foto: Vizuálne materiály Spoločnosti Jaromíra Krejcara

Záchrana alebo symptóm nefunkčných inštitúcií?

Už sme si na Slovensku zvykli na obrazy pomalého a potupného zániku ikonických stavieb. Vyvlastnenie je ale nástroj, ktorý si našinec spája skôr s totalitnými režimami minulosti. Dal by sa tento inštitút využiť práve na záchranu pamiatok? Mnohé príklady zo zahraničia ukazujú, že áno. Naozaj vyspelé spoločnosti s fungujúcimi inštitúciami sa však k tomuto prostriedku uchyľovať nemusia. 

Vyvlastnenie ako spôsob ochrany pamiatok

Už v Dohovore o ochrane európskeho dedičstva, podpísanom v Granade v roku 1985, sa spomína možnosť vyvlastnenia pamiatky, ak ide o prevenciu jej chátrania, nielen priamej demolácie. Slovenské štátne orgány napriek tomu dlhodobo ignorujú najtradičnejší spôsob ničenia pamiatok na Slovensku: nechať ich schátrať do takej miery, kedy ich už nie je možné zachrániť, vďaka čomu majú v čase demolácie čisté ruky štátne orgány  i špekulanti. Niektoré štáty však nástroj vyvlastnenia používajú častejšie a úspešnejšie ako iné.

Na prvý pohľad úspešné príklady vyvlastnenia pamiatok nájdeme v Turecku a v Rumunsku. V roku 2017 majiteľa Alanyjského paláca v Turecku najskôr pokutovali pre porušenie šiestich metrov mestských hradieb počas renovácie stavby. Pamiatkový úrad majiteľa zažaloval a pripravil návrh na vyvlastnenie nehnuteľnosti ministerstvu kultúry, ktoré po ohodnotení tímom odborníkov žiadosti vyhovelo, palác vyvlastnilo a majiteľovi vyplatilo odhadovanú cenu pamiatky.

Možnosť ujať sa nepoužívaných, schátraných stavieb s kultúrnym významom využilo Rumunsko, štát získal hneď niekoľko stavieb. Napríklad za 1,6 milióna eur vyvlastnili hotel Danube, ktorý vznikol v roku 1938, no posledných dvadsať rokov nebol používaný a v minulosti ho dokonca poškodilo zemetrasenie. Renovačné práce v odhadovanej výške 4,5 milióna eur už začali aj na prvom hoteli vyvlastnenom radnicou hlavného mesta Bukurešť. Ide o Hotel Bristol na Univerzitnom námestí, ktorý postavili v roku 1894 podľa návrhu architekta Xenopola.

Pri premýšľaní o vyvlastnení a následnej renovácii ako o nástroji pamiatkovej politiky, samozrejme, nemožno obísť otázku rentability, ale aj toho, koľko významných stavieb sa takto dokáže zachrániť.

Sociálna udržateľnosť

Vyvlastnenie so sebou prináša rôzne problémy, ako ukazuje aj prípad mesta Porto v Portugalsku. Koncom minulého storočia viacero častí mesta, ako napríklad Ribeira-Barredo, charakteristických tradičnou malebnou architektúrou lákajúcou turistov, prestalo spĺňať technický a hygienický štandard a vznikli v nich slumy. Štát vtedy zriadil špeciálnu komisiu, ktorá v tempe rozhodovania dokázala predbehnúť pomalé mestské inštitúcie a mesto sa pustilo do renovácie/prestavby štvrtí. Mnohé nehnuteľnosti získali ľahko, keďže obyvatelia neboli proti predaju nelukratívnych nehnuteľností, iných však štát prinútil svoj majetok predať – vyvlastnil ho a pôvodných obyvateľov vysťahoval. Dlhý proces prestavby, ktorá sa snažila o selekciu a zachovanie kultúrne významných stavieb, odstránenie rôznych nehodnotných prílepkov a dostavieb, však neskôr komplikovali predchádzajúci majitelia vyvlastnených stavieb, ktorí sa svoje príbytky pokúsili získať späť. Spomínanú komisiu pre kritiku rozpustili, vytvorili novú a jedným z jej hlavných princípov bol práve participatívny prístup. Autority si uvedomili nutnosť dlhodobej sociálnej udržateľnosti a kľúčový význam spolupráce s obyvateľmi štvrte, ktorí tvoria jej kolorit. Tí boli súčasťou procesu prestavby a neskôr sa mohli vrátiť do renovovaných, alebo nových stavieb v tej istej oblasti tak, aby sa jej charakter zachoval.

Dôsledky extrémnej reprivatizácie

Nástrahy vyvlastnenia, či v tomto prípade skôr znárodnenia a následnej divokej reprivatizácie, ilustruje aj príklad Varšavy, kde princíp „súkromné vlastníctvo nadovšetko“ pripravuje ľudí o domov a mesto o jeho charakter. Po druhej svetovej vojne bolo deväťdesiat percent všetkých stavieb v meste zrovnaných so zemou.

V nasledujúcich chaotických rokoch bránili rekonštrukcii mesta ťažkosti s hľadaním majiteľov zničených nehnuteľností, pričom mnohí obyvatelia ostali prakticky bez strechy nad hlavou. V roku 1945 bol schválený Bierutov dekrét komunistickej vlády, ktorým zoštátnili všetky existujúce nehnuteľnosti mesta. Už vtedy teoreticky mali občania možnosť reštitúcií či kompenzácie, no prakticky väčšinu žiadostí zamietli alebo ignorovali.

Po roku 1989 mesto zaplavili žiadosti o navrátenie majetku a dnes sa reprivatizácia dostala do naozaj extrémnych rozmerov. Od roku 2007 – 2016 bolo podľa denníka The Guardian prinavrátených 447 nehnuteľností a 4479 obývaných stavieb, z ktorých vyhnali dovtedajších nájomníkov buď zvýšením nájomného (niekedy aj o 200%), alebo dokonca extrémnymi prostriedkami – odstránením strechy. Stavby sa tak stali neobývateľnými a reprivatizácie spravili bezdomovcov z tisícov ľudí. Pre mnohých však vyvlastňovanie/znárodnenie predstavuje len ľahko nadobudnutý zisk v typickom vzorci – pochybne získať starú stavbu, zrovnať ju so zemou a naprojektovať novú. Kríza bývania vo Varšave zašla tak ďaleko, že došlo k vražde aktivistky za práva štátnych nájomníkov Jolandy Brzeskej, ktorej spálené telo sa našlo pohodené v lese.

Mnohé historické časti mesta prišli o významné stavby či verejné priestory. Existuje aj množstvo podozrení z podvodov pri procesoch reprivatizácie: v jednom prípade súd prijal svedectvo stotridsaťročného žiadateľa o prinavrátenie nehnuteľnosti, ktorého sa (prekvapivo) nepodarilo dohľadať. Práve preto sa pripravuje zákon o zmenách reprivatizácie. Varšavský príklad dokazuje, že aj znárodnenie významných stavieb pre ich renováciu v záujme verejného blaha môže mať katastrofické následky.

Vzduch kapitálom

Pokiaľ ide o zoštátnenie, príklad New Yorku nám ukazuje, že je možné, aby sa vlk nažral a ovca zostala celá. V mekke kapitalizmu paradoxne funguje mechanizmus, pomocou ktorého je možné chrániť významné historické stavby, či charakter mesta spoluprácou privátneho a verejného sektora. Transferable development rights (TDR), alebo Prenosné právo na development, tiež známe ako „právo na vzduch”, uznáva ekonomický potenciál alebo kapitál uložený vo vzduchu nad pozemkom. Základným princípom projektovania v NYC je možnosť postaviť stavbu, ktorá svojím objemom dosahuje maximálne 10-násobok plochy pozemku – teda štíhlu a vysokú, alebo robustnú a nízku stavbu – no maximálna výška je obmedzená. V prípade, že sa na pozemku developera nachádza architektonicky a historicky významná stavba, ktorá má napríklad len päť poschodí a jej zachovaním majiteľ pozemku „prichádza” o ďalších povedzme pätnásť poschodí vzdušného kapitálu, ktoré vyplývajú z veľkosti pozemku, môže si týchto pätnásť poschodí preniesť na iný pozemok, alebo na inú stavbu v rámci rovnakého pozemku, nad rámec výšky vyplývajúcej z veľkosti pozemku. Podmienkou je napríklad renovácia a starostlivosť o pamiatku. Vďaka tomu, že pamiatka ostáva v rukách privátneho vlastníka, ktorý má zisk z jej prevádzky a najmä vďaka možnosti prenosu práva developmentu majiteľ nemá právo na kompenzáciu od mesta, keďže v podstate nejde o znárodnenie, kedy majiteľ prichádza o nehnuteľnosť v prospech štátu. Pamiatka je tým pádom zachovaná, zrenovovaná, prevádzkovateľná a mesto to nestálo ani halier. Týmto spôsobom sa zachovali stavby, ako Grand Central Station, Tiffanyho budova, či Rockefellerovo centrum a developerom zas na iných územiach umožnili stavbu mrakodrapov typických pre New York. Špeciálnym prípadom TDR je snaha o zachovanie charakteristických častí mesta ako je Broadway, alebo záchrana vyvýšenej trate High Line pretvorenej na dnes svetoznámy zelený verejný priestor.

Aj TDR čelí kritike a zrejme prejde zmenou smerom k väčšej miere participatívneho plánovania, keďže diery v pravidlách podľa všetkého umožňujú špekulantom skupovanie vzduchu na Manhattane a umožnila napríklad Trumpovi postaviť Trump Tower s päťdesiatimi poschodiami namiesto pôvodných dvadsiatich. Môžeme sa aj čudovať nad samotnou absurditou komodifikácie vzduchu, ale ide vlastne len o priame vyjadrenie hodnoty stavby, ktoré z kapitalistického pohľadu spočíva v hodnote pozemku a potenciálu desiatok poschodí nad ním. Je však minimálne inšpiratívne vidieť kapitalistické mesto regulovať trh s nehnuteľnosťami a efektívne pracovať na strategickom plánovaní mesta, zatiaľ čo neoliberáli u nás majú dojem, že ich neregulovaný krátkozraký súkromný zisk, ktorý mení tvár našich miest na nepoznanie, je ich posvätné právo. Príklad New Yorku dokazuje, že aj tam, kde je väčšina pozemkov v súkromnom vlastníctve, je možné (a žiaduce), aby demokraticky volení úradníci a urbanisti určovali pravidlá a rozhodovali o raste a budúcnosti miest.

A neponechali ich len napospas súkromným developerom.

Najlepšie vyvlastnenie = nijaké vyvlastnenie

V krajinách s funkčnými inštitúciami len ťažko nachádzame také prípady, keď treba zasiahnuť pre záchranu kultúrneho dedičstva cez legitímny, no extrémny nástroj vyvlastnenia. Vo Švédsku sa napríklad začiatkom tohto roku obec Älmhuts rozhodla zbúrať trochu eklekticky pôsobiacu budovu Hvita korset, bývalú pôrodnicu z roku 1921, kde sa narodil aj zakladateľ IKEA Ingvar Kamprad, ktorý na jej budúcu obnovu venoval päť miliónov švédskych korún. Pamiatkový úrad však neskôr pozastavil povolenie na demoláciu vďaka podnetu od obyvateľky obce. Úrad chráni stavbu pred stavebnými zásahmi až do momentu, kým jeho odborníci nerozhodnú, či stavba je, alebo nie je národnou kultúrnou pamiatkou, teda či má byť aj naďalej chránená, a to v lehote približne šesť mesiacov. Na porovnanie: u nás stavba môže byť navrhnutá na vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku, no kým rozhodnutie neprebehne, nie je chránená. Chránená je len vtedy, ak sa začne proces vyhlasovania stavby za NKP. Skúmanie hodnôt stavby odborníkmi úradu u nás môže trvať roky, keďže nemajú zákonom danú lehotu a ľahko sa môže stať, že kým stavbu skúmajú, majiteľ ju prestavia, alebo rovno zbúra. Švédsky pamiatkový úrad nemá väčšie kompetencie ako ten slovenský, len je nastavený tak, aby fungoval – ako pre efektívnu ochranu ich kultúrneho dedičstva, tak pre majiteľov stavieb, ktorí vedia, na čom sú. Efektívne orgány pamiatkovej ochrany si tu plnia svoju funkciu a dokážu rýchlo zasiahnuť, bez potreby uchyľovať sa k extrémnym prostriedkom, napríklad k vyvlastneniu. To len naznačuje, že vyvlastnenie je možno len hrubý nástroj poslednej záchrany tam, kde všetko ostatné zlyhalo.

Vyvlastnenie u nás?

Zdá sa teda, že v krajinách, kde sú pravidlá jasné a štátne orgány funkčné, nie je kvôli ochrane pamiatok potrebné siahať po extrémnych prostriedkoch, ktoré si mnohí spájajú  s totalitným režimom. V prípade Istropolisu, architektonicky aj kultúrne významnej neskoro modernistickej stavby v centre Bratislavy, však verejný záujem ustúpil kapitálu. Odborníci Pamiatkového úradu SR síce údajne tri roky zbierali podklady a skúmali stavbu pre jej vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku, no nezasiahli, keď majiteľ oznámil zámer zbúrať túto ikonu slovenskej modernistickej architektúry. Zostalo ticho, ktoré je v rozpore s popisom práce pamiatkarov. Naši odborníci sa rozhodli ignorovať výsledky vlastných výskumov, apely odborníkov, ale aj verejnosti, v podobe jednej z najväčších petícií za záchranu stavby v dejinách Slovenska. Podľa najnovších informácií z okresnej prokuratúry navyše stavebný úrad Nového Mesta nemal vydať búracie povolenie. Tým pádom sa nevyhovelo preskúmaniu tzv. nulového variantu, o ktorý žiadalo ministerstvo životného prostredia prostredníctvom EIA. Vzhľadom k celkovej ploche komplexu sa malo pristúpiť aj k zisťovaciemu konaniu. Stavebný úrad však napriek týmto skutočnostiam búracie povolenie vydal, čím podľa prokuratúry porušil svoje povinnosti. Aby toho nebolo málo, mestská časť Nové Mesto vydala spisy mestskej prokuratúre až po niekoľkonásobných urgenciách (29. 3. 2022), skoro dva mesiace od  prvého vyžiadania, ktoré prebehlo hneď po doručení podnetu prokuratúre (17. 1. 2022). Keďže v tom momente bol už Istropolis takmer zbúraný, a podľa prokuratúry sa stavba zachrániť nedala, práce sa nezastavili. Zdá sa, že inštitúcie svojou nečinnosťou Istropolis nielen neochránili, ale dokonca priamo prispeli k jeho zániku. Protiprávne zbúranie ďalšej ikonickej pamiatky v hlavnom meste by nemalo ostať bez trestu, malo by byť mementom a impulzom k zásahu orgánov, aby sa podobná blamáž už neopakovala.

Aj v prípade Liečebného domu Machnáč to štátne inštitúcie svojou nečinnosťou nechali zájsť tak ďaleko, že posledným nástrojom záchrany pamiatky európskeho významu na našom území je extrémny nástroj vyvlastnenia. Nový kritizovaný stavebný zákon túto nečinnosť ešte umocňuje – nie je napísaný pre nás, naše mestá a samosprávy, ale pre ľudí s kapitálom, pre zmaximalizovanie ich zisku. Nami volení a platení poslanci zjavne nepracujú pre občanov, ale pripravujú zákony šité na mieru podnikateľom. Čelíme tak skutočne extrémnym výstrelkom neregulovaného kapitalizmu, v kontexte ktorého je vyvlastnenie pamiatky možné, no len v naozaj ojedinelých prípadoch. Tento nástroj nerieši ochranu nášho kultúrneho dedičstva plošným a koncepčným spôsobom.

Treba sa zamerať na sfunkčnenie už existujúcich inštitúcií, od parlamentu a prokuratúry po stavebné, či pamiatkové úrady a na vytvorenie systému ochrany pamiatok na Slovensku tak, aby boli plošne a koncepčne chránené a aby sme sa nemuseli uchyľovať k extrémnym prostriedkom, ktoré sa beztak dajú použiť len vo výnimočných prípadoch.

Autorka je architektka a urbanistka pôsobiaca vo Švédsku

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: