Magda Husáková-Lokvencová priamo či nepriamo ovplyvnila viaceré osobnosti dnešného slovenského divadla. V ankete sme sa na jej vplyv, no tiež na postavenie ženy-umelkyne, divadelníčky, pýtali zástupkýň viacerých generácií súčasnej slovenskej divadelnej réžie. Ako vnímajú špecifiká pohlavia a rodu v divadelnom svete, mali nejaké vzory a ak áno, tak aké? Odpovedali Iveta Škripková (Bábkové divadlo na Rázcestí), Veronika Malgot (Jedným dychom), Alžbeta Vrzgula (Uhol_92) a Barbora Nitschová.
Mali ste niekedy alebo máte nejaký ženský divadelný vzor?
Veronika Malgot: V období môjho dospievania bola pre mňa vzorom pedagogička LDO v Prešove, Maruška Kuderjavá. Keď som odchádzala do Bratislavy, predstavovala som si, že sa raz vrátim a budem ako ona. Videla som zmysel v jej práci, obdivovala som mieru partnerskej dôvery, ktorú nám dávala, v tom čase sme boli deti. Koľko tvorivej slobody a podpory mala pre každého z nás.
Iveta Škripková: Ženských divadelných vzorov – tých domácich a vlastne ani zahraničných, kedysi nebolo veľa. Ženy-režisérky sú javom posledných 15 rokov. Viac ma ovplyvnili literárne vzory alebo filmové režisérky, napr. Julie Taymor, Věra Chytilová. Vedela som o Ariane Mnouchkine. Žili však ďaleko odo mňa, preto si myslím, že ma najmä oslovili feminizmy a priamo ženy z Aspektu v Bratislave a vo Fenestre v Košiciach začiatkom milénia, ktoré nemali nič spoločné s divadlom.
Alžbeta Vrzgula: Vo všeobecnosti nefungujem na „najlepšie“ a „najobľúbenejšie“, myslím, že je to aj preto, že za vydareným dielom vnímam vždy aj odvrátenú stránku, ktorá s ním súvisí. Dualistický princíp je pre mňa predpokladom dobrého príbehu a zároveň si vďaka nemu nevytvárame idoly, ktoré nakoniec nevyhnutne sklamú. Ľudia sami podľa mňa nechcú byť idolmi (až na egocentrické výnimky). Je to nevďačná pozícia. Ak ale hovoríme o tom, kto ma baví, koho tvorba mi imponuje a koho si vždy rada pozriem, tak mi hneď napadne Sláva Daubnerová alebo Pınar Karabulut.
Barbora Nitschová: V podstate celá moja cesta za divadlom začala zoznámením sa s prácou Klaudyny Rozhin v Divadle Kontra, bola som vtedy stredoškoláčka. Prvý raz som mala možnosť čítať rozanalyzovaný, preškrtaný divadelný text, režijnú knihu, na workshope vidieť prácu režisérky naživo. A uvedomila som si, že to je to, čo by som chcela robiť.
Neskôr som cez TedTalky objavila prácu Julie Taymor. Ale to ešte nebol fangirling… Potom som sa dozvedela o Katie Mitchell, čítala jej knihu, knihy o nej, počúvala rozhovory s ňou a hlavne videla (žiaľ, všetky len zo záznamu) niekoľko jej inscenácií. Keby potrebovala asistentku réžie, som kedykoľvek k dispozícii.
Máte pocit, že máte ako žena-divadelníčka iné podmienky? Ak áno, v čom sú iné?
Veronika Malgot: Ako divadelníčka si nachádzam v recenziách vetu, že som vo svojom diele nedala priestor mužskému pohľadu. Rozmýšľam, či by túto výčitku dal niekto mužovi-divadelníkovi. Či by vôbec hovorili o jeho diele ako o „mužskom“ pohľade na svet.
V súvislosti s materstvom a prácou sa mi lepia na telo otázky a podnety, ktoré mi dávajú na známosť, ako málinko pre spoločnosť ja a „moje“ deti znamenáme. Ako veľmi sme na príťaž, ako veľmi sme ohrozením pohodlia ostatných, ako veľmi je naša existencia provokáciou, a preto sa musíme snažiť, aby sme ako jednotka doslova vyrástli do akej-takej suverenity. Ja však vnímam, že to nie je o mojej fyzickej prítomnosti či neprítomnosti, ale o mentálnej nepripravenosti tej druhej strany. Veľmi som vďačná za svoj tím v Jednom dychu. Že v ňom pracujeme tímovo a že je rodičovstvo rešpektované ako prirodzená okolnosť.
Iveta Škripková: Žena v akejkoľvek profesii má vždy iné podmienky v porovnaní s mužmi. Pokiaľ má žena rodinu a deti, je to niečo iné, ako keď ju nemá. Avšak v obidvoch prípadoch musí riešiť svoj status – to, že je žena. Rozdiely tkvejú v rodovej nerovnosti. Tá je neviditeľným procesom. Rodovú diskrimináciu nasávame od detstva a vnímame ju ako niečo normálne, preto veľa žien tvrdí, že nepocítili tlak alebo diskrimináciu v profesii. Avšak, ako mamy, musia riešiť vážny problém, čo je viac – profesia alebo rodina? Ako zladiť, ak chcú vykonávať svoje povolanie, aby netrpela rodina, keď nebudú doma? Neverím, že tvoríme plnohodnotne, keď myslíme na svoje deti alebo dojčíme a pritom máme rozpísaný scenár… Ako matka som odkázaná na láskavú podporu druhých. Nie je samozrejmé, že rodičia, muž alebo au pair opatrujú vaše deti a vy režírujete. Navyše, musíte všetko okolo tejto emočne náročnej situácie organizovať (cítite sa vinná, že druhých zamestnávate, viete, že deťom by bolo najlepšie s vami…) a ešte musíte byť vďačná a milá. Rodová nerovnosť sa dotýka každej ženy a neviditeľná akceptácia týchto nerovností sa prejavuje veľmi konkrétne v jej bežnom živote (bez výnimky).
Alžbeta Vrzgula: Neviem, či by som to nazvala inými podmienkami, možno skôr inými okolnosťami? Z pozície ženy umelkyne akoby som musela stále dokazovať, že som tu a nárokovať si priestor. Muž-režisér: jasné. Žena-režisérka: tak ukáž sa, „dievčička“. Ten záujem z druhej strany môže byť niekedy aj myslený pozitívne, ale reagovať naň jednoducho stojí viac energie. Zároveň sa aj v pracovnom prostredí ľudia často čudujú – už si doštudovala? Aj píšeš? Si vydatá? Koľko máš rokov? Mlado vyzerajúca žena sa v pracovnom kontakte musí viac kontrolovať než jej rovesník či kolega. A tuším, že staršie kolegyne by toto tvrdenie podpísali tiež.
Barbora Nitschová: Vojsť do miestnosti ako 160 centimetrov vysoké a 50 kilové dievčatko nevzbudzuje vždy hneď rešpekt. Povedala by som, že paradoxne sú to skôr muži, ktorí sú takmer okamžite ochotní a schopní prešaltovať vypínač a začať komunikovať a spolupracovať celkom normálne, profesionálne a rovnocenne. Ženy to niekedy robia iným ženám oveľa ťažšie.
Ako vnímate osobnosť Magdy Husákovej-Lokvencovej?
Veronika Malgot: Okamžite mám pred očami monodrámu Slávy Daubnerovej, oceňovanú inscenáciu M.H.L., s ktorou som mala možnosť stretnúť sa ako produkčná Štúdia 12. Hneď v druhom zábere je obal monografie Magdy Husákovej-Lokvencovej, na ktorom sedí s cigaretou v ruke a vzbudzuje rešpekt a v súvislosti s jej osudom aj istú clivosť.
Iveta Škripková: Keby nebolo pani Lindovskej, ktorá napísala o Magde knihu, nevedela by som o nej. Generačná kontinuita medzi ženami neexistuje, akoby každá generácia žien začínala odznova. Obdivujem ju a chápem, ako veľmi predbehla dobu, v ktorej žila. Je dobré, že kniha pomenovala práve skutočnosť osamelosti umelkyne a zdokumentovala postulát, že príbeh ženy je veľakrát, žiaľ, príbehom jej manžela…
Alžbeta Vrzgula: Pamätám si, ako sme sa o nej prvýkrát učili na vysokej škole. Dozvedieť sa o prvej slovenskej divadelnej režisérke bolo veľmi vzrušujúce. V tej chvíli som o nej nevedela ešte nič, ale pocítila som veľkú… vďaku? Bol to jednoznačne empowering moment. Právnička a divadelná režisérka (sic!), ktorá sa nerozviedla pod nátlakom Komunistickej strany, ale po nátlaku manžela, ktorý od nej požadoval, aby opustila divadlo. Super! Je zaujímavé, že zaujímavé ženy dovedú človeka k ďalším zaujímavým ženám. Takouto zhodou dobových náhod (ale mohlo to byť vlastne inak?) bola MHL prepojená s Hanou Gregorovu, ďalšou výraznou ženou-spisovateľkou, feministkou, antifašistkou. Po smrti manžela J.G. Tajovského v roku 1940 odišla do Prahy a dom prenajala skupine ľavicových intelektuálov (medzi nimi mladomanželom Husák a Lokvencová).
Fascinuje ma, ako bývajú príbehy žien dezinterpretované patronizujúcou neprajnou (mužskou) optikou výkladu dejín. Ženy z nich nezmizli „organicky“ preto, že by ich bolo menej (vzdelaných, talentovaných…). Boli zabudnuté naschvál a tie, na ktoré sa nedalo zabudnúť úplne, sa aspoň nalepili nálepky ako „manipulátorka“ (čítaj: s vlastným názorom), „despotická“ (cieľavedomá), „harpia“ (toto označenie je veľmi obľúbené). Prípadne boli aspoň poohovárané za „pokleslé mravy“. Veľmi ma baví rekonštruovať tie prepletené silver lining: príbehy žien, ktoré si išli svoje, mali svoju tvorbu, svoju hlavu, a vďaka ktorým my dnes máme pevnejšiu pôdu pod nohami. Vrátiť ich plnohodnotne do verejného povedomia by podľa mňa prospelo nielen slovenskej spoločnosti, ale ľudstvu ako takému.
Barbora Nitschová: Keď sa spomenie meno MHL, vždy si spomeniem na jej výrok, že „Žena je človek ako každý iný muž,“ ktorým doc. Lindovská otvára monografiu. A tiež na tú zvláštnu odvahu, nadšenie a zanietenie v jej očiach na všetkých fotkách. Prirodzená autorita. Napadá mi teraz, nakoľko zaujímavé by mohlo byť vidieť verziu dnešného slovenského divadla, keby sa jej ho počas jej krátkeho života podarilo výraznejšie ovplyvniť aj pedagogicky, tak ako mnohým jej mužským kolegom.
Rozhovor pripravila Tereza Trusinová
