2019 04 Audre LordeFilmový KapitálOstrým nožom je letargickým povzdychom

Roberta Tóthová11. apríla 2019853

Dráma Ostrým nožom debutujúceho režiséra Teodora Kuhna bola vo filmárskej bratislavskej kaviarni očakávanou udalosťou. Určite aj preto, že autor už počas úspešného štúdia na VŠMU zaujal krátkymi filmami ako Momo či Prepáčte mi, a to nielen pedagógov a spolužiakov, ale aj zahraničné festivaly.

Na moje sklamanie mu v mnohých aspektoch chýba nekompromisnosť, autorská radikalita, detailnejší a kritickejší ponor do centra problematiky či viacvrstevnatejšie a presvedčivejšie odkrytie zvolenej spoločensko-politickej témy. Čo však sklamalo najviac, je tézovitosť, naivita a lacná emocionalita, prostredníctvom ktorých sa dráma usiluje zasvätiť publikum do fungovania štátneho aparátu a prinútiť ho dojímať sa nad tým, aká je zvrchovanosť moci nehumánna voči občanovi bez práva na spravodlivosť.

Potreba vidieť za roh

Ostrým nožom je dráma inšpirovaná vraždou študenta Daniela Tupého a apeluje na starú známu tému: nemožnosť domôcť sa spravodlivosti. Kladie si za cieľ odkryť trhliny byrokratického súdneho systému, zvrchovanosť moci a v druhom pláne sleduje dôsledky medializovanej kauzy na rodinu. Hlavný hrdina príbehu je otec (Roman Luknár), ktorý sa márne domáha poctivého policajného vyšetrovania, transparentného súdneho procesu a zaslúženého trestu pre vraha svojho syna. Centrom pozornosti je rodina, ktorú nezmyselná tragédia a bezmocnosť zomieľajú najväčšmi. Rodina je základ štátu, a ten o ňu v Kuhnovom príbehu paradoxne nejaví najmenší záujem.

Aj napriek výhradám je nutné povedať, že Ostrým nožom je solídna, funkčne vystavaná dráma s presahom do aktuálneho spoločenského diania. Hodnotiť ju však nemožno ako zvládnutý, lež ideovo sympatický film, avšak s medzerami v rešeršovaní zvolenej problematiky. Teodor Kuhn a spoluautor scenára Jakub Medvecký si naložili na plecia viac, ako uniesli. Publikum obľubujúce priamočiary diskurz môže byť uspokojené, autori s ním zaobchádzajú transparentne, nezahmlievajú ho metaforami ani symbolikou. Ale ak od debutujúcich mladých tvorcov očakávame hurikán v tuzemskej kinematografii, silnú výpoveď, nebojácnosť, progresívnejší prístup k práci s jazykom filmového média a polemiku so zaužívanými naratologickými schémami, budeme sklamaní. Ostrým nožom nadväzuje na tradičné schémy, chýba mu osobitý štýl, ktorým by sa vyhranil voči predchádzajúcej režisérskej generácii (Martin Šulík, Marko Škop, Juraj Lehotský atď.). Núka sa usúvzťažniť ho s politickou drámou Mariany Čengel Solčanskej Únos, inšpirovanou zavlečením syna bývalého slovenského prezidenta do zahraničia a atmosférou temných deväťdesiatych rokov. A hoci má Ostrým nožom väčšiu estetickú gráciu a funkčnejší scenár, Solčanskej príkro melodramatický nôž je pri kritizovaní systému ostrejší a v zobrazení anomálií tuzemskej demokracie zarezáva hlbšie a je emocionálne sýtejší.

Konštatovanie stavu vecí

Akokoľvek dôsledne sa snažím rozpoznať vo filme jeho autora, jedného z najvýraznejších svojej generácie, prepadám sa ku konštatovaniu, že jediným autorským gestom je práve to, že film vznikol s motiváciou prehovoriť k čo najširšiemu slovenskému publiku čo najzrozumiteľnejším jazykom. Z významového a estetického hľadiska je Ostrým nožom skôr celovečerným agitačným krikom, skrz ktorý sa autori vyhraňujú voči súčasnej i minulej vláde, než silnou a presnou výpoveďou o tom, kde a ako žijeme. Problematiku načrtáva trefne ako novinové titulky: keď sa však začítame za perex, nachádzame tézy, holé konštatovania, mdlé postavy a nepresvedčivé argumenty.

V druhom pláne príbeh apelatívne nadväzuje aj na súčasné spoločensko-politické kauzy. Vražda čerstvého maturanta nemá rasový motív, študent je náhodnou obeťou neonacistov a v priebehu policajného vyšetrovania dochádza k zvratu, ktorým príbeh odkazuje na prítomnosť mafie, čo mení pravidlá súdneho procesu. Na „radových občanov“, ktorí prídu o dieťa, sa neprihliada, ide o vyššiu hru. Skvelý a trefný motív, no šance na jeho dôsledné rozvitie ostali nevyužité.

Teodor Kuhn je angažovaný filmár, na súčasnú situáciu na Slovensku má názor. Jedným z jeho prvých, iniciačných politických filmov bola krátka krimi dráma Vox Populi, napísaná v roku 2014 takisto v spolupráci so scenáristom Ostrého noža Jakubom Medveckým. Zatiaľ čo v nej hrdina na konci príbehu vezme spravodlivosť do vlastných rúk a spácha atentát na politického lídra, hlavná postava otca vo filme Ostrým nožom nekoná radikálne, aj keď bezvýchodisková situácia k tomu nabáda. Zápasí totiž s mlčaním štátnych orgánov, vyšetrovateľov aj právnikov, no prirovnanie ku Kafkovmu Procesu, s ktorým som sa v debatách o filme stretla, je viac ako odvážnou nadinterpretáciou. Absurdnosť systému, zvrchovanosť moci či zákony a pravidlá upravované na mieru sú tu interpretované zjednodušene, počnúc scénami zo súdneho procesu cez argumenty „protivníkov“, na ktorých zúfalý hrdina naráža, až po rodinnú krízu, ktorú strata syna a otcova iniciatíva konať na vlastnú päsť vyprovokujú. Takto vykreslená rodina tu pôsobí len ako strnulý plagát, veľmi banálne a bez chuti ako vyžutá žuvačka.

Ako debut je Ostrým nožom solídny film, autori sa na ňom poctivo nadreli, čo je v konečnom dôsledku citeľné, no na takúto komplikovanú problematiku nie sú zrelí. Aj keď im nemožno uprieť, že strávili mnoho času zbieraním materiálu a konzultáciami s odborníkmi či lektormi, potkýnajú sa na generických, polopatisticky vysvetlených situáciách, ktoré sú miestami absurdne nepresvedčivé. Pocit bezmocnosti, nespravodlivosti a neschopnosti obhájiť pravdu a právo zostávajú vytýčenou tézou a postavy jej figuratívne podliehajú. Zo scén je cítiť snahu dosiahnuť čo najpravdepodobnejší obraz, no nedokážu vyvolať autentický pocit zažitého, komunikovaný skrz presné detaily, aké tu nenájdeme.

Nie všetko je potrebné vyrieknuť

Ostrým nožom podceňuje schopnosť svojho publika čítať medzi riadkami, a keď mu už metaforu ponúkne, ide o gýčovú valiacu sa vodu v bratislavskej rieke. Úspešnejšou analógiou dosiahnutia pocitu bezmocnosti je dráma Thomasa Vinterberga Hon. A pri snahe pomenovať rakovinu systému bez toho, aby sme ju priamo verbalizovali či ukazovali, sa už dávno môžeme inšpirovať u filmárov rumunskej novej vlny.

Bytostná potreba autora kritizovať disfunkčnú demokraciu a pretaviť kritický názor do kvalitnej politickej drámy vo filme Ostrým nožom nerezonuje tak, ako by v angažovanom filme, hoci aj s dramaturgickými chybami či plochými postavami, mala. Teodorovi Kuhnovi nechýba odhodlanie, talent ani dôvtip, na niektoré témy však bude musieť – aj napriek ujasnenému svetonázoru – ako tvorca ešte dozrieť. Každopádne, Ostrým nožom hovorí o súčasnosti, ktorá bude zrejme aj naďalej realitou tejto krajiny, na čo je dôležité poukazovať.

Autorka je filmová kritička

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia