A ty už máš svoj desiaty byt?

„Keď som šetril, mal som len tri tričká,“ prihovára sa mi z Denníka N finančný mentor. Vlastní sedem bytov a tvrdí o sebe, že je od svojich 37 rokov finančne slobodný. Redaktor Michal Červený ho v seriáli Tridsiatnik víta otázkou, na akom aute prišiel, a Tomáš Pieružek odpovedá, že na osemnásťročnom Volkswagene Jetta. A dodáva: „Teraz potrebujem skôr začať viac míňať. Je to pre mňa ťažké, ale pracujem na tom.“

Počúvam ho v trolejbuse z práce. Mám na sebe oblečenie z Vinted a premýšľam, prečo ani tento rok – v rovnakom veku, v akom sa to podarilo hosťovi Denníka N – nedám do prenájmu svoj prvý byt. Titulok rozhovoru, prvá otázka aj zmienka o tom, že sa finančne slobodný človek strihá sám, mi naznačujú, že kľúčom k úspechu je šetrenie. Ja síce netankujem, neplatím parkovné, povinné zmluvné ani havarijné poistenie na auto, ale stále mi to nejako nevychádza. Predsa však existuje nádej: aj učiteľ s priemerným bratislavským platom sa do desiatich rokov môže stať finančne slobodným – som akademik s podpriemerným bratislavským platom, tak trebárs!

Ako však zisťujem, využívanie MHD a nákupy z druhej ruky mi nie sú nič platné, keďže si stále žijem nad pomery – namiesto troch spolubývajúcich mám len jednu, popri práci neopravujem susedom bicykle, ale recenzujem knihy, a ryžu si nekupujem v päťdesiatkilogramových vreciach, ale len v takých bežných, kilogramových, ak práve nie je v Lidli XXL týždeň.

Ale napokon si predsa len vydýchnem. „Ak ten učiteľ býva na mieste, ktoré ho teší, má okolo seba ľudí, ktorých má rád, a práca ho napĺňa tak, že z nej v podstate nechce odísť do dôchodku, tak mu ani neodporúčam snažiť sa o finančnú slobodu do desiatich rokov. (…) Nie každý musí byť finančne slobodný,“ uisťuje nás Tomáš Pieružek.

Naladení na úspech

Jednoducho, kdesi medzi riadkami čítam – majte spokojný osobný život a politiku nechajte na ambicióznejších. Na ňu už finančnú slobodu potrebujete – vplyv matky-samoživiteľky či nezamestnaného na verejný život v porovnaní s realitným rentiérom alebo technologickým magnátom je totiž neporovnateľný. Ktosi napríklad využíva finančnú slobodu práve na to, aby si v mestskom parku – národnej kultúrnej pamiatke – postavil rezidenciu, celý prírodný areál oplotil a na noc ho zamykal, „vďaka“ čomu prídete – nielen vy – o obľúbené miesto v susedstve. Niekto, kto na rozdiel od vás dokáže finančnú slobodu skutočne oceniť, ju využije na politický lobing, aby zo zdravotníctva mohol odvádzať súkromný zisk, a tak sa môže stať, že ak vaši blízki ochorejú na vzácnu chorobu s drahou liečbou, vaša dovtedajšia životná spokojnosť im už nepomôže. Preto myslite na životné poistenie. Podobne ako hosť Denníka N potom nebudete musieť „predávať byt alebo ETF fondy v čase poklesu“, aby ste si zaplatili najlepšiu liečbu v Nemecku.

Aspoň že vám ostáva tá napĺňajúca práca: pravdaže, kým ju nemusíte vymeniť za inú, pretože finančne slobodní ľudia sa rozhodli celú firmu presťahovať do zahraničia alebo ju zavrieť. Jednoducho, kým sa príliš nechcete kafrať do vecí za dverami vášho bytu, nedajbože do politiky, finančnú slobodu nepotrebujete: bohatí sú predsa bohatí práve preto, že najlepšie vedia, ako s ňou naložiť.

No povedzme, že aj vy by ste radi z tej finančnej slobody okúsili aspoň toľko, že týždeň pred výplatou nebudete odkázaní na nákupy z povoleného prečerpania na účte. Čo je teda najdôležitejšie? „Podľa mňa to nie je o tom, v akej finančnej situácii sa človek momentálne nachádza. Je to o nastavení hlavy a prioritách,“ radí Tomáš Pieružek. Inšpirovaný sa pýtam: Platíte si svojho kouča a mentora? Maximalizujete svoje naladenie na úspech? Ak nie, nevravte, že ste urobili všetko, čo sa dalo. Hoci už len samotný fakt, že sa o túto tému zaujímate, je dobrým prvým krokom. Teraz však už konkrétne a prakticky.

Kedy ste si kúpili svoj desiaty byt?

Aký je prvý krok k finančnej slobode? Každý, kto sa investovaniu čo i len trochu rozumie, vám povie, že treba začať čo najskôr. Ak máte možnosť, ideálne okolo roku 1990. Ak vám to nevyšlo, roky 2020 až 2021 sú stále fajn: úrokové sadzby na hypotékach boli na historických minimách. Jednoducho, čím skôr ste investovali do nehnuteľnosti, tým viac sa vám zhodnotila – dokonca ešte aj počas pandémie pokojne aj o štvrtinu za rok.

Narodiť sa v nevhodný čas – napríklad prineskoro na to, aby ste stihli hypotéky v plnej výške ceny nehnuteľnosti – je teda prvou chybou, ktorej sa treba na ceste k finančnej slobode vyvarovať. Jednoduchý trik, ako ušetriť: vezmite si úver na bývanie ešte pred júlom 2018, a nebudete potrebovať 20 percent z kúpnej ceny nehnuteľnosti z vlastných zdrojov. Dokonca ani dnes však nie je najhorší čas na dokúpenie pár bytov do vášho investičného portfólia: majetkové dane a dane z nehnuteľností sú na Slovensku prinajmenšom v európskom kontexte stále mimoriadne nízke a nijaká progresívna daň z nehnuteľností v dohľadnom čase nehrozí. Hosť Denníka N sa podobným nástrahám umne vyhol a k svojmu prvému bytu sa stihol dostať ešte v roku 2007.

S prípravou na kúpu nehnuteľnosti súvisí aj ďalšia častá chyba finančne sa oslobodzujúcich ľudí: narodenie sa do chudobnej rodiny. Oveľa šikovnejšie je mať rodičov, ktorí na prvé bývanie či investíciu prispejú, ako to bolo aj v prípade Tomáša Pieružeka. Podľa miery zámožnosti vašej rodiny tak budete mať aspoň štartovaciu pätinu, aby ste o hypotéku mohli požiadať, prípadne môžete požiadať o nižšiu hypotéku. V ideálnom prípade, samozrejme, rodičia zaplatia celú nehnuteľnosť a vy ju už len s chuťou prenajímate a zarábate na ďalšie. Kategorickým no-go sú rodičia, ktorí vám na vaše plány nielenže neprispejú, ale dokonca sami potrebujú vašu finančnú podporu.

Prípravu by sme teda mali: správne čas a miesto narodenia sú totiž najdôležitejšími podmienkami finančnej slobody. Ak sledujeme stopy úspechu hosťa Denníka N, nesmieme však podceniť ani ďalší faktor: výber vhodnej školy a zamestnania. V žiadnom prípade neodporúčam experimentovať s humanitnými alebo so spoločenskovednými odbormi. Pri výbere spomedzi ostatných ponúk sa treba orientovať minimálne podľa poradcov pre výber kariéry, ešte vhodnejšie však prostredníctvom platových porovnávačov. Isteže, už len možnosti a schopnosti dostať sa na dobrú vysokú školu sú podmienené sociálnym a kultúrnym kapitálom z  detstva a dospievania, ako to vo svojich knihách – pravdaže v omnoho hierarchickejšom francúzskom vzdelávacom systéme – detailne dokumentujú Didier Eribon (Návrat do Remeše) či Édouard Louis (Jak se stát jiným).

Po vyštudovaní univerzity s perspektívou primerane lukratívneho zamestnania ostáva už len nájsť si dobre platenú prácu. Príkladom vhodného prvého zamestnávateľa je po vzore nášho finančného mentora banka. Spôsob, ako sa tam dostať – a podľa možnosti nie na pozíciu „pri okienku“, ale takú, z ktorej sa dá dostať na oslavu člena predstavenstva –, ostáva na vašej vlastnej fantázii a kreativite.

Takže rok pracujete – a voilà: kupujete svoj prvý byt. Nekonajte však zbrklo! Najprv zvážte situáciu na trhu, či sa oplatí bývať vo vlastnom a šetriť si peniaze, ktoré by ste inak dávali na nájomné, alebo sa naopak presťahovať do podnájmu a vlastný byt hneď prenajímať. Jedným alebo druhým spôsobom si postupne zarobíte na ďalšiu nehnuteľnosť, pričom splátky za ňu pokryjete peniazmi z jej prenájmu. Popritom naďalej pracujte s platom 4,5-tisíca eur v čistom a zarábajte na ďalšie investície. Napokon len z pasívneho príjmu z nehnuteľností vo výške 1 500 až 1 700 eur sa skutočne vyžiť nedá. Nákupy nehnuteľností z takéhoto platu a prenájmov opakujte podľa chuti. Dôležité je však neprehnať to a vedieť, kedy stačí – recept na úspech hosťa Denníka N uvádza desať bytov, to však, samozrejme, závisí od osobného apetítu každého začínajúceho investora.

Na ceste za finančnou slobodou je dobré mať deti čo najneskôr, ideálne vôbec. Napokon, čo je väčším nákladom ukrajujúcim z možného investičného kapitálu ako potomstvo? Partner či partnerka sú voliteľní. Ak sa však pre nich rozhodnete, uistite sa, že budú mať vlastný príjem a nebudú pre vás finančnou záťažou, ktorá by mohla ohroziť či nebodaj znemožniť už vašu prvú hypotéku.

Zarobiť toľké peniaze musela byť strašná drina – ešte väčšia však musí byť ich stroviť. Pre inšpiráciu, ako na to, Tomáš Pieružek odporúča knihu Billa Perkinsa Die with Zero. Lenže je to tak trochu presviedčanie presvedčených: polovica slovenských domácností totiž nijaké úspory nemá, a tak o tom umieraní s nulou na účte zasa až tak veľa čítať nepotrebuje. Aj osobná rada finančného mentora vyznieva akosi neobjavne, vraj „míňajte veľa na to, čo vám robí skutočnú radosť, a všetko ostatné osekajte“. Väčšine slovenských domácností robí skutočnú radosť žiť v akom-takom zdraví, mať kde bývať a čo jesť, a tak na bývanie, potraviny, dopravu, lieky a telekomunikačné služby – jednoducho najzákladnejšie potreby – dávajú viac ako polovicu svojich príjmov.

Monopoly podľa Matúša

Možno si poviete – dobre, trebárs je na takéto zbohatnutie potrebný aj kus šťastia. Ale ak ho človek má, je vari takýto spôsob živobytia problém? Zo sociálneho hľadiska je: takýto typ podnikania je totiž zvlášť náchylný k monopolizácii, a teda aj znižovania dostupnosti bývania z hľadiska jeho kúpy aj prenajímania. Vynikajúco to ilustruje hra vymyslená práve s cieľom rukolapne demonštrovať fungovanie rentierskeho kapitalizmu: Monopoly. V teórii funguje realitný trh – rovnako ako ostatné trhy – meritokraticky: všetci štartujú na rovnakej čiare a víťazí ten najšikovnejší. V Monopoloch každý začína s rovnakým množstvom peňazí a musí sa riadiť rovnakými pravidlami hry, ale už kocka reprezentuje významný prvok náhody, ktorý je prítomný aj v živote. Ak budete hrať Monopoly dostatočne dlho, nutne skončíte pri – no, monopole: víťazstve jedného hráča, ktorý privedie do krachu všetkých ostatných.

Živý realitný trh je o to zaujímavejší, že je historický – v hre by to znamenalo, že hráči na herné pole pristupujú priebežne. Aké šance na výhru bude mať niekto, kto sa pripojil v treťom kole, keď už je polovica políčok v súkromných rukách? A bude mať hráč pristúpivší v ôsmom kole šancu kúpiť si ešte vôbec niečo, alebo bude len platiť ostatným? V hre Monopoly aj na realitnom trhu totiž platí Matúšov efekt: „Lebo každému, kto má, bude pridané a bude mať hojnosť. Ale kto nemá, tomu bude vzaté aj to, čo má.“ (Mt 25: 29). Čím viac bytov totiž vlastníte – a buď ich prenajímate alebo pri rastúcich cenách nehnuteľností predávate –, tým ľahšie zarábate na ďalšie, ktoré vám generujú ďalšie peniaze. A keďže dopyt po bývaní je najmä vo väčších mestách garantovaný – podobne ako po potravinách, lenže tie aspoň možno dovážať z viacerých zdrojov, kým ponuka bývania je na danom mieste vždy limitovaná –, koncentrácia bytového fondu v rukách pár vlastníkov postupne znemožňuje kúpu vlastnej nehnuteľnosti komukoľvek inému zvnútra trhu a ženie výšku nájomného do hraníc únosnosti.

Najnáročnejšie je dostať sa k prvému bytu. Každý ďalší už potom do portfólia zákonite pribúda jednoduchšie – preto sa kľúčové majetkové karty rozdávajú v prvom kole hry aj života. Pri istej kombinácii nízkeho rastu platov (najmä v štátnej sfére), vysokej inflácie, zdražovania nehnuteľností a sprísňovania podmienok poskytnutia hypoték (napríklad Česká národná banka avizuje ďalšie zníženie poskytovaných hypoték už len na 70 percent hodnoty nehnuteľnosti) sa totiž môže stať, že z obyčajného platu si nenašetríte ani len na potrebný základ na kúpu bytu s hypotékou, a to veľmi, veľmi dlho – alebo nikdy.

Samotný Tomáš Pieružek v závere rozhovoru konštatuje, že výstižnejšie než o finančnej slobode je hovoriť o osobnej slobode, pretože od financií závisí aj rozsah možnosti „robiť kedy chcem, s kým chcem a na čom chcem“. Nielen v zmysle práce.

Ja dodávam, že práve v tom je vari najfundamentálnejší rozdiel medzi pravicou a ľavicou. Kým sloboda finančných mentorov je z povahy veci slobodou len pre niekoľkých (lebo keby mal každý svoje bývanie a popri tom ponúkal na prenájom čo i len jeden ďalší byt, nikto by nemal dôvod si nehnuteľnosť prenajímať, v dôsledku čoho by takýto biznisový model skolaboval), sloboda podľa ľavice je vždy slobodou na dôstojný život pre všetkých. Je ušľachtilé, že respondent Denníka N by rád doprial pocit finančnej slobody – „že ráno vstanem a jediný šéf sa na mňa pozerá v zrkadle“ – čo najväčšiemu počtu ľudí na Slovensku. V takom prípade však bude musieť zmeniť filozofiu: lebo v hrsti ma nemá len ten, kto mi rozdáva zadania v práci, ale aj ten, kto má moc vyhnať ma z domova.

Isteže, podtitul tohto článku je trochu clickbait: rozhovor s Tomášom Pieružekom nie je príručkou Denníka N. Michal Červený však zároveň viedol toto interview tak nekriticky, že názov média v podtitule nie je neopodstatnený. Poviete si, že som príliš príkry vzhľadom na to, že Tridsiatnik je svojím spôsobom „lajfstajlová“ rubrika. Ale práve v takýchto rubrikách a uvoľnených rozhovoroch pôsobí ideológia oveľa sofistikovanejšie než vo vážnych politických diskusiách. Seriály ako Tridsiatnik totiž stanovujú štandardy toho, čo má byť (pre mužov) v tomto veku téma, čo máme byť schopní k istým životným míľnikom dosiahnuť – pričom zlyhávame nie tým, že sa nám daný cieľ ešte nepodarilo naplniť, ale že si taký cieľ vôbec nevytyčujeme.

Ako teda zbohatnúť s Denníkom N? Hosť ich štúdia vraví, že má know-how, ako sa oddnes do desiatich rokov finančne oslobodiť. Mohli by ste si v jeho firme zaplatiť konzultáciu, ale ušetrím vám čas aj peniaze a toto obchodné tajomstvo vyzradím: na finančnú slobodu potrebujete v prvom rade prajné sudičky. Práve v rodnej kolíske sa totiž za kapitalizmu niektorým finančná sloboda na celý život začína a väčšine končí.

Autor je postdoktorandom v odbore slovenský jazyk a literatúra