Reakcie na najnovší film mexického režiséra Alfonsa Cuaróna sa líšia v každej krajine, no v žiadnej sa tak vehementne nediskutovalo o tom, či je protagonistka pekná, ako práve doma. V žiadnej inej krajine sa ľudia neposmievali hlavnej postave a nepohŕdali ňou len preto, lebo patrí k domorodému obyvateľstvu. Film Roma sa dotkol dna mexického problému: nerovnosti a jej normalizácie.
Cuarón filmom uvedeným minulý rok s bravúrnou presnosťou opísal Mexiko, ktoré odmieta domorodé obyvateľstvo. Film Roma, pomenovaný podľa štvrte hlavného mesta, je obrazom starej skutočnosti zo sedemdesiatych rokov, ktorá je aktuálna aj dnes. Takzvané dobré rodiny v Mexico City stále majú „svoju dievčinu“, ktorá väčšinou pochádza zo štátov Chiapas, Oaxaca alebo Guerrero (najchudobnejšie štáty Mexika), a v tom lepšom prípade s ňou zaobchádzajú podobne, ako ukazuje film.
Mexiko je krajina rozdelená na spoločenské triedy, to je evidentné už pri prechádzke po ulici. Ak by sa film volal Polanco (názov jednej z najbohatších štvrtí v Mexico City), videli by sme, ako sa dámy iného fenotypu ako Cleo, na opätkoch a s kabelkami Louis Vuitton, prechádzajú po Lincolnovom parku so svojimi deťmi a pestúnkami oblečenými v pastelovo ružových alebo modrých uniformách, výlučne domorodého pôvodu.
Táto vyššia stredná trieda rada odkazuje na svoje európske dedičstvo, ale z iného storočia, nie toho nášho. Neodkazuje na hodnoty ako rovnosť, ani na úsilie vytvoriť spoločnosť spravodlivú pre obe pohlavia. Byť Európanmi a Európankami tu jednoducho predstavuje prestíž.
Potomkovia Európanov verzus takzvaní Indiáni
Dnes je Mexiko plné ľudí, ktorí doteraz necítili potrebu vyjadriť svoj názor na hercov, ceny, ktoré sa im udeľujú, alebo film vo všeobecnosti, a náhle sa z nich stali experti schopní posúdiť kvalitu hereckého výkonu či filmu ako takého. Z Oscarov sa nevysmievali, keď boli udelené filmom často pochybnej kvality, ale rozhodli sa im „zobrať“ hodnotu, keď je na ocenenie nominovaná domorodá obyvateľka ich vlastnej krajiny.
Zviditeľnená nerovnosť stojí za hranicami toho, či sa nám film Roma páči alebo nie. V tomto mikrosvete, kde myšlienka o dobyvateľovi ovláda podvedomie aj päťsto rokov po príchode Hernána Cortésa, je stále po všetkých stránkach lepšie byť bližšie Európanovi než takzvanému Indiánovi. V tejto schéme nazerania na svet nemôže byť domorodý človek nikdy vnímaný ako pekný, a z toho pramenia komentáre o vzhľade hlavnej hrdinky. Cleo je klasifikovaná a zvecnená ako niečo, čomu sa toto prídavné meno nepripisuje. Je to bytosť, ktorá slúži. A slovo Indián je v Mexiku nadávkou.
Z toho istého dôvodu nemôže byť vzťah medzi ženskými hrdinkami vo filme vnímaný ako solidarita medzi ženami. Hoci sa mnohé komentáre pokúšali vzťah Sofie a Cleo interpretovať práve takto, trocha príležitostnej ľudskosti matky voči svojej slúžke nemôže prevážiť celoživotné poníženie a zdedenú historickú nerovnosť. Sofia dnes môže byť milá, zajtra nenávistná a pozajtra zase milá, pretože si môže dovoliť rozhodnúť sa alebo nechať voľný priechod svojim momentálnym náladám. Cleo naproti tomu nemôže povedať nie, byť milá je jej jediná možnosť.
Tento závažný a znepokojujúci triedny problém sa manifestuje aj ako rasizmus skrytý za ľútosť a sympatiu, ktoré ľudia s vyšším postavením cítia k takzvanému domorodému obyvateľstvu, no proti status quo sa nepostavia, naopak, svojím životným štýlom ho udržiavajú. Práve takáto falošná príležitostná ľudskosť sa ukázala v zrkadle, ktoré Mexiku nastavil Cuarón filmom Roma. Pretože ak sa deje nespravodlivosť, na jej nápravu nestačí vľúdny úsmev či malé gestá solidarity. Za nimi stojí len doliezavá vina, ktorú cíti ego, a hneď ako si splní dobročinnú povinnosť, vráti sa do svojej roly človeka, ktorý má nad druhým moc, ktorá mu vyhovuje.
Sedemdesiate roky prežívajú dodnes
Mnohým Mexičanom sa film javí ako triviálny, možno práve preto, že sú zvyknutí na toto spoločenské usporiadanie. Pri pohľade zvonku viac udivuje poľutovaniahodný status pomocníčky v domácnosti, ktorej existencia je podriadená poslaniu hýčkať vyššiu triedu.
Najvyšší súd Mexika až v roku 2018 priznal práva domácim pracovníčkam a pracovníkom a dosiaľ platnú normu, podľa ktorej je ich registrácia v sociálnej poisťovni dobrovoľná, vyhlásil za neústavnú.
Roma je realistickým obrazom Mexika a ukazuje tiež iný znepokojujúci fakt – že Mexiko sedemdesiatych rokov sa až priveľmi podobá na Mexiko roku 2018. Je zaujímavé pozorovať búrlivé reakcie na túto každodennú diskrimináciu a aj to, ako sa mnohí snažia zredukovať film na sentimentalitu bez príbehu. A pritom práve príbeh je v tomto filme silný – príbeh Mexika a nerovnosti, ktorá naďalej pretrváva.
Lucia Duero
Autorka sa venuje písaniu a prekladu literatúry, žije v Mexico City
