Pastier a jeho synovia

Rómovia na Gemeri sa ešte prednedávnom museli tlačiť v stiesnených chatrčiach na okrajoch dedín a v osadách. Zrazu sú obyvateľmi centra obce, so sídlami v esteticky hodnotných kúriách a gazdovských domoch z 19. storočia. Ako ich však vnímajú samotní Rómovia? Znamená to viac ako len formálny presun?

V kraji bez vyhliadok na vzdelanie, kultúrnu participáciu alebo prácu bez rizika prekarizácie sú každodenne vystavovaní absolútnej bezmocnosti. Vyčkávať na spasenie sa javí ako jediná možnosť v časoch, kedy ako dvojitá menšina predstavujú najzraniteľnejšiu zložku pracovného trhu, kde sú vystavovaní neustálemu zdieraniu a manipulácii. Keďže vízia agrárnej renesancie ostáva v nedohľadne, Rómom, rovnako ako aj majorite vystavenej úpadku regiónu, ostáva jedine prežiť v cykle medzigeneračnej chudoby. Tento fenomén však v mikrokomunitách južného Slovenska namiesto odporu a občianskej angažovanosti vytvára istý stav bezprávia. Oportunizmus alebo práve nehybnosť tu tvoria charakter všednej každodennosti.

Štát svojou nevhodnou privatizačnou politikou spečatil osud kedysi prosperujúceho regiónu. Postagrárny charakter Gemera, rovnako ako jeho izolovanosť, slabá infraštruktúra a etnické tenzie pôsobili neatraktívne na súkromníkov, aj na miestnych, závislých od manuálnej práce. Po páde socializmu sa pomaly vyľudňovali celé obce a mestá. O príjem prišla aj väčšina Rómov v továrňach a družstvách, no hľadanie ideálnejších podmienok na trhu práce v iných lokalitách pre nich nepredstavovalo reálnu možnosť pre ich spoločenské postavenie a chudobu. V dedinách vzdialenejších od spádových oblastí preto ostalo takmer prázdno. Ostali iba tí, ktorým sa pošťastilo alebo naopak tí, ktorí rezignovali na svoju budúcnosť.

foto: archív autorky

Spomínať na vznešené

Rómovia sa historicky prvýkrát ocitli v situácii, keď si mohli dovoliť opustiť chatrče a za smiešne ceny odkúpiť obrovské domy. Podľa posudkov mala životnosť týchto stavieb uplynúť v 90. rokoch (v niektorých zmluvách sa dokonca uvádzalo, že životnosť striech a múrov je odhadovaná na jeden rok). Najpoužívanejším stavebným materiálom boli pred rokom 1908 zmesi hliny a slamy alebo cigánske tehly, ktoré rýchlo podliehajú času – omietky domov lemujú praskliny. V momente kúpy však vízia vlastného dôstojného domova stála pred otázkou bezpečnosti, praktickosti alebo udržateľnosti. Tvrdá rana prišla až vtedy, keď prišlo vyúčtovanie elektriny vo výške 200 eur a prvé problémy so statikou, nehovoriac o používaní vzdialených latrín počas zimných mesiacov.

Napriek tomu, že sa náhle ocitli obklopení pre nich neznámou dominantnou kultúrou, však nedošlo k zmene ich spoločenského statusu, ako aj v ich vzťahu k majorite, ktorá Rómov zo spoločenského a politického života, žiaľ, ešte vždy vyčleňuje. Nie je to žiadne prekvapenie, keďže v kronikách sú už od roku 1750 protestantskými kňazmi dehumanizovaní ako „neprispôsobiví občania z divokých manželstiev“. Dôvod ich zjavného systematického vylučovania z bežného života v obciach však objasniteľný nie je. Rómovia pracujú na aktivačných prácach, starajú sa o poriadok v obci, kriminalita je takmer nulová a násilnosti či užívanie omamných látok veľmi neobvyklé.

foto: archív autorky

Ohraničení kolektívnou identitou

Jazyk a kultúrne zvyklosti sa ukázali ako najvýraznejšie bariéry vo vzťahu k okoliu, keďže percento slovensky hovoriacich Rómov bolo až prekvapivo mizivé. Svoju identitu opisujú ako čisto maďarskú, až v druhom bode ako rómsku.

Zaujímavé je, že vzťahy v rámci komunity, aj napriek značnej miere izolácie, nie sú budované na intimite a súdržnosti, ale na individuálnom prežívaní. Každý dvorček predstavuje vlastnú autonómnu jednotku, nezávislú od chodu vecí verejných. Medzigeneračné väzby sú prchavé – tendencia rozširovať domácnosť o ďalšie izby je v porovnaní s inými regiónmi minimálna. Mladí vedia, že zostať nechcú, ani nemôžu. Stáva sa, že vo veľkých domoch zostávajú izby neobývané – či už kvôli drahej elektrine, alebo aj absencii blízkych. Tento stav neistej samoty visí ako ortieľ nad všetkými bez rozdielu.

foto: archív autorky

Nezávislý terénny prieskum, ako aj sociálna práca sú v týchto lokalitách žalostne neobvyklým javom, aj napriek heterogenite prostredia s nekonečným množstvom neprebádaných kultúrnych premenných. Absentujúce vizuálne porno chudoby v štýle Plaveckého Štvrtku lákajúce neziskové organizácie spôsobuje, že tamojší Rómovia neprichádzajú do styku s vonkajšími pozorovateľmi. K jedinému kontaktu s majoritou dochádza v chaotických večierkach, na úradoch práce, pri výmene komodít s miestnym úžerníkom alebo v dňoch, kedy do obce zavítajú mladí zo sociálky. Tí však nie sú ochotní sledovať a analyzovať situáciu, v ktorej sa zabudnuté komunity nachádzajú. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo som sa rozhodla pre vizuálnu dokumentáciu tohto prostredia a vzťahu medzi miestnymi a ich hmotnou kultúrou.

Fotenie ľudí v marginalizovaných komunitách predstavuje s rozmachom sociálnych sietí citlivú tému, predovšetkým pre nich samotných. V médiách sú neustále vykresľovaní s pejoratívnym podtónom, preto sa vždy v styku so záujmom cudzích automaticky cítia ohrozene. Jediné, čo vnímajú v digitálnom svete, je ich dehumanizácia, ktorá je majoritou vnímaná ako vtipná senzácia.

Priblíženie sa k životu v domácnosti a jej tajným zákutiam je väčšinou vnímané ako surový vpád do súkromia, no po každodenných návštevách a lámaných konverzáciách pri káve a vakaró mi bolo dovolené čiastočne vniknúť do tohto kolobehu. Intimita, ktorú som dokumentovala, nebola prvoplánová, keďže sa vzťah Rómov k ich okoliu zhmotnil v symboloch vypĺňajúcich ich estetický priestor.

Pravdepodobne nie je jednoduché vnútorne si zracionalizovať, prečo by mladý človek chcel fotografovať rozpadnuté skrine, špinavé okná, cez ktoré prefukuje a ošarpané múry bez využitia ponižujúceho jazyka útočiaceho na ich dôstojnosť. To je aj dôvod ich strachu z odhalenia vlastnej identity vo vzťahu k ich vlastníctvu. Som vždy ostro sledovaná, návštevy neustále sprevádza ich jemný strach. S takouto opatrnosťou som sa, paradoxne, nestretla ani v osadách s omnoho horšími životnými podmienkami.

foto: archív autorky

Na kávu som chodila často iba ako poslucháčka. Boli dni, keď som poznámkový blok aj fotoaparát nechávala v opustenej kultúrnej sieni na zemi pri spacáku. O gemerskej architektúre nepadla ani zmienka, zato som o jedenástej v noci odchádzala na bicykli so siedmimi rezňami v bruchu a snubným prsteňom. Ukazovali mi, ako perú, aké šminky používajú, kde sa zabávajú, aké potraviny nakupujú raz za mesiac v Kauflande. Boli hrdí na svoje výstavky čajníkov, tigrované koberce a neónové tapety, pretože práve tie v nich vyvolávajú pocit reprezentatívnosti ich domova. Považovali za nevyhnutné ukázať mi aj iné aspekty svojho života než len domy, ktoré vlastne ani sami nepostavili.

Jedným z najdôležitejších aspektov dôstojného života pre všetky kultúrne aj etnické skupiny ostáva bývanie. Na charakterizovanie svojej triednej príslušnosti používajú miestni Rómovia elementy, ktoré čo najvýraznejšie tvoria charakter domácnosti, vo vizuálnom kontraste s ostatnými členmi komunity. Zrkadlá, obrusy, ale aj maľby a pohovky majú pri každodenných interakciách ukázať, že komodita bola nadobudnutá kúpou a na základe vkusu vlastníka a nebola výsledkom „vymetania kontajnerov“. Zároveň ide o predmety, ktoré sú cudziemu predstavované ako charakteristika domácnosti a jej vizuálneho priestoru – sú vecou štýlu. Domácnosti ako celky môžu byť často vnímané pomocou vzorcov pre všetkých im podobných. V konečnom dôsledku sú to práve ich subjektívne hodnotné vlastníctva, ktoré ich definujú.

Stratifikáciu v rámci komunity však vieme spozorovať aj na bežných veciach, ktoré napovedajú isté postavenie. Koberce, počítače, zrkadlá, záclony, skrine… Všetky tieto predmety sú využívané na správne fungovanie v každodennom živote, no zároveň je to priestor, v ktorom môže vlastník prejaviť svoju individualitu, rovnako ako aj zrkadlo svojho spoločenského postavenia.

Napriek tomu, že na juhu zriedka narazíme na osadu, nemôžeme predpokladať, že v obciach prebiehajú asimilačné snahy. Každý si chráni to vlastné, príliš prchavé na to, aby mohlo byť komunitne zdieľané.

Autorka robila výskum v obciach Žíp, Radnovce a Rakytník