Posledná momentka európskej inteligencie

Boris Ondreička8. marca 2018875

V roku 1924 Man Ray zaznamenal jednu zo Seáns prebudeného (alebo živého, pozn. BO) sna v parížskej Centrale Surréaliste na Rue de Grenelle. Séria troch zachovaných záberov zobrazuje skoro úplnú surrealistickú skupinu. Jeden z nich bol prvýkrát uverejnený na obálke úvodného vydania La Révolution surréaliste prvého decembra toho roku. Momentka zobrazovala proces surrealistickej praxe ako čistý psychický automatizmus, alebo v tomto prípade okamih indexikality (signifier = označovateľ) jeho postprodukcie.

V strede sedí Simone Breton. Okolo nej sú Max Morise (prišiel posledný, ešte má kabát), Roger Vitrac, Jacques-André Boiffard, André Breton, Paul Éluard (viac ho zaujíma Ray), Pierre Naville, Giorgio de Chirico (buď ho to nezaujíma, alebo už to v ňom vyvoláva následné metafyzické asociácie), Philippe Soupault, Jacques Baron a kľačiaci Robert Desnos. Desnos, o ktorom sa hovorí, že bol maximálne produktívny v stavoch hypnózy a tranzu (Bretonom označovaný za proroka hnutia), číta z papierika záznamy snov a automatického písania. Surrealisti zvyčajne kombinovali spiritualistické metódy evokácie s hutnou konzumáciou psychedelík. Ich praktiky sa inšpirovali odvekými okultnými, šamanskými rituálmi. Sekretárka Simone je pripravená preklepávať zápisky najmladšieho Desnosaz papiera na papier, z ruky do stroja, z logos do grafos. Aj keď rebelujúce voči zaužívanému životu a svetu – bolo to ešte stále tradične falokratické zoskupenie, podčiarknuté otvorenou homofóbnosťou stále hroznejšieho dominátora Bretona. Bretonovský surrealizmus nebol antimorálnym hnutím, ale novobigotným.

Miešam časy, lebo fotografia je zamrznuté zrkadlo pamäti, zaznamenáva minulosť, ale ja sa na ňu pozerám teraz. Simone aj Robert tu (tam) predsa stále sú.

Svoj spôsob snímania nazýval Ray mimetickým. Za mimetickú označoval aj explicitne pornografickú sériu (Hiver, Printemps, Été, Automne) pre kalendár s textami Benjamina Péreta a Louisa Aragona. Jej protagonistami boli aj Desnos a jeho celoživotná láska Youki. Simone (ktorú Youki nazývala živou encyklopédiou) sa s Andrém rozviedla v tom istom roku a Desnos ho opustil (nechcel sa angažovať v komunistickom hnutí) prebehnúc k Georgeovi Batailleovi. Po druhej svetovej vojne sa Simone (už Collinet) stala významnou obchodníčkou súdobého umenia.

Séance de rêve éveillé je poslednou skupinovou fotografiou Le groupe surréaliste.

Disidenta (ako voči volovi Bretonovi, tak voči vlčiakovi Hitlerovi) Desnosa zatklo gestapo 22. februára 1944 v jeho byte na rue Mazarine. O rok neskôr (8. júna 1945) zomrel na týfus v terezínskej Malej pevnosti – mesiac po jej oslobodení. To je nepredstaviteľne ohavné.

Walter Benjamin na základe poslednej fotografie surrealistov napísal aj toto (voľný preklad BO):

„… do mystérií sa dostávame iba v úrovni, ktorú rozoznávame v každodennom živote, cez skúsenosť dialektickej optiky, ktorá vníma každodennosť ako nepreniknuteľnú, nepreniknuteľnosť ako každodennosť. Najnáruživejší výskum telepatických fenoménov nás nenaučí viac o čítaní (čo je nevyhnutne telepatický proces) ako všedná iluminácia čítania o telepatických fenoménoch. Najnáruživejší výskum hašišových tranzov nás nenaučí viac o myslení (ktoré je nevyhnutne narkotické) ako všedná iluminácia myslenia o hašišových tranzoch. Čitateľ, mysliteľ, tulák (alebo flákač, pozn. BO) sú také isté typy iluminácií ako pojedač ópia, rojko, extatik. A oveľa profánnejšie. A ani nespomeňme najotrasnejšiu zo všetkých drognás samých –, ktorú užívame v osamotení…“

Benjaminov koncept profánnej iluminácie vychádzal z bretonovského surrealistického marxizmu. Psychonaut Benjamin v ňom videl možnosť radikálnej politizácie umenia, potenciál katalyzátora sociálnej revolúcie, ktorej musí predchádzať pokrok vnímania. Jeho celoživotné spojenie (zachytenie medzi snívaním a prebudením sa) so surrealizmom plynie aj v posmrtnej Das Passagen-Werk a priamo ho nasleduje aj práca Herberta Marcuseho.

Posledná momentka európskej inteligencie teda nie je iba názvom seansy, ale kriticky sa vzťahuje k alibistickému či politicky impotentnému postoju kontinentálnej vzdelanosti v období nástupu fašizmu a nacizmu (nie také odlišné dnešku). Walter Benjamin na úteku do Spojených štátov spáchal samovraždu. Predávkoval sa morfínovými tabletkami 25. septembra 1940 v Hoteli de Francia v katalánskom Portbou, pretože mu hrozila deportácia späť do okupovaného Francúzska.

Man Ray (man = muž + ray = lúč, vlastným menom Emmanuel Radnitzky) je dokonalý umelecký pseudonym pre fotografa, Prometea či Lucifera modernity. Obyčajnou pravdou však je, že Emmanuelov brat Samuel (neskôr len Sam) inicioval zmenu rodinného priezviska (rusko-židovských emigrantov v Brooklyne) na Ray zo strachu z etnickej diskriminácie. Chcem pripomenúť, že antisemitizmus a nacizmus zďaleka neboli iba fenoménmi starého kontinentu alebo „bieleho muža“. Aj umelecky či rodovo avantgardná Gertrude Stein v rozhovore pre The New York Times Magazine 6. mája 1934 nie celkom ironicky spomína, že Hitler by si zaslúžil Nobelovu cenu za mier. Emmanuela volali v detstve Manny, čo on už sám, podľa vzoru brata, skrátil na Man. Man Ray nazýval svoje fotogramy Rayografiami (číro dadaistickými lúčokresbami).

Na povrchu uvedených informácií strach nehrá titulnú rolu. Des však tvorbu podmieňoval z jadra jej doby. Jedným z východísk z neho bolo agresívne odmietnutie samozvanej reality. Surrealisti vedeli, že medzi daným reálnym a vytvoreným surreálnym (ilumináciou, evokáciou, sugesciou, sugeráciou… postpravdou) niet jasnej hranice. Surrealisti vedeli, že opiáty (enteogenické či psychedelické substancie) nepochádzajú len zvonka, ale metastázujú aj cez osvojené predsudky a strachy zvnútra.

Strach je nevyhnutným aspektom pudu sebazáchovy aj katarznou slasťou z jeho sprostredkovaných symbolických polôh. Podobne bolesť pri konzumácii čili znásobuje chuť. Bolesť nám pripomína sómu. Strach znásobuje záujem. Strach pripomína psyché. Jedným z únikov (alebo ponorom do virtuálnej rozkoše hororu) je sen. Kompulziou strachu je zvedavosť. Zvedavosť je predpokladom tvorivosti. „Nebuď zvedavý. Budeš skoro starý,“ je teda jedným z najhnusnejších predsudkov vôbec. Zanecháva nás fatálne apatickými kolaborantmi podvrhu politickej súcnosti.

Pre Desnosa sa stalo navodzovanie, kreatívne zbavovanie sa myslenia, ústrednou technikou. Jeho písanie sa postavilo proti psychoanalýze (proti medikovi Bretonovi), proti vazalstvu noriem, malomeštiackej morality a nacistickej tyranie. Desnos sa snaží vykašľať na transcendentálnu hrôzu (ustrnutie, topor, katalepsiu) v metaforickom prepojení spánku a smrti – keď zatvoríme oči a nevieme, či sa ešte zobudíme, a keď naozaj zomierame, tak zas dúfame, že sa iba neskôr zobudíme. Len nevieme kde a kedy (Hypnos a jeho nevlastný brat Thanatos oddychujúci spolu na rovnakom lôžku, priestor a čas a zmena, transfigurácia a figuratívne myslenie). Desnos vnáša obnažený sen do zahaleného dňa. Už nepotrebuje žiadne ďalšie vysvetlenia (osvietenectvá, iluminácie). Svetlo dňa je nadmieru spaľujúce. Výzva k prebudeniu (sa) sa stále objavuje v kontextoch emancipačných hnutí – aj v slovenskej hymne. Desnos však etabluje rojčenie ako legitímnu existenciálno-politickú taktiku. Desnos a Benjamin sa pohybujú v literárnom svete. Biblia či Korán sú tiež „iba“ knihami.

Pesimista a nihilista Eugene Thacker nazýva Desnosovo písanie jazykom samýmnarkoleptickou poéziou, ktorá vychádza z kŕčov spánku.

Nastolenie ontológie inej, ako je severozápadná doktrína triezvosti a bdelosti, je stále možným spôsobom vymanenia sa z diktátu strachu (choroby/šialenstva, škaredosti, viny/krivdy a hanby), ktorým nás daná kultúra morálne organizuje. Mali by sme pochopiť, že politika súťaživého strachu nás má iba udržiavať v neurotickom úsilí niečím sa stať. Neprestajné stávanie sa (medzičasom psychotické) nám bráni, aby sme si pýtali viac – aby sme boli. Politika strachu je podkladom nášho uspokojenia sa s menším zlom, ktoré pragmaticky falzifikujeme za zdravý rozum. Menšie zlo je iba protivným roztrúsením toho veľkého. Spätný súčet malých ziel je potom ešte väčší ako to predošlé, eminentné zlo. Patogénna politika strachu (magnetizujúca primitívnu blaženosť) je stále najúspešnejšou mediálnou valutou výpočtového populizmu. Už ohromne dlho volíme proti a nie za. Kozmokracia strachu je opiátom a toxínom. Sme na nej takí závislí, že si ani nevieme predstaviť bez nej žiť (resp. nebadane rýchlejšie umierať).

Kompromisný rekonštruktivizmus (konzervativizmus) je iba estetickou prokrastináciou. A už aj jeho deštrukcia vyžaduje neprimerané prostriedky. Uprednostňujem žiadnu reflexiu, verejné mlčanie pred konzervatívnou inštitucionálnou kritikou exi(s)tujúceho. Čas a iné telesné energie sa v profánnej každodennosti nedajú násobiť. Materiál sa unavuje. Koncentrovane zvažujem, na čo ich budem vynakladať. Som zástancom budovania následných skutočností, okultúrnych experimentov. Tie by mohli vytvárať žírne tkanivá pre nekonečnú generatívnosť (odpovedajúceho, zodpovedajúceho, zodpovedného) rodu a roly – feministickú a queer dôslednosť.

Aktualizácia surrealizmu mi opäť pripadá ako zaujímavá forma následného odporu. Postinternetové podmienky nám navyše ozrejmujú platnosť automatizmu, mimetiky vôle, vrstvenia reality, exteriorizovanosť pamäti. Akési nelineárne proroctvá surrealizmu. Surrealistické, okultné, ezoterické, hermetické sú inverzným synonymom subkultúrneho. Subkultúrne (mimocentrálne, periférne) je občianstvom odspodu. Je to stratégia opačného rozsevu proti rozmnožujúcemu sa menšiemu zlu so širokou podporou.

Desnosa dostihlo ešte to veľké zlo. Posledná momentka európskej inteligencie je mementom (to vtedy Desnos a Ray netušili, Benjamin neskôr už trošku áno, strach je plastický), ale nesmie byť bláznivým mementom mori. Morbídne memento mori (a iné vsugerované chiméry strachu) umožňuje aj občianske tolerovanie ohavnosti genocíd.

Zvedavosť zas buduje pontóny cez pažravé bažiny strachu. K ostrovom možného.

Autor je píšuci výtvarník, spevák a kurátor

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: