Domy nepadajú tak rýchlo, ako by si niekto prial

Ivana Rumanová22. júna 20221000
foto: Vizuálne materiály Spoločnosti Jaromíra Krejcara

Rozhovor s architektom Martinom Zaičkom o vyvlastňovaní liečebného domu Machnáč

Tak mi najskôr povedz, čo ma čaká.

Chcela by som, aby si porozprával, ako ste sa s kolegami od umeleckých intervencií dostali až k legislatívnym krokom a vyvlastneniu Machnáča a čím všetkým ste si prešli.

Inými slovami: Ako sa stal z umeleckého aktivizmu politický.

Presne tak!

Alebo, ako sa z umenia stalo umenie byrokracie!

Začnime možno tým, kto Jaromírovi Krejcarovi zadal, aby budovu navrhol, na aké účely pôvodne slúžila a postupne sa dostaneme k tomu, akými vlastníckymi vzťahmi si prešla.

Ako architekt sa tejto stavbe venujem už jedenásť rokov a vopred upozorňujem, že o nej neviem hovoriť inak ako v superlatívoch. Ale tie superlatívy vychádzajú z komparácie toho, aké stavby vznikali v Európe v danom období. Machnáč je vrcholná podoba avantgardného funkcionalizmu v Československu. Bol dokončený v roku 1932, na základe architektonickej súťaže, ktorú vyhlásila v roku 1929 Pojišťovna soukromých úředníků v Praze, čo bola v podstate súkromná zdravotná a sociálna poisťovňa. Vyhlasovateľom teda nebol štát, ale inštitúcia, ktorá predstavovala prvé zárodky „welfare“, teda sociálneho zabezpečenia, v Československu. Jej klientmi boli predovšetkým právnici, úradníci…

Takže stredná a vyššia stredná vrstva.

Áno. Platili si poistenie a na základe toho získavali určité zabezpečenie a služby.

Ale pre triedu pracujúcich boli tieto benefity ešte nedostupné.

Poisťovňa zastupovala záujmy strednej vrstvy, ale myslím, že budovala veľmi progresívne ľavicové koncepty. V jej vlastníctve bolo niekoľko rekreačných objektov, a jedným z nich bol aj pozemok v Trenčianskych Tepliciach, ktoré sa práve v dvadsiatych rokoch, v období transformácie po rozpade Rakúsko-Uhorska, začínali rozvíjať a budovať. To viedlo k formovaniu novej klientely a Trenčianske Teplice sa stali premiantmi slovenského kúpeľníctva. Počas prvej svetovej vojny slúžili predovšetkým na regeneráciu zranených a vojnových veteránov, podobne ako kúpele v Piešťanoch či v Čechách. Po vzniku Československa sa ale dokázali veľmi rýchlo prispôsobiť novým pomerom a už v polovici dvadsiatych rokov nabehli na najprogresívnejšiu vlnu súdobých prístupov k telu, hygiene, starostlivosti. Výrazom tohto trendu v architektúre bol funkcionalizmus.

Kto v Československu inicioval a realizoval prístupy, ktoré popisuješ ako kvalitatívne porovnateľné s avantgardami v dobovom európskom meradle? Kto to ťahal?

 V Trenčianskych Tepliciach to bol nový riaditeľ kúpeľov, Ján Topinka, ktorý inicioval ich rozvoj. Do Teplíc prilákal architektov (napríklad Artúra Szalatnaia-Slatinského), ktorí prebudovali podobu kúpeľného mesta a začali organizovať aj architektonické súťaže. Okrem súťaže na LD Machnáč z roku 1929 napríklad vyhlásili súťaž na kúpalisko Zelená žaba, ktoré v rokoch 1935 – 36 postavili podľa návrhu Bohuslava Fuchsa. Architektúra sa v tomto období výrazne podieľala na formovaní predstáv o tele, zdraví a hygiene. Machnáč je dôležitou stavbou aj preto, že predstavuje základ typológie liečebného domu v Československu, mimochodom, dodnes jedinej krajine s vlastným kúpeľným zákonom. Poskytovanie a koncept dostupnej kúpeľnej starostlivosti je u nás na vysokej úrovni a má korene práve tu.

Aká je architektúra Machnáča, akú má filozofiu a akým spôsobom sa v ňom zhmotňujú všetky princípy, ktoré si popísal?

V prvom rade je to variácia dôležitej architektonickej témy, ktorá je pomerne špecifická v československom kontexte. Ide o kolektívny dom, resp. koldom, a jedna z mála stavieb na Slovensku, ktorá túto ideu dokázala zhmotniť, je práve Machnáč. Na rozdiel od koldomov je ale kúpeľný dom určený na krátkodobý pobyt – nie menej ako štrnásť, no nie viac ako dvadsaťosem dní. Nie je to však hotel, kde sa na krátkych pobytoch s veľkou frekvenciou striedajú ľudia. V Machnáči nedominuje bezpohlavnosť hotelovej architektúry. Kúpeľný dom je veľmi špecificky navrhnutý podľa princípov in situ, teda odráža prostredie, do ktorého je zasadený. Kúpele majú svoje špeciálne klimatické pomery, ale aj balneoterapeutické podmienky v závislosti od toho, čo sa v nich lieči a aký majú kúpeľní hostia denný rytmus. V Trenčianskych Tepliciach je v rámci kúpeľnej starostlivosti denne poskytovaná balneoterapeutická procedúra, či už vo forme vaní, alebo spoločných kúpeľov v termálnych bazénoch, a teda umiestnenie sprchy na každej izbe stráca opodstatnenie. Minerálne vody by sa ani nemali zmývať sprchou, ale mali by na pokožke pôsobiť aj po procedúre.

Preto Machnáč nemá na izbe sprchy…

Presne tak. LD Machnáč nemá na izbe sprchy ani toalety. Má len umývadlo a dve oddelené lôžka. Budova je naozaj postavená v duchu kolektivizmu a minimalizácie súkromných pobytových priestorov. Zato spoločné priestory, ktoré podporujú zdieľané trávenie času a spoločnú rekreáciu hostí, sú štedré. Spoločné terasy, spoločná kaviareň, spoločné slnečné „lázne“. Inými slovami: je to dom otvorený kúpeľným láskam a novým priateľstvám.

V tej typológii bude asi dôležitý technický detail okien, ktorý umožňuje spochybniť hranicu medzi exteriérom a interiérom.

To už je vyslovene nadpráca architekta, ktorý okrem funkčnej typológie dotiahol návrh do dokonalosti, keď spochybnil hranicu medzi budovaným a existujúcim prostredím. Ide o patentované oceľové okno bratislavskej firmy Kraus podľa návrhu architekta Friedricha Weinwurma, ktoré sa posuvno-výklopným systémom odkladá na stenu, čím sa vnútorná izba transformuje na lodžiu a otvára sa vonkajšiemu prostrediu. Je extrémne smutné, že v roku 2022 musíme takýto výnimočný prvok obhajovať z hľadiska jeho efektívnosti či udržateľnosti. Dnes sa práve zdôrazňuje, aby toto architektúra riešila, aby forma nasledovala nielen funkciu, ale aj prostredie.

Prečo potom Krejcar zvolil pre Machnáč nautický dizajn, pripomínajúci zaoceánsky parník?

To sa netýka len Machnáča, ale v podstate akejkoľvek architektúry tohto obdobia. Nautická a aviatická architektúra odkazovali na očarenie pokrokom, pretože to boli dve top technológie civilného inžinierstva, ktoré zhmotňovali modernizáciu, akceleráciu spoločnosti smerom k lepším zajtrajškom. Automobil začína byť témou až po druhej svetovej vojne, takže pripodobňovanie architektúry k parníkom je odkazom na dobový progres a modernizmus rozvíjajúci sa na pozadí agrárnej krajiny, ktorou vtedy územie dnešného Slovenska bolo.

Odkedy má Machnáč pamiatkovú ochranu a prečo štát predal takú významnú pamiatku?

Na pamiatku bol navrhnutý už v roku 1969, v prvom súpise pamiatok v Československu, keď sa prvýkrát u nás pasportizovali. Status Národnej kultúrnej pamiatky a legislatívnu ochranu, ktorá z toho v súčasnom chápaní vyplýva, získal v roku 1995. Štát pamiatku predal spoločne s kúpeľmi Trenčianske Teplice počas privatizácie v roku 1997.

Takže rôzni majitelia, ktorí budovu vlastnili po roku 2002, už vedeli, že kupujú pamiatkovo chránený objekt.

Vedeli o tom a ocitli sa v slepej uličke, pretože vzhľadom na typológiu Machnáča nebolo možné zvýšiť štandard ubytovania v súkromných izbách a zároveň zachovať ubytovacie kapacity. Preto začali rozvíjať rôzne stratégie: budovu úmyselne nechali chátrať alebo ju priamo poškodzovali. Výzvy od Krajského pamiatkového úradu v Trenčíne – Zabezpečte, aby do objektu nezatekalo! Zabezpečte, aby do objektu nikto nevnikal! Zabezpečte odborný statický posudok! Zabezpečte architektonicko-historický výskum! – ignorovali. Aby sa vyhli pokutám, dochádzalo k neustálym špekulatívnym predajom a prevodom majetku na schránkové firmy v intervale zhruba každé dva roky.

Aké pokuty im za to hrozili?

Oni majetok vždy previedli skôr, ako došlo k stanoveniu pokuty. A celý kolobeh začal odznova a budova chátrala viac a viac. Posledný majiteľ, Keorlen Trade, s. r. o., už budovu nemohol na nikoho previesť, pretože MK SR požiadalo o vydanie neodkladného opatrenia, ktoré tomu zabránilo. Za približne päť rokov dostal majiteľ od Pamiatkového úradu SR pokuty vo výške 25-tisíc eur, ktoré nikdy neuhradil.

V akom stave bola budova v roku 2011, keď ste sa o ňu začali zaujímať?

V tom čase Machnáč ešte vlastnila spoločnosť Slovakia, a. s. a bol strážený. Táto spoločnosť ho vlastnila od roku 2002, kým fungoval ako liečebný dom. Potom sa začali rôzne predaje a prevody majetku, ktoré je dnes ťažké presne dohľadať. Zámer rôznych majiteľov bol však vždy rovnaký: budovu radikálne prestavať.

Kameňom úrazu sú sociálne zariadenia v izbách?

Áno, oni sa pokúšajú súčasný ubytovací štandard vložiť do dispozície, ktorá to neumožňuje. Bolo by možné zlúčiť dve vedľajšie izby, tým by sa ale znížila kapacita ubytovania a pre majiteľov by to bolo nepriechodné. Premýšľalo sa o rozšírení izieb smerom do chodby, ktorá je síce dosť široká, ale jej stredom prechádzajú nosné stĺpy, takže táto možnosť neprichádza do úvahy z technického hľadiska. A rozširovanie traktu je nemožné z hľadiska pamiatkovej ochrany: prirodzene platí, že nemôžeme nadstaviť dve poschodia napríklad na Bratislavský hrad len preto, že tam potrebujeme získať priestor. Vedeli sme, že v prípade Machnáča forma nielen sleduje funkciu, ale spätne musí aj akákoľvek nová funkcia rešpektovať jeho formu. Je našou povinnosťou takto postupovať. Už vtedy sme sa pýtali, prečo neuplatniť inštitút vyvlastnenia, ktorý náš právny systém v takýchto prípadoch uznáva ako legitímny nástroj. Museli sme však nájsť subjekt, ktorý by na vyvlastnenie dal podnet. A vtedy sme pochopili, že ani štátny, ani krajský pamiatkový úrad nie sú inštitúciami, ktoré by na seba vzali bremeno a vydali sa touto cestou. Neurobilo to ani mesto, ani vyšší územný celok. Potom nás oslovila Bohunka Koklesová, rektorka Vysokej školy výtvarných umení. Chcela nám pomôcť a navrhla, aby sme niečo vymysleli spoločne. V januári 2020 sme založili neziskovú organizáciu Spoločnosť Jaromíra Krejcara, ktorá má jediný cieľ – zachrániť, obnoviť a udržateľne prevádzkovať LD Machnáč.

Kedy ste sa začali zaujímať o Machnáč a akými aktivitami ste začali?

Ja sa reálne už tretinu života venujem záchrane Machnáča. Vychádza to ešte zo školských projektov a workshopov, pri ktorých som v roku 2011 spoznal Andreu Kalinovú a pridal sa k jej združeniu Abandoned (re)creation. V Trenčianskych Tepliciach sme sa sústredili na zmapovanie a upriamenie pozornosti na funkcionalistické stavby. Okrem LD Machnáč to bolo napríklad kúpalisko Zelená žaba. Chceli sme hovoriť nielen o estetických a architektonických kvalitách týchto stavieb, ale o tom, akú hodnotu ich architektúra predstavuje pre súčasnosť. Čo je ich spoločenský odkaz. Dnes je rok 2022 a naše aktivity majú nový rozmer. Kúpalisko Zelená žaba našlo investora, ktorý ho zrekonštruoval v dosť kompromisnej podobe (dnes je mimochodom na predaj) a postupne sme začínali chápať, že Machnáč sa nachádza v ešte komplikovanejšej situácii. Jeho najväčšou hodnotou je jeho forma a typológia, preto by v jeho prípade nedávalo žiadny zmysel zachovať len vonkajší vzhľad a fasádu, bez rešpektovania vnútornej dispozície. Bolo nám jasné, že budúcnosť Machnáča bude komplikovaná nielen z perspektívy ochrany architektonického dedičstva, ale aj preto, že bude ťažké nájsť potenciálneho investora, ktorý by k rekonštrukcii pristúpil citlivo a s rešpektom na úkor možnosti budovu zhodnotiť v maximálnej možnej miere. Naše aktivity sa začínali rôznymi aktivisticko-umeleckými intervenciami, pokračovali vydaním publikácií o Machnáči (Off Season, 2017), ale aj o architektúre Trenčianskych Teplíc (C20, 2015). Andrea nakrútila film s názvom Po sezóne (2018), ktorý získal v roku 2019 Cenu pamiatok a múzeí Slovenska a na tomto podujatí sme zverejnili výzvu odbornej verejnosti, ktorá sa tam nachádzala, že už ďalej nie je možné robiť to takýmto spôsobom. Podporné potľapkávanie po pleci a pochvala, že „to robíme dobre“ nerieši situáciu domu.

Pokúšali ste sa okrem vyvlastnenia o nejaké iné kroky?

Najskôr sme majiteľovi poslali ponuku na odkúpenie domu. Ale nedočkali sme sa žiadnej reakcie. Potom sme nechali vypracovať súdnoznalecký posudok a majiteľovi poslali ponuku na odkúpenie za odborne stanovenú cenu. Opäť to skončilo bez reakcie.

A ako majiteľ reaguje teraz, keď sa už oficiálne začal proces vyvlastňovania?

Je zjavné, že za celou organizáciou stojí niekto, kto nevystupuje ako jej oficiálny predstaviteľ. Kroky, ktoré teraz Keorlen Trade vykonáva, nie sú systémové, ale sú to defenzívne kroky v zmysle zákopovej vojny. V deň, keď sme na Okresný súd v Trenčíne podali návrh na vydanie neodkladného opatrenia, vzniklo fantómové občianske združenie Machnáč, ktoré jeho zakladatelia dokázali zaregistrovať za jediný deň (!), pričom štandardne tento proces trvá mesiac a viac. Na toto občianske združenie previedli majitelia budovu nájomnou zmluvou na štyridsať rokov. Majiteľ aktuálne nekomunikuje a odvoláva sa na združenie, pričom spoločne prezentujú „víziu“ transformácie Machnáča na domov sociálnych služieb pre seniorov. S prevádzkovaním takéhoto typu zariadenia však OZ Machnáč nemá žiadne skúsenosti. Nehovoriac o tom, že z hľadiska typológie a funkčnosti ide o čistý nezmysel. Ak má izba šestnásť metrov štvorcových, nie je vôbec uspôsobená na to, aby umožnila bezbariérový vstup pre imobilného klienta. V prípade DSS treba zabezpečiť bezbariérovosť, ale aj prísnu požiarnu ochranu a bezpečnosť objektu. Predstava, že z Machnáča vznikne domov pre seniorov, hraničí s čistým šialenstvom. Nič nenasvedčuje tomu, že by zo strany majiteľa išlo o seriózny záujem.

Aký je váš protinávrh? Na aký účel by mala budova slúžiť po prípadnom vyvlastnení?

Našou víziou je obnova budovy v jej pôvodnej podobe – so zachovaním dispozície, farebnosti, architektonických prvkov, technického vybavenia, ale aj so zachovaním typológie, ktorá je svetovým unikátom. Slávne fínske sanatórium Paimio od Alvara Aalta je napríklad mladšie o štyri roky. Spolu s ďalším výnimočným sanatóriom, Zonnestraal v Holandsku, spadá Machnáč do trojice špičkovej dobovej architektúry európskych sanatórií, ktorá položila základy kúpeľnej starostlivosti a prístupu k regenerácii tela, ale aj duševných síl. Tu vznikali architektonické základy európskeho „welfare“. Naším zámerom je zachovať pôvodnú funkciu dostupného ubytovania. Okrem toho počítame s vytvorením výskumného a dokumentačného centra architektúry dvadsiateho storočia na Slovensku, s rezidenčnými a výstavnými priestormi a so sieťovaním s príbuznými inštitúciami na európskej úrovni.

Modernizmus býva často obviňovaný práve z necitlivého prístupu ku krajine a jej historickým vrstvám alebo z vyťažovania zdrojov, radikálneho odčlenenia človeka od prírody skrz víziu pokroku a pod. Prečo sa máme modernistickou architektúrou zaoberať v kontexte súčasnosti? Aký zmysel má dnes znovu uvažovať o koldomoch, ktoré si spomínal, alebo o architektúre, ktorá rešpektuje prostredie, do ktorého vstupuje? 

Z hľadiska environmentálnej udržateľnosti architektúry je akt záchrany budovy možno dôležitejší ako architektúra samotná. Radikálnosť tohto gesta spočíva v obnovení budovy v jej pôvodnej podobe: prečo máme dom zbúrať, aby sme na jeho mieste postavili nový? Ten bude navyše pravdepodobne menej technicky dokonalý, pretože skonzumuje ďalšie kvantum materiálu a energie, ktoré doň bude potrebné investovať, rovnako ako do likvidácie stavebného odpadu, ktorý vznikne pri búraní. Pre mňa je regenerácia a pamiatková obnova odpoveďou na otázku udržateľnosti architektúry, namiesto podpory stavebného boomu, ktorý len prilieva olej do ohňa klimatickej krízy.

A zároveň počítate so znížením štandardu ubytovania, s uskromnením sa hostí a hostiek, čo je takisto environmentálne citlivý krok.

Samozrejme. Môžeme sa baviť aj o celkovom spomalení životného tempa, ktoré liečebný pobyt zahŕňa. Každý kúpeľný pobyt je vlastne príspevkom do „slow design“ kultúry. Minimalizuje ľudskú aktivitu v prospech regenerácie tela. Mobilita a spotreba sa minimalizujú.

V polovici júna ste sa zúčastnili prvého vypočutia na Okresnom úrade v Trenčíne v rámci vyvlastňovacieho procesu. Ako to prebehlo?

Vypočutie dotknutých strán na pôde Okresného úradu v Trenčíne bolo pôvodne naplánované na december minulého roka, napokon k nemu došlo 10. júna. Definitívny verdikt v prípade vyvlastnenia Machnáča však nepadol, keďže neprišli všetci účastníci konania. Vlastník Machnáča, Keorlen Trade, s. r. o., sa k návrhu na vyvlastnenie vyjadril iba písomne, a to deň pred konaním. Dokument má pritom aj s prílohami niekoľko stoviek strán. Verdikt by mohol padnúť v horizonte niekoľkých mesiacov. Pravdepodobne bude nasledovať ešte jedno vypočutie. V prípade, že bude niektorá z dotknutých strán s rozhodnutím nespokojná, bude sa môcť odvolať na ministerstvo dopravy a výstavby.

Myslíš, že ak by sa podarilo Machnáč vyvlastniť, fungovalo by to ako precedens a výstraha pre ostatných majiteľov kultúrnych pamiatok, ktorí ich úmyselne nechávajú chátrať?

To je predčasné predvídať. Je zrejmé, že v našej spoločnosti sme až príliš často konfrontovaní so zámerným zanedbávaním starostlivosti o majetok. Našťastie, domy nepadajú tak rýchlo, ako by si niekto prial.

Rozhovor pripravila Ivana Rumanová

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: