Dalo by sa povedať, že francúzska grande opéra bola v devätnástom storočí tým, čo by sme dnes nazvali „blockbuster“. V typickej grande opéra sa na pozadí historického konfliktu odohráva tisíckrát prežutý tragický ľúbostný príbeh, utopený v rozsiahlych dekoratívnych baletoch a pompéznych scénach, ktoré zďaleka nie vždy plnia zmysluplný dramatický účel.
Pre Verdiho, ktorý našiel svoj hlas v trojici kompaktných opier La traviata, Rigoletto a Trubadúr, je tento žáner akýsi neprirodzený. Už len samotné množstvo verzií Dona Carla (Verdiho druhého pokusu o grande opéra po Sicílskych nešporoch z roku 1854) ukazuje, že tento vzťah bol skutočne problematický. Podľa verzie môže Don Carlo trvať od troch do päť hodín (SND hrá štvordejstvovú verziu z roku 1884).
Kompozičný problém spočíval, hrubo povedané, v zladení talianskej intimity s francúzskou veľkoleposťou. Rovnaký je aj následný interpretačný problém. Každé predvedenie je boj, v ktorom dirigenti a režiséri strania jednému z prvkov. A každá voľba strany je svojím spôsobom krok do prázdna s vierou, že tam predsa len nájdeme pevnú pôdu.
Zdá sa, že slovinský režisér Diego de Brea sa chcel takémuto boju vyhnúť. Štruktúrne si volí veľkoleposť, ale osudovosť voľby chce utlmiť kritickým odstupom. Scéna je extrémne minimalistická, ilustrácie na projekčnom plátne sú skromné a nevnucujú sa. Speváci a speváčky sú však vedené staticky, väčšinu času pôsobia ako sochy v živých obrazoch, čo odkazuje možno ešte viac na barokové tragédies en musique než na romantické grande opéras. Hosťujúci dirigent Juraj Valčuha, ktorý sa tu zastavil na ceste z Neapola do Houstonu, tomuto prístupu odpovedá objektívnym, transparentným vedením orchestra.
Don Carlo ponúka priestor pre emočne vybičované duetá a tercetá. Ak postavy medzi sebou v podstate neinteragujú, ako je to v réžii de Breu, priestor ostáva nevyužitý. To samo osebe predstavuje legitímny prístup a pochopiteľný skepticizmus vo vzťahu k presvedčivosti Verdiho drámy; problém vzniká až vtedy, keď nie je jasné, v prospech čoho je tu dráma obetovaná. Pritom už naším rozhodnutím absolvovať onen nepraktický rituál spočívajúci v návšteve grande opéra akosi negujeme každodenný život, v ktorom je triezvy skepticizmus na mieste.
Don Carlo je opera plná tak zapamätateľných melódií, ako aj nuansovanej, hĺbavej hudby, podporenej invenčnou orchestráciou. V SND je kompetentne odohraná a odspievaná; vyniká najmä sopranistka Jolana Fogašová v roli Elisabetty. Je to tiež opera plná problémov, ktoré môžu byť produktívne a môžu byť námetmi na premýšľanie. Je teda trocha škoda, ak má divák pocit, že režisér len postáva na okraji javiska a gestom nám naznačuje, aby sme to všetko nebrali príliš vážne.
Giuseppe Verdi: Don Carlo (dirigent: Juraj Valčuha, réžia: Diego de Brea); obnovená premiéra v Opere SND: 7. mája 2022.
Michal Lipták
