Lesk a brada filmu Štúr

Štúr režisérky Mariany Čengel Solčanskej pribudol do série biografických filmov, s ktorými sa v slovenskej kinematografii roztrhlo vrece. Duchoň stavil na videoklipovú prázdnotu, Nepela sa neodvážil na príliš tenký ľad, a Miki a Černák boli testom emočného kvocientu národa. Na otázku „Ženské osudy gde?“, odpovedá Čengel Solčanská filmom nazvaným po mužovi, ktorý sa pre mnohých stal viac súborom znakov než reálnou historickou osobnosťou. Štúrova filmová sekundantka Adela Ostrolúcka sa síce nedostala na plagát, zato si aspoň zasmilnila – rozumej: bola sexuálne zneužitá.

Vyštúrať Štúra

Ľudovít Štúr bol vo svojej dobe dôležitou osobnosťou diania v Uhorsku, no tento text sa nebude venovať pohľadu na rozsah jeho prínosu a viac či menej pramenne doložiteľným osobným charakteristikám. Pre film Štúr je koniec koncov dôležité to, ako k látke pristúpila autorka scenára i knižnej predlohy Milenec Adely Ostrolúckej a režisérka v jednom. Čengel Solčanská v rozhovoroch i sprievodných textoch k filmu opakovane vyjadruje obdiv k Štúrovi, vďaka ktorému môže používať slovenčinu, písať v nej a dokonca i snívať (sic!). Výsledné filmové dielo sa teda stalo naplnením jej osobnej viery, pohľadov, názorov… A snov.

To, samozrejme, nie je chybou – autorský rukopis je predsa hybnou silou umeleckého vyjadrenia. Autorka spomína obľubu v rešeršovaní historických látok, s ktorými pracuje. Tento entuziazmus je v jej prípade uveriteľný a nedá sa jej uprieť. Historik József Demmel v knihe Ľudovít Štúr (Kalligram, 2017) operuje s pojmom francúzskeho sociológa Pierra Bourdieua „ilúzia biografie“. Podľa Demmela „samotný žáner biografie dokonca a priori vyžaduje použitie nejakej metodiky“. Aká je teda metodika Čengel Solčanskej v zobrazení Štúra?

Vo filme sú určujúcimi vlastnosťami Štúra tajomnosť, zádumčivosť, obratné rétorstvo či „ježišovstvo“. Posledné zmienené sa naplno prejaví v scéne Ľudovítovej smrti, keď leží prikrytý iba bedrovým rúškom a publikum čaká, či mu niekto na poslednú chvíľu rozpaží ruky a nasadí tŕňovú korunu na hlavu. Všetky ostatné Štúrove črty trpia na scenáristickú nepresnosť, vyprázdnenosť a dramaturgickú nedôslednosť jednotlivých situácií. Lukáš Pelč sa drží pri zemi, hrá civilne a, našťastie, nie ako z veľkej knihy (otázka je, či by na to vôbec mal). Avšak pri chaotickom scenári, nepochopiteľných dialógoch a nejasnom charakterizovaní postavy sa musí herec zákonite zmietať v neistote.

Filmársky nedostávame nič konzistentné či objavné, no už si asi pomaly zvykáme, že (nielen slovenské) filmy nám „zlopatievajú“. Keď postava zomrie, dostaneme záber na sviece, ktoré zhasnú; keď vezú postreleného Štúra, dievčatko na voze si spieva clivú pesničku. Adela, ktorá v skutočnosti zomrela na týfus, vo filme doplatí na (asi) tuberkulózu. Zakrvavený kapesníček je viac sexi než posteľ plná fekálií. Ale hoplá! To sa asi týka len zomierania ženskej postavy, lebo pri zaživa hnijúcom Štúrovi dostaneme dostatok explicitných detailov.

Keď akási postava povie sexistický vtip, obecenstvo v sále sa zasmeje. Dá sa to čakať, signály sú protirečivé: raz ženy emancipujeme a vojny sú zlé, lebo ich vedú muži, aby sme potom sledovali Adelu, ktorá, nevedno prečo, blaznie za chladným Štúrom prejavujúcim emócie len pri gramatike či národnostnej otázke. Pýcha a predsudok na slovenský spôsob.

Najsilnejšou stránkou režijného rukopisu Čengel Solčanskej je výtvarná koncepcia filmu. Pri tomto konkrétnom pojme bola práve ona uvedená aj v záverečných titulkoch a vizuálna atmosféra filmu sa dá vyzdvihnúť ako jedna z jeho predností. Temné, len sviečkami osvetlené miestnosti dýchajú prachom, chladom a tuberou, Štúrove prechádzky po krajine korešpondujú s jeho zádumčivou povahou. Krásna je tá slovenská príroda, radosť v nej zomrieť alebo sexovať o vratký konár stromu, ako v prípade slúžky a pacholka. Vizuál človeka miestami zavedie na okraj žánru, a keď sa mu už-už zdá, že by mohol pozerať temnú drámu s kvalitnými kostýmami a výpravou, strhne ho naspäť lacná a nasilu postavená romanca či historická biografia, ktorá potrebuje správne pomenovať každého jedného dejateľa a citovať básne a prejavy.

Trochu inak s Adelou

Príbeh síce pracuje s dvoma protagonistami, respektíve s protagonistom a protagonistkou, no vlastne nemá žiadneho hlavného hrdinu/hrdinku. Je to aspekt, ktorý si publikum nemusí uvedomiť, ale aj v tom tkvie problém celého filmu – v jeho neukotvenosti a rozbiehavosti. Na jednom seminári na Vysokej škole múzických umení, kam – v  inom čase než autorka tejto recenzie – chodila aj samotná režisérka, raz zaznelo: „Ak si autor adaptuje svoj pôvodný text, nikdy to nedopadne dobre.“

Ivana Kološová v úlohe Adely, podobne ako Pelč, nemôže podať presvedčivý herecký výkon, keď jej postava raz nevie, kde je sever, aby krátko nato snovala plány, ako dostať Štúra do uhorského snemu a zostať s ním počas odlúčenia v kontakte. Nemáme šancu odhaliť Adelinu motiváciu: východisko „Štúr je sexy a ona už ako 23-ročná patrí do starého železa“ by bolo málo aj na humorný skeč. Centrálny konflikt ani tak neabsentuje, skôr je nečitateľný a plný protichodností. Ku koncu sa navyše obmedzí vzťah Ľudovíta a Adely len na korešpondenciu. Čerešničkou na šľahačke je už iba scéna nekonsenzuálneho sexu v kostole.

Pri istej dávke predstavivosti sa zdá, že to môže človeku v hlave znieť dobre: erotická scéna vyfabulovaného vzťahu bude iba snom! Ruky umyté, je to predsa legenda, ktorá sa počas filmu pripomenie niekoľkokrát. Nemáme podložené, že Štúr a Ostrolúcka medzi sebou niečo mali, a preto vo filme zobrazíme, že sa prekrásne pomilovali len v Adelinej mysli, čo podčiarknu aj snový filter a svetlo. Chuderka, zomrela mladá, tak jej doprajeme ešte trochu tej predsmrtnej „radosti“, ktorú – ako inak – dokáže priniesť iba mužský pohlavný úd.

Pacholok Vinco v Štúrovej košeli teda po tme zneužije oklamanú Adelu, ktorá predpokladá, že muž v kostole je Štúr. Vôbec nezáleží na tom, či si to žena užije: je to skrátka nekonsenzuálny pohlavný styk. Tento plán v „dobrej vôli“ zosnuje slúžka Katika. Tá celý čas čaká za dverami a po sexuálnom výkone diškuruje so svojim milým Vincom, akoby mali obaja doktorát z filozofie. V knihe Milenec Adely Ostrolúckej sa po akte slúžka spýta Adely: „Aký bol?“ A tá odpovedá: „Zmenený.“ Po chvíli ešte dodá: „Všetci sme zmenení.“ Ako raz povedal Jožko Golonka: „Takú drámu by nenapísal ani Hamlet.“

O národných povestiach a piesňach plemien slovanských

Ťažko sa v tejto krajine siaha na zľudovené modly a ešte ťažšie sa na to zháňajú peniaze. V tieto dni chodí na Štúra do kín platiace publikum rôzneho druhu a na mieste je otázka, čo si z neho odnesie. Film – na základe už spomínanej záľuby Čengel Solčanskej v slovenčine – hovorí o dôležitosti jazyka, o jeho význame pre kultúru i vlastenectvo. Sama postava Štúra to vo filme opakuje niekoľkokrát a skutočne sa rozčertí až pri dohadovaní ypsilonov a koncoviek pri časovaní slovies.

Ak dáme bokom nefunkčnú romancu a opomenieme aj neisté zobrazenie toho, že ženy to kedysi mali ťažšie, zostane témou najmä potreba vážiť si slobodu a vzdelanie. Tiež idea, že americký sen môže fungovať aj v krajine halušiek a najmenších veľhôr na svete. Tento názor Čengel Solčanská síce neservíruje s ujasnenou metodikou, ani vždy zrozumiteľne či filmársky hodnotne, ale aspoň ho má – napríklad na rozdiel od už spomínaného Duchoňa Petra Bebjaka. Ak je to dôvod, prečo film vznikol teraz, dá sa polemizovať o jeho prínose pre publikum. Výsledný obraz Štúra nie je rehabilitáciou, demýtizáciou ani kritikou. Je možné, že ľudia v kinosálach sa len utvrdia vo vlastných názoroch na túto osobnosť, verklíkovaných v národných mýtoch a legendách. Otázkou zostáva, kto si tým strieľa do nohy.

Autorka je spisovateľka

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.