Naša kultúra nie je len „slovenská a žiadna iná“

Eva Štefanková23. apríla 202483
Foto: Archív autorky

Ako som prijala pozvanie na Iftar, večeru v pôstnom mesiaci ramadán

Cez okno vlaku idúceho slimačím tempom hľadím na slnko skláňajúce sa nad obzorom. „Ešte vydrž,“ hypnotizujem ho pohľadom. Iftar, na ktorý cestujem, totiž začína so západom slnka. Nestíham. Chvíľu sa mi zdá, že slnko sa hýbe rýchlejšie než vlak. Keď dobieham na miesto stretnutia, panuje už večerné šero. Vo dverách reštaurácie stojí útla žena s čiernou vlnenou baretkou na hlave. Skôr než sa stihnem ospravedlniť za meškanie, pokojným hlasom ma uisťuje, že sa nič nedeje. Hadice – to ona ma pozvala na spoločnú večeru.

Iftar predstavuje spoločnú večeru v moslimskom pôstnom mesiaci ramadán, a teda druhé jedlo dňa. Deviaty mesiac islamského – lunárneho kalendára je mesiacom reflektovania, komunity, času stráveného s rodinou a blízkymi a obdobím celodenného pôstu. Tento rok sa začal 10. marca. Odvtedy ľudia, ktorí ho dodržiavajú, jedia a pijú len pred východom a po západe slnka. Pôst ako jeden z piatich základných pilierov zohráva v islame významnú rolu.

Iftar začína modlitbou Maghrib, odriekanou pri západe slnka. Preto som sa pohľadom snažila udržať slnko nad obzorom. Neúspešne. Nasledujem Hadice do zadnej časti reštaurácie, kde už za prestretým stolom sedí osem ľudí. Len čo sa na stoličke prisuniem k stolu, začnú sa modliť. Už aj tak asi trochu neskoro.

Slovenská realita verzus politický populizmus

V nateraz poslednom sčítaní obyvateľstva na Slovensku v roku 2021 sa k islamu prihlásilo 3862 ľudí. Najviac ich žije v Bratislavskom kraji. Na druhom a treťom mieste nasledujú Nitriansky a Košický kraj.  Odhady Islamskej nadácie na Slovensku z rovnakého obdobia hovoria, že moslimov u nás žije viac – okolo šesťtisíc.

Skutočnosť, že až tretina vyznávačov islamu sa k náboženstvu oficiálne nehlási, má určite viacero dôvodov. Napríklad to, že na Slovensku je postoj k islamu prinajmenšom rezervovaný. Sme jediná krajina v Európskej únii, ktorá nemá oficiálnu mešitu. Exminister práce a bývalý podpredseda hnutia Sme rodina Milan Krajniak chcel dokonca zákonom zakázať ich výstavbu.

Proti islamu sa vymedzoval aj dnes už štvornásobný premiér Robert Fico. Keď sa v roku 2016 na úrovni Európskej únie hľadali riešenia migrácie, šéf Smeru, ktorý bol aj vtedy premiérom, vyhlásil, že „islam nemá na Slovensku miesto“ a že „migranti menia charakter našej krajiny“.

Vlny populistických vyhlásení k migrácii a islamu zo strany politikov prichádzajú a odchádzajú podľa toho, čo si žiada situácia. Kým v jednej chvíli je údajný prílev moslimských utečencov pre Slovensko vážnym rizikom, po čase ho prekryjú iné témy. Neznamená to, že by sa „vážne riziko“ nejako vyriešilo. Len odrazu prestane byť dôležité. Alebo skôr politicky zaujímavé?

Moslimovia, hoci v malom počte, u nás žijú dlhodobo. Bez ohľadu na to, či téma je alebo nie je na politickom výslní.

Keby som z Turecka neodišla, skončím vo väzení

Hadice sedí pri večeri vedľa mňa. Doteraz sme si vymenili iba zopár e-mailov, takže som rozhodnutá využiť príležitosť a dozvedieť sa o nej viac. Je predsedníčkou občianskeho združenia Spoločná cesta, ktoré Iftar organizuje. Spoločná cesta združuje ľudí rôznych národností na Slovensku. Na svojom webe uvádzajú, že „vzdelávacími a kultúrnymi aktivitami sa snažia prispieť k mieru a harmónii v spoločnosti“. Hadice okrem aktivít v združení pracuje aj pre turecký trh Amazonu. Na Slovensko prišla v roku 2016 v dôsledku udalostí, ktoré nasledovali po neúspešnom vojenskom prevrate v Turecku.

Zrazu k Hadice pribehne malý chlapec, sadne si jej na kolená a rozhliada sa po výbere jedla na stole. „To je môj syn,“ prestáva vysvetľovať okolnosti svojho odchodu z rodiska a usmeje sa na mňa. Chlapcovi niečo pošepká po turecky, na čo sa on hanblivo pozrie mojím smerom. „Mal iba 29 mesiacov, keď sme sem prišli. Tento rok nastúpil do školy,“ povie a pyšne dodá, že syn už rozumie po slovensky lepšie než ona. Domáce úlohy zo slovenčiny tak vedia byť výzvou pre oboch.

Prečo si Hadice s rodinou vybrali Slovensko? Manžel pracoval na úrade, kde Turkom vybavovali víza a pobyt na Slovensku. Mohol im tak zabezpečiť potrebné doklady. „Nebyť prevratu, asi by sme ostali v Turecku. Manžel Slovensko navštívil aj predtým, veľmi sa mu tu páčilo, ale ja som sa nechcela odsťahovať. Až kým som nebola prinútená,“ približuje tridsiatnička v čiernej baretke, zatiaľ čo lyžicou mieša krémovú polievku.

Hadice je členkou hnutia Hizmet, ktoré turecký prezident Recep Tayyip Erdogan obvinil z podielu na neúspešnom prevrate v roku 2016. Ide o medzinárodné hnutie za umiernený islam. Stojí za vznikom škôl či think tankov po celom svete. V čase prevratu denník The Guardian písal, že hnutie podporuje odhadom okolo desať percent Turkov. Jeho zakladateľ Fethullah Gülen žije od konca minulého storočia v Spojených štátoch amerických. V roku 2014 na neho v Turecku vydali zatykač pre údajné vedenie teroristickej skupiny, za ktorú Erdogan považuje práve Hizmet.

„Po puči začali zatýkať členov našej organizácie, prichádzali o prácu. Keby som neodišla, mohla som skončiť vo väzení ako viaceré moje kamarátky. Niektoré sú doteraz za mrežami,“ vysvetľuje Hadice okolnosti svojho odchodu. Do Turecka sa momentálne nemôže vrátiť ani na návštevu a ktovie, či sa to niekedy zmení.

Jej syn je už vo veku, kedy sa začína čoraz viac vypytovať. Prečo nemôže ísť na prázdniny k starým rodičom do Turecka, ale vždy chodia oni na Slovensko? Prečo ešte nebol v Turecku?

„Na Slovensku máme blízkych kamarátov Turkov, ktorí občas lietajú do Turecka. Syn potom dobiedza, prečo nejdeme aj my. Snažíme sa mu to nejako citlivo vysvetľovať,“ hovorí Hadice a pohľadom prebehne po miestnosti. Až vtedy si všimnem, že chlapec jej už nesedí na kolenách.

Na Slovensku som musela odložiť hidžáb

Ako sa začleniť do novej kultúry a zároveň sa nevzdať tej, z ktorej človek pochádza, je veľkou témou snáď pre každého, kto sa presťahuje do zahraničia. U moslimiek to často súvisí aj so štýlom obliekania, keďže tradičná moslimská šatka – hidžáb býva tŕňom v oku nacionalisticky zmýšľajúcich ľudí aj pravicových extrémistov.

Hadice prišla na Slovensko v čase, keď v Európe vrcholila migračná kríza. V spoločnosti panovalo napätie a ohne rozdúchavali aj útočné a znevažujúce vyjadrenia niektorých politikov na adresu moslimov.

„Keď som prišla, nosila som hidžáb. Až kým sa mi raz v Bratislave nestalo, že ku mne prišiel cudzí muž a šatku mi strhol. Bola som sama s kočíkom a veľmi som sa zľakla,“ spomína Hadice. Nepríjemný incident ju  vystrašil natoľko, že viac než dva týždne nechodila na verejnosť. Až manžel ju presvedčil, že tak ako všetci ostatní, aj ona tu žije a teda má právo normálne fungovať medzi ľuďmi.

„Nedokázala som len tak náhle začať chodiť bez šatky. Nosila som ju viac ako dvadsať rokov, takže som si to vôbec nevedela predstaviť,“ vysvetľuje. „Nakoniec som to vyriešila takto,“ pousmeje sa a dlaňou si potľapká po vlnenej čiernej baretke. Spravila kompromis a namiesto hidžábu si začala vlasy zamotané do drdolu zakrývať čapicami.

Skôr než stihnem zareagovať na to, čo práve povedala, uisťuje ma, že sa na Slovensku cíti dobre a to, čo ten jeden muž urobil, vypovedá podľa nej o ňom, nie o celej krajine. „Takí ľudia žijú kdekoľvek, nielen na Slovensku,“ usmeje sa.

Do debaty sa zapája Kamil. Do Bratislavy prišiel ako študent cez výmenný projekt Erasmus v roku 2017. Aj on vysvetľuje, že kvôli tureckému puču nakoniec zmenil plány. Rozhodol sa zostať na Slovensku a začal študovať slovakistiku.

Pre Kamila aj Hadice je integrácia medzi domácich veľmi dôležitá. „Nikdy nebudem Slovák, ale aj s mojimi odlišnosťami som súčasťou tejto spoločnosti. To ju robí bohatšou,“ hovorí plynulou slovenčinou Kamil.

K prepájaniu ľudí z rôznych kultúr žijúcich na Slovensku a hľadaniu vzájomného porozumenia sa snažia prispieť aj aktivitami v občianskom združení, ktorého sú obaja súčasťou. Napríklad začiatkom februára zorganizovali v bratislavskej Starej tržnici podujatie s názvom Žijeme na Slovensku. Bolo to niečo ako jarmok, na ktorom ľudia rôznych národností predstavili svoju kultúru, jedlo, zvyky. Hadice aj Kamil nadšene hovoria, že o akciu bol záujem a získali si tiež pozornosť médií.

Cítime sa tu bezpečne. Politici vždy hovoria, čo sa im hodí

„Kultúra slovenského ľudu má byť slovenská a žiadna iná. Tolerujeme iné národné kultúry, ale naša kultúra nie je zmiešavanie iných kultúr,“ zaznelo z úst ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej (SNS) na jednom tlačovom brífingu. Vyhlásenia podobného typu prichádzajú od viacerých politikov. Čo na to hovoria zástupcovia „iných kultúr“?

„Od nástupu novej vlády máme isté obavy, ale skôr o našu neziskovku – aby nám ju nezrušili. Osobne som presvedčená, že politici sa podobnými rečami snažia získať sympatie nejakej skupiny ľudí. Hovoria to, čo sa im hodí. Slovensko je však členom Európskej únie, je tu demokracia, takže strach nemám,“ odpovedá Hadice pokojným hlasom.

Dojedli sme aj hlavné jedlo a na stole zostali už len čaj a koláče, medzi ktorými nechýba tradičná baklava. Až teraz si uvedomujem, že som sa zabudla opýtať, prečo Iftar organizujú práve v Pezinku. Hadice mi vysvetľuje, že reštauráciu vlastní kamarát, ktorý sa na Slovensko presťahoval tiež z Turecka.

„Ersel,“ zavolá Hadice na krátkovlasého tridsiatnika, ktorý práve zo stola odnáša prázdne taniere. Zmizne s nimi za rohom miestnosti, no po pár minútach sa rýchlou chôdzou vracia k stolu. Zoznamujem sa s majiteľom reštaurácie. Novopečeným majiteľom, keďže mi hneď na úvod prezradí, že podnik po rekonštrukcii otvorili len pred necelým mesiacom.

Takmer zmeškali synovu svadbu, lebo im nechceli dať víza

Ersela prišiel do Bratislavy študovať. Nie v rámci výmenného programu, absolvoval tu celé bakalárske štúdium. „Pozeral som si mapu, kam by som šiel. Väčšina ľudí túžila po Amerike, ale ja mám rád menšie krajiny. Aj v Turecku som žil v malom meste na severe. Premýšľal som aj nad Českom, ale odradilo ma, že majú koruny. Nemám rád prepočty mien,“ smeje sa. Voľba tak padla na anglický program medzinárodných vzťahov v našom hlavnom meste.

Keď ho poprosím, aby mi opísal pocity, ktoré sa mu spájajú s príchodom na Slovensko, znovu sa zasmeje. A bez dlhého rozmýšľania povie, že až kým nevystúpil na viedenskom letisku, necítil vôbec nič. Z prvých mesiacov v novej krajine sa mu do pamäte najsilnejšie zapísala prvá prednáška na univerzite. Mal to byť odbor v angličtine, a tak bol štvorhodinový výklad v slovenčine celkom šokom.

Ersel v tom čase nevedel po slovensky. Aula bola plná slovenských študentov, a keďže sedel presne v strede, nemohol sa zodvihnúť a odísť. Vyučujúci písal na tabuľu po slovensky, všetci si zápalisto zapisovali, a tak sa pridal aj on. Nerozumel však ani jedinému zo slov, ktorými mechanicky zapĺňal prázdne strany zošita.

„V jednom momente sa zdvihol študent v prvom rade, niečo povedal a sadol si. Za ním druhý, tretí, všetci jeden za druhým. Opantal ma obrovský stres. Kým prišiel rad na mňa, pochopil som, že sa predstavujú, a tak som urobil to isté. Vyučujúci až vtedy zbadal, že som zahraničný študent. No aj tak na mňa ďalej hovoril po slovensky,“ hovorí pobavene. Školu nakoniec úspešne dokončil, samozrejme v angličtine.

Na rozdiel od Hadice, Ersel opisuje, aký komplikovaný bol pre neho proces s vízami a povolením na pobyt. Po bakalárskych štátniciach chcel pokračovať v štúdiu, avšak predĺženie pobytu mu zamietli a musel sa načas vrátiť do Turecka. Z rodnej krajiny sa prihlásil na pražskú Univerzitu Karlovu, kde si aj kvôli pandémii dokončil dištančne magisterské štúdium. Stále sa však chcel vrátiť na Slovensko. „Mal som tu kamarátov, cítil som sa tu dobre, takže som tu chcel zostať žiť,“ vymenúva dôvody.

Po zdĺhavých byrokratických procesoch sa mu nakoniec podarilo vrátiť. Aj neskôr však narazil na nie príliš ústretový prístup úradov. „Našiel som si tu partnerku, tiež pôvodom z Turecka. Pred pár mesiacmi sme mali svadbu. Pochopiteľne som chcel, aby na nej bola aj moja rodina,“ približuje okolnosti. Pre rodinu napísal oficiálny pozývací list, ktorý však úrady najskôr zamietli. „Ani mi nepovedali konkrétny dôvod,“ dodá pohoršene a mykne plecami. Vyšlo to až na tretí pokus, aj to iba na štrnásť dní.

Celý proces si pritom bude musieť v blízkej budúcnosti zopakovať. Ersel totiž chce, aby sa otec, ktorý v Turecku dlhé roky podniká v gastronómii, prišiel pozrieť na jeho novootvorenú reštauráciu.

Bolo by pre Ersela jednoduchšie, keby sa usadí v inej krajine? Ťažko povedať. Mám dojem, že som jediná, ktorá sa nad tým zamýšľa. Ersel sa cíti na Slovensku dobre a hovorí, že tu chce zostať. Rovnako to cítia aj Hadice a Kamil.

Program po večeri je voľný. Všetci zostanú sedieť pri stole a v menších skupinách sa rozprávajú. V priestore sa mieša turečtina, slovenčina a hudba z reproduktorov. Ja však potrebujem stihnúť vlak, a tak z Iftaru odchádzam skôr. Hadice mi na cestu pribalí vrecko sušeného ovocia a orechov: každý hosť musí dostať drobný darček. „Tak ja som sa u vás najedla a ešte odchádzam s darčekom?“ poviem so smiechom, rozlúčim sa a rezkou chôdzou vyrážam smerom k vlakovej stanici.

Ako dobre, že sa kultúry miešajú aj napriek skutočnosti, že sa tomu niektorí politici snažia zabrániť. Ako dobre, že na Slovensku žijú ľudia iných národností, ktorí sa chcú začleniť a zároveň priniesť niečo zo svojho domova, premýšľam kráčajúc prázdnym večerným mestom.

Autorka je absolventkou žurnalistiky a psychológie na Masarykovej univerzite v Brne

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: