2019 12 Politika architektúryTematický KapitálMožnosti ubolenej budúcnosti

Zuzana Jakalová9. decembra 2019325

 

Kúpeľná liečba je odjakživa, podobne ako každý liečebný systém, zasadená do komplexného uvažovania o tele, hygiene, zdraví, chorobe a vyzdravovaní, regenerácii a rekreácii, chronicite a ne/spôsobilosti tak, ako sú formulované v danej spoločnosti v konkrétnej dobe. Kúpeľná starostlivosť, verejný zdravotný systém, ale napríklad aj ich súrodenci turizmus, aktívne trávenie voľného času či relax, prešli v priebehu minulého storočia turbulentnými zmenami. S väčšou mierou preháňania by sa dokonca dalo povedať, že kúpele a prístup k nim v danej spoločnosti odzrkadľujú konkrétnu ideologickú i politickú realitu a premýšľanie elít o distribúcii privilégií a moci na členov spoločnosti. 

 

I keď sa po niekoľko storočí vedľa seba súčasne rozvíjali dve tradície kúpeľov, ľudová a exkluzívna – stavovská, predstavy o ideálnom kúpeľnom prostredí a o čase venovanom rekreácii v ňom do značnej miery zadefinoval vývoj spoločnosti smerom k rozšíreniu stavu buržoázie v priebehu devätnásteho storočia. Tento exkluzívny kúpeľný model bol na Slovensku v dvadsiatom storočí protežovaný pred prvou svetovou vojnou, keďslovenské kúpeľné (a už vtedy prestížne) domy v rukách súkromných vlastníkov hostili členov rakúskej a uhorskej aristokracie a buržoázie, ale aj počas medzivojnovej prvej republiky, keď kúpele prosperovali a veľkú časť klientely tvorili bohatší Česi. Predstava kúpeľov v súkromnom vlastníctve, ktoré sú dostupné elitám však nevyhovovala politickým predstavám neskorých štyridsiatych a raných päťdesiatych rokov, preto boli jestvujúce kúpele znárodnené. Nové elity odmietli neprístupnosť kúpeľov pre nižšie sociálne vrstvy, a naopak, bojovali o ich širokú dostupnosť. Demonštrovali tak svoju sociálnu politiku; kúpeľná starostlivosť bola dokonca začlenená do všeobecného zdravotného systému. Rozvoj slovenského kúpeľníctva v druhej polovici dvadsiateho storočia bol ale motivovaný nielen rozšírením dostupnosti pre široké vrstvy populácie, ale do značnej miery i hospodárskymi pohnútkami, tvoril totiž významný zdroj príjmov zahraničných devíz od západnej klientely. 

Prechod od štátneho socializmu k voľnému kapitalizmu a spätná privatizácia kúpeľov v deväťdesiatych rokoch minulého storočia istým spôsobom umožnili návrat k buržoáznej povahe kúpeľov. Ako píše Ivana Rumanová vo svojom texte Z tekutých čias do bazéna, v súčasnej dobe slovenská kúpeľná starostlivosť prešľapuje na zvláštnom pomedzí – jednou nohou v centrálne plánovanom hospodárstve, druhou na voľnom trhu. Tie menej šťastné (či menej konkurencieschopné) kúpeľné komplexy ostali chátrajúcimi ruinami. Tie fungujúce zase prešli väčšou či menšou transformáciou na zariadenia exkluzívnych kúr a týždňových kúpeľných „rýchloviek“, a snažia sa vyhovieť potrebám oboch – zdravotníctva a liečby, ale aj wellness turistiky. Na tomto pomyselnom pomedzí spoločne s kúpeľmi prešľapujú aj rôzne telá, ktoré majú byť predmetom ich služieb. 

Iné telá, iné skúsenosti

Prechod k trhovej ekonomike legitimizujú normalizujúce a ozdravujúce metafory, ktoré zakladajú kultúru zdravia a starostlivosti o seba. Tieto metafory sú ťažiskové i pre podoby inštitúcií, ktoré takýto systém generuje, a akým telám sú takéto inštitúcie určené a prístupné. Znie skoro ako samozrejmosť, že práve zdravotný či kúpeľný systém by mali byť akejkoľvek inakosti čo najprístupnejší. Nie je to ale celkom tak. 

O bariérach prístupu ku kúpeľnej starostlivosti som sa dočítala okrem iného vo facebookovom statuse Niky Alejníkovej:

[…] Ako všetci viete a ak neviete, áno som na vozíku, a áno, od narodenia. Týmto by som vyriešila najčastejšie mne kladenú otázku. Som taký rebel, okrem toho, že neviem dobre chodiť, mám aj psoriázu. […] Asi desať rokov dozadu som sa rozhodla so psoriázou zabojovať a na vlastné náklady ma rodičia vozili každý víkend do Smrdákov. Áno, tie mi pomohli a zažila som tam aj kopec srandy. Začala hneď pri príchode do kabínky s vaňou, ktorá mi siahala asi po brucho a s ,,milou“ pani, ktorá zasa stála za mnou a kázala mi do nej vliezť. Hádajte ako to dopadlo? Uhádli ste, nešlo to… nakoniec sme dáko bojovali s vaňou, schodíkmi, paňou, mojou mamou a neviem kým ešte, aby som procedúry absolvovala… Na pár rokov som mala skoro pokoj, ak nerátam pár fliačikov. Túto zimu v roku 2018 sa však moja najlepšia kamoška rozhodla vrátiť v plnej kráse. Nebudem ani hovoriť, čo všetko som za stovky eur vyskúšala od mastičiek po šampóny… Kto má psoriázu vie. Prišiel deň D a poslala som si návrh do kúpeľov. O cca mesiac mi prišli schválené Smrdáky. Po komunikácií s kúpeľmi mi však bolo odporučené, aby som si vybrala iné kúpele, lebo oni nie sú pre vozičkárov prispôsobení. Áno, zabolelo, ale hovorím si, dobre, sú tu ešte Trenčianske Teplice a riešia aj pohyb, tak to by šlo. Píšem odvolanie do VšZP, čakám na vyjadrenie, príde schválenie Trenčianskych Teplíc, zistím, že potrebujem doprovod a píšem do VšZP. Prosím dodatočne o doprovod, čakám, čakám, čakám…, kým všetko prišlo, najbližší termín na ubytovanie bol november, ak mám záujem o bezbariérovú izbu, a ak beriem čo majú, október. Neváham a beriem čo majú a idem v októbri. Psoriáza sa zhoršuje a ja čakám… čakám… čakám až sa dočkám. Nastupujem do kúpeľov. Teším sa. Verím v nemožné. Ok, už preháňam, ale naozaj som dúfala, že psoriáza sa zlepší aspoň nachvíľu. Prídem do kúpeľov a dostanem  prvú procedúru. Pýtam sa sestričky, či to zvládnem ako vozíčkar. Sestrička zostane v šoku, ako keby ma nevidela, kým som položila túto pre mňa samozrejmú otázku, na ktorú mi vraj odpovie iba pán doktor. Som na chodbe a čakám… vlastne ja stále len čakám. Prídem dnu a pán doktor sa ma opýta, že prečo som na vozíku. Sebavedomo odpoviem, že lebo mám DMO, ale to som ešte netušila, že moje sebavedomie sa stratí do minúty. Pán doktor mi povedal, že v tom prípade mi kúpele ruší a keby bol vedel, že som vozíčkar, tak mi to aj zavolá, že ich ruší. Cítim sa ako malé dieťa, ktoré zistí, že na Vianoce nosia darčeky rodičia a nie Ježiško či Santa. Všetka nádej, čakanie, čas a dúfanie ide doslova do…. za 1 minútu. Samozrejme som sa snažila obhájiť tým, že ja aj prejdem, ale pán doktor bol neoblomný. Buď absolvujem všetky procedúry riadne, alebo idem domov. Dohodli sme sa, že sa pôjdem pozrieť na vane, v ktorých sa daná zázračná procedúra deje. Ok, hovorím si, tam vleziem, ale asi tam zostanem už na veky vekov, pretože vaňa bola pre mňa príliš nízka. Nebojte priatelia, aj teraz za mnou stála pani z fachu. Nechcem nikoho uraziť, ale evokovala vo mne dojem asistentky predaja z mäsiarstva – fyziognómiou… (proste všetkým), ktorej sa pýtam…. „Kebyže mi dáte ruku, ja by som to zvládla.“ Odpoveď ,,milej“ pani ma zaskočí – „Nie nedala.“ Skúšam to znovu. „Keby sa našla stolička a dali by ste mi ju sem, ja by som to zvládla.“ Odpoveď ,,milej“ pani – „Nie nenašla.“ Neznášam, keď prejavujem svoju slabosť, ale v tom mi z očí padla dáka tá kvapka slanej vody a skúšam to poslednýkrát. „Pani, ale keby ste chceli, isto by ste stoličku našli…. viete…“ A pani – „Nie nechceli. Vliezť a vyliezť musíte sama ja vám NEPOMÔŽEM.“ Ďalej pokračovať nebudem. Končí to tým, že mi zrušili pobyt, vrátili financie, ja som si zobrala svoje dva kufre (bola som zbalená na mesiac) a šla som domov. […].

Mojou prvou reakciou po prečítaní tohto príspevku bolo rozčúlenie nad ignoráciou kúpeľného personálu. Bolo by však nešťastné túto príhodu čítať ako sériu individuálnych pracovných či ľudských zlyhaní. Okrem neochoty a apatie konkrétnych kúpeľných pracovníkov ilustruje práve hlboko systémový diskriminačný prístup k ne/spôsobilosti a znevýhodneniu v spoločnosti. Ukazuje tiež, že dostupnosť kúpeľnej starostlivosti, podobne ako drvivá väčšina spoločenských aktivít, priestorov a inštitúcií, je výrazne podfarbená ableistickým a normatívnym vnímaním tela.

Nenormatívnemu či „postihnutému“ telu sú v spoločnosti každodenne kladené nielen prekážky v prístupe k bežným službám či do verejného priestoru, ale zjavne i k zdravotným službám, ktoré často využívať (viac ako ktokoľvek iný) potrebuje. Zdravotný systém ale zároveň na toto telo deleguje mnohé z povinností a zodpovedností, ktoré by mal a mohol niesť sám, čím ho ďalej znevýhodňuje. Systém a inštitúcie, ktoré s nespôsobilým telom nepočítajú, ho nútia vykonávať mnoho nadbytočnej a spoločensky neviditeľnej práce len preto, aby sa k týmto službám dostalo. 

To vyplýva i z prieskumu serveru vozíčkar.sk, ktorý skúmal problematiku fyzického prístupu ku kúpeľnej starostlivosti. V ňom sa pätnástich slovenských kúpeľných zariadení pýtal rovnaké štyri otázky: 

  1. Máte bezbariérový vstup do objektov, v ktorých sa kúpeľný hosť pohybuje?
  2. Máte bezbariérové izby (WC s držadlami, sprchu s držadlami alebo so sprchovacou stoličkou a s odtokom do guličky, znížené umývadlo so zrkadlom)? 
  3. Je do stravovacích a ubytovacích priestorov bezbariérový prístup? 
  4. Je vytvorený bezbariérový prístup k všetkým liečebným procedúram?

Najlepšie zo slovenských kúpeľov, čo sa bezbariérovosti týka, vyšli Číž a Piešťany, ktoré boli pôvodne stavané pre účely liečenia pacientov s problémami pohybového aparátu. Mnohé z liečebných komplexov však spĺňali len niektoré úrovne bezbariérovosti, mali k dispozícii len jednu plne bezbariérovú izbu (s príslušne dlhými čakacími lehotami), alebo na otázky nedali konkrétne odpovede a vystačili si s informáciou, že bezbariéroví sú, pričom práve konkrétne informácie o podobe bezbariérovosti (počet držadiel, výška vane, atď…) sú často pre prístup k podobným službám kľúčové. 

Práve v týchto konkrétnych momentoch sa z nenormatívnych telesných funkcií stáva v normatívnej spoločnosti spoločenské vylúčenie. Dochádza tu totiž k rozpohybovaniu predstavy o osobnej zodpovednosti za vlastný zdravotný stav a k vylúčeniu takého tela, ktoré si „neporadí samo“ („ak do vane neviete vliezť sama, liečba pre vás nemá zmysel“). Zatiaľ čo chodiace, počujúce, vidiace či inak normatívne spôsobilé telo sa do kúpeľov jednoducho vyberie, a nemusí sa trápiť príliš veľkou rešeršou svojho kúpeľného pobytu, pretože tri schody do bazéna mu nemusia robiť problém, človeku žijúcemu so znevýhodnením tu vzniká vrstva práce navyše: musí najprv všetko obtelefonovať, pozisťovať si detaily, byrokraticky i organizačne sa dohodnúť, čakať, čakať a čakať a často byť nakoniec aj tak odkázaný na to, že veci možno nebudú tak, ako boli prisľúbené. Nehovoriac o tom, že ako vidieť v oboch vyššie spomenutých prípadoch, niekedy toto úsilie aj tak končí frustráciou a neúspechom. A to sme nespomenuli ešte iné typy znevýhodnení. 

Kto je tu expert? 

O emancipácii chorého či znevýhodneného tela a ableizme spoločenských inštitúcií, verejného priestoru či jazyka píše v posledných dekádach prostredníctvom osobných i odborných skúseností stále viac autoriek a autorov. Jedným z problémov, ktoré sa týmito textami prelínajú, je ambivalentný vzťah k súčasnému zdravotníctvu a k politikám moci, ktoré sa za týmto komplexom skrývajú. Zjednodušene povedané – súčasný zdravotný systém im rovnako pomáha, ako ich obmedzuje.

Táto ambivalencia nezriedka vyviera z biomedicínskeho vnímania tela, ktoré sa sústreďuje na liečenie symptómov a vyššie popisovanú epizodickú predstavu choroby. V prípade chronickej choroby ide zase o jej čo najúspešnejšie „manažovanie“, aby sa pacient čo najviac blížil stavu zdravia, cez ktoré je naďalej definovaný. „Doktoři se mě často ptali, co jsem dělala předtím, než jsem onemocněla. Jako by právě to bylo mé pravé já a tohle byla jen krátká nepohodlná mezihra,“ spomína si na svoje strety s lekárskymi definíciami zdravia a plnohodnotného života Carolyn Lazard. Biomedicínske poznanie sa tiež takmer výlučne opiera o expertný medicínsky diskurz, stovky jeho špecializácií, tisíce doktorov a státisíce diagnóz, ktoré ho reprezentujú (podsekciou tohto diskurzu je i kúpeľná starostlivosť, kúpeľní lekári, expertné balneologické pracoviská, atď…). Len výnimočne sa však spolieha na poznanie a hlbokú skúsenosť tých, ktorí so svojou chorobou žijú.

Carolyn Lazard kriticky popisuje momenty nárazu svojej ľudskosti na vyššie načrtnuté biomedicínske prístupy k telu. Doktori jej chceli predpísať experimentálnu biologickú liečbu, ktorá by potlačila symptómy jej zmnožených autoimunitných chorôb a ukončila tak jej práceneschopnosť, ale generovala množstvo nežiadúcich účinkov, a reálne by podľa autorky nič nevyliečila. „Tělo sabotuje naši optimální produktivitu tím, že onemocní. Nemoc jde zakrýt a léčit, ale tělo reagovat nepřestává – nikdy.“ O niečo nižšie v texte ale Lazard popisuje, ako po roku vzdorovania a hľadania alternatív liečbu napriek všetkému prijala, lebo chcela aspoň na chvíľu zmierniť pravidelné návaly choroby a vydýchnuť si. „Paradox spočívá v tom, že chci, aby mi bylo lépe, víc, než cokoli jiného,“ píše. 

Podobné diskusie zjavne viedla s doktorom i Nika Alejniková, ktorá sa spletitými zákutiami slovenského zdravotného systému prepracovala až do samotných kúpeľov. Napriek tomu, že jej potreba bola zo strany jednej expertnej medicínskej autority potvrdená (áno, potrebuje kúpeľnú liečbu), bola jej z druhej strany z pozície expertnej autority kvôli jej nenormatívnej telesnej konštitúcii odmietnutá („Pán doktor mi povedal, že v tom prípade mi kúpele ruší, a keby bol vedel, že som vozíčkar, tak mi to aj zavolá, že ich ruší.“). Slepá ulička expertného diskurzu i pacientkin ambivalentný vzťah k nemu sa tu vyjavujú v jasnom svetle. Ide navyše o ilustráciu nárazu rétoriky starostlivosti o seba samého na ableizmus kúpeľného zariadenia. Aj keď jej kožnú chorobu potvrdil lekár a pacientka sama spraví všetko, čo je v jej silách („Samozrejme som sa snažila obhájiť tým, že ja aj prejdem, ale pán doktor bol neoblomný“), aby liečbu mohla absolvovať, o svojom „nespôsobilom“ tele nemá možnosť sama rozhodnúť.  

 

 

Autorka je kurátorka

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *