Vďaka nim môžu ženy hovoriť o zakúšanom násilí. O práci tlmočníkov a tlmočníčok z pôvodných jazykov

Sieť tlmočníkov a tlmočníčok na juhu Mexika nielen sprevádza pôvodné obyvateľstvo na súdoch či v nemocniciach, ale aj bojuje proti pretrvávajúcej diskriminácii a zvyšuje povedomie o lingvistickej rozmanitosti.

Eduardo Martínez Gutierrez vyrástol v dedine Santiago Matatlán, asi hodinu od hlavného mesta štátu Oaxaca na juhu Mexika. Dedina je preslávená výrobou známeho alkoholu mezcal, ktorý miestni získavajú z agávy. Aj Eduardova rodina sa venuje výrobe mezcalu a ako dieťa sprevádzal otca na návštevách okolitých komunít. „V mnohých dedinách som si všímal, že deti na ihrisku na seba rozprávali v pôvodných jazykoch, zatiaľ čo v Matatláne už dominovala španielčina,“ spomína dnes 32-ročný Martínez Gutierrez, ktorý stojí na čele organizácie Red de Interpretes y Promotores Interculturales (Sieť medzikultúrnych tlmočníkov a promotérov). Sám hovorí zapotécky, najviac rozšíreným pôvodným jazykom v Oaxace. „Doma mi otec nikdy nepovedal, aby som po zapotécky nehovoril, avšak, často mi hovoril, aby som sa naučil poriadne hovoriť po španielsky,“ spomína. Dôvodom otcových obáv bola diskriminácia, s ktorou sa stretáva pôvodné obyvateľstvo hovoriace svojimi jazykmi dodnes. „Keď som sa dostal na univerzitu, zažil som tvrdý stret s realitou. Násilie, s ktorým sa človek stretne v meste, v inštitúcii, ťa donúti skrývať svoju identitu,“ hovorí absolvent štúdia politických vied na Národnej autonómnej univerzite v hlavnom meste Mexico City. Napokon mu program pre mládež z pôvodných komunít, vďaka ktorému sa dostal aj do USA, pomohol potlačenú identitu znovuobjaviť.

Jedného dňa prišla do Mexico City jeho teta so sesternicou, poprosili ho o pomoc s prekladom. „Potrebovali ísť na úrad štátneho prokurátora ohlásiť prípad zneužívania, avšak teta hovorila iba pôvodným jazykom,“ spomína. Stretnutie na prokuratúre bolo motiváciou k práci, ktorú robí Martínez Gutierrez dnes. „Vidieť, ako zaobchádzajú s ľuďmi, ktorí hovoria pôvodným jazykom, bol spúšťač. Sú rasisti, správajú sa k vám, akoby znalosť pôvodného jazyka bola synonymom mentálnej retardácie. Ignorujú vás, nechajú vás čakať príliš dlho. Používajú v rozhovore technické výrazy,“ hovorí. Jeho skúsenosť nebola ojedinelá. Jazyková diskriminácia voči domorodému obyvateľstvu v Mexiku je prítomná v rôznych verejných službách, napríklad v prípade zdravotnej starostlivosti, vo vzdelávaní či v prístupe k právnym službám.

Martínez Gutierrez sa po svojej skúsenosti s diskrimináciou začal informovať o tom, kde sú a ako fungujú tlmočníci a tlmočníčky z pôvodných jazykov. Hľadal, či existujú nejaké inštitúcie, ktoré by ich systematicky vzdelávali. Tvrdí, že namiesto takýchto inštitúcií našiel štatistiky, že napríklad vo väzniciach v jeho rodnom štáte bolo viac ako 2000 pôvodných obyvateľov, z ktorých viac ako 80 percent nemalo počas procesu k dispozícii tlmočníka. A to napriek tomu, že ich zákon pri súdnych procesoch garantuje. „Uvedomil som si, že problém, s ktorým som sa stretol, keď som sprevádzal tetu, je systémový,“ hovorí Martínez Gutierrez, ktorého organizácia dnes pracuje s viac ako 250 tlmočníkmi a tlmočníčkami v Oaxace, Mexico City a dokonca aj v Spojených štátoch.

Neprekladajú len jazyk

Mexiko patrí ku krajinám s najväčšou jazykovou rôznorodosťou. V celej krajine existuje 68 pôvodných jazykov, iba v Oaxace je ich 15 a existujú v 176-tich variantoch. Každý variant sa odlišuje od ostatných štrukturálnymi a lexikálnymi rozdielmi, ktoré ho robia jedinečným v porovnaní s inými formami toho istého jazyka. Napríklad najviac používaný jazyk v Oaxace je zapotéčtina, ktorá má viac ako 60 variantov. Hoci ide o rovnaký jazyk, tým, že sa v mnohých oblastiach či dedinách vyvíjal samostatne, môže sa stať, že si Zapotékovia v rôznych dedinách nerozumejú. Jazyková rôznorodosť prispieva k špecifickosti práce medzikultúrneho tlmočníctva v krajine. Od samého začiatku musia členovia a členky siete tlmočníkov vysvetľovať v prostredí, v ktorom pracujú, že nie je zapotéčtina ako zapotéčtina. „Stalo sa mi, že som išla tlmočiť pred agrárny súd pre pani z mojej komunity. Keď som tam prišla, pýtali sa ma, akým jazykom hovorím. Keď som povedala, že zapotéčtinou, odpovedali: tu kolega tiež hovorí po zapotécky, on môže prekladať,“ spomína na jednu zo svojich prvých skúseností 38-ročná právnička Virginia Jiménez Antonio. Na súde sa im vtedy zdalo, že jej služba je drahá. „Musela som im vysvetliť, že variant, ktorým hovorím, sa používa iba v mojej dedine, takže, ak z nej pán nie je, nebude klientke rozumieť,“ dodáva. „Hovoriť rovnakým variantom je základ,“ vraví Elizabeth Revilla Mestas, 28-ročná tlmočníčka zo zapotéckej horskej komunity Villa Hidalgo Yalalag. „Prvé, čo ako tlmočiace osoby robíme, je, že položíme človeku základné otázky. Ak si už v nich nerozumieme, nemôžeme tlmočiť.“

Tlmočníci a tlmočníčky musia poriadne ovládať oba jazyky – svoj aj španielčinu. V sieti sú predovšetkým mladí ľudia: „Hovoríme obomi jazykmi častejšie než generácia našich rodičov, pretože sme prešli vzdelávacím systémom,“ vysvetľuje Martínez Gutierrez. Bilingválnych pôvodných obyvateľov a obyvateľky organizácia nachádza na univerzitách v Oaxace. „Hľadáme na univerzitách, lebo pôvodní obyvatelia tam sú ako obojživelníky. Vedia sa pohybovať v meste, a teda vo svete západného myslenia, ktoré reprezentuje vzdelávací systém, a zároveň rozumejú komunitnému životu,“ vysvetľuje riaditeľ organizácie.

Spočiatku si v organizácii mysleli, že tlmočníci a tlmočníčky prekladajú z jazyka do jazyka. V priebehu formovania vzdelávacieho programu pre členstvo organizácie sa ukázalo, že ide o komplexnejšiu prácu. „Tlmočník je akýmsi mostom kultúrnej komunikácie. Premosťujete dva úplne odlišné spôsoby vnímania sveta, takže nie ste len technickým, lingvistickým mostom. Musíte pretlmočiť to, ako sudca vidí veci zo západnej perspektívy mesta perspektíve komunity, aby vám daná osoba rozumela. Vychádzate z iného systému poznania. Preto ide aj o preklad epistemiologický,“ vraví Martínez Gutierrez.

Na viacerých frontoch

Komplexná práca si vyžaduje komplexnú prípravu. Podľa Eduarda Martíneza Gutierreza by vzdelávanie medzikultúrnych tlmočníkov a tlmočníčok malo byť v réžii Národného inštitútu pôvodných jazykov, vládnej inštitúcie, ktorá má za cieľ podporovať zachovanie pôvodných jazykov. Inštitút vznikol v roku 2003, kedy Mexiko uznalo federálnym zákonom lingvistické práva pôvodného obyvateľstva. Na stránkach inštitútu je uvedený Prevádzkový model akreditačného a certifikačného systému pre domorodé jazyky aj Etický kódex. Výberové konania na vzdelávanie tlmočníkov a tlmočníčok realizuje sporadicky, vždy pre vybrané jazyky. „Inštitút nemá financie na vzdelávanie,“ tvrdí Martínez Gutierrez, ktorý so svojím tímom vzdeláva tlmočníkov a tlmočníčky od samého začiatku. Robia tak každý rok s novou skupinou mladých ľudí, ktorú vzdelávajú vo viacerých oblastiach: technické zručnosti v preklade a tlmočení, komplexné vzdelávanie v oblasti ľudských práv, právne znalosti, pochopenie oficiálnych súdnych systémov a kultúrna citlivosť.

V jazykovej oblasti pripravuje organizácia tlmočníkov a tlmočníčky na prácu v troch hlavných sektoroch – na súdoch, v nemocniciach a pre prípady ochrany životného prostredia, ku ktorým dochádza napríklad vtedy, keď na území pôvodných komunít vykonávajú aktivity napríklad nadnárodné firmy, ktoré komunity odmietajú. Práve kvôli tlmočeniu v nemocničnom prostredí mala organizácia projekt priamo na vzdelávanie žien – tlmočníčok. „Sú veci, ktoré sú v komunitách stále tabu. Napríklad znásilnenie alebo rodinné problémy sú témy, o ktorých miestne ženy hovoria len zriedka. Obzvlášť s mužom, pretože sú to pre ne intímne záležitosti. Pre mladé ženy môže byť takými témami aj menštruácia alebo tehotenstvo. Alebo je pre ne trápne, keď ju lekár požiada, aby sa vyzliekla, a tlmočí jej v tej chvíli muž,“ vysvetľuje Revilla Mestas.

Len nedávno robila organizácia pilotný projekt v nemocniciach, kde zákon zatiaľ prítomnosť tlmočníctva nevyžaduje. Počas štyroch mesiacov pôsobili tlmočníčky v šiestich nemocniciach a asistovali pri viac ako 500 interakciách pacientov s lekármi. Počas pilotného programu financovaného kanadským fondom sa ukázalo, že mnohí seniori užívali nesprávne lieky a niektoré ženy mali implementované dve antikoncepčné metódy. „Ak nie je tlmočník prítomný v prípade súdneho procesu, kde by mal zo zákona byť, pojednávanie sa opakuje. V nemocniciach na ich prítomnosť nikto nedohliada,“ varuje riaditeľ siete. Neprítomnosť tlmočníctva v lekárskom prostredí môže mať pritom devastujúce účinky.

Príklad negatívnych dôsledkov nedorozumenia medzi kultúrami v nemocničnom prostredí popisuje vo svojej knihe ešte z 90. rokov The Spirit Catches You and You Fall Down novinárka Anne Fadiman. Ide o prípad dievčaťa Lie Lee z komunity etnickej skupiny Hmongov, ktorí sa z Laosu presídlili do Kalifornie v USA. Lia sa narodila v Spojených štátoch, v nemocnici, a teda úplne inak ako jej starší súrodenci, ktorí podľa tradícií kmeňa pochádzajúceho pôvodom z Číny prišli na svet v rodnom dome, v ktorom mama prešla pôrodom sama a pod ktorým zostala zakopaná ich placenta. Nemocničné prostredie na opačnom konci sveta toto neumožnilo. Lia sa navyše narodila so závažnou epilepsiou. Kvôli nedorozumeniam o dávkovaní liekov či vôbec potrebe lieky podávať, sa Liin stav zhoršil natoľko, že bola od svojich štyroch rokov vo vegetatívnom stave. Medzi lekármi a rodinou pritom dochádzalo k nedorozumeniam a nedôvere vychádzajúcim z nepochopenia kultúr. V knihe proti sebe stoja spirituálne faktory choroby a liečby tak, ako ich vnímajú Hmongovia a západné vnímanie medicíny vychádzajúce z vedeckých poznatkov. Objavuje sa tu aj niekoľko medzikultúrnych tlmočníkov. Nie sú prítomní neustále, ale neraz pomáhajú vysvetliť obom zainteresovaným stranám pohľad tej druhej a sú akýmisi facilitátormi.

Podobne ako v prípade imigrujúcich Hmongov, ktorých v medicínskom prostredí neraz diskriminujú kvôli ich presvedčeniam, aj tlmočníci a tlmočníčky v Oaxace môžu pri svojej práci identifikovať porušovanie práv zo strany inštitúcií. „Vyčítajú nám, že sme aktivisti,“ vraví Martínez Gutierrez a priznáva, že v duchu komunitného života v Oaxace, niekedy poskytujú aj emocionálnu podporu. „To však neznamená, že meníme informácie, ktoré máme tlmočiť,“ dodá riaditeľ organizácie, a zároveň upozorňuje na to, že v ich prípade ide o tlmočenie z hegemónneho jazyka – španielčiny, do jazyka, ktorý sa historicky stretáva s nerovnosťou. Nemožno preto na tlmočenie pozerať cez rovnaké pravidlá, ako keď sa prekladá napríklad z angličtiny do španielčiny.

Jedno pravidlo však porušiť nemožno. „Musíme byť nestranní,“ zhodujú sa tlmočníčky. „Aj keď by som chcela pomôcť, nie je to v mojich rukách. Nemôžem sa na súde stavať ani na jednu, ani na druhú stranu,“ vraví Revilla Mestas. Dodržať etické zásady môže byť ťažké v kontexte, kde je jeden tlmočník či tlmočníčka z komunity, ktorá ako jediná používa daný jazykový variant, a tlmočenie potrebuje známa osoba. Ak sa však necítia na to, aby tlmočili, slobodne môžu odmietnuť. Stáva sa to aj v prípadoch, kedy by mohlo byť nebezpečné v mexickom kontexte tlmočiť, napríklad pri sporoch o pozemky, či v prípadoch vrážd. Organizácia stále hľadá ako efektívne svojich tlmočníkov chrániť v prípade možného nebezpečenstva. Napríklad právnička Virginia má zatiaľ vlastnú stratégiu: „Sústredím sa radšej na tlmočenie v USA,“ hovorí. Aj tam sa však stretáva s neľahkými prípadmi.

„V USA často tlmočím na súdoch v prípade domáceho násilia. V mojom meste je stále veľmi prítomný mačizmus,“ uvádza Virginia Jiménez Antonio. Spomína si na prípad, kedy staršiu pani bil manžel a ona sa napriek tomu v poslednej fáze procesu rozhodla zmeniť svoju výpoveď. „V takej situácii cíti človek bezmocnosť. A zároveň vďaka vzdelávaniu v rámci siete viem, že ženy, ktoré zažívajú násilie, si môžu na násilníkovi vytvoriť závislosť,“ dodá právnička.

Stráviť hodiny na súde a tlmočiť napríklad prípady násilia, zanecháva dopad na mentálnom zdraví. „Všetko, čo počas pojednávania počujete, musíte emocionálne stráviť,“ hovorí Revilla Mestas, ktorá si v ťažkých dňoch pomáha prechádzkami či čítaním. Organizácia tiež poskytuje tlmočníctvu podporu a pracuje s emočnou záťažou už od počiatočných stretnutí.

Dôstojnosť povolania

S pribúdajúcimi skúsenosťami v oblasti tlmočenia sa Sieti medzikultúrnych tlmočníkov a promotérov otvárajú nové témy, ktoré je potrebné riešiť. Problémom v Mexiku napríklad zostáva, že neexistuje centralizovaná inštitúcia, ktorá by za tlmočenie platila tam, kde je potrebné. Organizácia Martíneza Gutierreza tiež začínala na dobrovoľníckej báze, ale časom si uvedomili, že ich práca musí byť ohodnotená. Po viacerých rokoch náročnej práce a dokazovania nielen svojej kompetentnosti, ale aj dôležitosti sa dostali do situácie, kedy majú podpísaných niekoľko zmlúv so štátnymi inštitúciami o tom, že si ich pravidelne volajú tlmočiť a za tieto služby platia. Hoci Eduardo počíta inštitúcie na prstoch dvoch rúk, je to veľký krok smerom k jazykovej spravodlivosti. „Je to krok smerom k dôstojnosti práce tlmočiacich ľudí a tiež k normalizácii faktu, že inštitúcie by mali za takéto služby platiť,“ vraví mladík, ktorý je vďaka týmto pokrokom aj v sieti sociálnych podnikateľov Ashoka.

Zlomovou v prípade spoplatnenia služieb bola spolupráca s agentúrami v USA, ktoré sprostredkúvajú tlmočenie pre tamojších imigrujúcich, a adekvátne zaň platia. Mnohí tlmočníci a tlmočníčky asistujú na diaľku pri úkonoch v nemocniciach či pri súdnych pojednávaniach.

Virginia zdieľa jeden z príbehov, ktorého bola súčasťou na druhej strane severnej hranice. Dievčatko z jej dediny vyrastalo so starou mamou, zatiaľ čo jej rodičia pracovali v USA. Keďže stará mama nehovorila po španielsky, dievčatko sa od nej naučilo rozprávať len zapotécky. Nadišiel deň, kedy sa už stará mama nemohla o vnučku starať, a tak rodičia vybavili jej cestu do Spojených štátov. Mala vtedy asi štyri roky. Avšak osoba, ktorá sa jej mala ujať, keď prekročí hranicu, tak neurobila a dievča sa ocitlo v cudzej krajine samo, až sa dostalo do zariadenia pre migrujúcich. Odtiaľ kontaktovali sieť v Oaxace, a podarilo sa spojiť ju s Virginiou. „Bola veľmi vyľakaná, nevedela, kde je,“ spomína Jiménez Antonio. Nasledoval niekoľkomesačný proces dokazovania, kto sú rodičia, v ktorom zohrala tlmočníčka významnú úlohu, či už pri vysvetľovaní postupu rodičom, alebo aj pri nedorozumeniach, ku ktorým na diaľku dochádzalo. „Musela som byť prítomná po celý čas komunikácie rodičov s ich dcérou a celá tá chvíľa bola veľmi smutná, pretože matka plakala, dcéra plakala a nemohli sme sa vidieť. Celá komunikácia prebiehala cez telefón,“ spomína tlmočníčka, aj vďaka ktorej sa napokon dievča dostalo do náručia rodičov.

Magdaléna Rojo je nezávislá novinárka a autorka knihy Ženy, ktoré zostali

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.