2018 04 Iné teláHudobný KapitálManické obdobie shoegazingu

Michael Papcun8. apríla 2018657

Drásajúci zvuk monotónnych, väzbiacich gitár, riffy vychádzajúce z pomalého atmosférického black metalu na pozadí jednoduchých rytmických liniek, pomedzi ktoré sa priebežne vyskytne agonicky zavíjajúci hlas. Tak zneli začiatky holandského one-man projektu Hypomanie vtedy len 16-ročného hudobníka Selwina (pseudonym S.) na polhodinovom deme I am Alone With You.

Inštrumentálne a skladateľsky zameniteľný, no vo svojej atmosférickej naliehavosti unikátny projekt sa ďalej rozrastal a žánrovo transformoval na troch ďalších albumoch a dvoch demách, ktorých leitmotívom sa stalo práve duševné prežívanie a pohyb po jeho kľukatých serpentínach a okrajových plochách.  

ÚZKOSTNÉ DOZVUKY  

Veľmi zjednodušene môžeme pojem hypománia v psychológii definovať ako duševný stav príznačný submanickým syndrómom. Ide o slabšiu formu mánie, kedy sa u človeka epizodicky prejavujú stavy exaltovanej, vzletnej nálady, charakteristickej zvýšenou energiou, ktoré smerujú až k problémom v sociálnom živote, prípadne sa striedajú s depresiami a úzkosťami vo fáze útlmu. V začiatkoch Selwinovho projektu – v súvislosti s jeho hudobnou produkciou, pohybujúcou sa hlboko v úzkostlivých polohách a hermetickej izolovanosti –  akoby šlo skôr o významový oxymoron.

Dôležitým elementom je v tomto smere najmä debutový album Hypomanie – Sehnsucht, pozostávajúci zo štyroch skladieb, ktoré sa pohybujú v dĺžke od piatich do šestnástich minút, pomenovaných Melancholie, Nostalgie, Happiness a Depressie. Selwin vstúpil do undergroundového sveta veľmi minimalistickým albumom, kde blackmetalová surovosť a torzovitosť slúži ako kanál komunikácie, alebo skôr intenzívneho spovedania sa zo svojich duševných stavov, ktoré sa snaží presne pomenúvať a hudobne popisovať. Sehnsucht vo svojej výrazovej zemitosti a lo-fi okresanosti predstavuje krajne uzavretý vnútorný svet abstraktných až hlukových plôch, utápajúcich sa v bezvýchodnom osobnom zmare, kumulovanom v repetitívnych hudobných motívoch, postupne sa zlievajúcich do tvarovania jednotnej 40-minútovej zvukovej hmoty.

OD DEPRESIE K MÁNII

O priklonení sa k názvom skupiny avizovaným manickým stavom a rozvíjaní konceptu, ktorý Selwin naskicoval prvým albumom, môžeme hovoriť už na ďalšom deme Hypomanie z roku 2009. Selwin sa z veľkej časti oslobodzuje od blackmetalového feelingu. Zredukoval sa skreslený zvuk gitár a výrazne ho nahradili čistejšie, no o to viac hypnotické motívy, ktoré sa vracajú v nostalgických slučkách, tmelené minimalistickými bicími a basgitarou. Vytvárajú podklad pre výrazne osobný storytelling melodických a hlukových liniek. Päť  skladieb posilňuje abstraktnosť hudobných motívov, ktorá je prítomná už v tóne ich názvov (Heimwee – Túžba po domove, Zondagmorgen – Nedeľné ráno). Všetky opäť pracujú s mixom prenikavej melanchólie, zvláštneho vzrušenia a entuziazmu, zložiek poháňajúcich celý album.

Rovnako osobne a abstraktne pôsobí aj artwork albumu. Tvorí ho zrnitá a vyblednutá fotografia fragmentu Selwinovho rodného mesta, fungujúca ako konotačne veľmi aktívny nástroj. Hypomanie dokáže oproti predošlým albumom hlbšie a prenikavejšie diagnostikovať kontúry krehkého a labilného sveta, v ktorom sa so Selwinom pohybujeme. Selwin je producentom albumu, hrá na všetky nástroje a všetky skladby svojpomocne zložil, a aj preto je Hypomanie výrazne intímnou hudobnou lyrikou, kde sa nástroje stávajú plnohodnotnými lyrickými subjektmi a zároveň aj alegorickými chorobopismi svojho autora.

Aplikovaním naďalej už symptomatického výrazového prostriedku, striedania dvoch polôh, vzletných akustických častí s blastbeatmi a skreslenými gitarami, v ktorých je naďalej počuť repetitívnu prítomnosť letargických melódií, akoby nahrávka Hypomanie prvýkrát artikulovanejšie simulovala bipolárne stavy a stávala sa hudobným úkazom, kde samotná štruktúra a dramaturgia skladieb do seba vsiakla lavírovanie na hranici mánie a depresie. Bez toho, aby ich zaobaľovala do atraktívnych speváckych fráz alebo poslucháčsky prístupnej frizúry. V čase vydania dema je Selwin aktívny taktiež ako gitarista v projekte Deep-pression.

MANICKÉ OBDOBIE

V podobnom duchu pokračuje aj dvojskladbové demo She Couldn’t Find a Flower, But There Was Snow, ktoré naďalej skúma a prepisuje duševné svety do pražcov gitár a naplno sa prikláňa k shoegazingovej a post-rockovej produkcii. Návrat k estetike typickej pre hudbu 90. rokov tu však nie je samoľúbym alebo čisto estétskym rozhodnutím, ale pomerne logickým krokom k žánrom postaveným z veľkej časti na senzitivite voči okrajovým vnútorným stavom.

Selwin svojou tvorbou stále viac pripomína ideál umelca z čias romantizmu v súčasnom urbánnom prostredí. Albumy a demá sú ako denníkové zápisky osamelého jedinca, indivídua zakliesneného na svojej ceste.

Hudobný vývoj a ciele umelca veľmi dobre popisujú zriedkavé rozhovory so Selwinom. Jeden z nich priniesol okrem iného aj dnes už neexistujúci slovenský hudobný fanzin Equimanthorn zine. Selwin sa v ňom prejavuje ako mladý, premýšľavý, no zároveň naivný mladý človek. Rojčivý príklad pomerne stereotypného outsidera na ceste sebapoznania. Práve v rozhovoroch sa otvorene venuje svojim duševným rozpoloženiam, poodhaľuje svoj vnútorný život s miestami úsmevne frázovitým pátosom (dodnes neviem, či išlo o jeho zámer alebo iba o zlý preklad redaktora fanzinu). Jeho hudba vďaka tomu dostáva pevnejšie a pre interpretáciu veľmi dôležité kontúry.

Selwin poodhaľuje príbehy skryté za skladbami, ktoré sa pevne viažu k osobným skúsenostiam a jeho život sa koniec koncov zrkadlí aj v jeho postavení na scéne. Hypomanie je dodnes okrajová, outsiderská a neznáma skupina, predstavujúca sebestačný ostrovček vo svete gitarovej a podzemnej hudby. Je to šifrované, no v emotívnej rovine aj tak dobre zrozumiteľné pozvanie poslucháča do súkromného a intímneho rozhovoru.

Spomínaná blízkosť post-punkovej a shoegazingovej hudby k osobnému citovému prežívaniu sa tu odráža najmä v schopnosti precízneho uchopenia jeho labilnosti a krehkosti prostredníctvom základných prvkov týchto žánrov. V tomto smere pôsobí projekt Hypomanie ako od všetkej štýlovosti a prípadného pátosu oprostené skladby Joy Division, Swervedriver alebo My Bloody Valentine, ako ich základná, esenciálna dreň. Realistickejšia verzia ich afektu, aplikovaná ako fundamentálny vyjadrovací prostriedok. Je to jednoduchá hudba, ktorá hovorí o zložitých veciach bez chytľavých a spevných hesiel.

KONIEC MANICKÉHO OBDOBIA

Doteraz najkryštalickejším výsledkom Selwinovej práce sú dva po sebe nasledujúce albumy, A City in Mono a Calm Down, You Weren’t Set on Fire. Prvý predstavuje konkrétne dotiahnutie dema Hypomanie z roku 2009. Selwinove rozpoloženia zasadzuje do prostredia rodného mesta, ktoré sú životným priestorom prevažne osem- až desaťminútových kompozícií, opätovne sa prikláňajúcich najmä k opisu manických stavov. Album Calm Down z roku 2012 je zasa doteraz najjemnejším a najpremyslenejším dielom. Venuje sa, podobne ako A City in Mono, výhradne inštrumentálnej hudbe. Obrazne môžeme hovoriť o zbierke šiestich sonických poviedok, akoby prehlbujúcich motívy, témy a etudy otvorené na predošlom albume. Shoegazingové štylistické normy sa naplno rozvíjajú ako veľmi romantický, prudký výtrysk vnútorných stavov a pocitov.

Po štyroch veľmi produktívnych rokoch sa Hypomanie od roku 2012 odmlčala. V tomto vývoji udalostí je opäť prítomná paralela medzi manickým stavom, po ktorom prišlo obdobie dodnes trvajúceho útlmu.

Hypomanie je prchavým, éterickým, no zároveň výrazným projektom. Selwin produkuje hudbu, ktorá sa na prvý pohľad môže javiť ako jednotvárna a  obohraná, Selwinovo uchopenie jej základných znakov však zdôrazňuje jej osobné, intímne aspekty a dovoľuje im naplno sa prejaviť.

Ruka v ruke s vytváraním paralely s manickými stavmi, nahrávky Hypomanie fungujú ako štúdie vzťahu človeka a prostredia, v ktorom žije. Prostredie, v prípade Selwina najmä to urbánne, je priestorom vzájomných interakcií medzi ním a subjektom zasadeným medzi jeho hranice. Zároveň je prezentované ako neodmysliteľná kulisa existenčných kapitol autora, ktorú môžeme spätne rekonštruovať z voľných, nekonkrétnych náznakov (stačí si pozrieť vizuálne podanie obalu albumu A City in Mono).

Selwinove skladby je tak možné vnímať ako psychologické médium, zachytávajúce a empiricky skúmajúce pohraničie „duševného zdravia“. Práce Hypomanie sú dodnes veľmi okrajové a aj na internete takmer neznáme. Vytvárajú presné analógie medzi žánrom a dušou. Na prvý pohľad (či posluch) je hovoriť o hudbe ako o prostriedku psychohygieny klišé, avšak pri skladbách ako Alissa Loves Perfume, You Never Gazed at the Clouds, Herfst, Heimwee alebo Nostalgie sa dá naplno precítiť, zažiť pravdivosť a autentickosť. A presne o tom je všetko, čo robí Selwin – preberá floskuly žánrov a autentizuje ich, poľudšťuje ich ako prostriedky preniknutia a introspekcie v okrajových chvíľach.

Autor je študentom FTF VŠMU

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia