Môže to byť naposledy

Prečo je kultúra dôležitá? Na túto otázku dnes odpovedajú protesty v uliciach litovských miest.

V nedeľu 5. októbra sa v celej krajine uskutočnil výstražný štrajk na obranu litovskej kultúry pod heslom „Tai gali būti paskutinis kartas“ (Môže to byť naposledy). Na námestiach a v uliciach litovských miest zaznela symfonická báseň Mikalojusa Konstantinasa Čiurlionisa pod názvom Jūra (More), ktorá sa stala protestnou hymnou a „výstražnou sirénou“, pričom Litovský štátny symfonický orchester sa postaral aj o jej živý prenos.

„Štrajk obvykle znamená zatváranie. Tentoraz je to varovanie, preto vyzývame k opaku. Otvorme sa. Otvorme naše inštitúcie, námestia, dvory, organizujme podujatia. Ukážme Litve, akú má bohatú kultúru, aká je slobodná a rozmanitá,“ uvádzajú organizátori štrajku vo vyhlásení.

Antisystémový minister

O čo ide organizátorom protestov? V skratke – nesúhlasia s politikou hotových vecí, v rámci ktorej by sa mala oblasť kultúry stať rukojemníkom zákulisných politických hier a ministerstvo kultúry by sa malo premeniť na nástroj v rukách najpopulistickejšej strany, ktorej líder otvorene šíri antiintelektuálnu rétoriku.

V Litve prebieha hlboká politická kríza, ktorá vznikla po minuloročných voľbách a vytvorení koalície. K víťazným sociálnym demokratom z LSDP sa pripojila strana Nemuno Aušra (Úsvit Nemanu) Remigijusa Žemaitaitisa, ktorá vo voľbách získala 14,99 percenta.

Lídra tohto zoskupenia možno zjednodušene považovať za litovský ekvivalent poľského krajne pravicového politika Grzegorza Brauna. Ide o extrémne populistického politika, ktorý oslovuje takzvaných antisystémových voličov a združuje ľudí s rôznymi extrémnymi názormi: antivaxerov, odporcov Európskej únie či ľudí s proruskými postojmi (zvyčajne otvorene nevyjadrovanými). Miesto tejto strany na politickej mape sa pritom určuje ťažko: okrem radikálneho populizmu ju totiž necharakterizuje nijaká ucelená ideológia, hoci Žemaitaitis rád hovorí o „tradičných hodnotách“ a „národnej hrdosti“, čo sa v jeho prípade spája s otvoreným šovinizmom.

Pokusy o „reset“ tejto od začiatku krehkej vládnej koalície vyvolávajúcej spoločenské spory viedli po demisii premiéra Gintautasa Paluckasa k výmene ministerských postov. V dôsledku toho sa ministrom kultúry stal práve zástupca najkontroverznejšieho koaličného partnera – strany Nemuno Aušra, Ignotas Adomavičius. Tento krok prišiel napriek odporu kultúrnej obce a pripravovanej protestnej akcii proti jeho nominácii na post ministra kultúry.

Treba dodať, že post ministra bol zverený človeku bez akejkoľvek kvalifikácie v tejto oblasti, no rodinne spriaznenému s lídrom strany Žemaitaitisom.

Sám Adomavičius sa voči obvineniam z nekompetentnosti pokúšal brániť rozprávaním dojímavých príbehov o dedkovi, ktorý pomáhal členom povojnového odboja. Zároveň prisľúbil, že vytvorí tím odborníkov na kultúru, ktorých názormi sa bude riadiť.

Prezident Gitanas Nausėda vyzval, aby mu „dali šancu“, zatiaľ čo Žemaitaitis, všeobecne považovaný za najexcentrickejšiu postavu litovskej politiky, cynicky vyhlásil, že „s tým, že má po celej krajine veľkú rodinu, nemože nič spraviť“ (Adomavičius je príbuzný jeho manželky).

Bojkot ministerstva

„Kultúra nie je výmenný artikel politikov!“ Pod týmto heslom sa začiatkom októbra konal prvý protest pred prezidentským palácom vo Vilniuse, na Divadelnom námestí v Klaipėde a v mnohých ďalších mestách po celej Litve.

Napriek jasnému protestu kultúrnej verejnosti prezident nomináciu potvrdil. Nasledoval stupňujúci sa bojkot ministerstva kultúry zo strany čoraz väčšieho počtu kultúrnych inštitúcií po celej krajine. Organizátori najväčšieho vydavateľského podujatia – vilniuského knižného veľtrhu Knygų mugė, ktorý sa koná vo februári – sa vzdali prezidentskej záštity.

Organizátori a organizátorky kultúrnych podujatí otvorene vyhlasujú, že si neželajú záštitu ministerstva ani prítomnosť ministra. K protestu sa pridávajú nielen jednotliví umelci a umelkyne, ale aj celé inštitúcie – početné múzeá, divadlá, asociácie, Zväz litovských spisovateľov a dokonca aj niektoré samosprávy, napríklad mesto Palanga.

Situáciu ešte zhoršuje fakt, že práve prebiehajú oslavy roku M. K. Čiurlionisa, počas ktorých sa koná množstvo podujatí. Ministra Adomavičiusa nepozvali ani na nedávne oslavy Dňa jednoty na nemeckom veľvyslanectve.

Okrem etických a morálnych otázok má celá kauza aj praktický rozmer. Žemaitaitis patrí medzi najtoxickejších politikov v krajine, čo pripisuje „nepriateľským médiám“.

Vďaka kontrole nad ministerstvom kultúry môže ovládnuť aj Fond na podporu médií (Medijų rėmimo fondas), získať nástroj na boj proti „nepriateľským“ médiám a zároveň obmedziť financovanie „nepriateľských“ kultúrnych inštitúcií.

Protesty pokračujú

Kontroverzný minister kultúry Ignotas Adomavičius v piatok 3. októbra rezignoval, ale protesty kultúrnej verejnosti to nezmiernilo.

Aj túto nedeľu sú v mnohých mestách Litvy naplánované štrajky, pretože problém sa nezmenil – podľa predstaviteľov kultúrnej obce nemôže post ministra kultúry zastávať žiaden zástupca strany Nemuno Aušra.

Predstavitelia kultúrneho sveta zdôrazňujú, že lídri koalície sa mýlia, ak si myslia, že po demisii ministra sa situácia upokojí – odstránenie Adomavičiusa totiž nebolo ich cieľom.

„Od začiatku sme nehovorili o osobe pána ministra. Mne osobne sa nepáčilo, keď Adomavičius čelil urážkam alebo ľudia komentovali jeho vzhľad. To je odporné, nesúhlasíme s tým. Nejde o osobu, ale o stranu, ktorá sa stáva čoraz väčšou hrozbou nielen pre kultúru, ale aj pre celý štát,“ uviedol v televízii LRT riaditeľ Litovského národného múzea umenia Arūnas Gelūnas, bývalý minister kultúry (2010 – 2012), teoretik umenia, japonológ a spoločenský aktivista. Upozornil aj na fakt, že situácia sa zo dňa na deň zhoršuje.

Práve Gelūnas sa pritom minulý týždeň sám stal cieľom útoku Žemaitaitisa: ten verejne a hrubo naznačil, že tají svoj údajný židovský pôvod. Tieto výhražné výroky vyvolali v krajine obrovské pobúrenie. Prezident Nausėda vyhlásil, že v takejto situácii neprijme žiadneho kandidáta na ministra z radov strany Úsvit Nemanu. Prokuratúra zároveň začala voči Žemaitaitisovi trestné stíhanie za podnecovanie nenávisti na národnostnom základe.

Filmár Karolis Kaupinis, ktorý 11. októbra na Varšavskom filmovom festivale predstavil svoj nový film Raňajky pre hladujúcich (Badautojų namelis), prirovnal aktuálnu situáciu k roku 1940, keď sa Litva rozhodla nepodriadiť ultimátu Sovietskeho zväzu, čo viedlo k okupácii, anexii a sovietizácii krajiny. Dnes však podľa Kaupinisa vzdoruje aspoň kultúrna obec, ktorá sa podľa neho mení na nový Sąjūdis (hnutie, ktoré v rokoch 1988 – 1990 priviedlo Litvu k nezávislosti) a „nedovolí prepašovať trójskeho koňa dovnútra štátu“.

„Som nahnevaný a zúrim, pretože týmto spôsobom sú podrývané základy štátu,“ zdôraznil Kaupinis v rozhovore pre LRT.

Piateho októbra teda po celej Litve znela Čiurlionisova symfónia More a organizátori výstražného štrajku na zhromaždeniach opakovane vyhlasovali, že sa nevzdajú svojich požiadaviek, kým rezort kultúry nebude zverený inej politickej strane ako Úsvit Nemanu.

Hudobník Andrius Mamontovas, známy líder kultovej skupiny Foje z 90. rokov minulého storočia, počas zhromaždenia na dvore vilniuského univerzitného kampusu povedal, že ľudia z kultúry, ktorých politici podceňujú, sú mimmoriadne tvoriví – a práve preto bude ich protest úspešný. Zdôraznil tiež, že nesúhlasia s ničením štátu populistami a vyzval premiérku aj prezidenta, aby tomu zabránili.

Zomknutá krajina

Môj známy z Vilniusu, ktorý sa protestov tiež zúčastňuje, mi na otázku, ako to chcú dosiahnuť, odpovedal: „Sme malý národ – má to svoje nevýhody, ale aj výhody. V krízových situáciách sa vieme zomknúť, sme – ako Litovci – tvrdohlaví a neústupčiví. Spomeň si na Uspaskicha (Viktoras, litovský populistický politik ruského pôvodu, líder Strany práce), Karbauskisa (Ramūnas, populistický líder Litovského zväzu zelených a roľníkov, ktorý vládol v rokoch 2016 – 2020), Paksasa (Rolandas, prezident odvolaný v roku 200m4 impeachmentom). Kde sú teraz? Na smetisku dejín. Zvládneme to aj tentoraz.“

Autor je publicista a prekladateľ z litovčiny a slovinčiny

Preložil Samo Marec

Text pôvodne vyšiel v Gazete Wyborczej a 15. októbra bol pre potreby Kapitálu aktualizovaný.