Medzinárodné právo je revolučné

7. 3. 2025

Medzinárodné právo nezastavilo Putinovu inváziu na Ukrajinu. Západné krajiny (budem používať tento výraz, aj keď uznávam problematickosť konceptu „Západu“) však aspoň otvorene pomenovali kriminalitu tejto vojny. Medzinárodné právo nezastavilo ani genocídnu vojnu v Gaze. Západné krajiny pri nej ani nedokázali reflektovať systematické a masívne vojnové zločiny v nej spáchané; morálne abdikovali. V tomto marazme chcem ale poukázať na to, že medzinárodné inštitúcie, ktoré dohliadajú na dodržiavanie medzinárodného práva, svoju prácu odviedli relatívne dobre. A chcem vystavať argument, že na medzinárodné právo netreba rezignovať, práve naopak.

Hra Matka (1932) patrí medzi Brechtove tzv. Lehrstücke – divadelné hry, v ktorých sa mala stierať hranica medzi pódiom a publikom, a v ktorom sa herectvo neraz obracalo priamo k diváctvu. V istej scéne jedna z hlavných postáv, ruský revolucionár Pavel, uväznený cárskym režimom, spieva:

Vlastnia všetky zákony a nariadenia
Vlastnia všetky väznice a pevnosti
A rôzne ústavy – tie ani nerátame
Vlastnia všetkých dozorcov a sudcov
Ktorí sú preplatení a pripravení im slúžiť
A načo?
Myslia si, že nás tým zlomia?
Než zmiznú, a to bude čoskoro,
Tak rýchlo zistia, že nič z toho im nepomôže.

Táto pasáž zachytáva postoj revolučného socialistu k právu. Právo je nástrojom systému a konzervantom existujúcich hierarchií; miesto revolucionára je v ilegalite, lebo byť proti systému z definície znamená byť proti právu.

Ohýbanie pravidiel

Medzinárodné právo sa v takýchto kruhoch neteší väčšej priazni. Je vnímané, ako prebalený a prinajlepšom mierne osladený nástroj imperiálneho útlaku. Vytvára zdanie univerzálnych pravidiel pre všetkých, mocných aj slabých, no keď je potrebné tieto pravidlá ohnúť – napríklad pri bombardovaní Kórey, invázii Vietnamu, sovietskej a neskôr americkej invázii Afganistanu, atď. –, cesta sa nájde. A ich ohnutie sa, obzvlášť podlo, následne vydáva za aplikáciu pravidiel.

Navyše, problémy sú aj v samotnom dizajne medzinárodnoprávnych dohovorov. Ako napríklad upozorňuje filozof Samuel Moyn v knihe Humane (Ľudské, 2021), rozvoj medzinárodného humanitárneho práva – jus in bello, teda pravidiel vedenia vojny – išiel na úkor pacifistického angažovania sa proti vojne ako takej.

Ešte detailnejšie právnik Boyd van Dijk v knihe Preparing for War (Prípravy na vojnu, 2022) ukazuje na príklade spisovania ženevských konvencií, ako sa mocnosti snažili ponechať si priestor na dostatočne brutálne potláčanie protikoloniálnych vzbúr. Konvencie napríklad obsahujú pomerne podrobnú úpravu okupácie a zahŕňajú právo na ozbrojený odboj proti okupácii, pretože reflektovali najmä francúzsku skúsenosť s odbojom proti nacistom; avšak francúzski delegáti paralelne hľadali kľučky, ako napísať konvencie tak, aby neboli aplikovateľné na odbojárov v Indočíne. Konvencie zároveň mlčia o jadrových zbraniach, nakoľko v čase ich spisovania „Spojené štáty vnímali blokádu, jadrové zbrane, chemické zbrane a letecké bombardovanie, ako štyri kľúčové nástroje na udržanie výhodného povojnového nastavenia, ktoré by zabezpečilo ich národnú bezpečnosť“.

Lenže napriek tomuto všetkému medzinárodné právo postupne začalo žiť vlastným životom. Vznikli inštitúcie, ktoré mali na jeho dodržiavanie dohliadať; vznikli zástupy pracovníkov odhodlaných presadzovať medzinárodné právo vo svete. Vznikli texty, na ktoré sa dalo odkazovať a ideológia, ktorá je skrz-naskrz antiautoritárska. Vágne formulácie, ktoré mali nechať priestor na štátnu brutalitu, sa postupne interpretovali tak, že tento priestor zatvárali.

Keď hovorím o medzinárodnom práve, nemám samozrejme na mysli obchodné dohody či právo na lovenie rýb v medzinárodných vodách. Ide mi o úpravu vojny: o povojnový absolútny zákaz vojenských agresií a o limitovanie štátnej brutality vo vojne v podobe medzinárodného humanitárneho práva. Vojna bola dovtedy vnímaná ako ultimátne vyjadrenie štátnej suverénnej moci, a pri limitácii vojny tak dochádza zároveň k rozhodujúcej limitácii tejto moci.

Konzervatívny právny vedec a určitý čas dvorný nacistický jurista Carl Schmitt tento ideový pohyb prezieravo zachytil v knihe Der Nomos der Erde (Nomos Zeme, 1950). Za zlomový moment považoval snahu kriminalizovať nemeckého cisára Viliama II. za začatie prvej svetovej vojny. Vrchol právnej hierarchie pre Schmitta predstavovalo rozhodnutie štátu-suveréna. Medzinárodný priestor bol horizontálny, všetci suveréni si boli rovní, a mohli si síce jeden druhého podrobiť silou, ale nemohli sa pritom dovolávať na nič vyššie – legitimita podrobenia vychádzala výlučne z ich moci. Predstavu, že by nad nimi malo stáť nejaké vyššie právo, ktoré by ich limitovalo v použití svojej moci voči sebe, považoval za absurdnú a nekoherentnú.

Povojnový vývoj v medzinárodnom práve je presne o snahách zreálniť túto predstavu. Vrcholom týchto snáh je Rímsky štatút so 125-timi signatárskymi štátmi a ním zriadený Medzinárodný trestný súd, ktorý má trestne stíhať predstaviteľov štátov, ktorí sa proti tomuto vyššiemu právu previnia vojenskou agresiou alebo vojnovými zločinmi.

Hovoriť v mene ľudstva

Do roku 2024, kým boli stíhaní najmä politici z afrického kontinentu, mohlo takéto medzinárodné právo pôsobiť ako bič Západu na niekdajšie kolónie. V roku 2024 sa však medzinárodné právo definitívne obrátilo aj proti západným krajinám, a to aj kvôli hrôzostrašným vojnovým zločinom izraelskej armády v Gaze. Tieto zločiny nesú stopy dlhodobej a rozsiahlej západnej vojenskej, ekonomickej a diplomatickej podpory.

Západní lídri sa samozrejme nedokázali vymaniť z cynickej, zbabelej realpolitiky, no medzinárodné inštitúcie sa medzitým naplnili veriacimi, ktorí vnímajú medzinárodné právo ako poslanie. Priekopníci, ako švajčiarsky právnik Jean Pictet, viceprezident Červeného kríža, ktorý dokopal štáty k podpisu ženevských konvencií, dnes majú celé zástupy nasledovníčiek a nasledovníkov. Medzinárodné humanitárne právo nikdy nebolo miesto, kde sa bohatlo, no pôsobilo ako magnet práve na to právne študentstvo, ktoré právo vníma ako priestor, kde sa má diať spravodlivosť. Priťahovalo tých najtalentovanejších a najodhodlanejších ľudí.

Keď mala írska advokátka Blinne Ní Ghrálaigh 12 rokov, čítala o zavraždení severoírskej školáčky Majelly O’Hare britským vojakom, ktorý bol následne oslobodený. So slzami v očiach o tom hovorila matke, ktorá jej odpovedala: „Tak s tým niečo sprav.“ S vraždou O’Hare nemohla už spraviť nič, no s inými nespravodlivosťami sa niečo robiť snaží. Túžba bojovať proti nespravodlivostiam ju priviedla k medzinárodnému právu a v roku 2024 až pred Medzinárodný súdny dvor, kde zastupovala Juhoafrickú republiku a obžalúvala Izrael – a prenesene aj jeho západných spojencov – z genocídy v Gaze.

V novembri 2024 vydali dve sudkyne a jeden sudca Medzinárodného trestného súdu – Reine Adélaïde Sophie Alapini-Gansou z Beninu, Beti Hohler zo Slovinska a Nicolas Guillou z Francúzska – zatykače nielen na lídra Hamasu, ale aj na izraelského premiéra Netanjahua, čím si proti sebe popudili západné štáty. Nerobili to pre žiaden osobný zisk – naopak, vedeli, že kriminálna Trumpova vláda na nich osobne uvalí sankcie. Robili to preto, že veria v nadradenosť medzinárodného práva a urobili to, čo považovali za správne.

V koho mene alebo akým právom títo ľudia hovoria? Slovenské súdy vynášajú rozsudky „v mene Slovenskej republiky“. Medzinárodné arbitrážne súdy rozhodujú z moci, ktorá im bola zverená štátmi. A áno, aj inštitúcie, o ktorých hovoríme vyššie, vzišli z rozhodnutí štátov. Dnes už však hovoria, jednoducho povedané, v mene ľudstva ako takého.

Budúcnosť nie je ružová, no ani beznádejná

Toto, samozrejme, pôvodne nebolo v pláne. Medzinárodné právo malo postihovať „tých druhých“, nie nás. Nemalo skutočne limitovať štátnu suverenitu. A počas najbližších rokov nás čaká kontrarevolučná vlna – najmä veľmoci sa budú snažiť tieto „chyby“ napraviť. Budú sa snažiť zlikvidovať medzinárodné inštitúcie a perzekvovať ľudí, ktorí v ne verili a ktoré im pomáhali.

Budúcnosť v tomto kontexte samozrejme nevyzerá ružovo. Medzinárodné súdy sú ekonomicky závislé na štátoch, takže na ich zničenie netreba armády, stačí zatvorenie dotácií. Najsilnejšia zbraň, ktorú tieto medzinárodné inštitúcie majú, je však práve spôsob, ktorým dokážu vyvolávať predstavu zjednoteného ľudstva. Konzervativizmus právneho jazyka je v tomto prípade, paradoxne, výhodou. Právo ako také nie je revolučné, z podstaty veci zväčša chytá udalosti za chvost. No práve to dáva slovám ako „nelegálny“ takú váhu, to pri nich vyvoláva dojem objektívneho faktu. Ak je okupácia Palestíny len nespravodlivá, dá sa to odbiť ako subjektívny dojem; vďaka Medzinárodnému súdnemu dvoru však môžeme hovoriť, že okupácia Palestíny je „nelegálna“, a to sa ignorovať nedá.

Strnulé systémy útlaku sa tým konfrontujú na ich vlastnom poli, kde mali byť doma, ak teda „vlastnia všetky zákony a nariadenia“. Besné výpady proti medzinárodným inštitúciám a medzinárodnému právu zo strany štátov sú vždy, viditeľne, priznaním porážky. Inak povedané, obracia sa tu valencia, o ktorej sa spieva v Brechtovom Lehrstück – revolucionári zrazu hovoria technickým, objektívnym jazykom práva a štáty sa ocitajú v ilegalite.

Revolučná ľavica hovorievala, že skutočná vojna je len triedna vojna, všetko ostatné je odvádzanie pozornosti. Snahy o vytvorenie triedneho vedomia u „nadnárodného proletariátu“ však pomerne rýchlo skolabovali v praxi. Medzinárodné právo nie je, samozrejme, v žiadnom zmysle náhradou triedneho vedomia, no je priestorom, kde je možné prekonať národné identity a vytvárať kolektivitu, ktorá presahuje štátne hranice.

Iný revolučný socialistický filozof, György Lukács, v klasickej práci Geschichte und Klassenbewußtsein (Dejiny a triedne vedomie, 1923) píše: „Vedomosti sa stávajú konaním, teória sa stáva bojovým sloganom, masy konajú v súlade so sloganmi a pridávajú sa k organizovanej avantgarde uvedomelejšie, rozhodnejšie a vo väčších počtoch.“ Hovorí tu, samozrejme, o proletariáte, no táto formulácia dobre sedí v kontexte medzinárodného práva.

Ľavica musí veľmi dobre ovládať jazyk medzinárodného práva. Musí byť zbehlá v jeho teórii aj praxi. Musí chápať, že právnici, sudkyne, úradníci, aj keď pôsobia frustrujúco pomaly a ťažkopádne, hrabú sa v detailoch a právnych textoch, aj keď „je to predsa do očí bijúco jasné“, sú spojenci. Umožňujú vytvárať obraz jednotného ľudstva ako takého. Ich dôsledne odôvodnené rozsudky – ono zaklínadlo v znení: „toto je nelegálne“ – sa skutočne môžu stať bojovými sloganmi. Na konci budú potrebné masy, ktoré budú chrániť medzinárodné inštitúcie vlastnými telami – metaforicky, a možno aj doslova. Ochrana práva ako takého – možnosti vôbec týmto jazykom hovoriť – vedie k pochopeniu toho, čo právo hovorí, a takéto masy napokon môžu byť zárodkom univerzálneho ľudstva.

V dnešnej desivej dobe je to možno ten najlepší pokus, ktorý máme.