Zdravotná starostlivosť by mala byť právom, nie privilégiom

Aký je pôvod vášho umeleckého mena jetsonorama?

Moje umelecké meno jetsonorama je kombináciou mojich a otcových iniciálok – „JET“ (James Edward Thomas Jr. a Sr.), nášho rodinného vzťahu, keďže som jeho syn – son. Záverečné orama je odkaz na obdobie, v ktorom som vyrastal, teda na povojnový kultúrny rozmach, atómový vek a modernizmus polovice 20. storočia.

Aký vplyv malo vaše rodinné zázemie na rozhodnutie venovať sa medicíne a váš umelecký vývoj?

Otec bol lekár, čo ovplyvnilo moje rozhodnutie ísť na medicínu. Tak ako on, aj ja som študoval na tej istej historicky černošskej vysokej škole Meharry Medical College v Nashville v štáte Tennessee. Moja mama, učiteľka na základnej škole, ma od detstva podporovala v kreativite: v tvorbe koláží, strihaní a lepení. Nebola profesionálna umelkyňa, ale jej vplyv vo mne prebudil umelecké sklony, najmä cez hudbu a výtvarné umenie.

Po ukončení povinnej lekárskej služby v rezervácii Navaho, čo bola podmienka odpustenia školného, ste sa tam rozhodli zostať viac ako tri desaťročia. Čím vás uchvátili tamojšia komunita a krajina?

Keď som prvýkrát prišiel do rezervácie, fascinovali ma rozľahlosť a krása krajiny. Žil som len 120 kilometrov od Monument Valley a Grand Canyon bol vzdialený len dve hodiny cesty autom. Otvorená krajina s nekonečnými horizontmi bola podmanivá. Oceňoval som aj prácu v komunite, kde boli moje lekárske služby skutočne potrebné. Keď som v roku 1987 začínal, Indiánska zdravotná služba bola jedným z troch príkladov univerzálnej zdravotnej starostlivosti v USA — spolu s väzenským systémom a Úradom pre záležitosti veteránov.

Ako sa postupom času vyvíjal váš vzťah s Diné (doslovne ľudia alebo národ v rodnom jazyku Navahov)?

Rokmi som si s touto komunitou vybudoval hlboké vzťahy. Trávil som čas s ľuďmi v ich domovoch, zúčastňoval sa ich každodenných činností, ako sú pasenie oviec alebo vozenie vody, zažíval som spoločné chvíle s ich rodinami. Venoval som sa aj fotografii, zachytával ich životy a príbehy. Čím dlhšie som tam bol, tým viac rástla dôvera voči mne zo strany domácich. Staral som sa o viacero generácií: od tehotných žien až po ich dcéry, keď sa stávali matkami. Moje verejné umelecké projekty, ktoré odrážali krásu a dôstojnosť komunity, naše väzby ešte prehĺbili.

Ako lekár ste boli svedkom zdravotných nerovností, ktorým čelia Navahovia. Viete priblížiť konkrétne zdravotné problémy, ktoré ste pozorovali, a ako tieto skutočnosti ovplyvnili vašu umeleckú prax?

Rezervácia Navaho je najväčšia domorodá rezervácia v USA, rozprestierajúca sa na viac ako 71-tisíc štvorcových kilometroch (takmer 1,5-násobok rozlohy Slovenska) naprieč Arizonou, Novým Mexikom a Utahom. S 13 supermarketmi pre viac ako 170-tisíc ľudí je to potravinová púšť. Mnohí preto nakupujú v miestnych obchodoch, takzvaných trading posts, ktoré ponúkajú hlavne nezdravé jedlo. To vedie k vysokej miere potravinovej neistoty a obezity.

Historicky bola pritom obezita medzi ľuďmi Navaho zriedkavá—na fotografiách zo 60. rokov minulého storočia nenájdete obézneho človeka. No obezita prudko vzrástla kvôli obmedzenému prístupu k zdravým potravinám a závislosti od obchodov s prevažne priemyselne spracovanými potravinami s nízkou výživovou hodnotou.

Región má aj problematickú históriu ťažby uránu, ktorá začala v 40. rokoch minulého storočia a pokračovala počas studenej vojny až do polovice 80. rokov, keď cena uránu na svetovom trhu klesla. Opustené bane po sebe zanechali kontaminované podzemné vody a pôdu, čo viedlo k zvýšenému výskytu rakoviny. Niektoré typy rakoviny sú u Navahov viac ako dvakrát častejšie než je celoamerický priemer.

Tieto zdravotné problémy som začal intenzívnejšie vnímať okolo roku 2012, keď som začal liečiť starších mužov, ktorí pracovali v uránových baniach. Umenie sa pre mňa stalo spôsobom, ako komunikovať tieto zložité témy a poukazovať na dedičstvo uránovej kontaminácie, potravinovú neistotu a environmentálnu nespravodlivosť. Od roku 2009 poukazujú moje pouličné umenie a verejné nástenné lepené diela na cestách medzi Grand Canyonom a Monument Valley na toxické dedičstvo uránovej ťažby a propagujú možnosti nápravy a dosiahnutia spravodlivosti.

Projekt Painted Desert (Maľovaná púšť) pozýva medzinárodných pouličných umelcov a umelkyne, aby tvorili v rezervácii Navaho. Ako zabezpečujete, aby pristupovali ku komunite a k jej kultúre s rešpektom?

Citlivosť voči kultúrnym normám domorodého obyvateľstva je pre projekt kľúčová. Projekt Painted Desert, ktorý bol inšpirovaný festivalom so sociálnym zameraním Open Walls v Baltimore, som spustil okolo roku 2012. Keď som pozýval umelcov a umelkyne k sebe domov do rezervácie, zdôrazňoval som dôležitosť kultúrnej citlivosti a zapojenia komunity. Poskytoval som im zdroje, ako knihy, články a dokumentárne filmy. Napríklad oscarový film Broken Rainbow z roku 1985, ktorý skúma históriu územného sporu medzi kmeňmi Navahov a Hopi, vedúceho k vysídleniu Diné, motivovaného záujmom spoločnosti Peabody Coal o ťažbu uhlia na ich území.

Ako som už spomínal, povzbudzoval som umeleckú komunitu, aby sa oboznámila so svetom Diné a históriou týchto ľudí a krajiny, na ktorej budú pracovať. Niektorí si dali záležať a hlboko sa zaoberali históriou a hodnotami miestnej komunity, iní boli menej citliví. No demokratická povaha pouličného umenia znamená, že členstvo komunity môže s dielami interagovať alebo ich aj premaľovať, ak ich považuje za nevhodné. Je to spôsob, ako udržiavať prax úprimnú a rešpektujúcu.

Vašu lekársku prax opisujete ako vytváranie prostredia pohody pre jednotlivca a vaše umenie ako podporu tohto pocitu v rámci komunity. Ako sa tieto dva aspekty vašej práce prelínajú?

Obe sú o liečení a hľadaní rovnováhy. Na území národa Navaho spôsobujú systémové problémy, ako sú vysoká nezamestnanosť (viac ako 50 percent) a historické traumy, sociálne i psychologické ťažkosti vrátane zvýšenej miery samovrážd mladých. Mojou snahou v medicíne bolo pomôcť jednotlivcom dosiahnuť pohodu, či už návratom do práce, trávením času s rodinou alebo len pocitom zdravia.

Moje umenie to dopĺňa tým, že odráža krásu, silu a kultúrnu identitu komunity. Ide o to vrátiť komunite pýchu a dôstojnosť, o ktorú sa so mnou podelili. Dúfal som v kolektívne aj individuálne uzdravenie. Svoje umenie vnímam ako formu kultúrneho prehlásenia, ktorá podporuje pozitívny obraz o sebe a hrdosť na komunitu, čo je kľúčové pre duševnú a emocionálnu pohodu.

Mnohé vaše inštalácie zobrazujú historické fotografie a neznáme príbehy marginalizovaných komunít. Ako pristupujete k výskumu a akú zodpovednosť cítite pri rozprávaní týchto príbehov?

Ako človek farby pleti z historicky marginalizovanej rasy mi záleží na pravdivosti. Môj prístup zahŕňa výskum a spoluprácu s komunitou. Ako príklad uvediem spoluprácu s múzeom Fort Garland v Colorade pri rozprávaní príbehov, ktoré idú nad rámec tradičných, často jednostranných naratívov o expanzii na západ USA. Dozvedel som sa o rozsiahlej histórii Kita Carsona, ktorý bol ústrednou postavou pohraničných a indiánskych vojen v 19. storočí. Skúmal som aj históriu kmeňov Ute, násilné vysídlenie Navahov počas Long Walk (Dlhý Pochod) v roku 1864 a zložitú históriu pohraničia USA a Mexika vrátane zotročovania a vysídľovania pôvodných obyvateľov. Verím, že je mojou zodpovednosťou rozprávať tieto príbehy presne a s rešpektom, najmä príbehy tých, ktorí boli marginalizovaní alebo úplne vymazaní. Mojím cieľom je spochybniť dominantné naratívy a vyzdvihnúť históriu odporu, odolnosti a nespravodlivosti.

Počas pandémie COVID-19 ste prostredníctvom umenia šírili posolstvá verejného zdravia po celej rezervácii Navaho. Ako sa vaša dvojitá identita lekára a umelca premietla v tejto kríze?

Moje dvojité roly mi dali jedinečnú platformu. Už na začiatku svojej verejnej umeleckej praxe som si uvedomil, že pouličné umenie môže byť silným nástrojom advokácie a vzdelávania. Počas pandémie som využil umenie na podporu opatrení proti COVID-19, ako boli nosenie rúšok, sociálne dištancovanie a očkovanie, tým, že som umiestňoval obrazové odkazy popri cestách a v komunitných priestoroch.

Navahovia boli pandémiou tvrdo zasiahnutí; v jednom období mali najvyššiu mieru infekcií a úmrtí na svete. Mojím cieľom bolo osloviť čo najviac ľudí kultúrne relevantnými a prístupnými odkazmi. Umenie mi umožnilo komunikovať zložité zdravotné informácie spôsobom, ktorý emocionálne a kultúrne rezonoval, dúfajúc, že to pomôže zachrániť životy a posilniť odolnosť komunity.

Vaše dielo dokumentuje každodenný život komunity Navahov a reflektuje pretrvávajúce dôsledky kolonializmu a ťažby prírodných zdrojov. Čo vás dokumentovanie tohto života naučilo o komunite?

Tieto každodenné činnosti odhaľujú hlbokú odolnosť a silu komunity Navahov. Napriek systémovým nespravodlivostiam, ako sú strata pôdy, environmentálna kontaminácia a ekonomická marginalizácia, ľudia naďalej žijú, pracujú a udržiavajú svoje kultúrne tradície. Ich schopnosť prispôsobiť sa, prežiť a nájsť krásu aj v ťažkostiach je inšpirujúca. Mnohí Navahovia žijú priamo z pôdy, ktorá bola historicky zdrojom obživy a identity. Tieto skúsenosti ma naučili, že odolnosť nie je len o prežití, ale aj o udržiavaní kultúrnej integrity a nádeje pre budúce generácie.

Ako človek, ktorý pracoval na priesečníku zdravotnej starostlivosti a sociálnej spravodlivosti, čo považujete za hlavné problémy amerického zdravotníctva a aké zmeny sú potrebné?

Najväčším problémom je, že zdravotná starostlivosť je poháňaná ziskom, nie ľudskou potrebou. Americký systém je hlboko kapitalistický, čo vytvára nerovnosti najmä pre marginalizované komunity, ako sú ľudia Navaho. Verím, že zdravotná starostlivosť by mala byť právom, nie privilégiom. Potrebujeme systém, ktorý zaručuje univerzálny prístup, podobne ako v iných krajinách, napríklad v Kanade, Mexiku alebo vo väčšine Európy, kde je zdravie spoločenským dobrom. Financovanie Indiánskej zdravotnej služby bolo vždy poddimenzované. Napriek snahám ľudí Diné si kupovať pripoistenie, systémové nerovnosti pretrvávajú. Mali by sme sa učiť od krajín so socializovaným zdravotníctvom, ktoré zaručuje kvalitnú starostlivosť každému bez ohľadu na príjem.

Na akých umeleckých projektoch pracujete teraz, po skončení vašej lekárskej praxe?

Dôchodok mi dal priestor skúmať nové projekty. Nedávno som sa vrátil do rodného Raleighu v Severnej Karolíne, kde som tri týždne pracoval na murálnej inštalácii blízko Shaw University, čo je historicky černošská univerzita založená v 19. storočí pre bývalých otrokov.

Na univerzite som spoznal fascinujúci príbeh Elly Baker, kľúčovej líderky občianskych práv, aktivistky a komunitnej organizátorky. Založila Výbor pre nenásilnú koordináciu študentov Student Nonviolent Coordinating Committee (SNCC). Vytvoril som dielo, ktoré vzdáva hold jej odkazu a histórii černošského aktivizmu v Severnej Karolíne.

Pokračujem aj v spolupráci s komunitnými organizáciami, ako je Planting Justice v Oaklande (Kalifornia), kde pracujem s bývalými väzňami, ktorí sa cez mestské farmárčenie a umenie vracajú do spoločnosti. Zameriavam sa na rozprávanie príbehov, zapájanie komunity a riešenie sociálnych otázok prostredníctvom umenia. Za posledné dva mesiace som mal možnosť preskúmať dve nové médiá, a to sieťotlač a mokrý kolódiový proces. Teším sa, kam ma tieto techniky zavedú.

Chip Thomas, známy aj ako jetsonorama, je fotograf, verejný umelec, aktivista a lekár na dôchodku, ktorý pôsobil v rezervácii Navaho v rokoch 1987 až 2023. Jeho práce nájdete na Instagrame pod @jetsonorama, na jetsonorama.net a na stavbách po celých USA.