, ktorý si nemôžeme dovoliť.“

Na Slovensku sa čoraz častejšie z tlače dozvedáme o vraždách a vážnych zraneniach žien, ktorým sa nepodarilo predísť. Je naozaj dôležité, aby sa spoločnosť, verejnosť aj inštitúcie naučili brať príbehy o násilí skutočne vážne. Jedná sa o verejný problém, aj o problém verejného zdravia.

Nové typy telefonátov

Počas jedenástich rokov práce v tejto oblasti som si všimla aj mnohé hrôzostrašné „trendy“. Od roku 2017 pracujem iba na Slovensku, preto niektoré veci neviem porovnať s inými krajinami. Jedno však viem určite: príbehy, ktoré som si od žien za posledné roky vypočula, sú iné, ako keď som začínala.

Jednou z najvážnejších tendencií je prístup páchateľov k zbraniam. Je to pre mňa stále záhada. Nežijeme v USA, nie sme krajinou, v ktorej je prechovávanie zbraní doma bežné. Nie je však možné si nevšimnúť, že – aj v súvislosti s tragédiami a útokmi, ktorých sme v nedávnej minulosti boli svedkami – ľudí s prístupom k zbraniam u nás nie je málo.

Neviedla som si žiadne štatistiky a moje úvahy sú založené na subjektívnych dojmoch z práce, no počuť od žien, že ich násilný partner má prístup k zbrani, dnes už vôbec nie je zriedkavé.

Pri práci s obeťami násilia je veľmi dôležité vedieť identifikovať tie najrizikovejšie faktory, ktoré by mohli viesť k vážnej ujme na zdraví. Práve prístup k zbraniam a znalosť o tom, ako ich používať, sú rizikovým faktorom číslo jeden. Ďalšími z najrizikovejších faktorov sú útoky, ako napríklad dusenie, škrtenie či rezanie: ak sa takýto typ násilia v minulosti v rodine vyskytol, je potrebné mať sa na pozore a pri akejkoľvek eskalácii násilia okamžite volať políciu. (Tieto informáce sem píšem aj preto, lebo sa mi zdajú užitočné pre širokú verejnosť. Ak máte vo svojom okolí človeka, ktorý sa vám zdôveril, že bol škrtený, dusený, prípadne žije s osobou, ktorá má napríklad v rámci práce prístup k zbraniam, je vhodné danému človeku citlivo vysvetliť, že pre vlastnú bezpečnosť by sa mal obrátiť na organizácie poskytujúce pomoc a v prípade útoku neváhať a volať políciu).

Kým pred pár rokmi boli odpovede na otázku, či partner vlastní zbraň, skôr sporadické, dnes ma zas a znova prekvapuje, koľko žien žije s násilníkmi prechovávajúcimi zbraň, prípadne k nej majú prístup. Viacero žien mi povedalo, že na nich partneri zbraňou aj mierili. Áno, takéto násilie sa deje v slovenských domácnostiach v roku 2024. Ani ako pozorovatelia by sme na to nemali zabúdať. Volať políciu, ak sa staneme svedkami násilia, prípadne počujeme bitky, krik či vyhrážky vo vlastnom paneláku, by sme mali všetci. Obzvlášť, ak sa v domácnosti nachádzajú deti.

Sexualizované násilie

Po kampani MeToo sa v posledných rokoch začalo na Slovensku rozprávať aj o sexualizovanom násilí. Zaužíval sa termín „sexualizované“ namiesto „sexuálne“, aby sa viac zvýraznilo, že páchateľ sa pri ňom dopúšťa násilného činu a nie sexu.

Hovory o sexualizovanom násilí, predtým extrémne zriedkavé, začali pribúdať. Žiaľ, stále u nás existuje príliš málo služieb pre preživšie sexualizovaného násilia, zato príliš veľa páchateľov. Pribudli i telefonáty o sexualizovanom zneužívaní detí. Prax z krajín, kde sú služby pre obete znásilnenia dostupné v rámci zdravotníckych systémov, ukazuje, že akonáhle daná krajina začne ponúkať služby pre preživšie, nastane „boom“ obetí. Ak by sa u nás zriadila linka špeciálne pre preživšie sexualizovaného násilia, obávam sa, že by sme všetci boli šokovaní tým, aká prevalentná táto forma násilia v našej spoločnosti je.

Obete na Slovensku stále zažívajú i zľahčovanie zo strany polície. Netýka sa to všetkých policajtov, a ako človek so zahraničnou skúsenosťou viem potvrdiť, že policajti, ktorí násilie neberú vážne, existujú aj vo Veľkej Británii, aj vo Francúzsku. Stále sa však vyskytuje mnoho prípadov, pri ktorých polícia násilie podhodnotí viac než by mala. Rovnaká tendencia platí i pre súdy, príliš málo udelených rozsudkov spravodlivo trestá odsúdených páchateľov, často im je udeľovaná podmienka alebo najnižšie možné sadzby. V tom najhoršom prípade nie sú potrestaní vôbec. Je mnoho žien, ktoré zavolajú políciu pri vážnom útoku a tá im neposkytne žiadnu ochranu, prípadne im povie, že sú hysterické. A zažila som i to, že policajti sa veľmi dlho zdráhali, kým vyrazili vyšetrovať násilie – špeciálne, ak sa odohrávalo v rómskej osade. Rómske ženy a minority v našej spoločnosti čelia extrémnym ťažkostiam pri dožadovaní sa pomoci, ktorú si zaslúžia a na ktorú majú právo. Neraz nemajú kam ísť a sú odstrihnuté od všetkých možností pomoci.

Za roky praxe som počula stovky príbehov žien. Niektoré manželia týrali celý život. Mala som klientku, ktorá prišla do krízového domu ako sedemdesiatpäťročná. Manžel ju síce nikdy neudrel, ale postupne pochopila, že neustále ponižovanie a urážky sú rovnako strašnou ujmou na duši. A to je dôležité zdôrazniť. Človek nemusí byť bitý, aby bol obeťou. A obeťou sa môžu stať aj muži.

Počula som však i o prípadoch násilia na deťoch, ktoré by som najradšej nikdy nepočula. Videla som zranenia, počula o poručenských sporoch na celý život, prežívala so ženami totálnu bezmocnosť voči slovenskému systému, ktorý im neraz vôbec nepomohol.

To najdôležitejšie, čo o svojej práci môžem napísať, je, aby sme si pred násilím nezatvárali oči. Násilie je všadeprítomné. Nesmieme odvracať zrak a tváriť sa, že nepočujeme bitky u susedov. Vždy je lepšie urobiť aspoň niečo, ako neurobiť vôbec nič. Nalepiť v paneláku leták s číslami pomoci pre obete, diskrétne sa opýtať, či sa žene a deťom nedá pomôcť. Neodvracať zrak, keď sa nám čosi zdá podozrivé. Byť tu a byť ochotný počúvať a nesúdiť. A najmä vždy a všade vyjadrovať odmietavý prístup k násiliu a nikdy násilie nezľahčovať, ani si z neho nerobiť srandu. Každá tretia žena v EÚ zažila v dospelosti násilie zo strany muža, a to ešte nevieme, koľko z nich zažilo násilie aj v detstve. Vo vyspelom Nórsku nedávny prieskum ukázal, že minimálne jedna z piatich žien je za svoj život aspoň raz znásilnená. Koľko násilia teda musí byť prítomného na Slovensku? Úplne presne to nevieme, ale jedno je isté – stále je ho príliš veľa.

Autorka je novinárka a poradkyňa pre ženy zažívajúce násilie

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.