Vyvlastnením k verejnému záujmu: Boj za právo na bývanie v Berlíne

Matej Hliničan22. júna 20221579
foto: Vizuálne materiály Spoločnosti Jaromíra Krejcara

Aktivista berlínskej iniciatívy Deutsche wohnen enteignen!, ktorá stojí za miestnym referendom o vyvlastnení veľkých nájomných firiem, rozpráva o tom, ako sa ich iniciatíve podarilo zorganizovať státisíce Berlínčanov v referende. Podľa Chrisa chce iniciatíva dosiahnuť, aby mali nájomcovia, ktorí priamo byty užívajú, právo o nich spolurozhodovať.

Na Slovensku väčšina ľudí zrejme netuší, čo Deutsche Wohnen enteigen! vôbec je. Vaša kampaň a občianska iniciatíva je reakciou na konanie nám neznámej firmy Deutsche Wohnen, ktorej slovenský ekvivalent by znel Nemecké bývanie. Mohli by ste nám túto firmu predstaviť? Čím sa zaoberá a ako funguje? 

Deutsche wohnen je realitná firma podobná mnohým iným v Európe. Ide o najväčšieho prenajímateľa bytov v Berlíne a druhého najväčšieho v Nemecku. Teda, tak to bolo v minulosti. Možno ste počuli, že iná veľká nemecká realitka, Vonovia, odkúpila Deutsche Wohnen: dve najväčšie realitné firmy sa spojili. Postavenie Deutsche Wohnen je v Berlíne v porovnaní so zvyškom Nemecka špeciálne, pretože kým inde veľa bytov nevlastnia, v Berlíne ich majú okolo stodesaťtisíc. Už skôr, ale najmä v roku 2005, mesto rozpredalo množstvo bytov súkromníkom a väčšinu  z nich kúpila práve firma Deutsche Wohnen. V tom období sa o gentrifikácii ešte v Nemecku veľa nehovorilo a nájmy v Berlíne boli nízke, no v dôsledku finančnej krízy z roku 2008 sa mnohé zmenilo. V Berlíne začali súkromníci investovať do bývania, lacno tu kupovali byty, ktoré následne zrekonštruovali a ďalej predávali či prenajímali s veľkým ziskom. Do Berlína sa sťahuje nielen množstvo ľudí z celého Nemecka, ale aj zo sveta. Pred pandémiou sem každoročne prichádzalo šesťdesiattisíc ľudí, preč však odišlo výrazne menej osôb, čiže počet obyvateľov neustále rástol. V istom momente preto dopyt prevážil nad ponukou, a z otázky nájomného bývania sa stala v Berlíne veľká téma. Špecifikom firmy Deutsche Wohnen nie je to, že je najhorším prenajímateľom v Berlíne, ale to, že je najhorším spomedzi veľkých prenajímateľov a tých firiem, na ktoré sa obraciame so svojou iniciatívou a referendom. Dovedna totiž ovládajú šestnásťpercentný podiel na trhu s bytmi v Berlíne a disponujú veľkou mocou. Čokoľvek urobia, má vplyv aj na menších prenajímateľov, preto je dôležité veľkých hráčov konfrontovať. Len tak sa v Berlíne môže niečo zmeniť.

Spomenuli ste, že firma Deutsche Wohnen je najhorším spomedzi veľkých prenajímateľov v Berlíne. Mohli by ste, prosím, priblížiť, čo to znamená, a čo dáva firme takú moc? Na Slovensku nemáme firmy, ktoré by v súčasnosti vlastnili desaťtisíce bytov. Je pravdepodobné, že sa to o pár rokov zmení, a ocitneme sa v podobnej situácii ako vy.

Ak napríklad tieto firmy zvýšia nájmy, nasledujú ich aj malí prenajímatelia, ktorí majú jeden či dva byty. Údržba bytov vo vlastníctve DW je veľmi nekvalitná – je to typické pre ich obchodný model. Nechávajú prenajaté byty špinavé a v úpadku, aby sa z nich ľudia vysťahovali a aby bolo možné byty zrekonštruovať a so ziskom predať. Situácia je v mnohých bytových domoch zlá. Je každoročnou berlínskou fraškou, že kúrenie sa pokazí a oprava trvá celé mesiace. Moja kamarátka sa ku mne chodila sprchovať, pretože žila v dome vlastnenom Deutsche Wohnen a celý december tam netiekla teplá voda. Aj v tom si malí prenajímatelia berú príklad z veľkých. Aj ja momentálne žijem v byte vo vlastníctve Deutsche Wohnen a každý mesiac platím 170 eur z nájmu akýmsi investorom len tak. Nepoznáme tých ľudí a oni nepoznajú nás, s naším bývaním nemajú nič spoločné, ale zarábajú na ňom a to je vec, ktorá mnohých Berlínčanov naozaj štve.

Môže sa  jednotlivec brániť voči firme takejto veľkosti? Ak sa pokazí kúrenie alebo sa zvýši nájom, ako sa dá účinne reagovať aj na úrovni jednotlivca?

Samozrejme, v Berlíne sú organizácie, ako napríklad Berliner Mieterverein (Berlínske združenie nájomcov), ktoré do istej miery môžu jednotlivcovi pomôcť, ale ide skôr o právne poradenstvo či mediálnu podporu. Dá sa konať aj na úrovni jednotlivca, ale často sa stane, že ľudia sa nezmôžu ani len na prvý krok. Ide o štrukturálny problém. V istých oblastiach, kde je vysoká koncentrácia bytov vo vlastníctve Deutsche Wohnen – najmä v centre –, sú ulice, ktoré boli veľmi obľúbené alebo kde bývali pracujúci, no dnes trpia problémami, ktoré opisujem vyššie. Prvý kolektívny odpor voči Deutsche Wohnen sa vyvíjal postupne. Protesty nájomcov boli veľmi populárne a práve z nich vzišla naša iniciatíva. Aj keď je Deutsche Wohnen jedným z najväčších prenajímateľov, málokto o tejto firme počul a demonštranti jej urobili dobrú… alebo vlastne zlú reklamu (smiech). Takto sa to celé začalo a v priebehu rokov vyústilo do našej kampane.

Zareagovala firma na protesty, alebo ich jednoducho ignorovala a dúfala, že pominú? 

Povedal by som, že oboje. V niekoľkých prípadoch boli iniciatívy nájomcov úspešné, podarilo sa nám vyhrať na konkrétnom poli, ale často to nevyjde, pretože firma DW má lepších právnikov. Myslím, že do istej miery aj počítali s tým, že v priebehu rokov ich niektorí nájomcovia budú žalovať a bude to veľmi drahé, ale podobným situáciám sa snažili vyhýbať a nedochádzalo k nim často. Zmenilo sa to len nedávno vďaka úspechu našej iniciatívy. V porovnaní s obdobím pred štyrmi rokmi konajú omnoho opatrnejšie, keďže sa o firme už veľa hovorí. Istým spôsobom sa boja, alebo sú prinajmenšom opatrní. Dávajú si pozor, aby to so starými praktikami nepreháňali, inak by im hrozilo ďalšie zhoršenie reputácie.

Mohli by ste opísať, ako žije v takejto nájomnej situácii napríklad nízkopríjmová rodina, starší človek, študent, utečenec či ľuďia rozličných menšín po presťahovaní do Berlína? Otázka sa týka aj ľudí, ktorí v Berlíne žijú už dlhšie – aké sú ich podmienky dnes? 

Hlavný problém je, že isté časti centra, napríklad niekdajšie robotnícke štvrte, sa stali veľmi módnymi a chcú tam bývať všetci, čiže nájmy rastú a predošlí nájomcovia sa musia vysťahovať. Iný príklad: ak človek chce mať rodinu a deti, potrebuje sa presťahovať do väčšieho bytu, avšak v súčasnosti sa k nemu v tejto štvrti prakticky nedá dopracovať. Človek sa musí presťahovať ďalej od centra, ale aj v novej lokalite je stále náročné zohnať byt, žiada si to veľa vytrvalosti. Väčšina ľudí v Berlíne preto o sťahovaní ani neuvažuje – kto má byt, ostáva v ňom, pretože dnes je vážne problematické zohnať si iný. Tým sa dostávame ku komplexnejšiemu obrazu gentrifikácie. Chudobnejší ľudia sú nútení odísť na perifériu mesta, nájmy v centre stúpajú… Kedysi sa hovorilo, že v Berlíne je lacné bývanie a to je na ňom super, to však už prestáva platiť a začíname sa podobať iným mestám.

Ako vznikla iniciatíva DW enteigen! ? Ako ste sa organizovali a dopracovali až k slávnemu referendu? Čo predchádzalo referendu? Nazdávam sa, že všetko si vyžadovalo množstvo organizácie. 

V Berlíne už desaťročia pôsobí silné hnutie za bývanie. Squatová scéna z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov v roku 2005 prišla s témou nájmov. Iniciatíva DW enteigen! je plodom mnohých zápasov, ktoré sa v meste odohrali ešte predtým, než sme prišli my. Považujem za úspech, že sme veci posunuli na novú úroveň, ale neprišlo to z ničoho nič, naša iniciatíva vzišla z predošlých hnutí. DW enteigen! zakladalo protestné hnutie nájomníkov DW a ľavicová politická skupina zvaná Die Interventionistische Linke (Intervencionistická ľavica). Spočiatku spolu vykonali množstvo práce. Súčasťou DW enteigen! je však aj množstvo menších iniciatív, ktoré sa k nám v istom bode pripojili. A potom je tu ešte veľa ľudí ako ja. Na počiatku všetkého bola idea z pätnásteho článku nemeckej ústavy, v ktorom sa hovorí o socializácii vo verejnom záujme. Ten článok je zaujímavý okrem iného aj tým, že v Nemecku nebol nikdy uplatnený a väčšina ľudí aj zabudla, že vôbec existuje. Jeden právnik z občianskej iniciatívy, ktorá je v Nemecku dosť známa a podieľala sa aj na vzniku DW enteigen!, dostal nápad, že by sme mohli tento článok ústavy použiť proti DW: podľa zákona sme stanovili tézu, že túto firmu treba ako najväčšieho prenajímateľa bytov vyvlastniť. Následne sa ťažisko komunikácie presunulo do diskurzívnej politiky, keďže vtedy si nikto nedokázal ani len predstaviť, že raz by sa mohlo uskutočniť referendum, v ktorom by sa väčšina Berlínčanov vyslovila za vyvlastnenie firmy. Na začiatku spolupráce bolo len osem ľudí a ich spolupráca vyústila až do myšlienky referenda. Samozrejme, kým sme sa k nemu dopracovali, žiadalo si to množstvo byrokracie. Najprv sme potrebovali zozbierať podpisy, aby sme mohli byť oficiálne uznaní ako politický subjekt: potrebovali sme získať dvadsaťtisíc podpisov za pol roka. Tento proces sa rozbehol v roku 2019, keď som sa pripojil k iniciatíve. Vtedy nás bolo okolo šesťdesiat a dnes je pre mňa i vtipné, ako som si vtedy vravel: fíha, tu sa dejú veci, až šesťdesiat ľudí rôznych generácií!

Vtedy bolo všetko dosť chaotické, v priebehu štyroch mesiacov sme však získali ešte viac podpisov, než sme potrebovali. A ak vravím viac, myslím trikrát viac. Bol to veľký úspech a vtedy sme si prvý raz uvedomili, že by to celé mohlo vyjsť. Rozhodli sme sa poňať to serióznejšie. Tak si to predstavte: v prvej fáze sme zvíťazili a loptu sme odovzdali vedeniu mesta, ktoré malo množstvo času zareagovať. Trvalo im to vyše roka! Kontrolovali, či je naše referendum v súlade s ústavou, či o čomsi takom v senáte vôbec možno debatovať a tak ďalej. Tento čas sme využili na budovanie štruktúr vo všetkých štvrtiach, o ktoré by sme sa mohli oprieť v ďalšej fáze. Zorganizovali sme skupiny a v každej štvrti boli tímy, ktoré boli zodpovedné za zber podpisov v danej oblasti. Museli sme vymyslieť celú logistiku: kde získať listiny na zber podpisov a sprievodných materiálov, ako zaistiť priestory na stretnutia a zber. Netuším, ako sme to zvládli, ale hádam pandémia zahrala v náš prospech, pretože ľudia mali odrazu množstvo voľného času a pridávali sa k našim online stretnutiam. Nakoniec sa nám podarilo vytvoriť dostatok funkčných tímov. Približne pred rokom sa konečne začala druhá fáza zberu podpisov, na ktorú sme už boli výborne pripravení. V priebehu roka sa náš počet rozrástol: zo šesťdesiatich ľudí na dve tisícky – a to nie je vôbec málo. Štyri mesiace sme v uliciach zbierali podpisy, no tento raz sme ich potrebovali až stosedemdesiattisíc. Dnes ich máme okolo pol milióna. Podarila sa veľká vec, zapojilo sa množstvo ľudí.

Takí úspešní sme boli najmä preto, že zapojiť sa bolo jednoduché. Väčšinou stačilo vytlačiť formulár a poprosiť susedov z domu či poschodia o podpis. Takýmto spôsobom práce sme získali množstvo aktivistov, ktorí potom pracovali v uliciach. Bolo to super, vytvorili sme fialové vesty, ktoré boli naším poznávacím znamením. Ak by ste sa v tom čase prechádzali Berlínom, tieto vesty by ste videli všade a každý deň. Boli sme všadeprítomní, ľudia za nami chodili, pristavovali sa a pýtali, čiže náš cieľ sa nám podarilo naplniť. Získali sme dvestotisíc podpisov nad rámec požadovaného minima, čo je šialené. Nikdy predtým sa v tejto fáze prípravy referenda toľko ľudí nepodpísalo, boli sme historicky najúspešnejší.

Pochopili sme, že sme zvíťazili; referendum sa malo uskutočniť o tri mesiace. Súbežne s ním sa konali aj spolkové a celonárodné voľby, dávalo zmysel to všetko prepojiť. V tomto období sme sa s ľuďmi rozprávali do hĺbky. Veľa sme agitovali, chodili sme od dverí k dverám a pýtali sme sa ľudí, či budú hlasovať za vyvlastnenie. Darilo sa nám! Vydávali sme tiež vlastné noviny a naše materiály sme ponúkali v uliciach. Netuším ako, ale vyhrali sme naozaj vo veľkom štýle: v prospech vyvlastnenia hlasovalo viac ľudí než za víťazov mestských a celonárodných volieb dovedna, respektíve sme dosiahli veľmi podobný výsledok.

Ako ste sa v deň referenda cítili vy? 

Bol to jeden z najlepších dní, aké si pamätám. Cítil som sa veľmi šťastný, celé to tvorilo veľkú časť môjho života a spoznal som množstvo ľudí, ktorí boli podobne aktívni. Počas volebného večera na výsledky v našej centrále čakalo okolo tristo ľudí. Bolo to veľmi intenzívne. V istom momente bolo jasné nielen to, že sme vyhrali, ale že sme vyhrali drtivo a omnoho výraznejšie, než sme očakávali. Nespomínam si na nijaký iný deň, kedy by som bol takýto šťastný.

Keď sa pripravuje referendum na Slovensku, jeho otázky musia byť veľmi špecifické. Ako znela otázka vo vašom referende? 

Ak si to vybavujem správne, otázka znela tak, či majú byť veľké firmy s viac než tritisíc bytmi socializované a pretransformované do nového vlastníckeho usporiadania. V Nemecku na to máme samostatný právny inštitút, z ktorého vyplýva, že tie byty nebudú v súkromnom vlastníctve, ale nebudú ani štátne, budú akoby kolektívne. To by nám umožnilo spravovať byty demokratickým spôsobom prostredníctvom rád, nie riaditeľov a podobne.

Päťdesiatdeväť percent ľudí sa v referende pred pol rokom vyjadrilo v prospech vyvlastnenia. Čo sa bude diať teraz?

Väčšina strán vo vedení mesta s naším víťazstvom nie je spokojná a usiluje sa, aby k vyvlastneniu nedošlo. Hlasovalo zaň však veľa ľudí, je to veľká téma a vedenie mesta ju nemôže ignorovať. Nemôžu to zmietnuť zo stola s tým, že výsledky referenda nemožno implementovať, ako sa to stalo pri iných referendách, keďže máme podporu množstva ľudí. Koalícia pozostáva zo sociálnych demokratov, zelených a ľavice, no tu sa nevedia dohodnúť. Deväťdesiatpäť percent sociálnych demokratov je proti nám, u zelených je to pol na pol – sú to oportunisti a veľmi to medzi nimi kolíše – a deväťdesiatpäť percent ľavičiarov je na našej strane. Nedokážu sa dohodnúť ako ďalej a rokovania odložili. Dohodli sa však aspoň na založení expertnej komisie, ktorá má rozdiskutovať reálnu socializáciu. To bolo cieľom ľavice v období, keď sa sociálni demokrati spytovali, či je nami navrhovaná socializácia v súlade s ústavou. Je vtipné, že to overovali medzi prvou a druhou fázou zberu podpisov, pretože v prípade nesúladu s ústavou v zbere nemožno pokračovať.

Robia, čo môžu, aby sa nás zbavili. Zriadením komisie expertov sa evidentne snažia o to, aby sme stratili momentum, kým sa budú snažiť o výstavbu nových bytov. Nemyslím si, že to bude fungovať. V Berlíne sú nové byty, samozrejme, potrebné, ale miesta je čoraz menej a pozemky sú také drahé, že nedáva zmysel stavať na nich pre nízkopríjmových kupcov či nájomcov. Ani pri slušne platenej práci si človek nemôže dovoliť kúpiť nový byt, pretože je jednoducho príliš drahý. Spôsob, akým sociálni demokrati chcú vyriešiť problém bývania, nebude fungovať, a preto téma socializácie ostane nástojčivo na stole a skrátka ju z neho nezmetú.

Čiže téma je zamrazená, vedenie zvažuje, čo urobiť, pričom ideálne preň by bolo nerobiť nič. 

Nová mestská koalícia povedala, že ňou zriadená expertná komisia začne pracovať počas prvých sto dní vlády. Zatiaľ však stihli akurát tak oznámiť, kto bude v komisii sedieť. Sociálni demokrati nominovali troch starých právnikov, ktorí majú veľmi blízko ku konzervatívcom a už predtým sa vyjadrili, že sú proti socializácii. Je jasné, že sociálnym demokratom nejde o vyjasnenie toho, či je socializácia možná, ale o jej zvrátenie. Je to ironické, pretože článok pätnásť sa do ústavy dostal najmä ich zásluhou. Pália svoju vlastnú históriu – alebo sa o to aspoň pokúšajú.

Slovo vyvlastnenie máte priamo v názve iniciatívy. Vznikla ešte pred pandémiou a vojnou. V súčasnosti pozorujeme odlišný prístup k vyvlastneniu dokonca aj zo strany politických elít, minimálne čo sa týka sankcií voči ruským oligarchom a ich majetku na Západe. Uvažuje sa o nich, o vyvlastnení, pričom pred niekoľkými mesiacmi by toto slovo bolo politické tabu. Ako ľudia na slovo vyvlastnenie reagovali pri zrode vašej iniciatívy? Boli skôr skeptickí alebo sa im ten nápad pozdával? 

Keď prebiehali rozsiahle debaty o tom, či iniciatívu nazvať DW enteigen! alebo radšej pracovať so slovom socializácia, ešte som nebol súčasťou iniciatívy. Voľba padla na „enteigen“, pretože je provokatívnejšie a núti ľudí reagovať. Dôvodom je história NDR, vďaka ktorej si veľa ľudí spomenie na socialistické vyvlastňovanie a povie si: „Vyvlastňovali už komunisti, vieme, ako to dopadlo…  tadiaľ cesta nevedie.“

Myslím, že sme do debaty potrebovali dostať náš názov a provokácia bola dôležitá. Ak by voľba padla na „socializáciu“, veľa ľudí by nechápalo, o čo nám ide. Keď sme zbierali podpisy, väčšina ľudí s vyvlastnením problém nemala, keďže situácia s bývaním v Berlíne je vážne zložitá. Vyvlastnenie firmy podporovali, pretože sami sa cítili byť vyvlastňovaní – ňou a podobnými firmami. Tie totiž inkasujú vysoké nájomné a je problém s nimi vychádzať. Ľudia toho majú skrátka dosť, prinajmenšom tí, ktorí bývajú v bytoch týchto firiem. Samozrejme, stretli sme aj ľudí, ktorí vyvlastnenie nepovažovali za správne a boli presvedčení, že potrebujeme len lepšiu reguláciu. Pri pouličných diskusiách s ľuďmi sme im vysvetľovali, že si vyvlastnenie bytov nepredstavujeme ako ich zoštátnenie, ale ako čosi celkom nové, ako demokratický spôsob ich správy. Mnohých sme si tým získali a vďaka tomu lepšie pochopili, že nám nejde len o to, aby sme niečo vzali.

Nájdu sa aj ľudia, ktorí naše aktivity považujú za staré dobré krvavé socialistické metódy. Navzdory tomu sme boli úspešní a v Nemecku sme, čo sa týka pojmu vyvlastnenie, nadobudli hegemóniu; dnes je toto slovo populárnejšie než v minulosti. Diskurz sa veľmi zmenil. Vyvlastňovanie vo verejnom záujme už nie je také nezvyčajné ako kedysi. Minimálne v Nemecku k vyvlastňovaniu dochádza v podstate každý deň, lenže nie vo verejnom, ale v súkromnom záujme. Chcete otvoriť ďalšiu uhoľnú baňu? Nie je problém, vyvlastnime celé obce. Chcete vybudovať ďalšiu diaľnicu? Nie je žiaden problém, vyvlastnime poľnohospodárov. Časť nášho úspechu teda spočíva v tom, že sme tému dostali do verejnej diskusie, poukázali sme na to, že k vyvlastňovaniu dochádza každodenne, ale nie vo verejnom záujme. Snažíme sa to demokraticky zmeniť, preto sme sa podujali zorganizovať toto referendum.

Každý, kto je z právneho hľadiska Berlínčan, sa v ňom mohol slobodne vyjadriť.  Podľa mňa je to bod obratu. Čosi podobné sa dnes deje v súvislosti s ruskými oligarchami – ak je to v prospech elít, tak je vyvlastnenie „na parádu“ a vítané, ale ak má byť v prospech verejnosti, potom skôr nie.

Z anglického originálu preložil Martin Makara

Rozhovor pripravil Matej Hliničan

Jeden komentár

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: