Analýza súčasnej Palestíny: Keď humanizmus zlyháva

„Písať poéziu po Auschwitzi je barbarské,“ vyhlásil Theodor Adorno v často citovanej eseji Kritika kultúry a spoločnosť (Cultural Criticism and Society) z roku 1955. Známy výrok významného filozofa, ktorý musel utiecť z nacistického Nemecka, v sebe nesie hlboký etický paradox zobrazovania zverstiev prostredníctvom umenia. Umelecké stvárnenia bolesti, ako píše, „majú schopnosť, akokoľvek vzdialene, vyvolať pôžitok“, čo oslabuje hrôzu bolesti a v konečnom dôsledku je nespravodlivé voči obetiam.

Senegalský spisovateľ Boubacar Boris Diop má v podstate rovnaký názor, keď spomína na stretnutie s ľuďmi, ktorí prežili genocídu v Rwande. Naliehali na neho: „Prosím, nevytvárajte romány z toho, čo vám povieme.“ Obávali sa, že literárne príbehy ich zredukujú na obyčajné literárne postavy a zbavia ľudskosti. Diop zdieľal ich obavy a poznamenal, že „literatúra dokáže urobiť veci krajšími a prijateľnejšími“. „Myslím si, že ľudia, s ktorými sme sa stretli, sa práve toho obávali,“ trpko uzavrel. Podobný názor prezentoval počas vojny na Balkáne americký publicista David Rieff, parafrázujúc majstrovské dielo svojej matky Susan Sontag S bolesťou druhých pred očami (Regarding the Pain of Others), keď varoval pred nebezpečenstvom „voyeurizmu druhých“ tým, že budeme dokumentovať páchané zverstvá a vystavíme ich na obdiv verejnosti.

Ani desaťročia nato sa na etickej a profesionálnej dileme, či by „bolesť druhých“ mala byť celosvetovo sledovaná a prezentovaná v audiovizuálnych médiách, zmenilo len málo. Nemám však záujem zamýšľať sa nad bolestivými rozpormi svedectva o genocíde 2.0 – pokračujúcej genocíde palestínskeho ľudu, ktorú naživo vysielajú, „lajkujú“, zdieľajú a komentujú milióny ľudí na celom svete. V júni zdieľalo 50 miliónov ľudí naprieč planétou obrázok vygenerovaný umelou inteligenciou All Eyes on Rafah (Všetky oči na Rafahu), no genocída, na ktorú poukazuje, pokračuje nekontrolovateľne ďalej. Potvrdzuje sa tak nepohodlná pravda, že výrok sharing is caring (zdieľať znamená starať sa) platí len do určitej miery.

Namiesto toho, aby som sa sústredila na bolesť druhých, chcem sa pozrieť na bolesť nás. Nás – takzvaného civilizovaného sveta – a na našu neschopnosť hovoriť o Gaze, o Palestíne, o toľkých veciach, ktoré nás kedysi definovali, ktoré boli kedysi neoddeliteľne „naše“.

Hovoriť o humanizme po Gaze je barbarské.

Humanizmus nemá jednu, všeobecne akceptovanú definíciu, odborníci mu pripisujú rôzne významy. Americký filozof Sidney Hook opisuje humanistov ako tých, ktorí sa stavajú proti vnucovaniu jednej kultúry druhej, odmietajú organizované náboženstvo, diktatúry a násilie v záujme sociálnych reforiem a zasadzujú sa za odstránenie hladu, zlepšenie zdravotníctva, bývania a vzdelávania. Podobne aj britský filozof H. J. Blackham chápe humanizmus ako prostriedok, ktorý môže presadzovaním autonómie a dôstojnosti pre všetkých zlepšiť sociálne podmienky ľudstva. V bežnej reči je humanizmus doktrína, postoj alebo spôsob života, ktorý sa zameriava na ľudské záujmy alebo hodnoty. Slovník Merriam-Webster používa kurzívu, aby podčiarkol, že humanizmus je „predovšetkým: filozofia, ktorá (…) zdôrazňuje dôstojnosť a cenu jednotlivca“. Žiadna z týchto hodnôt neobstojí tvárou v tvár dnešnej anihilácii ľudských životov a životného prostredia v Gaze.

Humanitarizmus na tom nie je o nič lepšie. Hovoriť o humanitarizme po Gaze je barbarské.

Úrad OSN pre utečencov konštatuje, že jadrom všetkých humanitárnych činností sú „základné princípy ľudskosti, nestrannosti, neutrality a nezávislosti“, princípy zakotvené v medzinárodnom humanitárnom práve a prijaté Organizáciou spojených národov prostredníctvom rezolúcií Valného zhromaždenia 46/182 a 58/114 .

OSN oficiálne vyhlásila v severnej Gaze „úplný hladomor“. Koncom apríla dva popredné americké úrady pre humanitárnu pomoc dospeli k záveru, že „Izrael úmyselne blokuje dodávky potravín a liekov do Gazy“, čo je prelomové zistenie, pretože americké zákony vyžadujú zastavenie dodávok zbraní do krajín, ktoré bránia humanitárnej pomoci. Samantha Power, dlhoročná vojnová novinárka a súčasná šéfka USAID, zdôraznila, že hladomor v Gaze spôsobilo „svojvoľné odopieranie, obmedzovanie a blokovanie humanitárnej pomoci z USA“. Napriek tomu, len niekoľko dní po doručení týchto zistení, Bidenova administratíva opatrne vyhlásila: „Momentálne si nemyslíme, že izraelská vláda zakazuje alebo inak obmedzuje prepravu alebo dodávku humanitárnej pomoci z USA.“

A tak telá miznú – zbavené kalórií, čistej vody a liekov – a humanitárne princípy sa rúcajú pod ťarchou takýchto slov, zatiaľ čo my sa mlčky prizeráme kolapsu našich hodnôt nad hnijúcim ľudským mäsom.

Hovoriť o ľudských právach po Gaze je barbarské.

Michael Ignatieff, spisovateľ a bývalý riaditeľ Carr Center for Human Rights Policy na Harvardovej univerzite, upozorňuje, že diskurz o ľudských právach sa stal „lingua franca globálneho morálneho myslenia“. Tento jazyk ľudských práv vyvolal a zároveň vyústil po druhej svetovej vojne do bezprecedentného rozmachu inštitúcií a základných dokumentov, ako sú Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948), trestné tribunály (Norimberg, Tokio, Juhoslávia, Rwanda) a nakoniec aj do zriadenia Medzinárodného trestného súdu. Laureát Nobelovej ceny za mier Elie Wiesel nazval ľudské práva celosvetovým sekulárnym náboženstvom. Avšak toto sekulárne náboženstvo teraz umiera pod troskami Gazy – pochované pod zničenými budovami, školami, nemocnicami, úkrytmi, materskými školami a utečeneckými tábormi. Leží tam rozdrvené spolu s palestínskymi ženami, so starými ľuďmi, zdravotne znevýhodnenými ľuďmi, s bábätkami a nenarodenými deťmi v materniciach svojich matiek.

Hovoriť o humanizme, humanitarizme alebo ľudských právach po Gaze je barbarské.

Tento moment môže signalizovať koniec jednej paradigmy, záverečné dejstvo éry, ktorá dosiahla vrchol po druhej svetovej vojne. Ako si všíma bývalý izraelský politik Uzi Baram v článku publikovanom v denníku Haaretz, „po 7. októbri vznikla nová generácia komentátorov a mysliteľov. Generácia, ktorá hovorí, dosť bolo liberálnych hodnôt a ľudskej dôstojnosti pre všetkých. Žijeme v džungli s inými pravidlami.“

To rezonuje so závermi Mairavy Zonszein, seniorskej izraelskej analytičky v International Crisis Group. Okrem iného upozorňuje, že „Izraelčania boli roky schopní – vďaka vojenskej a ekonomickej nadvláde – ignorovať najpálčivejší problém, ktorému krajina čelí, a tým je jej kontrola nad miliónmi Palestínčanov. Šok a trauma spôsobené útokom zo 7. októbra ešte viac roztvorili stavidlá toho, čo sa považuje za akceptovateľné.“

Poetka a spisovateľka Hala Ayan správne poukazuje na to, že „17. októbra 2023 sa viedla intenzívna diskusia o tom, či Izrael bombardoval nemocnicu al-Ahli, pričom nespočetné množstvo respondentov sa ponáhľalo do hlavných správ, aby hovorilo o sebaobrane a morálnych armádach“. Forensic Architecture, Human Rights Watch a ďalšie medzinárodné organizácie súperili v overovaní zvukových a obrazových dôkazov týkajúcich sa tohto incidentu. V tom čase izraelská armáda (Israel Defense Forces; IDF) pripisovala útok raketám Hamasu, pričom sa zapojila do ostrej debaty o forenznej analýze dostupných obrazových materiálov. Na svojej webovej stránke uverejnila podrobnú správu vrátane leteckých záberov, máp, záberov videí a dokonca aj časť z nahrávky telefonického hovoru, ktorý podľa IDF dokazoval, že za útok je zodpovedná skupina napojená na Hamas. Vedenie izraelskej armády vehementne propagovalo tento naratív, pričom vytvorilo súbor „dôkazov“ na podporu prezentovanej argumentácie. Izraelský premiér Benjamin Netanjahu osobne sa poponáhľal s verejným vyhlásením na sociálnej sieti X, tvrdiac, že „to boli barbarskí teroristi v Gaze, ktorí zaútočili na nemocnicu v Gaze, a nie IDF“.

O rok neskôr Izrael otvorene bombarduje nemocnice, školy OSN, úkryty, utečenecké tábory a dokonca aj oblasti, ktoré samotná izraelská vláda označila za „bezpečné“. Zdá sa, že Netanjahu už nepovažuje bombardovanie civilnej a zdravotníckej infraštruktúry za tabu alebo za akt barbarstva. „Limity toho, čo je prijateľné, sa posunuli závratnou rýchlosťou,“ trpko konštatuje Ayan.

V roku 2002, počas jednej z mnohých vojen v Gaze, Izrael vypálil raketu na byt vojenského vodcu Hamasu, šejka Salaha Shehadeha. Spolu s ním zabil najmenej štrnásť ďalších osôb vrátane deviatich detí. Biely dom vtedy akciu odsúdil so slovami, že „takýto tvrdý zásah neprispieva k mieru“, a vyjadril ľútosť nad „stratou nevinných životov“.  Vyhlásenie prišlo od republikánskej administratívy na čele s Georgeom W. Bushom.

Po zabití vodcu Hizballáhu Hassana Nasrallaha 27. septembra 2024, počas ktorého bolo zhodených viac ako 80 bômb na viaceré výškové obytné budovy, pričom zahynulo a bolo zranené nepotvrdené množstvo civilistov, ponúkol demokrat Joe Biden výrazne odlišnú reakciu. V oficiálnom stanovisku uviedol: „Hassan Nasrallah a ním vedená teroristická skupina Hizballáh sú zodpovední za zabitie stoviek Američanov počas štyroch desaťročí teroru. Jeho smrť pri izraelskom leteckom útoku je zadosťučinením pre mnohé obete.“ Vo vyhlásení prekvapivo chýba akákoľvek zmienka o civilných obetiach alebo o viac ako 200-tisíc Libanončanoch, ktorí boli podľa OSN vysídlení v týždni nasledujúcom po útoku – zdá sa, že to bolo zamlčané ako nevyhnutná cena za dosiahnutie takzvanej „miery spravodlivosti“.

„Telo Palestínčana, Libanončana alebo akejkoľvek ‚postrádateľnej‘ osoby na svete nemá absolútnu hodnotu: keď sú roztrhaní, upálení, zlynčovaní, napadnutí, (…) sme nútení akceptovať ich osud ako nevyhnutný,“ píše Hala Ayan. Režisér Ghassan Salhab sa prihovára z Instagramu: „Zakaždým, keď sa zobudíme, opakujeme si, že už niet slov, ktorými by sme opísali tohto krvilačného nepriateľa a jeho hanebných komplicov. Brány hrôzy vlastné ľudstvu sú otvorené dokorán.“

„Riskujem, že vzbudím nevôľu svojich farebných bratov, keď poviem, že černoch nie je človek,“ napísal Frantz Fanon vo svojom zásadnom diele Čierna koža, biele masky (Peau noire, masques blancs). Ako možno proti tomu namietať, keď sa pred našimi očami odohráva masové vyvražďovanie v najvyššom rozlíšení? Zdá sa, že palestínske, libanonské, arabské životy sa nepovažujú za rovnako hodné žiaľu ako životy iných. Nemožno ich oplakávať, ako tvrdí Judith Butler, pretože v prvom rade nikdy neboli uznané za životy.

Tak čo, čitateľ so západným vzdelaním, je to znepokojujúce, však? Vy, my, vychovaní v hodnotách dôstojnosti, ľudských práv a presvedčení, že všetci ľudia sú si pred zákonom rovní. Napriek tomu má izraelský krajne pravicový minister financií Bezalel Smotrich tú drzosť „civilizovaný“ Západ presviedčať, že je „oprávnené“, aby jeho krajina vyhladovala dva milióny Palestínčanov na smrť – a sťažovať sa, že „to svet nedovolí“. No, nie tento mesiac. Zatiaľ nie.

Nemocnice nie sú nemocnicami. Školy nie sú školami. Domovy nie sú domovmi.

Dehumanizácia palestínskeho ľudu prebieha už tak dlho, že predstavitelia Izraela môžu hovoriť takéto veci otvorene a verejne bez akýchkoľvek obáv, úplne v rozpore so zdravým rozumom alebo zdieľanou predstavou o ľudskosti a dôstojnosti. „Nie sú tam žiadni nevinní civilisti,“ vzletne hlása všeobecne akceptovaný naratív. Tento proces sa začal už dávno, ako upozornil palestínsko-americký akademik a aktivista Edward Said vo svojom Otvorenom liste americkým židovským intelektuálom. Píše v ňom, že Arabi boli vykresľovaní „bez tváre (…), ako vrahovia, nepriatelia, vystavení celej škále neatraktívnych, systematicky a neustále sa opakujúcich deformácií (iracionalita, fanatizmus, mizantropia, čisté barbarstvo)“. „Vždy to boli naše negatívne vlastnosti, ktoré umožnili izraelským intelektuálnym apologétom postaviť nás na druhú stranu, proti sebe, aby následne vyzdvihovali izraelský liberalizmus, demokraciu, osvietenstvo, atak ďalej,“ uzavrel. A to bolo v roku 1989.

V roku 2024 mi píše libanonský priateľ žijúci v Európe: „Viem, že na mne nezáleží, ani tu, ani tam. Som len vedľajšia škoda.“ Ako reagovať na takú prezieravú a bolestivú analýzu situácie? Teraz, v roku 2024, už nejde len o Izrael a Palestínu, ani výlučne o to, ako izraelskí politici a občania otvorene a verejne dehumanizujú palestínske, libanonské a arabské životy vo všeobecnosti. Týka sa to aj nás – takzvaného civilizovaného sveta. Prečo dovoľujeme, aby takéto vyjadrenia a činy pokračovali? Prečo zatvárame oči pred tým, keď sa niekto pokúša hierarchizovať ľudské životy? „Izrael má právo na sebaobranu,“ je mantra, ktorú všetci opakovane počúvame od masakry Hamasu 7. októbra 2023.

Avšak, ako argumentuje filozofka Elsa Dorlin vo svojej vplyvnej knihe Sebaobrana: Filozofia násilia (Self Defense: A Philosophy of Violence), „samotná možnosť brániť sa je výhradným privilégiom dominantnej menšiny“. Dorlin sleduje tento koncept až ku koreňom amerických dejín, keď bola sebaobrana chápaná ako „prirodzené“ a neodňateľné právo založené na vlastníctve – či už pozemku alebo neprivilegovaných tiel, ktorými boli biele ženy alebo čierni otroci. Iba tí, ktorí niečo vlastnia, majú právo na sebaobranu, čo sa zrkadlí aj v tvrdeniach Izraela o nároku brániť svoj „majetok“, svoju zem, a to bez ohľadu na to, že si pritom podrobuje alebo vyhladzuje jej obyvateľov, Palestínčanov. „Sebaobrana“ sa stáva ospravedlnením pre pomstu a kolektívne trestanie celých populácií (v ohrození sú Palestínčania, Libanončania a teraz už aj Iránci), pričom nikto z nás, civilizovaných národov, nezasiahne, aby zastavil túto masakru. Naše mlčanie tvárou v tvár týmto zločinom je ospravedlňované a „legitimizované“ práve „liberálnymi“ hodnotami, o ktorých tvrdíme, že ich zastávame, ako napríklad sebaobrana, ktorá, ako zdôrazňuje Dorlin, je jadrom rétoriky a identity USA a predstavuje pilier západnej „civilizácie“.

Pod rasovým a koloniálnym dedičstvom podporujúcim a ospravedlňujúcim súčasný izraelský osadnícky kolonializmus a jeho totálnu vojnu je pochovaný jazyk, ktorým sme sa kedysi hrdili: humanizmus, humanitarizmus, ľudské práva, ľudskosť. Tento humánny jazyk, „h“ jazyk je po Gaze barbarský.

Maska spadla a odhalila, že práve tento jazyk sa vždy používal na ospravedlnenie „bieleho vyvlastňovania pod rúškom inkluzívneho vylúčenia, čo posilňovalo rasové hierarchie a nerovnosti,“ všíma si Nina Power.

Pod rúškom „h“ jazyka sa vytvorila hierarchia životov, ktoré sú hodné žitia. Sofistikovaný mechanizmus biomoci zmenil tradičnú opozíciu život/smrť – pridal k nej aj odsúdených na „pomalú smrť“. Jasbir Puar ponúka v knihe Právo mrzačiť (The Right to Maim) pálčivú analýzu tohto stavu; rozoberá v nej, ako Izrael už desaťročia operuje v Palestíne, najmä v Gaze. Doktrína „nenechám zomrieť“ sa uplatňuje na dvoch úrovniach: mrzačia sa ľudské telá a mrzačí sa infraštruktúra. Izrael účinne mení zdravých a schopných jedincov na nemohúcich tým, že kontroluje životne dôležité zdroje, ako sú voda, elektrina, zdravotnícke potreby a dokonca aj kalórie. Podľa Puara je taktika navrhnutá tak, aby sa oficiálne počty mŕtvych udržali na nízkej úrovni, no zároveň sa vyľudnilo územie. Tí, ktorí zomrú na následky zranení o niekoľko rokov neskôr, sa nebudú počítať za obete vojny. Izraelská lingvistka Tanya Reinhart sledovala túto techniku počas druhej intifády a nazvala ju „politikou zranení“. Uvedomila si, že robiť z ľudí invalidov sa stalo vojenskou stratégiou: „Špeciálne vycvičené izraelské jednotky zámerne strieľajú spôsobom, aby telá zmrzačili [sic], čím udržiavajú štatistiky úmrtí Palestínčanov na nízkej úrovni a zároveň zabezpečujú ich dlhodobé utrpenie.“

Netanjahuova posledná vojenská operácia proti Libanonu dostala názov Nový poriadok, čím akoby chcel oficiálne privítať novú etapu ľudstva, v ktorej „h“ jazyk už nemá žiadnu váhu. V tomto novom poriadku, v tomto režime brutalizmu, najviac trpíme my, civilisti – bezbranní a zraniteľní tvárou v tvár údajnému právu moci „brániť sa“. „Je to džungľa… nový poriadok, v ktorom si tí, ktorí majú moc, môžu úplne bez zábran robiť, čo chcú,“ poznamenala odsudzujúco spisovateľka Susan Abulhawa v mrazivom dokumente Al Džazíry o zločinoch v Gaze . Paradoxne – ale predpokladám, že nie náhodou – pojem „nový poriadok“ až hrozivo rezonuje s Hitlerovým Neuordnung, víziou pan-nemeckého rasového štátu formovaného nacistickou ideológiou.

Tento nový poriadok sa neobmedzí len na Palestínu alebo Blízky východ. Signalizuje koniec jednej paradigmy a začiatok inej, v ktorej my, takzvané „civilizované“ národy, otvorene akceptujeme a prijímame džungľu, zatiaľ čo hodnoty, myšlienky, zákony a práva, v súlade s ktorými sme boli vychovaní, odhadzujeme na smetisko dejín.

Ak nezačneme hovoriť teraz, po Gaze bude barbarské čo i len hovoriť.

Autorka je spisovateľka, akademička, kurátorka. Zaoberá sa vizuálnou a mediálnou kultúrou, predovšetkým v Sýrii a arabskom svete. 

Publikované so súhlasom autorky a The Institute of Network Cultures.
Preložila: Michaela H. Pašteková

V roku 2020 Kapitál publikoval číslo o Palestíne.
Ďalšie texty k téme Palestína môžete nájsť tu.