Náhla zástava bytia. Podoby smútenia nad stratou blízkeho človeka

Audio verzia článku

Hlas zapožičala Michaela Malíková.Je pre nás dôležité, aby mal prístup k našim textom každý, preto je odteraz náš obsah dostupný aj v audio forme – napríklad pre ľudí so zrakovým znevýhodnením.
 Hlas pre audioverziu zapožičala Michaela Malíkova. Text bol konvertovaný pomocou AI nástroja. Túto možnosť vám prinášame vďaka podpore programu Perspectives. Viac o audioverzii

S Jessom Curtisom, choreografom a advokátom pre inkluzívne tanečné umenie, som sa zoznámila v júni 2022, a začiatkom nasledujúceho roka sme začali byť v partnerskom vzťahu. Väčšinu času sme strávili v Berlíne. Vo februári 2024 viedol Jess prednášku o bezbariérovom umení a workshop v Bratislave. Krátko na to, po príchode do San Francisca, kde mal svoj druhý domov, a dva týždne predtým, ako som za ním mala na dva mesiace prísť a pomôcť mu s rekuperáciou po operácii srdca, náhle skolaboval na konci poobednej jazdy na bicykli. Odhadovanou príčinou bola zástava srdca. V nasledujúcom texte chcem priblížiť „náhlu zástavu bytia“, ktorú som prežívala ako najbližšia osoba v čase jeho smrti. Prejavovala sa najmä nevedomosťou, čo v takej situácii robiť, ako požiadať o pomoc a ako s touto skúsenosťou fungovať v každodennom živote v kolektíve.

Johanna Hedva v knihe How To Tell When We Will Die: On Pain, Disability and Doom píšu (Hedva používa na identifikáciu zámeno they/them) o potrebe zdieľania príbehu, aby nám ho aspoň na chvíľu niekto pomohol niesť a neboli sme v tom sami. Opisujú, ako sa naťahujú za jazykom, slovami a vetami, aby vytiahli bolesť z útrob svojho tela a nechali ju metabolizovať cez príbeh. A píšu aj o tom, ako sa téma, o ktorej keď začneme hovoriť a ktorá vyviera z nášho vnútra, prestane týkať len nás a nášho konkrétneho problému, a stane sa príbehom mnohých.

Smútok má vlastnú agendu

Zdieľať príbeh o smrti, smútku a strate formou tohto textu, ktorému predchádzala performatívna prednáška I Want to Keep My Grief Warm (prvé uvedenie sa konalo 12. marca 2025, rok od smrti Jessa Curtisa, v Telocvični v Novej Cvernovke), je vyčerpávajúci a ťaživý proces. Smútok má totižto svoju vlastnú agendu. Prichádza vtedy, keď chce. Počas dlhšej samoty, pozerania béčkového filmu, pri známej vôni. Úplne náhle, bez varovného signálu. Akonáhle sa to stáva zadaním a deadlinom, vlna potreby rozprávať nahlas o smrti – tak silno tabuizovanej téme v spoločnosti – odrazu neprichádza.

A tak vyjednávam. Na jednej strane je tu zvláštny strach z vyčerpania. Písať, performovať a rozprávať o smútení, strate a smrti pred väčším publikom alebo čitateľstvom nie je vôbec jednoduché. Keď sme s mojou terapeutkou rozoberali hnev a úzkosť po prvom uvedení I Want to Keep My Grief Warm, prišla so zaujímavou hypotézou: v snahe nájsť podporu a priestor na to, aby sme sa o tejto téme viac rozprávali, som sa rozhodla využiť seba, svoj príbeh a zdieľať všetky nadobudnuté zdroje s publikom. Myslím si, že niekde v tom momente som pocítila limity verejnej prezentácie. Potrebovala som podporu. Potrebovala som, aby všetci ľudia, čo tam sedia, niesli so mnou moje bremeno, aby mi povedali, že je to hrozné a na chvíľu zastavili čas. To bola tá skutočná potreba, ktorá sa mi však veľmi ťažko komunikovala. Zároveň diváctvo, ktoré prichádza na performatívnu prednášku, predsa nemuselo súhlasiť s tým, že sa stane „dedinou“ pre smútenie, po ktorej som túžila.

Druhou stranou vyjednávania je aktivizmus, ktorý mi koluje v žilách a napovedá mi, že o smrti treba rozprávať. Vyvrátiť raz a navždy mýtus, že hovorením o smrti ju privoláme. Ako píše Toni Morrison: „Už sme sa narodili a určite zomrieme, tak poďme v tomto medzipriestore robiť niečo, čo si vážime.“ A ja si vážim zraniteľnosť a radikálnu úprimnosť, aj za cenu nepríjemných pocitov. Na oboch stranách. Často si spomínam na spätné väzby od ľudí, ktorí za mnou po prednáške prišli. Na ich slzy a tiché, silné objatia, ktoré boli tak potrebnou spätnou väzbou a podporou k vytrvaniu v otváraní týchto ťažkých tém.

Pochopiť stratu

Narodila som sa do rodiny, kde sme sa so smrťou konfrontovali len v spojení so starými mamami (starí otcovia už nežili). Obe staré mamy zomreli okolo osemdesiatky na následky chorôb. Obe smrti som vnímala ako jemné pripomenutie, že niekde tam v diaľke – ideálne po osemdesiatke – sa umiera.

Je pochopiteľné, že pokiaľ sa nás smrť nedotkne príliš blízko, je náročnejšie s ňou nadväzovať bližší vzťah. Preto radšej začnem skúsenosťou so stratou. Tú som prvýkrát silne pocítila počas odlúčenia od predchádzajúceho partnera, s ktorým som strávila dvanásť rokov. Ten viscerálny pocit v hrudi a bruchu si nesiem doteraz. Odlúčenie je fyzická bolesť, ktorá trvá, ktorá sa vracia. Človek sa stáva našou súčasťou, pozná skryté miesta, ponúka neustálu spätnú väzbu, a zrazu nie je. Teda je, ale už nie v emočnej blízkosti.

Práve emočná blízkosť a vedomie, kde sa druhý človek nachádza, vytvárajú v mozgu spojenia. Môj bývalý partner žije. Viem aj kde, viem, za aký čas by som ho teoreticky mohla prísť navštíviť, no vzťahová väzba sa vytratila.

S Jessom, ktorého som ešte pár hodín predtým, ako zomrel, počula smiať sa, plánovať budúcnosť, zdieľať obavy, bola moja emočná, vzťahová väzba veľmi silná. No v momente smrti mozog stráca predstavu toho, kde sa človek, ktorý zomrel, nachádza a za aký čas je možné sa k nemu priblížiť. Dochádza k pretrhnutiu a poškodeniu spojenia, čo môže mať za následok rôzne druhy správania. Joan Didion, ktorú som zhodou okolností čítala pred úmrtím Jessa a druhýkrát po ňom, sa v knihe The Year of Magical Thinking zamýšľa nad tým, čo sa vlastne stalo v ten večer, keď jej partner náhle zomrel na zástavu srdca. A nad tým najfrustrujúcejším: čo mohla spraviť inak, aby tomu momentu predišla. Mozog sa to snaží zúfalo pochopiť. Potrebuje vysvetlenie, dôkazy, premieta si ten istý príbeh a priebeh dokola, chce uchopiť detaily a zohľadniť všetky možnosti, ktoré tomu mohli predísť. Ja som napríklad dlho obviňovala Jessovho kamaráta, ktorý s ním bol na bicykli. Jess mu písal, že práve prišiel z Berlína a potrebuje len krátku jazdu k oceánu a späť. Kamarát ho však presvedčil, aby išli pomalým tempom cez takzvaný city loop, na ktorého závere je celkom solídny kopec. Na konci tohto kopca Jess spadol a po pár minútach CPR zomrel. Aj dnes, keď si na to spomeniem, mu to vyčítam.

Strata predstavuje pomerne brutálne pretrhnutie nervového spojenia. Ako hovorí francúzska spisovateľka a filozofka Claire Marin, je to ruptúra, ktorá sa nedá zahojiť. Samozrejme, dokážeme vytvárať nové väzby a spojenia. No „rana“ po tomto náhlom pretrhnutí ostane ako neviditeľná trhlina. A napriek tomu, že Marin v úvode knihy Rozchod(y) uisťuje čitateľstvo, že sa v texte nebude snažiť byť optimistická a vnímať stratu, trhlinu a ruptúru ako zdroje nového poznania, ja sa pokúsim byť úprimná a vyjadriť svoje skúsenosti mimo binárnej škály pozitívnej a negatívnej optiky.

Mozog pri strate podlieha radikálnym zmenám, pri ktorých je pochopiteľné, že sa správame nelogicky a chaoticky. Mary Frances O’Hara vo svojich publikáciách Grieving Brain a Grieving Body podrobne vysvetľuje dopad smrti na mozog a telo. Mne napríklad veľmi pomáhalo obklopovať sa Jessovými vecami. Nosila som ich a stále ich nosím, ideálne, ak neboli oprané. Vo svojej prednáške spomínam šťastný moment, keď som našla použité štuple do uší, ktoré sa stali vzácnou relikviou. Práve predmety a takzvaný oltár je podľa O’Hara jedným zo spôsobov, ktoré môžu mozgu uľahčiť postupné prepisovanie reality. Oltár, fotka, predmety na vybranom mieste v miestnosti nám dennodenne pripomínajú, že človek už na tomto svete nie je. Je mŕtvy a vždy, keď sa s ním chcem spojiť, môžem k tomu využiť toto miesto. Pre niekoho je to hrob, pre niekoho je to miesto, kde človek zomrel, a niekomu možno  vyhovuje ticho a príroda, pieseň, obľúbená aktivita.

Death junkie

Počas prvých týždňov smútenia som mala potrebu spojiť sa s médiom, ktoré by mi prinieslo odpoveď na otázku, kde je Jess, ako sa má, prípadne ako zomrel. Dlhé hodiny som strávila sledovaním videí o náhlej zástave srdca, o posmrtnom živote alebo o skúsenosti s klinickou smrťou. Stala som sa death junkie a sledovala som čokoľvek od TedX prednášok po pofidérne videá s návodmi, ako komunikovať s mŕtvymi. Tak som sa dostala aj k biznisu médií, ktoré ponúkajú svoje online služby za približne 300 eur na hodinu. V množstvách spätných väzieb som našla názory ľudí, ktorí konečne majú pokoj na duši, lebo vedia, že ich zomrelí sú v poriadku. Dialo sa to v čase, keď bolo moje nervové spojenie poškodené a pretrhnuté, preto mi tieto informácie dávali zmysel. Kŕmili moju potrebu porozumieť. Keby som v danej chvíli nebola vo finančnej tiesni, sedenie s médiom by som si zaplatila.

Po niekoľkých mesiacoch som stretla ženu, ktorá mi spomenula, že pozná médium operujúce na báze „zaplať, koľko môžeš“. Povedala som si, že to skúsim. Pani mala okolo štyridsať rokov, pochádzala z Českej republiky. Spojili sme sa cez slabý signál na messengeri. Mediovanie nebola jej hlavná činnosť, venovala sa najmä  psychografii (čo som počula prvýkrát v živote). Bola veľmi príjemná a povedala mi, že Jess si neželá so mnou komunikovať cez iných ľudí, mám sa  sním spojiť sama a mám k tomu použiť modrú sviečku. To mi dávalo zmysel, modrú mal celkom rád. Zaplatila som pani 30 eur. Odvtedy využívam počas prednášky zásadne modrú sviečku a vrúcne ho pozývam k účasti.

Okrem snahy komunikovať so zomrelými som nachádzala podporu v hudbe a myšlienkach ľudí, ktorí o skúsenosti so stratou blízkych otvorene hovorili. Dookola som počúvala (a stále počúvam) playlist on grief na rádiu NTS. V prvej skladbe playlistu hovorí Nick Cave: „when we love, we grieve“. V Liste pre Cynthiu vyzýva k tomu, aby sme sa s mŕtvymi neprestali rozprávať, zvolávať ich a oživovať. Cez spomienky a príbehy, dedičstvo ich práce, ich vedomosti, citlivosť a jedinečnosť. Odteraz sa môžu stať našimi duchmi a sprievodcami. Podobné pocity komunikuje aj Patti Smith. Po tom, ako v jednom online videu vymenuje blízkych ľudí, ktorí zomreli, opisuje, ako naďalej žijú v nej, skrz ňu. Ako počuje ich hlasy v sebe.

Podeliť sa o závažie

Smútok – grief, má z etymologického hľadiska tri významy, odvodené od latinského gravis: grave (hrob), gravid (tehotenstvo), gravity (gravitácia, závažnosť). Smútok je o nosení závažia, ktoré nás ťahá smerom nadol, na kolená, tvárou k zemi. Smútok je nesmierne ťažký a napriek tomu, že nie je možné, aby ktokoľvek iný zobral váhu nášho smútku na seba, iní ľudia nám môžu aspoň čiastočne s jeho nosením pomôcť.

Počas prvých hodín od straty partnera som vnímala niekoľko dôležitých momentov. Môj blízky známy, ktorý zažil smrť svojho najlepšieho kamaráta, vedel, že mi nepotrebuje nič hovoriť, iba so mnou dýchať. Nevedome mi tak pomáhal koregulovať nervový systém, ktorý bol v stave zamrznutia.

Následne som sa spojila so svojou terapeutkou, ktorá mi poskytla telefonickú odbornú  konzultáciu. Hneď na to som kontaktovala doulu (sprievodkyňu zomrelých), ktorá ma týmto procesom sprevádzala a od prvých momentov validovala moje pocity a potreby. Keď sa na tie prvé dni a týždne pozerám spätne, uvedomujem si, aké to pre mňa bolo kľúčové. Vďaka nej a blízkym som mohla so svojím smútkom byť, rozprávať o ňom, zažívať ho a nechať ho hýbať sa alebo, ako hovorí terapeut a spisovateľ Francis Weller, alchemizovať – udržiavať v teple, aby sa mohol premieňať a nestať sa sedimentom duše.

Od prvých dní som však často počúvala aj frázy, ktoré boli pravdepodobne mienené s potrebou upokojiť, no pre mňa boli zničujúce a uši drásajúce: „Už mu je dobre. Bola to dobrá smrť. Nechcel by, aby si bola smutná. Treba ísť ďalej. Už je v božích rukách. Predsa len bol o dosť starší.“  Želám si, aby si tieto frázy nemusel vypočuť nikto po smrti blízkej osoby.

Rovnako by som rada vyvrátila mýtus o takzvanom roku smútenia. Smútok zo straty má vlastný čas a logiku. Pohybuje sa nelineárne, využíva falošný pohyb. Nové teórie o smútení hovoria o aktívnom a pasívnom smútku. Tieto dve vlny sa neustále striedajú v nepravidelnom rytme. Niekedy sa zdá, že je človek veselý a plný života, a v priebehu pár minút sa môže dostaviť aktívny smútok, o ktorom potrebuje rozprávať, vyplakať sa, byť s ním. Smútok zo straty niekoho blízkeho, rovnako ako napríklad ekologický žiaľ alebo smútok z rozchodu, nemá tendenciu odchádzať. Smútok tu zostáva ako pripomienka toho, čo bolo – zväčša obrovskej lásky. Náročnejšie je rozprávať o smútku, ktorý pretrváva – či už spomínaný ekologický smútok za vymretými druhmi a habitatmi, ktoré sa už nevrátia, alebo smútok z pretrvávajúcich vojen, genocíd a generačnej traumy, z enormnej straty ľudských životov, zdravia, obydlí, polí a záhrad, knižníc a škôl, príbehov. Dôstojnosti, bezpečia a spolupatričnosti.

Skvelú prácu v komunikácii a podpore smútiacich robí občianske združenie Kolobeh života, ktoré poskytuje odbornú pomoc rodinám a blízkym zomrelých. Na svojich sociálnych sieťach pravidelne zdieľajú krátke návody, ako hovoriť o smútku. A na webovej stránke majú aj jeden dôležitý dokument – Plán posledných prianí vypracovaný austrálskou sprevádzačkou smrťou Zenith Virago, ktorý môže byť veľmi nápomocný pre rodinu a priateľov, ktorí v ňom dostávajú priestor opísať svoje potreby a túžby. Jana Červenáková z o. z. Viaticus spomína ďalší dôležitý nástroj: inštitút vopred vyslovených prianí. Ten zase môže zásadne pomôcť rodine a lekárom v momentoch, keď si pacient v určitom stave neželá medicínsky zásah. Tento dokument však, žiaľ, nie je na Slovensku právne záväzný. Téma ignorácie a vyhýbania sa smrti tak nesúvisí len so spoločenským nastavením, ale aj celostným prístupom k umierajúcim a ľuďom dlhodobo pripútaným na lôžko.

Kde je moja dedina?

Naspäť do tela: ako tanečnú umelkyňu ma po Jesseho smrti zasiahla a zároveň fascinovala moja neschopnosť a nechuť hýbať sa, vnímať svoje telo a tancovať. Zrazu som sabotovala vlastnú profesiu a umelecký výskum, ktorému som sa venovala niekoľko rokov. Uvedomila som si, aké je dôležité opätovne definovať vety typu: zavri oči, uvoľni svoje telo, vnímaj ho. Pokiaľ sa fyzicky nachádzam v stave zamrznutia, prípadne útoku a úniku, akékoľvek spomalenie a pozornosť upriamená na telo ma núti zvedomiť bolesť a napätie. A to je nepríjemné, únavné, nekomfortné, o to viac, pokiaľ sa to deje v skupine neznámych ľudí. Napriek tomu som za túto skúsenosť vďačná, vďaka nej môžem opäť viac a kritickejšie premýšľať o mojej pedagogickej metóde Soft Core, ktorú často ponúkam aj ľuďom prichádzajúcich z vojnových zón, alebo majú chronické bolesti, zažívajú únavu a vyčerpanie či rôzne druhy neurodivergencie. 

Tieto myšlienky sú aj súčasťou performatívnej prednášky I Want to Keep My Grief Warm. Počas nej postupne klesám k zemi, až zostanem ležať tvárou k nej, v tichu. Na jednej strane dávam diváctvu priestor na výdych – do tohto momentu som neprestala rozprávať o smrti a strate. Zároveň si v tom ľahu pripomeniem stav a pocity, ktoré som prvé mesiace po strate Jesseho prežívala. Častú neschopnosť a nechuť postaviť sa, potrebu hľadať útočisko pri zemi, nechať sa totálne stiahnuť gravitáciou a ťažobou smútku. Gravitačnú silu postupne vystriedala chronická bolesť kĺbov a žalúdka. Telo sa začalo ozývať a žiadať proces metabolizácie. V tom čase som stretla skvelú somatickú terapeutku, s ktorou sme sa začali zaoberať smútkom uloženým v tele a, ako píše Mary-Frances O’Connor, často spôsobuje zápaly a chronickú bolesť. Po náročnej skúsenosti so smrťou sa neraz odporúča celková preventívna prehliadka. Napriek tomu, že po takmer dvoch rokoch cítim dennodenne bolesť, dávam jej viac pozornosti a pomaly nachádzam spôsoby, ako pracovať s nervovou sústavou, fasciami a hlavne parasympatickým nervovým systémom, ktorý je zodpovedný za oddych a trávenie. Ten sa aktivuje napríklad plačom.

Hoci je takáto sebaregulácia často jediným nástrojom, ktorý mám k dispozícii, oveľa potrebnejšia je regulácia v skupine. Prinášať témy smútku, straty, bolesti, diskomfortu do tanečnej sály sa pre mňa stáva čoraz urgentnejšou otázkou. Ako môžeme využiť silu a potenciál skupiny, aby sme mohli spoločne testovať kolektívne mechanizmy pomoci a podpory? A to najmä v časoch, keď je terapeutistická pomoc pre mnohých z nás nedostupná a zároveň pomerne individualistická?

Francis Weller hovorí o potrebe dediny – vzťahovej siete, s ktorou sme schopné prekonávať, metabolizovať a alchymizovať aj tak náročné a ultimátne situácie, akou je smrť (Spomína aj dve akútne nástrahy, ktoré nás od tejto vzťahovej siete vzďaľujú, sú nimi anestézia a amnézia. Často, vedome alebo nevedome, náročné pocity vytesňujeme. Z pôvodnej ochrannej funkcie – stav zamrznutia v prvých mesiacoch po strate je ochranným mechanizmom organizmu – sa môže stať chronický stav odtelesnenia a zatlačenia smútku.). Sme vzťahové bytosti, ktoré sa vzájomne potrebujú. Weller ale nehovorí len o ľudských vzťahoch – ked’ sa cítime osamelé, máme možnosť testovať pocit spolupatričnosti a opory aj v mimoľudskom svete. Mne príroda a najmä procesy degenerácie a regenerácie, hniloby a opätovného rastu (najmä u húb) veľmi pomáhajú zmierovať sa so smrťou ako nevyhnutnou súčasťou žitia.

Stále prebiehajúci tanec

Skúsenosť so smrťou partnera ma tisla na okraj. Bála som sa, že keď budem hovoriť o smrti, ľuďom z môjho okolia to bude nepríjemné. Zároveň však nebolo možné sa pretvarovať. Cítila som, že smútok zo mňa vyžaruje, že moja koža je priesvitná a všetky póry tela sú nebezpečne priepustné. Občas som si všimla, že ľudia, s ktorými by som sa v minulosti objala a pozhovárala, ma obišli. Premýšľala som nad tým, kde a kto je vlastne moja dedina, ktorá ma opätovne prijme a objíme aj s touto novou skúsenosťou. Podľa praxe sociálnej spravodlivosti potrebujeme mať naplnené tri základné potreby: pocit vlastnej dôstojnosti, pocit spolupatričnosti a pocit bezpečia. Od raného veku s nimi v rôznych skupinách vyjednávame. Niekedy potlačíme jednu, aby sme získali druhú. Aktivista a spisovateľ Dean Spade hovorí najmä o LGBTI+ ľudoch počas fázy dospievania: pre pocit spolupatričnosti alebo bezpečia musia často skrývať svoje autentické ja (dôstojnosť) a naopak počas coming outu im hrozí strata bezpečia. Vnímala som, že nie som schopná o smrti a smútku mlčať, a rovnako som mala túžbu po kolektíve, skupine, dedine, ktorej by som mohla byť súčasťou. Hľadanie rovnováhy medzi týmito dvomi potrebami, je stále prebiehajúci tanec.

Na konci prednášky vyzývam diváctvo, aby ma zavolali sadnúť si k nim a na chvíľu sa stať ich súčasťou. Je to pre mňa dôležitý moment: posedenie v tichu, spomienka na tých, čo tu už s nami nie sú, možno i spojenie sa s vlastnou smrteľnosťou. Alebo len spoločné pobudnutie v zdieľanom priestore. Týchto posledných pár chvíľ je pre mňa zásadných, pretože aj napriek takmer hodinovej prednáške nechcem o smútku len písať a performovať. Chcem byť súčasťou skupín, priateľstiev a spoločenstiev – aj s týmto nákladom, ktorý mi občas niekto pomôže niesť. A vice versa.

Autorka je tanečná umelkyňa