Adel Ghannam: Správanie izraelskej armády voči novinárom v Gaze je hanebné. Mala by to byť kontrolka pre každého novinára, ktorý sa považuje za človeka s kritickým myslením

Od vypuknutia vojny v Gaze na jeseň 2023 zavraždila izraelská armáda viac než 200 novinárov a novinárok, v drvivej väčšine palestínskych. O potrebe solidarity s palestínskymi novinármi a novinárkami, o vzťahu slovenskej mediálnej obce k vojne v Gaze aj o jeho slovensko-palestínskej identite sme sa rozprávali s reportérom a moderátorom 360-tky Adelom Ghannanom.

Vo viacerých rozhovoroch si spomínal, že tvoja rodina má korene v Palestíne. Kde sa narodil tvoj otec a tvoji starí rodičia?

Otec sa narodil v utečeneckom tábore v Libanone. Starí rodičia však pochádzajú z Galiley (historické územie na severe Palestíny, pozn. autora), ktorá sa dnes nachádza na území Izraela. Keď vznikol štát Izrael, v roku 1948 museli utiecť do Libanonu. Časť rodiny, ktorá nebola priamo z Galiley, tam zostala, takže moja takpovediac najpriamejšia rodina žije dodnes v Libanone a otcovi bratranci z druhého kolena zas bývajú v Izraeli.

Dokedy žil tvoj otec v Libanone?

Do osemnástich rokov. Maturoval v Jemene, potom prišiel na Slovensko študovať žurnalistiku na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Tam sa spoznal aj s mamou. Ja som sa narodil v roku 1994, keď už mal otec slovenské občianstvo.

Vnímal si v detstve, že otec má palestínsky pôvod? Rezonovala nejak téma palestínskej identity vo vašej rodine?

Samozrejme. Otec je čistokrvný Palestínčan, aj tak vyzerá a má tiež výrazný prízvuk – hoci zo svojich priateľov asi najmenej výrazný, keďže je vyštudovaný novinár. Navyše v deväťdesiatych rokoch boli ešte v uliciach Petržalky, kde som vyrastal, pozostatky tupého rasizmu, ktorý som silno vnímal, najmä po jedenástom septembri 2001. Vtedy podľa mňa Slováci začali naplno asociovať arabskú identitu s terorizmom.

To sú reakcie okolia na akúsi inakosť. Ako sa však prejavovala palestínska kultúra u vás doma?

Otec pracoval donedávna pre palestínsky štát, robil na palestínskej ambasáde. Fakt, že tu má palestínska samospráva vôbec nejaké zastúpenie, je z veľkej časti jeho zásluha, keďže bol dvadsať rokov kľúčovou postavu palestínskeho ministerstva zahraničných vecí. Takže palestínsku kultúru a politiku som samozrejme vnímal veľmi silno, keďže otec je intelektuál, zbiera knihy a intenzívne sa venuje kultúrnym a politickým otázkam.

Navyše sme palestínsku identitu vnímali aj cez gastronómiu, pretože u nás doma varil otec. Na druhej strane som asi jediné arabské dieťa, ktoré nevie po arabsky.

Venoval sa otec okrem práci na veľvyslanectve aj priamo novinárčine?

Bol skôr príležitostným komentátorom. Vždy, keď vypukla nová vojna v Gaze, čo už je takmer každých päť rokov, písal do rôznych médií publicistické texty. Intenzívne publikoval najmä po 11/9. Nikdy však nebol aktívnym spravodajcom – nerobil ten typ žurnalistiky, ktorej sa teraz venujem ja. To robila mama.

Kedy si začal vnímať politický aspekt palestínskej identity?

Ťažko sa to rámcuje. Od raného detstva som vnímal, že sme Palestínčania a že existuje nejaký konflikt medzi nami a Izraelčanmi. Prvýkrát ma rodičia zobrali do Libanonu, keď som mal dva roky, to si však veľmi nepamätám.

V Palestíne som bol prvýkrát ako šesťročný – otec tam šiel tlmočiť vtedajšiemu slovenskému prezidentovi Rudolfovi Schusterovi, keď sa stretol s palestínskym prezidentom a predsedom Organizácie za oslobodenie Palestíny Jásirom Arafatom. Potom som tam bol, keď som mal pätnásť rokov. Odvtedy už nie. Asi by ma už ani nepustili, tak ako rutinne nepúšťajú do Izraela členov mojej rodiny.

Ako si na tú druhú návštevu spomínaš?

Mal som pocit, že o politickom kontexte som vedel viac než väčšina mojich príbuzných v mojom veku priamo tam. Pre nich je konflikt taký traumatizujúci, že sa politikou už takmer vôbec nezaoberajú. To však hovorím len o svojej rodine v Izraeli – tí nie sú aktívni v odboji ani v ničom podobnom.

Vnímal som vtedy aj to, že sa priklonili viac k islamu, čo predtým nebolo. Moja rodina nebola nábožensky založená, v osemdesiatych rokoch minulého storočia bola skôr výrazne ľavicovo orientovaná. Avšak rokmi, ako sa konflikt stupňoval, sa čoraz viac prikláňala k náboženstvu. To je vidieť na tom konflikte ako takom. Voľakedy sme mali Ľudový front za oslobodenie Palestíny. Organizácia za oslobodenie Palestíny (OOP) bola značne sekulárna, až neskôr ich prevalcoval Hamas.

Čím si to vysvetľuješ? Je v tomto prípade viera únikom od politickej frustrácie?

Je to aj tým. Rozprával som sa o tom veľa s otcom, ktorý tvrdí, že sa to udialo aj pod vplyvom iránskej islamskej revolúcie. Zároveň sa na tom podpísal aj zánik Sovietskeho zväzu, ktorý, predpokladám, dotoval miestne marxistické zmýšľanie. Asi to bude kombinácia týchto faktorov.

Mali na tvoje zmýšľanie o Palestíne a Izraeli okrem rodiny vplyv aj iné zdroje? Napríklad nejaká palestínska literatúra, filmy či hudba?

Keďže neviem po arabsky, palestínske filmy a hudbu som nesledoval. Ale veľa kníh o Palestíne som čítal už na strednej škole, najmä texty Noama Chomskeho, Ilana Pappého či Normana Finkelsteina.

Akých autorov či médiá sleduješ dnes? Čítaš texty izraelských alebo palestínskych médií?

Sledujem to, no nie až tak podrobne ako v minulosti, keďže na to nemám popri práci toľko času a gro toho, čo čítam, sa týka domáceho diania. Sledujem najmä izraelské a svetové média. Tie svetové si v tejto otázke odvádzajú oveľa lepšiu prácu ako kedysi.

Ktoré zo svetových médií si podľa teba v písaní o Palestíne počínajú najlepšie?

Pre mňa sú stále najlepšie noviny The New York Times, hoci často nesúhlasím s ich názorovou sekciou. No pri tejto poslednej vojne je to reportovanie značne obmedzené, keďže Izrael nepúšťa zahraničných novinárov do Gazy, takže sa musíme spoliehať na agentúry ako Reuters a AP, ktoré majú zazmluvnených palestínskych spolupracovníkov vo vnútri krajiny.

Presuňme sa na Slovensko. Ako vnímaš prístup slovenských médií k téme Palestíny a Izraela za posledných približne pätnásť rokov, viac-menej odkedy ich sleduješ?

Určite sa posunuli lepším smerom. Pred desiatimi či pätnástimi rokmi by som ich pokojne nazval ultra proizraelskými. Dlho som premýšľal, z čoho to pramení, keďže my nie sme ako Česko, ktoré je v tejto téme úplne v inej galaxii a je skutočne globálnou výnimkou.

U nás sa to však veľmi silno ukázalo už pri téme invázie do Iraku. Keby mnohí redaktori a redaktorky, ktorí dnes píšu zahraničné spravodajstvo napríklad v Sme, videli, čo tieto média produkovali o vojne v Iraku, tak by im spadla sánka. Vtedy tu nastalo absurdné roztlieskavanie niečoho, čo nebolo o nič morálnejšie než ruská invázia na Ukrajinu. Dnes by sa za to mnohí hanbili.

Pri Iraku, tak ako aj pri Izraeli, podľa mňa zohrávajú úlohu dva faktory: jednak sa Izraelu u nás držia palce kvôli podielu Slovákov na holokauste. Je tu nejaká historická vina, ktorú si nesieme, tak ako si ju nesú Nemci, čo sa tiež prejavuje v ich posudzovaní izraelského počínania. Na druhej strane je to dané tým, že generácia novinárov, ktorí získali v deväťdesiatych rokoch slobodu, pristupovala nekriticky ku všetkému, čo pochádzalo zo „Západu“. A keďže tam patrí aj Izrael, pristupovalo sa k nemu nekriticky, pričom na druhej strane boli Arabi, ktorí mali za sebou Sovietsky zväz. Preto boli často prehliadané izraelské zločiny, obzvlášť preto, že má podporu Spojených štátov.

Podľa mňa to vidieť v redakciách aj dnes – mladší redaktori a redaktorky sú tí, ktorí sa na tému pozerajú triezvejšie ako ich šéfredaktori a editori vyškolení v deväťdesiatych rokoch. Niekedy sa mi zdalo úplne absurdné, že slovenské denníky prezentovali proizraelskejšie naratívy než samotné izraelské médiá. Raz za čas narazím na slovenský komentár, ktorý by nepublikoval Haaretz ani iné izraelské médium, možno okrem The Jerusalem Times. Bolo to vidno pri komentári o palestínskej vlajke: vtedy sa objavili veci, ktorými izraelské médiá argumentovali možno pred pätnástimi rokmi a dnes by si to už nedovolili.

Zároveň platí, že kvalitu našich médií nehodnotím podľa toho ako pristupujú k jednej konkrétnej téme. Kolegov z Denníka N aj zo Sme si vážim a v domácom spravodajstve odvádzajú často skvelú prácu, čo je oveľa dôležitejšie ako téma zahraničia.

Ako si vnímal prístup slovenských médií k téme vojny Izraela v Gaze po siedmom októbri 2023?

Mám pocit, že po siedmom októbri sa tu šíril naratív, ktorý je najväčším klamstvom o tejto vojne – a síce, že sa začala siedmeho októbra. To je absurdný blud, ktorý ignoruje historické fakty. Je to to isté, ako povedať, že rusko-ukrajinský konflikt sa začal dvadsiateho štvrtého februára 2022.

Zdá sa mi, že dnes je tento naratív do istej miery už prekonaný a aj naše médiá po tom, čo Izrael prekročil všetky mysliteľné hranice, sa začínajú zobúdzať. Deje sa to však najmä vďaka palestínskym novinárom, ktorí sú v Gaze a celému svetu ukazujú, čo sa tam deje. Izrael nerobí nič také dramaticky iné, než robil sedemdesiat rokov predtým. Vtedy však neexistovali sociálne médiá a každý nemal vo vrecku smartfón.

Hovoríš, že Izrael nerobí nič zásadne iné, no mne sa zdá, že to, čo robí teraz, sa deje v zásadne inej mierke než to, čo robil v minulosti.

Samozrejme teraz má Izrael najradikálnejšiu vládu, akú kedy mal. Je to suverénne fašistická vláda. Nie náhodou výroky niektorých izraelských ministrov boli súčasťou argumentácie, ktorú Juhoafrická republika predložila Medzinárodnému súdnemu dvoru. Ale zabíjanie civilistov, hoci v inej mierke, pácha Izrael od svojho vzniku. To, že zabíjajú aj deti, nie je žiadna novinka. Prekvapuje ma skôr, do akej miery zabíjajú novinárov – to sme dovtedy v žiadnom konflikte na takejto škále nezažili.

Mne sa zdá, že aj v slovenských médiách však nastala zmena. Je to možno mesiac – dva, čo sa aj v slovenských mainstreamových denníkoch začali objavovať komentáre a vyhlásenia odsudzujúce prebiehajúcu genocídu. Texty, ktoré by si človek v týchto médiách od istých autorov ešte pred polrokom nevedel predstaviť. Čo sa stalo?

Oni sú stále povolaním novinári a nemôžu uhnúť pred faktami, pokiaľ majú nejakú úctu k svojmu remeslu. To je rozdiel medzi aktivizmom a novinárčinou. Aktivistka, ktorá vie robiť peknú grafiku, môže rozprávať, že keď zabijú novinára, nebol to v skutočnosti novinár, a môže tým ovplyvniť nejaký počet ľudí. Ale žurnalisti, ktorí sú zvyknutí porovnávať fakty a vidia, že Izrael o niekom vyhlási, že je terorista bez akýchkoľvek dôkazov, v tom už musia vidieť metódy, ktorých sa neštíti ani ruská rozviedka.

No i tak máme v našom mediálnom prostredí ľudí, ktorí by si síce mali ctiť fakty, keďže sami pôsobia neraz ako novinári či sociológovia, no ich komentáre o Gaze sú plné prekrúcania faktov a vyslovených dezinformácií. Čím si to vysvetľuješ?

Muži po päťdesiatke nie sú kategória ľudí, ktorí ľahko menia názor. Ak tridsať rokov verili nejakému naratívu, je veľmi ťažké sa zmieriť s tým, že sa mohli mýliť. Ale novinári by toho mali byť schopní. A mali by si byť vedomí, že aj Izrael sa radikálne zmenil, jeho vláda sa radikálne zmenila. Rétorika niektorých izraelských politikov je dnes rovnaká ako rétorika našich politikov na tom najextrémnejšom okraji. Možno sledovanie týchto výrokov by im mohlo pomôcť zmeniť názor. Ale pri niektorých je neochota zmeniť názor asi priveľká.

Nielen názor publicistov, ale aj čitateľstva je formovaný vzdelaním v danej téme. Myslíš si, že na Slovensku vieme o histórii izraelsko-palestínskeho konfliktu dosť?

Určite vieme viac o konfliktoch, ktoré sa nás priamo týkajú, ako je napríklad vojna na Ukrajine. A to je aj prirodzené. No škála zločinov v Gaze je už taká veľká, že na to začali reagovať aj bežní ľudia, a najmä u mladých ľudí sa to začína stávať skutočne dôležitou témou – každá generácia je predsa len empatickejšia než tá predchádzajúca.

Prekvapilo ma, ako téma rezonuje, keď som robil pred prezidentskými voľbami rozhovor s Ivanom Korčokom. Pasáž o Gaze, v ktorej odpovedal inak, než by si veľa ľudí prialo, vtedy zostrihal Zoroslav Kollár do jedného zo svojich videí a niektoré citáty, ktoré mohla časť voličstva považovať za necitlivé voči Palestínčanom, skončili na obrovskom bilborde na Prievozskej ulici v Bratislave. Vtedy som si povedal, že ak by som sa pýtal na Gazu pred piatimi rokmi, bola by to pre divákov najmenej zaujímavá časť rozhovoru, a teraz je to veľká téma. Zdá sa mi, že najmä pre voličov Progresívneho Slovenska (PS).

Máš pocit, že pre slovenských politikov bola v minulosti Palestína témou, ktorú by pred svojimi voličmi riešili? Alebo to nastalo až po siedmom októbri?

Nepamätám si, že by to predtým niekto výrazne riešil. Ale aj dnes je to dôležitá téma iba pre veľmi úzky okruh voličov. Keďže sa ako novinár venujem domácej politike, nechcem hodnotiť konkrétnych politikov, to by nebolo korektné. Ale vo všeobecnosti sa dá povedať, že všetky vlády samostatného Slovenska boli skôr proizraelské. Možno nie vždy rečami, ale skutkami áno.

Najlepšie je to vidno pri strane Smer: na jednej strane je Ľuboš Blaha, ktorý sa tvári ako propalestínsky politik a má aj takú rétoriku, na druhej strane ich minister obrany Robert Kaliňák kupuje od Izraela protiraketový systém. Tieto činy zavážia oveľa viac ako reči jedného europoslanca. Celkovo ale nemám pocit, že by sa naši politici a političky často k tejto téme vyjadrovali.

Všímam si však, že rezonuje u silno kresťansky založených politikov, čo však platí napríklad aj v Spojených štátoch. Rôzne evanjelizačné hnutia podporujú Izrael oveľa viac než samotní židia. Vidno to aj na Slovensku: nedávno, už počas prebiehajúcej vojny, založilo niekoľko poslancov Národnej rady Skupinu spojencov Izraela. Jedným z iniciátorov bol Marek Krajčí z hnutia Slovensko (predtým OĽaNO), tiež napojený na evanjelizačné hnutia.

Téma je to v poslednom čase aj pre niektorých poslancov a poslankyne Progresívneho Slovenska.

Áno, hlavne mladšia garda poslancov a poslankýň, najmä okolo Beáty Jurík, sa vyjadruje k Izrealu kriticky. Potom sú však predstavitelia strany ako Ivan Korčok či Tomáš Valášek, ktorých vyhlásenia sú veľmi opatrné a myslím si, že niektorí voliči PS sú voči nim podozrievaví. Tradične by ich totiž človek očakával na strane Izraela. Bude teda veľmi zaujímavé sledovať, ak sa PS niekedy dostane do vlády, ktoré krídlo preváži. Ale podľa seniority v strane a čísle na kandidátke si to asi vieme vydedukovať.

Myslíš si, že to bude pri najbližších voľbách téma, ktorá môže výrazne ovplyvniť správanie voličstva?

Nie, bude to skôr vhodná téma, ktorú si budú politickí súperi v predvolebných debatách otrieskavať o hlavu ako nejaký symbol pokrytectva. To vidím aj pri svojej práci. Keď sme boli nedávno robiť reportáž na Ukrajine, každý druhý komentár bol „prečo ste nešli do Gazy?“. Na to vždy rád odpisujem: preto, že nás tam izraelská armáda nepustí.

Áno, ako si už spomínal, správy máme preto len od palestínskych novinárov. Od začiatku vojny zomrelo v Gaze viac než 200 novinárov a novinárok. Až donedávna s nimi ich slovenskí kolegovia žiadnu solidaritu nevyjadrovali, a aj pri tejto výzve ide len o nepatrnú časť slovenskej novinárskej obce. Ako si to vysvetľuješ?

Každý kolega alebo kolegyňa, ktorí boli ticho, si musia spytovať svedomie sami. Najmä tí, ktorí vždy zdieľajú, keď Rusi zabijú ukrajinského či medzinárodného novinára alebo novinárku na Ukrajine. Pritom Rusi „nedobehnú“ vraždenie novinárov v Gaze, ani keby im išli oproti, a to porovnávame územie, ktoré je veľké ako Bratislava s krajinou veľkou ako polovica Európy.

Správanie izraelskej armády voči novinárom v Gaze je hanebné. Mala by to byť kontrolka pre každého nášho novinára a novinárku, ktorí sa považujú za ľudí s kritickým myslením. Mali by sa pýtať: čo skrýva izraelská armáda, keď niekam nepustí novinárov? A ten lacný argument, že dbajú na našu bezpečnosť, nemožno brať vážne, Ukrajinci nedbajú na moju bezpečnosť, keď ma pustia na front? Už len fakt, že ak chce CNN reportovať z Gazy, musí letieť nad ňou a ich novinár musí reportovať z lietadla, dokonale vypovedá o tom, aké zločiny tam izraelská armáda pácha. Ten, kto nemá čo skrývať, nemá dôvod niekam nevpustiť novinárov.

Nepamätám si na konflikt v posledných dvadsiatich rokoch, pri ktorom by neboli na dané územie vpustení riadne akreditovaní novinári a novinárky. Aj tam, kde sa páchali vojnové zločiny a boli extrémne nebezpečné zóny, boli novinári vpustení. Prednedávnom som sa vrátil z Ukrajiny: bol som na fronte neďaleko hraníc s Ruskom, s normálnym novinárskym povolením, a mohol som tam zomrieť rovnako ako v Gaze. 

Vnímam ťa ako jedného z mála slovenských novinárov, ktorý sa k tomu, čo sa deje v Gaze, konzistentne a otvorene vyjadruje aj na sociálnych sieťach. Aké máš na to reakcie od svojich sledovateľov a sledovateliek? Ako si strážiš hranicu, po ktorú sa vyjadruješ k zahraničnej politike ako občan/súkromná osoba tak, aby si si zároveň zachoval objektivitu kľúčovú pre novinárske remeslo?

Reakcie sú rôzne. Niektorí sa ma pýtajú, prečo sa k tomu nevyjadrujú aj iní kolegovia, iní sa mi snažia predostrieť rôzne proizraelské argumenty. Ja o tom však s ľuďmi debatujem už pätnásť rokov a o tieto diskusie už nemám záujem. Ale celkovo sú reakcie prevažne pozitívne. Ak by boli negatívne, videl by som to na úbytku sledovateľov, čo sa našťastie nedeje.

A čo hranica medzi občianskym postojom a novinárskou praxou?

Keďže sa v práci venujem domácemu spravodajstvu, povedal som si, že táto téma môže byť akási moja výhrada vo svedomí. Nerobím zahraničné spravodajstvo, nekonfrontujem v rozhovore izraelského veľvyslanca, ani o to nemám najmenší záujem. Nikdy by som sa takto nevyjadroval o slovenskej politike, ale toto je jedna výnimka, ktorú som ochotný urobiť. Zároveň treba povedať, že od vypuknutia vojny na Ukrajine existuje nepísaná dohoda, že sme ako novinári mainstreamu otvorene na ukrajinskej strane, a ľudia nám neraz vyčítajú, prečo neposkytujeme aj pohľad Ruska. Preto mi nepríde vôbec nemiestne, keď novinár povie, na ktorej strane stojí v tejto vojne, pokiaľ je to tolerované pri rusko-ukrajinskom konflikte.

Adel Ghannam je novinár a reportér. Pôsobil v portáli Refresher ako hudobný redaktor, neskôr pracoval v TASR, od roku 2020 bol reportérom Televíznych novín na Markíze. V roku 2024 spolu s Michalom Kovačičom a Barborou Šišolákovou založili portál 360‑tka, kde dnes pôsobí ako moderátor a reportér.

Rozhovor viedol Tomáš Hučko.