Owen Hatherley: Stredná Európa zachránila Západ pred kultúrnou izoláciou, dnes nás spája kríza bývania

Owen Hatherley patrí k najplodnejším a najrešpektovanejším britským ľavicovým publicistom. Vo svojich knihách – napríklad Militant Modernism, Landscapes of Communism či Trans-Europe Express – a v článkoch sa venuje najmä priesečníkom architektúry, kultúry a politiky. Keď koncom minulého roka navštívil v Bratislave konferenciu Reflexie architektúry, porozprávali sme sa o súčasnej britskej ľavicovej politike, renovácii modernistických stavieb aj o jeho knižnej novinke The Alienation Effect, v ktorej popisuje vplyv intelektuálov zo strednej a východnej Európy na modernú tvár Veľkej Británie.

V Bratislave nie si prvýkrát, bol si tu už v roku 2013. Prečo?

Písal som vtedy knihu Landscapes of Communism, ktorá rozpráva o dejinách komunistickej Európy cez jej stavby, a v Bratislave je množstvo socialistických budov z 60. až 80. rokov minulého storočia. Podobne ako v Biškeku, Vilniuse, Skopje či Ľubľane, aj tu bolo do modernistických budov investovaných veľa peňazí. V knihe som mal aj kapitolu o stalinistických pomníkoch, takže som nemohol vynechať Slavín. Prekvapilo ma, že po vypuknutí vojny v Ukrajine sa s tým pamätníkom niečo nespravilo.

U nás je dosť silný proruský sentiment.

Musím povedať, že tomu proruskému cíteniu veľmi nerozumiem. Už pred rokom 2022 som si myslel, že ilúzie o Putinovi sú, slušne povedané, veľmi hlúpe. Vtedy som však rozumel, že niektorí ľudia majú istú nedôveru voči NATO, voči svojim vládam – bolo to v istom zmysle intelektuálne zdravé. Ale po roku 2022 sa zdá, akoby to v sebe nieslo obhajobu niečoho, čo je absolútne neobhájiteľné.

Dobre, že to spomínaš. Minulý mesiac som bol v Manchestri na ľavicovej konferencii The World Transformed. Mňa i viacerých ďalších novinárov z východnej Európy zaskočilo, ako výrazne absentovala téma vojny v Ukrajine. Naopak, ozývali sa dokonca hlasy, ktoré z útoku Ruska na Ukrajinu obviňovali NATO či samotnú Ukrajinu. Ako vnímaš absenciu tejto otázky vo verejnej debate v Anglicku, navyše aj v ľavicových kruhoch?

To by sa pred dvoma rokmi nestalo. Ani predtým v krajine nepanoval veľký entuziazmus robiť podujatia na podporu Ukrajiny, ale panovalo minimálne základné pochopenie v tom, kto je agresor a kto obeť. Ťažko však presvedčíte ľavicovo zmýšľajúcich ľudí, že Ukrajina je dôležitá téma, keď vidia dvojaké štandardy v súvislosti s dianím v Palestíne. Vždy si spomeniem na to, ako náš premiér Keir Starmer v parlamente vyhlásil, že palestínski utečenci zneužívajú schémy pre ukrajinských emigrantov, aby sa dostali do Anglicka. Explicitne tým povedal, že existujú dobrí bieli utečenci a zlí „hnedí“.

Alebo iný príklad, pre mňa veľmi osobný, ktorým je umelecké centrum Arnolfini v Bristole. Keď sa začala vojna v Ukrajine, centrum iniciovalo niekoľko podujatí, jedno z nich som spoluorganizoval. Boli to diskusie spojené s finančnou zbierkou pre Ukrajinu. O tri roky neskôr Arnolfini zrušilo dve premietania v rámci palestínskeho filmového festivalu. To ma hrozne naštvalo. Dvojaký meter spôsobil, že o Ukrajine sa v Británii už takmer nehovorí, čo samozrejme nie je chyba Ukrajincov.

Vráťme sa do Bratislavy. Bol si tu približne pred viac ako dekádou, koncom roka 2025 si vystúpil v rámci architektonickej konferencie Reflexie architektúry. Zaznamenal si nejakú zmenu?

Bratislava sa očividne dostala na turistickú mapu. Je tu množstvo britských a čínskych turistov, najmä vo vekovej skupine ľudí, ktorí veľa cestujú – šesťdesiatnikov. To sa geograficky asi muselo nevyhnutne stať: ľudia si uvedomili, že Bratislava je najkrajšie satelitné mesto Viedne. Stále ma udivuje, že sa neinvestovalo viac do rýchlej vlakovej dopravy medzi týmito mestami. Každopádne, je tu oveľa viac turistov, než keď som bol v Bratislave naposledy. Na bratislavskom letisku som stretol skupinu Angličanov, ktorí sa snažili kúpiť si lístok na autobus. Keď ma požiadali o radu, vôbec ich neprekvapilo, že som im odpovedal anglicky s britským prízvukom. Ak sa niečo také stane napríklad v Japonsku, ste milo prekvapení, že ste stretli krajana. Tu to považovali za niečo úplne normálne, čo o mnohom vypovedá.

Druhá vec, ktorá ma prekvapila už pri mojej predchádzajúcej návšteve, a stále ma udivuje: aké je to tu drahé! Bývanie je drahšie než vo Viedni! To má samozrejme politické príčiny.

V knihe Militant Modernism (Militantný modernizmus) sa kriticky vyjadruješ na adresu britského prístupu k modernistickým budovám, ktoré sa uchovávajú ako akési nostalgické múzeá, skamenené artefakty modernizmu. Ako inak však niektoré budovy ochrániť? Keď si bol v Bratislave naposledy a skúmal si miestne modernistické stavby, ešte stál napríklad Dom odborov Istropolis, ktorý už dnes kvôli developerom nestojí. Nebolo by lepšie uchovať ho, hoci aj ako nostalgický objekt, než ho úplne stratiť?

Mnohé budovy búrame aj my! Pre mňa sú dve najväčšie straty Birmingham Central Library (ústredná knižnica) a Castle Market (krytý trh) v Sheffielde. Boli to prvotriedne modernistické stavby svojej doby. Zbúralo sa aj množstvo menej významných stavieb, ale o zničení týchto sa nemalo ani len uvažovať. Je to zvláštne, pretože nostalgia po týchto budovách nebola nikdy taká silná ako teraz. Je to však komodifikovaná nostalgia. V Británii vládne konzumeristická brutalistická nostalgia: predávajú sa mapy, sprievodcovia, fotografické knihy na kávový stolček, hrnčeky, uteráky, tričká, modely budov… Tento priemysel však nezabránil tomu, aby sa niektoré významné stavby zbúrali. A to preto, že pozná len jeden spôsob, ako ich oslavovať – ich komodifikáciou.

Ako by sme teda mali k brutalistickým stavbám ideálne pristupovať? Na jednej strane vidíme komodifikáciu, na druhej ničenie.

Dnes už Tumblr nie je veľká vec, ale voľakedy fičal na tejto sociálnej sieti účet s názvom Fuck Yeah Brutalism. Boli tam fotky brutalistických stavieb, pred ich modernou adaptáciou. Nemám rád, keď sa z týchto stavieb robia kryštalické monumenty, ktorých sa nesmieme dotknúť. Naopak, mali by to byť budovy, v ktorých sa žije, ktoré sa menia.

Dobrý príklad renovácie nájdeme v Soule v Južnej Kórei. Ide o megabudovu postavenú počas diktatúry v 60. rokoch minulého storočia, je dlhá asi pol míle. Na jednom poschodí boli obchody, na ďalšom byty, uprostred stála malá továreň a úplne navrchu luxusné rezidencie. Renovácia sa realizovala pred asi siedmimi rokmi. Všetky zmeny, ktoré počas rokov majitelia bytov a obchodov spravili, renovácia zachovala, iba pridala nové vrstvy, chodníky a podobne. Takáto úprava, ktorá rešpektuje žitú minulosť, sa mi páči.

Deje sa niečo podobné aj v Británii?

Kdeže! My na to serieme. Príkladom, ktorý sa často spomína, a sám som o ňom veľa písal, je renovácia komplexu sociálnych bytov Park Hill v Sheffielde, výbornej ukážky brutalistickej architektúry z 50. rokov. Bol to veľký romantický komplex sociálneho bývania na kopci s presvetlenými ulicami a tak ďalej. Renovácia architektonickým štúdiom Egret West zahŕňala to, že odtiaľ všetkých vysťahovali. A títo ľudia sa už nemohli vrátiť, presťahovali ich do iných štvrtí. Z Park Hillu – komplexu sociálneho bývania sa napokon stal projekt súkromných bytov pre takzvanú kreatívnu triedu. Na tejto gentrifikácii robili pätnásť rokov, pritom samotné budovy postavili svojho času za dva roky. Implicitne za tým bola vždy predstava, že obyčajní ľudia nevedia doceniť modernistickú architektúru, ale tí z vyššej triedy to vedia, tak prečo si tam nekúpiť byt za 150-tisíc libier? A hoci to je na Veľkú Britániu ešte veľmi nízka cena, pracujúce triedy to aj tak vyhnalo, no ak ste napríklad profesor na univerzite v Sheffielde, môžete si taký byt dovoliť. A to je len jeden z príkladov, podobných gentrifikačných renovácii sa deje v Británii veľa.

Existuje zopár výnimiek, ale väčšinou nejde o obytné budovy. Napríklad autobusová stanica v Prestone, čo je krásna budova zo 60. rokov, bola veľmi pekne zrenovovaná. Aj o Národné divadlo sa v tomto smere veľmi dobre postarali. Ale vo všeobecnosti platí, že ak sa niečo uzná za kultúrne významné, zapáči sa to hipsterom, ktorí majú peniaze, a projekt sa následne gentrifikuje.

Spomínaš lacné byty za 150-tisíc libier. Kríza bývania je dnes témou v celej Európe. Ako je na tom Veľká Británia? A má niektoré z politických zoskupení realistický plán, ako sa k tejto kríze postaviť?

(Smiech). Pred piatimi rokmi by som asi odpovedal inak, menej pesimisticky. Cena bývania je v Británii extrémne vysoká, navyše je to regionálne veľmi nevyrovnaná krajina. Sú miesta, kde sa ľuďom darí lepšie, ako sú napríklad Londýn či oblasť juhovýchodu, Oxford, Cambridge, Manchester, Edinburgh, a to je asi tak všetko. Zvyšok je v riti. Všetko má zostupnú tendenciu, jednak od ekonomickej krízy v roku 2008, a potom najmä od rokov 2014 až 2015. Jedna z odpovedí na túto krízu, tak ako ju predstavil sociálny geograf Danny Dorling, je ekonomické vyrovnanie regionálnych rozdielov krajiny. Hovoril, že ako profesor v Sheffielde si môže v meste dovoliť štvorizbový byt, no v Londýne by za to mal len garsónku. A to nedáva zmysel. Podobný argument používa aj Nick Bano v knihe Against Landlords. V niečom s nimi súhlasím, ale jednak je to príliš náročná úloha, a zároveň v Londýne za posledných dvadsať rokov pribudlo toľko obyvateľov, že bez stavby nových bytov by žiadne vyrovnanie cien aj tak nebolo možné.

Prečo je teda situácia horšia než pred piatimi rokmi?

V rokoch 2015 až 2021 som bol veľmi aktívny v Labouristickej strane. To mi teraz príde vskutku zábavné (smiech). Mám k tej strane sentimentálny vzťah, hoci ju zároveň neznášam. Moji rodičia sa zoznámili v rámci mladej socialistickej frakcie labouristov, takže je to taká rodinná záležitosť. V 90. rokoch minulého storočia a nultých rokoch toho súčasného sa v labouristickej strane vravelo, že zásah štátu do nájomného bývania (mestské byty, regulovanie nájomcov, kontrola bánk) je zlý nápad. Máme to nechať na voľný trh – nech spraví, čo potrebuje. A ľudia v strane to tvrdili, lebo skutočne verili, že to povedie k lepšiemu a dostupnejšiemu bývaniu.

V roku 2012 však bolo úplné zrejmé, že to nie je pravda. A pravda nebola ani to, že deštrukcia domov zo 60. rokov a ich nahradenie novými domami prospeje ich obyvateľom – v skutočnosti sa väčšina z nich do nových domov už nemohla nasťahovať, prípadne sa nasťahovali do domov, ktoré boli menej kvalitné než tie predtým.

Nakoniec sa začalo tvrdiť, že jednoducho nebola iná alternatíva. Ale to je príbeh posledných desiatich rokov všade. Najprv nám neoliberáli hovorili, že to treba robiť, lebo je to správne, a teraz tvrdia, že to museli robiť, lebo nebola iná možnosť. V tom čase prevládol aj medzi labouristami názor, že potrebujeme kontrolu bánk a mestské nájomné bývanie. A hoci bola ľavicová časť labouristov porazená, myslel som si, že nový režim Keira Starmera sa bude napriek tomu držať tohto názoru, lebo je očividne správny. Navyše je to predsa súčasť labouristickej histórie.

Hovoril som si, veď toto predsa viete, technokratické, štátne riešenia, budovanie nájomných bytov, nič hipisácke. Okrem toho mali v tom čase dvoch expertov v otázke bývania: Angelu Rayner, ktorá medzičasom odišla, a Matthewa Pennycooka – oboch som považoval za múdrych ľudí. No očividne ich prevalcovala neoliberálna politika, ktorú u nás voláme YIMBY (Yes In My Back Yard). Pointou tejto iniciatívy je zrušenie rôznych stavebných povolení a regulovaného povojnového plánovania, čo by viedlo k hustejšej zástavbe a tým pádom aj k lacnejšiemu bývaniu. To je samozrejme hlúposť. Avšak ľudia v strane tomu uverili, preto je dnes veľmi ťažké presadzovať novú vlnu sociálneho či mestského bývania. Darí sa to len niektorým lokálnym zastupiteľstvám, napríklad sociálne bývanie v Norwichi získalo pred pár rokmi prestížnu architektonickú cenu Stirling Prize. Niektorí architekti sa na sociálne bývanie špecializujú, ako napríklad Peter Barber, ktorý je v tomto ohľade pre britskú ľavicu až kultovou osobnosťou.

Labouristi teda nenaplnili v otázke bývania tvoje očakávania?

Nie, opäť sa rozhodli, že si s tým má poradiť trh.

Ako hodnotíš ich pôsobenie, nielen v téme bývania, za posledné dva roky?

Nemyslel som si, že to bude až také zlé, aké to dnes je. Do strany som vstúpil v ére Jeremyho Corbyna, a keď toto obdobie skončilo, myslel som si, že sme aspoň čiastočne ovplyvnili celú stranu. Jasné, že nebude taká ľavicová ako za Corbyna, no myslel som si, že sme otvorili aspoň nejaké okno, ktoré nám však zabuchli pred nosom. Najmä po tom, čo sa dostali k moci, začali byť neuveriteľne pravicoví. Sú aj komplicmi genocídy v Gaze, čo je samozrejme horšie než ich prístup k dostupnému bývaniu. To je len zlá politika, avšak Gaza je historický zločin, za ktorý jedného dňa ľudia skončia v Haagu.

Kde vidíš budúcnosť ľavice v Británii? Čo hovoríš napríklad na stranu Your Party Jeremyho Corbyna a Zarah Sultany?

Za posledné dva mesiace sa ľavica v dvoch anglicky hovoriacich krajinách, ktoré často dominujú diskurzu, trochu vzmohla. Na jednej strane v Spojených štátoch, a to výhrou Zohrana Mamdaniho. Mimochodom, v roku 2024 som vydal knihu o mestskom socializme a jeho histórii v New Yorku (Walking the Street/Walking the Projects, pozn. autora). Onedlho po jej vydaní sa vrátil k moci Donald Trump a ja som si hovoril, akú blbosť som napísal. Keď Mamdani vyhral, zo žartu som na sociálne siete napísal, že ak by potreboval poradcu pre dejiny mestského socializmu, som mu k dispozícii (smiech).

Víťazstvo Mamdaniho je aj výsledkom toho, že americká ľavica nebola po porážke Bernieho Sandersa taká zničená, ako bola britská po porážke Corbyna. My sme na tri roky úplne zmizli, bol to politický šok. Do toho prišla pandémia. Spôsobilo to veľa depresie. Takže pri ohlásení Your Party som mal dobrý pocit, no čoskoro sa ukázala ich neschopnosť a sektárstvo vnútri strany, a momentum prebrali Zelení. Bol by som samozrejme radšej, keby dominovala socialistická strana, no energia je očividne na strane Zelených, a tí sa asi stanú hlavnou ľavicovou silou. A zatiaľ im to aj ide, ich nový líder Zack Polanski dobre vystupuje v médiách.

Ja však zeleným stranám príliš neverím – vždy, keď sa dostanú k moci, tak sa zo stredostavovskej protestnej strany stanú akýmsi módne radikálnym príveskom centristických strán, čo je napríklad prípad Nemecka. Na Polanskom sa mi ale páči, že stranu prezentuje ako otvorenú, demokratickú, kde sa dajú veci presadiť –  na rozdiel od uzavretej, bunkrovej, paranoidnej mentality preživších z Corbynovej éry.

Myslíš si, že sa môže Strana zelených zmeniť? Prikloniť viac doľava?

Poznám veľa ľudí, ktorí do strany vstúpili práve z tohto dôvodu. Stojí to však za to? Keď sme my vstúpili medzi labouristov, aby sme ich transformovali, alebo keď ľudia vstúpili medzi demokratických socialistov, aby zmenili Demokratickú stranu, bola za tým aspoň predstava, že sa dostaneme k moci a budeme môcť riadiť krajinu. Čo z toho, že transformujú stranu, ktorá však bude mať maximálne tridsať poslancov v parlamente a bude ovládať dve – tri londýnske štvrte, napríklad Bristol a Brighton? Jasné, je to lepšie než nič, ale v stávke je príliš veľa. Ak máte systém dvoch veľkých strán a jednu ovládnete, môžete urobiť veľa zmien. V opačnom prípade získate maximálne desať percent a pôjdete do veľmi komplikovaných koalícií, ako to vidno napríklad na ľavicovej politickej strane Razem v Poľsku.

Vráťme sa ešte do strednej Európy. Prednedávnom ti vyšla kniha The Alienation Effect, v ktorej opisuješ, ako intelektuáli zo strednej Európy formovali tvár modernej Británie. Čo ťa na strednej Európe tak fascinuje, že sa k nej vo svojej tvorbe opakovane vraciaš?

Veľmi ma zaujíma otázka moci. Medzi britskou ľavicou po roku 1979, a v Európe po roku 1989, panoval názor vyjadrený aj v známej knihe Johna Hollowaya Change the World Without Taking Power (Zmeniť svet bez prevzatia moci), že ľavica sa k moci už nedostane. Taká bola ľavicová ideológia, keď som bol dvadsiatnik: k moci sa už ani zďaleka nedostaneme, tak si aspoň spravíme dobrú party. Obsadíme squatty, vybudujeme dočasné autonómne zóny a podobne. Raz za čas, keď bude nejaký samit G7, budeme protestovať, rozbijeme pár okien. To bola v tom čase ľavicová politika. Politické pozadie, z ktorého som vyrástol, je trockizmus – starí rodičia z matkinej strany boli v komunistickej strane, rodičia však boli v trockistickej frakcii labouristickej strany. A trockizmus má tiež túto predstavu, že jedného dňa nastane magický okamih – svetová revolúcia, ale dovtedy zachráňme napríklad nejaké mládežnícke centrum. Čiže výsledkom týchto dvoch vplyvov, na ktorých som vyrastal, bola internalizovaná porážka. Nikdy, nikdy, nikdy nebudeš pri moci. Navyše všetka tradícia ľavicového vládnutia bola vnímaná ako niečo štátne, autoritárske, byrokratické, technokratické. Sociálne bývanie, univerzálna zdravotná starostlivosť, sociálny štát – to všetko vtedajšia britská ľavica kritizovala.

Ja však pochádzam zo Southamptonu, mesta, ktoré bolo cez vojnu zbombardované, takže je tam mnoho povojnových, modernistických budov, veľa sociálnych bytov, veľa betónu. Mal som prospech z mnohých vymožeností, ktoré sa ešte zachovali z povojnového sociálneho štátu – chodil som do mestskej knižnice, do mestskej galérie, ktorá mala výbornú zbierku vytvorenú najmä v 50., 60. a 70. rokoch. Žili sme vo veľmi dobrom sociálnom bývaní z 60. rokov. Čas som trávil v parkoch, ktoré vznikli v tomto období. Fascinovalo ma, že sociálni, stredoľaví demokrati vybudovali niečo, čo tak dlho vydržalo. Ak by to nespravili, boli by sme v ešte väčšej riti, ako sme teraz.

Analogicky ma zaujímal štátny socializmus v strednej a vo východnej Európe. A to je ešte problematickejšie, všakže. Anglické sociálne demokratické vlády podporovali koloniálne vojny, vojnu vo Vietname, boli sme súčasťou viacerých hrozných vecí, najmä v zahraničí – avšak predsa len sme nemali gulagy.

Zaujímalo ťa teda fungovanie štátneho socializmu.

Zaujímalo ma, ako sa o týchto režimoch premýšľalo, preto som tiež začal viac cestovať po východnej Európe. Chcel som vedieť, ako inak sa dala viesť spoločnosť. Z mojich ciest vzniklo niekoľko kníh, jednou z nich je Landscapes of Communism, v ktorej som venoval dosť priestoru aj Bratislave. Skúmal som, čo mali režimy v západnej a východnej Európe spoločné, a čo bolo rozdielne. A zistil som, že mali veľa spoločného, napríklad masové bývanie.

Zaujímal ma reálny socializmus. Je to podobné, ako keby ste mali brata, ktorý je vrahom, no stále je to váš brat, stále sa v ňom do istej miery vidíte. Britská ľavica však tvrdila, že tieto režimy s nimi nemajú absolútne nič spoločné, že to nebol skutočný socializmus, ale akýsi štátny kapitalizmus, oligarchokolektivizmus – nazvite si to, ako chcete, no my s tým nemáme nič spoločné. Ale keď som sa pozrel bližšie, videl som hlboké podobnosti.

Veľa vecí bolo prirodzene príšerných: potláčanie ľudských práv, vláda jednej strany, extrémna technokracia. Veď si len zoberme Petržalku, kde sa postavili tisíce úplne rovnakých bytov v rovnakých domoch. Bol som k týmto veciam samozrejme kritický, no jednoducho ma zaujímalo, čo to bolo. Veľmi sa mi páči tá časť knihy Lei Ypi Slobodná, v ktorej opisuje rozhovory s talianskymi ľavičiarmi. Tí jej hovoria, že to, čo ona prežila, nebol skutočný socializmus. Inak povedané, hovoria jej, že nič z toho, čo prežila, nie je dôležité. Ale ono to dôležité je. Otázky, ktorým čelili sociálni demokrati na Západe alebo socialisti v štátnom socializme na Východe, sú otázky, ktorým človek vždy čelí, keď sa dostane k moci. Nakoľko efektívne moc využijete?

Existuje slávny citát od Georga Orwella: „Keď vidíte, ako policajt niekoho bije, ste automaticky na strane bitého.“ A taká je inštinktívne aj moja politika. No fascinujú ma ľudia, ktorí sa dokázali chopiť moci a udržať si ju. Takže v tom pramení môj záujem o strednú a východnú Európu a jej dejiny.

V poslednej knihe ukazuješ, ako intelektuáli z východnej a strednej Európy ovplyvnili vývoj Británie. Prekvapilo ťa niečo?

Nápad na knihu som dostal pri písaní predslovu k mojej predchádzajúcej knihe, čo bola jediná kniha, ktorú som napísal na objednávku, pre peniaze – Modern buildings in Britain (Moderné budovy Británie). Najviac som si pri tej knižke užil práve písanie predslovu, v ktorom som vysvetľoval, ako sa do Británie dostala moderná architektúra. U nás totiž existuje zaužívaný príbeh: nemali sme modernú architektúru dovtedy, kým neprišli Berthold Lubetkin, Erich Mendelsohn a Walter Gropius – potom sme odrazu modernú architektúru mali. Niekoľko historikov sa to v poslednom čase snaží vyvrátiť. Tvrdia, že sme mali modernú architektúru aj predtým. Ich knihy som si prečítal a zistil som, že je to hlúposť – my sme pred príchodom týchto ľudí skutočne žiadnu modernú architektúru nemali.

Bol som prekvapený, že som nebol prekvapený. My sme boli skutočne kultúrny zapadákov. Vždy si spomeniem na neslávny výrok Nevilla Chamberlaina, že predsa nepôjdeme do vojny „kvôli konfliktu vo vzdialených krajinách, o ktorých nič nevieme“. Panebože, veď hovoril o Československu! A navyše to ani nebolo tak ďaleko, i pri vtedajšej leteckej doprave ste boli za jedno popoludnie v Londýne. A nakoniec, väčšina bômb, ktoré dopadli na Londýn, bola vyrobená v Sudetoch, kde bol vysoko rozvinutý zbrojársky priemysel.

Je v tom cítiť britská imperiálna topografia. Pripomína mi to kresbu Saula Steinberga z New Yorkera – mentálnu mapu Newyorčanov: Tokio a Londýn sú blízko, ale New Jersey je ďaleko. Taká bola aj mentálna mapa Britov v 30. rokoch minulého storočia: Austrália je blízko, Kanada je blízko, ale Československo, Nemecko či Holandsko sú neskutočne ďaleko. Francúzsko je tiež blízko, najmä preto, že britská inteligencia bola veľmi frankofónna. Avšak to, čo sa deje v strednej Európe, ju vôbec nezaujíma. To sa mi pri výskume len potvrdilo. Keby neboli ľudia zo strednej a východnej Európy zahnaní fašizmom na Západ, Británia by zostala kultúrne izolovaná.

Čiže ťa prekvapilo najmä to, že ťa na tomto príbehu nič neprekvapilo.

Áno, ale človek pri výskume narazí aj na drobnosti, ktoré ho potešia. Jedna vec, o ktorej som predtým vedel, no neuvedomoval som si naplno jej dôležitosť, je dielo nemeckej architektky Ruth Glass. Dnes patrí spolu s Michelom Foucaultom medzi najcitovanejších ľudí v akademickom svete, lebo prišla s termínom gentrifikácia, no jej diela súčasníci vôbec nečítajú. Na rozdiel od iných urbanistických textov zo 60. rokov, ktoré veľmi zostarli, jej práca je stále fascinujúca.

Ruth Glass opisuje Londýn, ktorý sa ešte len zrodí, vysvetľuje, ako bude fungovať gentrifikácia. Jej dielo je stále veľmi relevantné. Venuje sa napríklad aj téme rasy, ktorú ostatní urbanisti a urbanistky vôbec neriešia. Keďže bola sama emigrantka, hoci biela, veľmi ju zaujímal osud migrantov z Karibiku a Indie. O ich živote v Anglicku robila výskumy, z čoho vznikla kniha London’s Newcomers: The West Indian migrants. Je v nej cítiť hlboko zakorenený antiimperializmus, antirasizmus a obhajoba sociálneho štátu. Jedna z vecí, ktorú som chcel svojou knihou dosiahnuť, je vrátiť ju do povedomia a dosiahnuť, aby jej knihy znovu vyšli. To sa zatiaľ nepodarilo.

Rozhovor viedol Tomáš Hučko.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.