Zuzana Piussi sa vo svojom, zatiaľ poslednom, filme Očista vracia k téme slovenskej justície a usúvzťažňuje ju s aktuálnymi politicko-spoločenskými udalosťami. Slovensko v jej investigatívnych dokumentoch často pripomína Kafkov Zámok, o to viac v momente, keď sa snaží poukázať na stav veci a odhadnúť mieru našej (ne)dôvery voči zástupcom spravodlivosti v súčasnom labyrinte.
Téme venovala už film Nemoc tretej moci (2011). Vznikol ako reakcia na čistky voči nepohodlným sudcom. Z vôle vtedajšieho ministra spravodlivosti Štefana Harabina, spokojne uhniezdeného vo funkcii, bolo za dva dni odvolaných sedem sudcov. Nepozdávali sa mu a nepozdával sa mu ani orgán Špeciálneho súdu, ani Úrad špeciálnej prokuratúry. Mal možnosť priblížiť sa k absolútnej moci. Prečo to teda neurobiť?
Spoločnosť je po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice niekde inde. Fica porazil Matovič. Aj preto, že sľuboval očistu štátu od úplatkárstva, rodinkárstva a rozkrádania. Zo dňa na deň to však nepôjde a na to poukazuje aj Piussi. Politická negramotnosť a jej ďalšie katastrofálne odvodeniny spôsobujú každodenný chaos a ten sa odráža najmä v oblastiach, ktoré nezohraté vládne klbko rieši zbrklo a za pochodu. Aj v justícii, polícii a aj pri voľbe prokurátorov, hláv najvyššieho úradu spravodlivosti.
Je potrebné byť rýchly, aby sa počas volebného obdobia stihlo čo najviac. A tu niekde začína film Očista. Na problematiku si môže urobiť divák názor sám, ja sa pokúsim pomenovať, prečo sa to Piussi tentokrát naozaj podarilo ukázať viac než uspokojivo. Vyzrela. V presadzovaní názoru nachádza balans. Stále je však citovo zainteresovaná a zdravo tým nakazí aj diváka. Kamera je vďaka Mirovi Removi kvalitná a uprataná je aj dramaturgia. V chaotickom Kocúrkove sa pomerne dobre orientuje.
Nosným motívom je pomenovanie dôsledkov „kamarátšafstva“ a byrokracie. Ich dopadu na sudcov aj plebs. Film naznačuje, ako vplýva skrytá neschopnosť a nekompetencia úradov a nedostatočnosť zákonov na každodennosť zasiahnutých smrteľníkov. Piussi to ilustruje jednoducho a konkrétne na prípade „hovnomana“. Zatiaľ čo určitý mladík je krivo obvinený z útokov na ženy fekáliami a pod nátlakom sa prizná (zrejme mal sľúbený nižší trest a menšie problémy), polievanie žien exkrementmi v Bratislave pokračuje. Pravého vinníka tiež neskôr chytia, no súdny proces s prvým „hovnomanom“ to vonkoncom neukončí. Prípadov s podobne absurdnými detailmi sú na Slovensku stovky. Tento jav v čírej kráse ukazuje, aké to je byť vcucnutý čiernou dierou procesu: či už stojí dotknutý na strane obvineného alebo obžalovaného. Len tí, ktorí to zažili, vedia, čo naozaj znamená nekonečno.
Piussi sleduje aj prípad jednej z bývalých zamestnankýň Ružomberských papierní, ktorá sa ohradila voči „vicepánovi“, majiteľovi Milanovi Fiľovi. Fabriku podľa dobového úzusu v 90. rokoch sprivatizovala firma, kde sa za krátky čas stal najväčším machrom Fiľo. Áno, je to jedna z tých drobných akcionárok a akcionárov, ktorej malo byť vyplatených 15 percent z podielu. Fiľo papierne, ako mladé ucho, nadobudol s pomocou vtedajšieho vladára Vladimíra Mečiara. A tu vo filme vhupneme do niekoľko rokov trvajúceho procesu, ktorý najlepšie ilustruje boj chudého Dávida proti obrovi Goliášovi. Nakrúcanie filmu situáciu ovplyvní, je to katarzné, má zmysel točiť.
Ak niekomu nestačia argumenty a detaily zobrazené vo filme, rozhodne nie je na škodu trochu o stave vecí pogoogliť. S indíciami z filmu sa možno bádaním po internete dotknete aj tuzemskej novinárskej investigatívy (áno, nejaká existuje a vďaka za ňu). Piussi ju každým filmom, ako jedna z mála angažovaných a húževnatých dokumentaristiek a dokumentaristov, so cťou dopĺňa a s Očistou aj pozvdihuje.
Roberta Tóthová
