Manifest: (Re)traumatizácia divadlom

Dominika Moravčíková16. marca 202432

Mestské divadlo Žilina sa dlhodobo usiluje o angažovanú líniu programu, zameranú na zvyšovanie spoločenskej citlivosti. Táto línia je výrazným spôsobom zastúpená v adaptácii novely Táto izba sa nedá zjesť od Nicol Hochholczerovej. Prejavom tejto tendencie má byť aj predstavenie Manifest v réžii Pavla Viechu, ktoré malo premiéru 3. februára 2024. Podľa anotácie ide o „autorský projekt o dospievajúcich mladých ľuďoch, ktorí sa čoraz viac ocitajú v izolácii a sú vystavení samote.“ Rozprávanie predstavenia však namiesto sústredeného hľadania pôvodu izolovanosti mladých ľudí šokujúco narába s nebezpečnými textovými materiálmi masových strelcov (vrátane výziev ku genocíde alebo detailného plánovania streľby) bez toho, aby bolo jasné, čo má byť prínosom ich dramatizácie.

Varovanie: Článok obsahuje spoiler zakončenia predstavenia Manifest a odkazy na rasové a kvírfóbne násilie.

V júni roku 2023 Mestské divadlo Žilina vydalo výzvu na tvorbu esejí pre študentov a študentky z celého Slovenska. Úryvky zozbieraných textov sa stali súčasťou predstavenia Manifest, kde však nie sú základným sceľujúcim princípom predstavenia. Z ťažko pochopiteľných dôvodov dostávajú viac priestoru texty dvoch teroristov: strelca zo supermarketu v Buffale a strelca spred Teplárne na Zámockej ulici v Bratislave. V prvom prípade šlo o rasovo motivovanú streľbu, v druhom o útok zacielený na kvír ľudí. Oba zdroje predstavujú predovšetkým slovenské preklady textov písaných v angličtine, pričom ostáva na samostatnú analýzu, ako sa prekladom diskurzu online fór premieňa účinok konkrétnych rasových urážok, fráz a výrazov ako redpilled, teda pojmu spojeného s náborom do krajne pravicového okultného sveta.

Scéna je počas celého trvania predstavenia rozdelená na štyri pomyselné detské alebo tínedžerské izby. Každú z osobito zariadených buniek obýva jedna zo štvorice protagonistov a protagonistiek. Dvaja herci a dve herečky si naprieč predstavením úryvky textových materiálov podnecujúcich k násiliu striedajú medzi sebou a performujú ich, prípadne časti denníkových zápiskov píšu do telefónov a počítačov, ktorých obrazovky sa zobrazujú na štyroch plátnach nad izbami. Zmyslom tohto abstrahovania strelca do beztelesného hlasu preberaného viacerými hercami a herečkami má byť asi to, že nenávisť a násilie sú „tekuté“ a prechádzajú telami ako elektrický prúd, ako to pomenoval spisovateľ Édouard Louis na svojich pražských prednáškach.

Toto formálne riešenie však vzďaľuje predstavenie od jeho témy v skutočnom svete: masové strieľanie predstavuje unikátny typ násilia, ktorý sa vymyká aj kultúram oslavujúcim zbrane (väčšina poľovníkov či voľnočasových airsoftových strelcov sa nikdy nestane masovými strelcami), ako aj kultúrne normalizovaným formám diskriminácie. Na vyformovanie osobnosti, ktorá naplánuje a vykoná masovú streľbu, je potrebný súbeh mnohých okolností, ktoré predstavenie Manifest nemá žiadnu ambíciu odhaľovať. Navyše ak drvivú väčšinu masových strelieb páchajú muži (podľa rôznych štatistík vyše 95 percent z nich), performovanie teroristického textu herečkou, ktorá súčasne stvárňuje feminínnu tínedžerku, zbavuje tému dôležitého kontextu. Abstrahovanie tohto typu násilia na univerzálne správanie, ktoré môže prepuknúť u hocijakej osamelej osoby, tak v predstavení predstavuje sploštenie, ktoré viac zakrýva než vypovedá. Samotné teroristické manifesty sa tiež zjavne vzpierajú divadelnej adaptácii. Ani pasáž o detailnom pláne útoku, ktorú výrazne dramatizuje a stupňuje repetícia, nedokáže dosiahnuť iný emotívny účinok než potenciálnu retraumatizáciu preživších masovej streľby.

Zodpovednosť do vlastných rúk

Nazrieť do vnútorných pochodov strelcov umožňujú úryvky z ich denníkov, ktoré herci a herečky píšu na telefónoch a zobrazujú sa na plátne. Časti, v ktorých opisujú nevšímavosť rodičov alebo nedostatočnú starostlivosť zdravotníckych inštitúcií, sa približujú volaniu o pomoc. Režisér a spoluautor projektu Pavol Viecha v rozhovore o výbere textov, publikovanom v bulletine predstavenia, argumentuje hodnotou kontrastu medzi politickými textami a denníkmi strelcov. Stvárnenie odlišnosti medzi dvoma módmi spisby však narúša ich kúskovanie do rôznych médií a medzi viacerých hercov a herečky. Texty denníkov sa objavujú najmä v písanej podobe bez dramatizácie, čím môže vyniknúť ich krehkosť, ale súčasne vystupuje do popredia aj ich neusporiadanosť, ktorá rovnako charakterizuje aj politické texty od tých istých autorov. Kontrast medzi denníkmi a „manifestmi“ je vo výsledku nevýrazný a navyše mu chýba podopretie širším naratívom, na ktorý by sa diváctvo mohlo napojiť. Ambície predstavenia vo stvárnení duševných stavov masových strelcov sú tak minimalizované na prostú expozíciu nenávistných manifestačných textov a rozochvených denníkových zápiskov.

Posledným textovým zdrojom Manifestu sú zamyslenia anonymných mladých ľudí, ktoré vytvárajú druhú oblasť kontrastu. Tá zastupuje nádej a demokratické hodnoty. Výzvu na tvorbu esejí, z ktorých autorstvo (Daniela Brezániová, Pavol Viecha a kolektív) vybralo úryvky do predstavenia, Mestské divadlo Žilina zverejnilo s týmto zadaním: „Musíme prevziať zodpovednosť do vlastných rúk! Svet plynie do záhuby a môžu za to rozhodnutia, ktoré som nespravil/a ja. Ako bude vyzerať budúcnosť? Kto za to môže? A čo s takým človekom?“

Vo finálnom segmente predstavenia herci a herečky vystúpia zo svojich izieb do prednej časti pódia a spustia intenzívny „workshop“ spoločného čítania rôznych textov mladých ľudí. Bežné tínedžerské úvahy pozbierané z esejistickej výzvy čoraz expresívnejšie prerušujú úryvky teroristických úvah. Stupňovanie násilných výziev, rasových urážok a napádania transrodových ľudí nakoniec nevedie k ničomu konkrétnemu: nejasná postava mladého človeka, ktorý čítal texty vrahov, na konci predstavenia vystúpi zo scény za plátno a zrejme tým zavŕši svoju „radikalizáciu“. Vidíme už len jeho siluetu.

Nie je zrejmé, ako sa má diváčka na konci Manifestu cítiť a z akého dôvodu: ak má cítiť odpor, čo má byť jeho výsledkom? Ak má byť retraumatizovaná (ako príslušníčka jednej z napádaných menšín alebo ako preživšia masovej streľby či iného teroristického činu), načo? Ak má preciťovať blahosklonnú morálnu nadradenosť nad autorom nenávistného textu, čo je zmyslom tohto pocitu?

Tiež je otázne, prečo pred predstavením nebolo diváctvo varované pred nenávistným jazykom a opismi násilných činov. Rovnako sa môžeme pýtať, či nie je aj herecký tím predstavenia (vrátane dieťaťa, ktoré sa na scéne objavuje počas detailného opisu plánu masovej streľby) ohrozený traumatizáciou škodlivými textovými materiálmi, ktoré musí internalizovať a opakovať mnohokrát aj v rámci jediného predstavenia.

Tieto otázky sú len špičkou ľadovca nejasností, ktoré obklopujú azda každý aspekt projektu. Najzraňujúcejšia rovina predstavenia však presahuje divadelnú formu a týka sa bazálnej, v súčasnom mediálnom priestore až ťažko pochopiteľnej neznalosti toho, že šíriť myšlienky masových strelcov nie je bezpečné.

Problém falošnej podobnosti

Kľúč k nepochopeniu škodlivosti nenávistných textov vrahov zo strany autorského tímu môžeme čiastočne nájsť vo výroku režiséra Pavla Viechu, ktorý sa nachádza v bulletine projektu: „(…) keď sme čítali a porovnávali prejavy Grety Thunberg a iných mladých ľavicových aktivistov s manifestami pravicových extrémistov (…), uvedomili sme si, že ich formulácie, ich nastavenie, ich psychika, ich zaslepenosť je vlastne podobná, ba častokrát úplne identická. Používajú rovnaké frázy, ktoré odlišuje len iný nepriateľ. Spája ich viac, akoby si pravdepodobne dokázali pripustiť.“

Zdá sa, že Viecha interpretuje všeobecnú apelatívnosť výrokov ako sémantickú podobnosť a podľa toho predpokladá, že jazyk klimatického protestu môže mať s výzvami ku genocídnemu násiliu čosi spoločné. No jeho „objav“ je veľmi elementárny – každá výzva k činu má z hľadiska jazyka niečo spoločné s inou výzvou k inému činu. Na margo údajnej zaslepenosti by malo byť priam zbytočné zmieniť, že klimatickí aktivisti a aktivistky nevyzývajú k násilným činom a opakovane zdôrazňujú, že klimatická transformácia musí byť sociálne spravodlivá. Nedostatok rozoznania zásadnej odlišnosti medzi politicky angažovaným písaním mladých ľudí zapojených v klimatickom aktivizme a písaním mladých ľudí páchajúcich masové streľby asi osvetľuje aj to, prečo strelecké „manifesty“ autor projektu tak naivne zapája do predstavenia bez varovania, vysvetľujúceho komentára alebo protipólu priamo v sujete diela. Nebezpečenstvo týchto textov sa pritom týka aj toho, že podľa rôznych výskumov dokáže detailné mediálne pokrývanie masových strelieb inšpirovať ďalších jedincov k ich napodobňovaniu. Je veľmi pravdepodobné, že autori oboch „manifestov“ by cítili zadosťučinenie, keby sa dozvedeli, že sa ich pseudomartýrske príbehy a písačky dočkali divadelnej adaptácie.

V čase, keď dostávam od svojej fakulty zasiahnutej masovou streľbou e-maily vzdelávajúce o práci so svedectvami a o tom, ako bolestivo môže druhých zasiahnuť vykresľovanie detailov tragickej udalosti, pre mňa autorské predstavenie Manifest stojí v smutnom protiklade s fakultným spoločenstvom, ktoré sa snaží preorientovať všetky zdroje na ozdravenie a komunitnú starostlivosť.

Mrzí ma, že autorský tím predstavenia nespravil v raných štádiách projektu rozhodnutie uchopiť fenomén masových strelieb z perspektívy zasiahnutých, odkazu obetí či v prípade bratislavskej Teplárne aj priestoru, ktorý reprezentoval bezpečie a prijatie pre kvír komunity a umenie. Možno by autorstvo prišlo na to, že preživší a preživšie majú oveľa zaujímavejšie príbehy.

Dominika Moravčíková

Autorka je spisovateľka a doktorandka hudobnej vedy

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: