O kríze starostlivosti a zdravotnom znevýhodnení v Maďarsku
Maďarská vláda na čele s Viktorom Orbánom za posledné roky prijala množstvo opatrení, ktoré ju bez hanby posúvajú stále ďalej od princípov demokratického zriadenia. Podstatou orbánovského „pracovného štátu“ je oddelenie normálneho a dobrého od patologického a zlého. V centre týchto stratégií je však kríza hlbšia a problematickejšia než sa dá vysvetliť jednoduchým „oni a my“. Je to totiž kríza spojená s otázkou „kto sa o nás postará“.
Verejné politiky pre slušných ľudí
Už v roku 2014 maďarský premiér Viktor Orbán prehlásil, že nebuduje liberálnu či sociálnu demokraciu ako ich poznáme. Nebude to sociálny štát (welfare state), ale pracovný štát (workfare state). Od tej chvíle sa pevným stavebným kameňom nového maďarského zriadenia stal tzv. sociálny šovinizmus. V praxi sa táto politika prejavuje krédom „Pomôž si, biely heterosexuálny pracujúci človeče – a potom ti štát pomôže“. Pre tých ostatných, ktorí nespĺňajú kritériá maďarskej šovinistickej meritokracie, vytvára vláda už nejakú dobu disciplinačné mechanizmy, ktoré sa tvária ako pomoc.
Niektoré stredoeurópske vlády volia cestu redukovania nezamestnanosti vytváraním nesplniteľných kritérií pre nezamestnaných, či ich byrokratickým zaťažovaním alebo drastickým vyraďovaním z evidencie. Maďarsko sa rozhodlo na svojich nezamestnaných zatlačiť bez hanby – doba, po ktorú môže človek poberať dávku v nezamestnanosti, sa skrátila len na tri mesiace. Medzi slušných občanov definovaných vládou nespadajú okrem „dlhodobo“ nezamestnaných tiež ľudia participujúci na verejných prácach – aj oni boli nedávno vyradení z niektorých schém podpory bývania. Kriminalizácia bezdomovectva tak pomerne ľahko zapadá do konceptu pracovného štátu. Ten sa v Maďarsku zatiaľ buduje akoby sám od seba. V strednej Európe nami tiež pohol maďarský návrh „otrokárskeho zákona“ – teda snaha deregulovať nadčasy a zveriť osud pracujúcich do rúk zamestnávateľa. Je snáď na mieste tvrdiť, že takýto návrh nemá v neoliberálnych zriadeniach strednej Európy obdobu už od časov transformácie trhov v deväťdesiatych rokoch. Vitajte v novom svete (len pre) slušných občanov.
Kríza starostlivosti
Vieme o tom, že sa maďarskej vláde podarilo prakticky de-inštitucionalizovať jeden celý študijný odbor. Neraz sme v procese začuli argument, že nie rodové štúdiá, ale rodinné štúdiá treba učiť na maďarských univerzitách. Podarilo sa im tiež dostať zahraničnú univerzitu za svoje hranice, aj keď vo (východnej) Európe sa niečo podobné nestalo za posledné dve dekády prvýkrát. Tieto opatrenia nás dráždia práve kvôli otvorenej opozícii voči tzv. politikám identít či preto, že poukazujú na úpadok demokracie. Bojovanie proti liberálom, hlásanie konca liberálnej demokracie, či oberanie transrodových ľudí o ich – už tak limitované – práva, má však vynikajúci účinok. Už len preto, že v ňom zaniká politická súťaž či nejedna socioekonomická kríza. A takou je aj kríza starostlivosti.
Myšlienka, že bez sociálnej reprodukcie nedokáže kapitalizmus fungovať, je stará ako samotná kritika kapitalizmu. Feministická a marxistická kritika nahliadajú na materiálnu bázu spoločnosti ako na spojenie produkcie a sociálnej reprodukcie. Pod reprodukciou sa myslí reprodukcia populácie a všetko to, čo s ňou súvisí – ide teda o starostlivosť a výchovu detí, domácu prácu a starostlivosť o starších či chorých členov a členky rodiny. Táto idea, že kapitalizmus je jednoducho bez reprodukčnej práce, domácej práce alebo práce starostlivosti (nazvime ju ako chceme) nefunkčný, vychádza z pozorovaní života v domácnosti. Ak doma nebude upratané, vypraté, navarené a deti nebudú zaopatrené, pracovník ráno do práce jednoducho nevykročí. Reprodukčná práca je teda v podstate prácou, ktorá produkuje pracovníkov.
Slovami Nancy Fraser, kríza starostlivosti je opakujúcim sa súborom otázok, ktoré podliehajú tvorbe verejných politík – Kto? Ako? Kde? Komu? … má alebo môže poskytovať starostlivosť. Kríza starostlivosti sa však vo feministickom myslení skloňuje stále častejšie už od dôb ekonomickej krízy. Je to práve preto, že toto obdobie zdôraznilo neoliberálne nastavenie v mnohých krajinách, kde štátne služby starostlivosti (teda napr. škôlky, stacionáre pre seniorov, sociálna asistencia) existovali iba do tej miery, aby štát bol spokojný (a minimálny) a kapitalistický trh mohol tieto služby následne poskytovať a zarábať na nich. No a tí, ktorí si ich nemohli dovoliť, pristúpili k zaužívanému „veď nevesta sa stará a aj nákupy nám robí“. Myšlienku, že pandemická kríza ešte prehĺbila krízu starostlivosti a s nimi spojené rodové nerovnosti práve tým, že štátne služby starostlivosti prestali fungovať, snáď nemusím ani rozvíjať.
Napríklad predstava, že sexuálna výchova by mala byť poskytovaná v rodine, vyviera vo svojej podstate z otázok o kríze starostlivosti. Podobne sú na tom otázky a debaty o tom, koľko rokov by žena „mala byť“ na rodičovskej dovolenke (pozdravujem do Českej republiky). Pre mnohých neokonzervatívnych politikov a političky je odpoveď na krízu starostlivosti jednoduchá – zachraňovanie nenarodených detí a rodina. Rodina, to romantické miesto lásky a bezpečia. Až na to, že nie pre všetkých a pre všetky. Opäť raz slovami Nancy Fraser – rodina na to všetko jednoducho nemá.
Prognózy pre maďarský štát boli dlhodobo desivé – znepokojujúci pokles pôrodnosti a naň naviazaná otázka „Kto bude pracovať na dôchodky?“, no aj tzv. časová chudoba, ktorej sú podriadené ženy nestíhajúce dvojitú šichtu – v práci a potom v domácnosti, ak nie pri deťoch, tak na záhrade. V Maďarsku sa však naplno prejavila kríza v oblasti starostlivosti o rodičov a chorých príbuzných. Podľa existujúcich dát je pre ženy pri rozhodovaní o tom, či mať deti, kľúčové, či sa musia starať o svojich rodičov alebo rodičov partnera. Keď sa politologičky Anikó Gregor a Eszter Kováts v kvalitatívnom a kvantitatívnom prieskume v roku 2017 maďarských žien pýtali, kto by mal poskytovať pomoc pri starostlivosti o deti alebo starých rodičov, v minimálnom počte odpovedí ženy uviedli, že štát. Väčšina odpovedala, že „iná členka rodiny“. Ani polovica z nich by sa neobrátila na mužských príbuzných. Maďarská rodina je tak zaseknutá (opäť slovami Nancy Fraser) v tejto fundamentálnej iracionalite neoliberálneho štátu – potrebuje ženy na trhu práce, ale vlastne aj v domácnosti a aby rodili deti.
Maďarská odpoveď na krízu starostlivosti je v tomto ohľade špeciálna a obávam sa, že pre mnohých bude aj inšpiratívna. Anne Waldschmidt v roku 2012 nadväzuje na prácu Jürgena Linka, keď hovorí o dvoch konceptoch – normativite a normalite. Zatiaľ čo normativita predstavuje moc spoločenských a právnych noriem, normalita je pre ňu formou vzájomného porovnávania ľudí vo vzťahu k určitému meradlu. S ohľadom na tieto dva koncepty hovorí o štátnych stratégiách, ktoré spájajú normativitu s normalitou do tzv. stratégií protonormalistického charakteru. Ide o proces, v ktorom je cez štátom tvorené normy od seba prísne oddelené „normálne“ od „patologického“.
Maďarský autoritársky a neoliberálny rámec klasifikácie občanov a občianok sa vydal cestou protonormalizácie spoločnosti. Existujú spôsobilí, ktorí pracujú a mali by viac. Spôsobilí, ktorí nepracujú, len ich treba zdisciplinovať. A potom sú tu nespôsobilí, ktorí sa vymykajú predstave pracovného štátu, pretože sa do meritokratických tabuliek ani len nezmestia – podľa nastavenia maďarskej vlády nič nedávajú, len potrebujú starostlivosť. A o nich chcem teraz hovoriť.
Život mimo štátneho plánu
V apríli tohto roku experti a expertky OSN vydali správu zameranú na Maďarsko o neplnení Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Od vzniku dohovoru v roku 2006 je to vôbec prvý raz, čo OSN vydalo samostatnú správu o systematickom (!) a štátom podporovanom porušovaní práv ľudí so zdravotným znevýhodnením v jednej zo signatárskych krajín. Správa vznikala tri roky a poukazuje na nevídaný systém segregácie a porušovania práv, ktorý sa prehlbuje aj kvôli tomu, že sa v krajine mnohí aktéri na dôvažok tvária, že ide v skutočnosti o systém ochrany.
Za hlavný problém správa OSN považuje inštitúciu poručníctva, ktorá v mnohých krajinách strednej a východnej Európy existuje nezmenená už od čias bývalých režimov. Ide o formu pozbavenia svojprávnosti, ktorá pre osobu so znevýhodnením vytvára samostatný právny status tak, že limituje jej rozhodovaciu schopnosť. Zvyčajne sa týka ľudí s intelektuálnym alebo psychosociálnym znevýhodnením. Medzinárodné dohovory, ako produkty odborného konsenzu, sa zhodujú, že je nutné od systému poručníctva upúšťať a vytvárať nové systémy zdieľaného (resp. podporného) rozhodovania, ktoré ľuďom so znevýhodnením poskytnú viac autonómie. Inštitúcia poručníctva v mnohých krajinách (ako napr. v Maďarsku) však stále pracuje so systémom plného a čiastočného poručníctva. Zatiaľ čo pri čiastočnom poručníctve určí súd, ktoré rozhodovacie oblasti osobe so znevýhodnením ponechá, plné poručníctvo zbavuje osobu svojprávnosti takmer naplno. Ako sa ale píše aj v správe OSN – v maďarských podmienkach aj čiastočné poručníctvo predstavuje stratu základných práv – napríklad možnosti ženiť a vydávať sa, voliť či byť volený, požiadať samostatne o zdravotné úkony. Poručníci a poručníčky môžu prijímať rozhodnutia v rozpore so želaniami ľudí so znevýhodnením vo veľmi intímnych a osobných otázkach, môžu (a mohí/é to i robia) nútiť ženy so znevýhodnením ísť na interrupciu alebo brať antikoncepciu.
Od roku 1989 sa v Maďarsku zdvojnásobil počet ľudí v inštitúcii poručníctva – v roku 2012 ich bolo vyše 55-tisíc. Podľa správy OSN je zásadným problémom to, že až polovica zo všetkých ľudí v poručníctve býva v domovoch sociálnych služieb. Tieto počty sú také nezvyčajné, že sa experti a expertky nezdráhajú hovoriť o inštitucionalizovanom systéme segregácie, ktorého cieľom je ľudí so znevýhodnením jednoducho „odpratať“ do štátnych a neštátnych zariadení. Medzi ľuďmi pod poručníctvom v maďarských zariadeniach sociálnych služieb dnes pritom nájdeme ľudí s autizmom, poruchami učenia, problémami s duševným zdravím, ľudí so závislosťami (aj od alkoholu), seniorov a ľudí bez domova.
Zdá sa, že tento systém má veľmi málo spoločného s „nezávislým bývaním“, ktoré pre ľudí so znevýhodnením požaduje aj spomínaný dohovor OSN. V takýchto inštitúciách je podľa správ neziskových organizácií, ako je VALIDITY Foundation, dnes v Maďarsku až stotisíc ľudí – žijú v 70 psychiatrických zariadeniach a 150 zariadeniach pre ľudí s telesným znevýhodnením. Ich umiestňovanie a premiestňovanie je neraz spojené s porušovaním ich práv. Známy je prípad najväčšieho psychiatrického zariadenia v Európe – Szentgotthárd. Centrum s vyše 700 miestami predtým sídlilo v Budapešti a žili v ňom ľudia z hlavného mesta a okolia. Byrokracia však toto zariadenie zavrela a ľudí premiestnila do tristo kilometrov vzdialeného mesta Szentgotthárd. To sú štyri hodiny jazdy.
Aktivisti a aktivistky hovoria o uväzňovaní ľudí, ktorí s pričinením vládnych politík zostávajú neviditeľní. Už pred pandémiou COVID-19 tento systém fungoval na hrane ľudských práv a dôstojnosti. V tomto roku sa už objavili správy o prepuknutí ohnísk pandémie v sociálnych zariadeniach. Podrobnosti o nich však nie sú známe, a zrejme ani nebudú. Sociálne zariadenia totiž nie sú právne definované ako detenčné centrá, a preto v nich nie je možné ani spustiť nezávislé vyšetrovanie. To je známe už od roku 2017, keď vláda musela zavrieť rezidenčné centrum Topház pre 220 ľudí so zdravotným znevýhodnením. Inšpekcia v centre objavila praktiky ako zatváranie ľudí do kovových klietok, inú fyzickú alebo chemickú imobilizáciu, či podvýživu. V centre zomrelo 12 ľudí a nik sa nevie dostať k tým ostatným, aby mohli byť nezávisle prešetrené podmienky a kvalita ich života – sú predsa v systéme poručníctva a mená poručníkov/poručníčok nie sú verejne dostupné.
Čo s načatou krízou
Jeden z dôvodov, prečo experti a expertky OSN vydali správu o maďarskom prístupe k ľuďom so zdravotným znevýhodnením, je nový systém „komunitného poskytovania služieb“, na ktorý vláda v marci vyhradila desiatky miliónov eur aj z fondov EÚ. Dlhodobým plánom vlády je ľudí so zdravotným znevýhodnením a ľudí v poručníctve premiestniť do menších zariadení „komunitného bývania“ pre 6 – 12 ľudí. To je však problém, pretože aj takéto zriadenia sú stále v rozpore s Dohovorom OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Podľa medzinárodnej organizácie European Network on Independent Living ide v podstate o pokračovanie systému stigmatizácie a inštitucionalizácie starostlivosti o ľudí, pre ktorých nemá maďarská vláda žiaden plán. Podľa maďarských expertov a expertiek by peniaze mali smerovať na podporu štátnych služieb, ktoré majú u ľudí so zdravotným znevýhodnením podporovať samostatnosť a dbať o ich autonómiu.
Maďarská vláda to ale vidí inak. Plánuje vyhlásiť grantové výzvy a vybudovať desiatky, možno stovky takýchto menších zariadení po celej krajine ako alternatívu starého systému. Aktivisti a aktivistky majú o nich vážne pochybnosti – myslia si, že práva ľudí žijúcich v týchto zariadeniach budú porušované aj naďalej. Situáciu s poručníctvom a nedostatkom autonómie ľudí so znevýhodnením nové výzvy totiž neriešia.
Rezignácia voči neschopnosti maďarskej vlády zohľadňovať potreby zraniteľných ľudí, ale ani odvážny odklon od konceptu „politík založených na poznatkoch“, už nie sú vôbec udivujúce. Čo však desí, je nedostatok vnímavosti a odpovede zo strany európskych štruktúr. Podľa maďarských aktivistov a aktivistiek Európska komisia vie o tom, čo maďarská vláda zamýšľa a na čo už čiastočne míňa európske peniaze. Tieto informácie má zo strany aktivistických skupín aj od OSN, no napriek tomu nekoná a vo svojej podstate pomáha udržiavať a legitimizovať toto nastavenie. Akoby razila prístup „no veď aspoň nejaké zlepšenie to prinesie“.
A čo ak sa nevesta nepostará?
Akoby pre maďarský pracovný štát iná cesta ako cesta protonormalistických stratégií neexistovala. Veď ako inak by ľudia vedeli, čo je „normálne“ a ako sa majú správať, keby štát tých „nie normálnych“ netrestal alebo aspoň nedisciplinoval? Anne Waldschmidt vo svojej práci definuje protonormalistické stratégie, ktoré sú veľmi podobné tým maďarským. Kriminalizovanie bezdomovectva, trestanie nezamestnanosti, zadržiavanie ľudí žiadajúcich o azyl a zbavovanie práv ľudí so znevýhodnením – to všetko sú podľa nej formy nepružného normalizmu. Na iné už nie je čas, treba zachraňovať štát a národ.
Nachádzame sa v období, keď v celej strednej Európe pozorujeme zápas s krízou starostlivosti, a od tohto roku budeme mať šancu pozorovať, ako ju bude riešiť nová slovenská vláda. Má zmysel zamýšľať sa nad tým, ako neokonzervatívni politickí aktéri a aktérky, ale aj radikálna pravica plánujú riešiť tento stav (viď text Daniely Komanickej v tomto čísle) – príznačné bolo aj pozastavenie projektov pre lepšie a nezávislé bývanie ľudí so zdravotným znevýhodnením počas mandátu Mariána Kotlebu ako banskobystrického župana. Kríza starostlivosti sa už prejavuje aj na Slovensku, desiatky rokov sa postupne formuje vďaka exodu mladých ľudí do Bratislavy alebo aspoň krajských miest. Zároveň sme si na Slovensku ešte stále nenavykli na to, že „sociálne bývanie“ nie je stigmatizujúca nálepka. Deti z rodín, o ktorých sa už pred dvadsiatimi rokmi hovorilo ako o euro-rodinách (mama v Rakúsku, otec v Holandsku) sú dnes skoro tridsiatnici. To môže mať zásadné vplyvy na rodinu, od ktorej sa očakáva, že sa viacgeneračne postará sama o seba. Pritom ľudia so zdravotným znevýhodnením často z predstáv slušného pracujúceho štátu vypadávajú práve preto, že nemajú kapitalistický potenciál. Vidno to aj v prioritách prerozdeľovania financií – starostlivosť o deti je primárna a seniori sú zvyčajne až v závese.
Podpora vybraných rodín šekmi a zbierkami na Facebooku, no ani tzv. „family mainstreaming“ (zohľadňovanie toho, ako verejné politiky ovplyvňujú „rodinu“), slovenské rodiny nevzkriesi. Je to preto, že chyba v skutočnosti nie je v rodinách a nie každá rodina to zvládne. Viac než zohľadňovanie vplyvu zákonov či iných politických nástrojov regulácie života na „rodiny“ by sa nám zišiel filter starostlivosti. Mali by sme si klásť otázky – kto, od koho a hlavne ako (!), teda za akých podmienok má dostávať starostlivosť. Od koho sa očakáva, že bude starostlivosť poskytovať? A ako do týchto otázok vstupuje normativita – čo hovorí zákon a čo štát svojimi politikami formuje ako zdanlivo normálne a prirodzené. Maďarské ženy si myslia, že sa nemôžu spoľahnúť ani na štát, ani na mužov. Myslím si, že slovenské ženy majú podobné postoje a s novou vládou by sme zásadné zmeny k lepšiemu očakávať nemali. Otázka kto a ako sa postará o našich rodičov, ktorí žijú niekedy aj stovky kilometrov od nás, začína byť aktuálna aj v mojej generácii.
Ak má však byť cieľom štátom poskytovanej starostlivosti segregácia a uzavretie ľudí, ktorí nevyhovujú štátnej ideológii, pretože nezapadajú do konceptu pracovného štátu, tak sa ocitáme v novej verzii dystopického pekla.
Autorka je výskumníčka a aktivistka
Zdroje
European Network on Independent Living. 2020. UN finds Hungary responsible for „grave and systematic violations” of disability rights, condemns mass institutionalisation funded by the EU. Dostupné online na enil.eu
Gregor, A., Kováts, E., 2019. Work–life: balance? Tensions between care and paid work in the lives of Hungarian women. In: Social Science Review, Special Issue in English Nr. 7.
Hungarian Civil Liberties Union (TASZ). 2015. Sentenced to Legal Death: People With Disabilities Can be Stripped of Their Right to Decide in Hungary. Dostupné online na hclu.hu
Nancy Fraser: The Left Reflects on the Global Pandemic, Transform Europe, verejný Zoom webinár, 16. apríl 2020.
Oláh, E., 2020. Hungary, Topház: Names of public guardians of persons with disabilities must be made available on request. Dostupné online na validity.ngo.
Waldschmidt, A., 2012. Kdo je normální? Kdo je deviantní? „Normalita“ a „riziko“ v genetické diagnostice a poradenství. In Kolářová, K., (ed.) Jinakost – postižení – kritika: Společenské konstrukty nezpůsobilosti a hendikepu (Antologie textů z oboru disability studies). Praha: SLON. s. 127 – 146.
