2020 04 DystópieNormostranový KapitálMUBI – karanténna imerzia do sveta špičkovej kinematografie

Matej Sotník9. apríla 2020236

 

 

VOD (Video on Demand) platformy sú zabehnutým distribučným modelom, ktorý sa v súčasnej situácii ukazuje ako neoceniteľný. Napríklad progresívny dánsky dokumentárny festival CPH:DOX sa v zredukovanej podobe presunul do digitálneho priestoru, čím sa inšpiroval aj český Jeden svět. 

 

Kým je inštitúcia kinematografie, historicky zosobnená v kine, dočasne mŕtva, VOD saturuje bežnú kamennú distribúciu. Filmové databázy týchto platforiem sú k dispozícii kedykoľvek, jediným obmedzením môže byť geografická poloha. Bežné online publikum navštevuje populárne portály Netflix či HBO GO nadupané novinkami, kde dominuje seriálová tvorba, mainstream, žánrový film či vysokoprofilová dokumentárna produkcia s minimálnym autorským odtlačkom. 

 

Do popredia by som preto vyzdvihol radikálnejšie filmové selekcie na platforme MUBI, fungujúcej na báze online filmotéky, teda zbierky, ktorá nám umožňuje zahĺbiť sa do archívu zlatého fondu svetovej arthousovej kinematografie, kurátorovaných pásiem, retrospektívnych kolekcií výrazných postáv súčasného autorského filmu či krátkych filmov, ktoré si cestu k diváčkam a divákom razia komplikovanejšie. 

 

Obsah sa obmieňa, mnohé filmy sú dostupné len dočasne. O to organickejšia a živšia je imerzia do sveta pohyblivých obrazov. Aktuálne je to napríklad historický prierez indickou kinematografiou, poetické dokumentárne snímky Chrisa Markera, výber z minuloročného Berlinale či erotické filmy poľského experimentátora Waleriana Borowczyka. 

 

Kuriozitou je krátky film The Staggering Girl (2019) od talianskeho režiséra Luca Guadagnina (Daj mi tvoje meno, Sparné leto), ktorý vznikol na objednávku talianskej značky Valentino. Guadagninovi sa s hviezdnym obsadením (Julianne Moore či Kyle MacLachlan) a soundtrackom od Rjúičiho Sakamota podarilo prestúpiť hranicu módneho klipu, výtvarnom nasýtené sekvencie mu len pomohli vytvoriť pôsobivý svet psychologického automatizmu.

 

Existenciálna hĺbka Angely Schanelec 

 

Z celej aktuálnej ponuky MUBI odporúčam najviac sekciu Angela Schanelec: Showing without Telling. U nás takmer neznáma tvorba nemeckej predstaviteľky neoficiálneho hnutia tzv. berlínskej školy stelesňuje nekompromisnú umeleckú víziu podobnú Chantal Akerman. 

Schanelec dokáže na plnej ploche rozprávania udržať prísnu formálnu štruktúru s „roztrhaným” príbehom poskladaným zo situácií pripomínajúcich dokumentárne pozorovanie, pri ktorom nie je žiadne slovo navyše. Túto teleológiu cítiť naprieč jej filmografiou (Afternoon, Marseille, Places in Cities či vynikajúce Passing Summer), ktorá predstavuje koherentný celok diela podobný Robertovi Bressonovi, ku ktorému je Schanelec často prirovnávaná. 

 

Jej filmy by pokojne mohli fungovať ako rozsekané obrazy premietané v galérii súčasného umenia. Každý prvok, lokácia, replika nás vnútorne motivujú cítiť vzťahy a dynamiku medzi postavami v jej filmoch. Emocionálne krajiny jej postáv definuje hľadanie identity a (morálneho) pokoja v súčasnom Nemecku. 

 

Ak je introspekcia, koncentrované cítenie, melancholická pomalosť a túžba po pristihnutí pocitu žitého to, čo vám sprostredkovala karanténa, neraz srdcervúce obrazy sveta z filmov Angely Schanelec sa vás dotknú na hlbokej existenciálnej úrovni.

 

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *