2020 09 Star TrekReportážny KapitálLiptovský Mikuláš: Miesto pre koho? 

Mário Drgoňa8. septembra 2020565

No predsa pre všetkých. Aspoň tak znie slogan tejto malebnej turistickej metropoly Liptova. Tá ponúka priehrštia možností: Aquapark, Tatry, Liptovskú Maru, centrum plné podujatí a kvantum historických pamiatok. Ak by sa vám predsa len málilo, môžete pátrať i po minulosti významných osobností pochádzajúcich z Liptovského Mikuláša – miesta, kde v prvom stoličnom dome pravdepodobne odsúdili Jánošíka. Pre málokoho však bude prekvapením, že zbojníci sa v ňom nájdu i dnes.

 

(Ne)kultúrne centrum

 

Neodškriepiteľným dejinným faktom ostáva, že Liptovský Mikuláš bol dlhé storočia centrom obchodu a kultúry. Gašpar Fejérpataky-Belopotocký tu v devätnástom storočí, v budove hostinca Čierny orol položil základy slovenského ochotníckeho divadla inscenáciou textu Jána Chalupku Kocúrkovo. Zároveň vďaka nemu vznikla prvá verejná knižnica na Slovensku. Na evanjelickej fare, kde pôsobil Michal Miloslav Hodža, bol zasa založený vôbec prvý celonárodný kultúrno-osvetový spolok Tatrín, ktorého aktivity spočívali aj vo vydavateľskej činnosti a šírení štúrovskej slovenčiny.

 

Kultúrno-ekonomickému rastu mesta však výrazne napomohli tiež židovské rodiny, ktoré sa sem v osemnástom storočí sťahovali z Moravy za priaznivejšími životnými podmienkami. Na Morave, v Sliezsku a Česku vtedy totiž platilo nariadenie cisára Karola VI., ktoré dovoľovalo uzatvárať manželský zväzok len prvorodenému synovi z každej židovskej rodiny. S príchodom druhej svetovej vojny, a deportáciou 885 židovských občanov do koncentračných táborov, však kultúrny a ekonomický rast zastal.

 

Po vojne sa síce do mesta začali mnohí ľudia sťahovať za prácou, no prichádzali tiež tí, ktorí stratili domy v okolitých trinástich dedinách. Zatopila ich totiž Liptovská Mara. V súčasnom kontexte stojí za to spomenúť, že za výstavbou tohto vodného diela stojí nechválne známa spoločnosť Váhostav. Vyrástlo tu tiež mnoho nových škôl, panelákov a kultúrnych inštitúcií. História a nekultúra niekdajšieho klérofašistického režimu, a neskôr i domácej komunistickej politiky, však na Liptovskom Mikuláši zanechali stigmu, ktorá je viditeľná dodnes.

 

Napriek snahám niekoľkých obdivuhodne zanietených aktérov tamojšieho súčasného kultúrno-spoločenského života sa Liptovský Mikuláš, symbolicky povedané, v dnešných dňoch zmieta medzi niekdajším statusom „národného centra kultúry“ a politickými i developerskými chúťkami. Očividne však nejde o občasné výstrelky komunálnej mocenskej sféry, no o dlhodobo funkčnú sieť ťahov, ktorými sa, menej či viac nápadne, obohacujú isté figúrky tejto „hry“.

 

Dieru do sveta v Mikuláši spravíš ťažko…

 

To dokazuje aj nezávideniahodná situácia, s ktorou sa v poslednom čase stretáva kultúrne centrum a nezávislé kníhkupectvo Diera do sveta,  ktoré pred šiestimi rokmi založili Jana Mikuš Hanzelová, Ján Mikuš a Helena Hajková. Podľa ich webu, no vidno to aj na aktivitách, je cieľom tohto ich priestoru „vytvoriť zázemie pre nezávislú, alternatívnu a menšinovú kultúru a umožňovať verejné stretávanie, kolektívne neformálne vzdelávanie a spoločenskú kultiváciu. Diera do sveta je tiež miestom, v ktorom súčasné umenie a kultúra majú v interakcii s divákmi a diváčkami vytvárať hodnoty, ktoré sú alternatívou k dominantným spoločenským naratívom a ich usporiadaniu.“

 

Je viac než očividné, že hodnotovo vychádzajú z viacerých, pre dnešok čoraz dôležitejších, ideí.  „Feminizmus, rodová rovnosť, ekologickosť, nehierarchickosť a spoločensko-kultúrna angažovanosť.“ Aktívne komunikovať tieto témy je bezpochyby sympatickou výzvou, v prípade Diery do sveta dokonca aktívne naplnenou. V čom teda spočíva problém?

 

Kríza, ktorá u nich nastala, paradoxne nie je spôsobená situáciou spojenou s celosvetovou pandémiou koronavírusu. Tú, ako prezradil jeden z dramaturgov kultúrneho centra, Róbert Repka, prečkali aj vďaka Fondu na podporu umenia. Táto inštitúcia s nimi intenzívne komunikovala a hľadala riešenia, ako využiť finančné prostriedky, pôvodne vyčlenené napríklad na organizáciu podujatí, ktoré by inak museli vrátiť. Tieto peniaze „visiace vo vzduchu” napokon mohli investovať do infraštruktúry, teda rôzneho mobiliáru. Zároveň boli nútení adaptovať sa na postupný nábeh prevádzky, v súvislosti s postupným uvoľňovaním opatrení. Hneď ako to bolo možné, začali napríklad s donáškami kníh či vína. Následne začali podujatia z kníhkupectva streamovať. Počas predposledného augustového víkendu sa im ale podarilo zorganizovať vynikajúci koncert poľskej kapely The Freeborn Brothers, ktorý na terase vytvoril atmosféru príjemne a ostro kontrastujúcu so street-food trhom hneď za rohom.

 

Práve počas toho večera som sa dozvedel, že Diere do sveta opäť hrozí, že príde o priestory. Prečo opäť? Už pred pár rokmi dostali od súčasného vedenia mesta výpoveď z nájmu bez udania dôvodu. Okrem toho sa ale dlhší čas stretávajú s cepovaním zo strany autorít. To spočívalo napríklad aj v príkazoch mestskej polície na zvesenie transparentov proti rasistickému policajnému násiliu v Moldave, či v zákaze prevádzky vonkajšej terasy. Tá bola nakoniec povolená, keď si štamgasti do Diery sami doniesli vlastné stoličky a svojpomocne zorganizovali akciu „káva na vlastnej stoličke“. Rovnako čudne pôsobilo aj odmietnutie prenájmu synagógy na prezentáciu knihy spisovateľa Rolanda Barthesa Fragmenty milostného diskurzu. Ako dôvod mesto uviedlo údajnú dehonestáciu synagógy. Všetky tieto udalosti sa teda dajú vnímať ako zjavné gesto nevôle „mesta“ voči existencii tohto kultúrneho centra.

 

Po výpovedi zmluvy následne vyhlásili verejnú obchodnú súťaž na predmetný priestor, v ktorej mal zvíťaziť ten, kto zaň ponúkne najvyššiu sumu. Výhercom sa stalo práve občianske združenie Diera do sveta. To znamená, že priestor získali späť, no za pomerne vysoký mesačný prenájom.

 

Existuje však možnosť získať mestské nebytové priestory do výpožičky, čo v praxi predstavuje, že suma za nájomné a spotrebované energie je symbolická. Možnosť nájmu by mala byť prirodzene dostupná subjektom, ktoré vykonávajú činnosť vo verejnom záujme. Občianske združenie Diera do sveta, ktoré zjavne oprávneným žiadateľom v tejto veci je, sa teda s takouto požiadavkou obrátilo na primátora mesta Jána Blcháča. Ten im mal odpovedať do 20. augusta. Odpoveď však nemajú ešte ani 2. septembra, keď píšem tento text. Primátor sa k veci vyjadril nasledovne: „Vážený tím kultúrneho centra Diera do sveta, môžem Vás ubezpečiť, že mesto Liptovský Mikuláš bude postupovať transparentne, v súlade s legislatívou SR a vnútornými predpismi mesta Liptovský Mikuláš ako obyčajne. S pozdravom, Ján Blcháč“.

 

…no heliport problém nie je

 

Ján Blcháč je okrem primátora aj poslancom NRSR, kam bol zvolený ako člen strany SMER – SD. Nedávno však vstúpil do Pellegriniho nového projektu HLAS – SD. Okrem toho je ale tiež konateľom firmy S.M.S., spol. s r. o. Ako upozornila vo svojom blogu jedna z obyvateliek Liptovského Mikuláša v roku 2018, Blcháč na účet tejto spoločnosti, ktorej bol v tom čase jediným spoločníkom, vložil závratnú čiastku 1 405 000 eur.

 

Šťastie, ktoré nemá Diera do sveta, sa však usmialo na Ines Café bar Župný dom, ktorému mesto v rovnakej budove bez problémov zmluvne poskytlo spomínanú zvýhodnenú výpožičku priestorov a zároveň sa neohradilo ani voči ich rekonštrukcii. Tá spočívala vo vybúraní priečok a výmene pôvodných okien za plastové. A že ide o národnú kultúrnu pamiatku? Nevadí! Rovnako ako to, že Café bar žiadnym kultúrnym centrom nie je.

 

Z verejne dostupných zdrojov je zrejmé, že na tento podnik sú priamo napojení konatelia firmy APERA s.r.o., ktorá sa podľa svojho aktuálneho webu venuje stavebným a výkopovým prácam. APERA 9. augusta 2019 s mestom podpísala zmluvu o rekonštrukcii zimného štadióna za 139 200 eur. Ako však v blogu upozornil tamojší mestský poslanec Vincent Kultan: „Ak chce firma robiť stavebné práce, musí ich mať zapísané v predmete podnikania. Firma APERA si ich zapísala 8.8.2019!!!“, teda deň pred podpisom zmluvy. Ako teda mohlo prebehnúť transparentné výberové konanie?

 

To nie je jasné. Rovnako ako skutočnosť, že Blcháč sa v roku 2015 medializoval i tým, že bez vedomia mestského zastupiteľstva podpísal dohodu so záväzkom 2 700 000 eur, ktorá mala byť kompenzáciou za možné škody Cyrilovi Fogašovi – jednému z konateľov projektu Heliport Liptov.

 

Jeho význam spočíva v tom, že z neho turisti majú možnosť lietať na vrtuľníkoch a obdivovať z nich Tatry. To všetko za sumu od 100 do 390 eur za osem až tridsať minút letu. Okrem toho má Fogaš s partnermi na konte tiež projekt Dom na streche. Ide o „Dom, ktorý pôvodne vznikol ako prejav frustrácie nad byrokraciou“ a ako sa ďalej píše na webe tohto projektu,  „sa čoskoro zmenil na vyhľadávanú turistickú atrakciu. Stavba sa nachádza pri Liptovskom Mikuláši neďaleko akvaparku a je samozrejme plne zariadená. Samotné vybavenie je pripevnené nad vašimi hlavami. Súčasťou interiéru je napríklad kuchyňa, WC či stoly. Najmä deti poteší detská izba s netradičnými obyvateľmi: Snehulienkou, trpaslíkmi, Červenou Čiapočkou a vlkom, myšiakom Mickey…, a keďže je dom navyše aj naklonený v dvoch rovinách, po chvíli sa vám v ňom poriadne zatočí hlava!“

 

Rovnako sa hlava mohla zatočiť aj primátorovi Blcháčovi, na ktorého bolo kvôli kauze okolo heliportu podané trestné oznámenie, ktorým sa zaoberala NAKA. Vzhľadom na to, že Blcháč naďalej stabilne sedí na dvoch stoličkách – v komunálnej i celoštátnej politike, tento závrat netrval dlho.

 

A tú bývalú tehelňu poznáte?

 

Diera do sveta a Divadlo Gasparego, ktoré takisto založili a vedú manželia Mikušovci, však nie sú jediným prejavom kvalitnej nezávislej kultúry a umenia na Liptove. I keď bez pochýb tieto dva fenomény trvajú najdlhšie.

 

V Liptovskom Mikuláši, v mestskej časti Ondrašová, stojí budova bývalej tehelne, v ktorej sa 21. a 28. augusta 2020 uskutočnil už druhý ročník festivalu súčasného umenia Tehláreň. Premiéru si jeho organizátorky odskúšali v roku 2018 jednodňovým nultým ročníkom. Upratať a pripraviť zdevastovaný objekt o rozlohe 9000 m² trvalo dvom študentkám Fakulty umění Ostravskej univerzity s pomocou rodín a pár kamarátov štyri mesiace. Niekedy pracovali aj 12 hodín denne. Zdalo sa im, že u nich doma sa v porovnaní s Ostravou takmer nič nedeje, čo bolo ich hlavnou motiváciou vrátiť sa.

 

K tomuto dlhé roky chátrajúcemu priestoru sa dostali cez inzerát, na ktorý sa im ozval vyššie spomínaný Cyril Fogaš s ponukou tohto špecifického industriálneho priestoru. Tak ako väčšina obyvateľov mesta, ani ony tehelňu nepoznali. Dve, vtedy len 19-ročné, študentky však priestor nadchol natoľko, že zavrhli svoj nápad usporiadať „umelecké sympózium“ a okamžite sa rozhodli pre festival, teda „umelecké stretnutie“. Napriek tomu, že mali nulový rozpočet a produkciu celého podujatia pokryli zo zárobkov z letných brigád, sa do otvorenej výzvy pre vystavujúcich a účinkujúcich umelcov prihlásilo viac než 300 projektov. A to nielen zo Slovenska, no tiež z okolitých krajín ako Poľsko, či Ukrajina.

 

Na realizáciu oficiálne prvého ročníka následne spustili crowdfundingovú kampaň, v ktorej namiesto zamýšľaných 500 eur vybrali 700 eur. Gro ich podporovateľov pritom tvorili ich rodina a priatelia či známi z tretieho sektora a umeleckej sféry. Okrem toho získali tiež dotáciu vo výške 200 eur z Komunitnej nadácie Liptov. Celkový rozpočet bol napokon zhruba 1200 eur. Zároveň im technicky i produkčne pomohli festival zabezpečiť aj ľudia z Diery do sveta.

 

Na druhý ročník však nemali žiadne finančné prostriedky, no pomohol im predpredaj, v ktorom predali 101 vstupeniek. O dotácie z verejných zdrojov sa neuchádzali, keďže festival organizujú ako fyzické osoby.

 

Dvojdňová Tehláreň bola plná naozaj kvalitného a zaujímavého programu. Za zmienku určite stojí prednáška výtvarníka Šimona Sýkoru Take a side of evil, ktorý sa inkognito s kamarátom infiltruje na nacionalistické podujatia, napríklad na zhromaždenie zorganizované Tomiom Okamurom, s účasťou Marine Le Penovej, a koncertom kapely Ortel ako čerešničkou na torte. Rovnako sa však dostali i na vianočný večierok Sdružení přátel bílého heterosexuálního muže. Šlo o stretnutie všetkých „FB postavičiek“ českej islamofóbnej scény, na ktorom ako hudobný hosť vystúpila aj kontroverzná herečka Jana Yngland Hrušková. Večierok organizoval Petr Hampl, nemenej rozporuplný pravicový sociológ z Česka, za ktorého sa Sýkora prestrojil a vydal sa na pražské oslavy. Všetky tieto „akcie“ výtvarník podniká, pretože cíti radikálnejšiu potrebu sondy do kolektívu českej pravice a interakcie s ním.

 

Dôležitou súčasťou programu bola tiež prezentácia knihy Olje Triašky Stefanović Bratstvo a jednota, spojená s prednáškou. Publikácia výtvarníčky, ktorá sa na Slovensko prisťahovala vo svojich devätnástich rokoch z Juhoslávie, sa venovala idei analýzy priestorov v spojitosti s identitou jednotlivca. Zaujímavé však bolo aj zoznámenie sa s jediným celoslovenským študentským časopisom Hmota, ktorý sa venuje umeniu a kultúre.  Dôležitým dramarugickým vkladom bolo tiež premietanie dokumentu režiséra Dominika Jursu Zlatá zem, ktorý odhaľuje pozadie boja obyvateľov troch obcí na Východnom Slovensku proti americkej spoločnosti Alpina Oil and Gas, ktorá tam chcela ťažiť ropu. Angažované umenie pokračovalo happeningom Moneyfest z dielne dočasného kolektívu. Jeho účastníci si mohli vyskúšať napríklad aj to, ako individuality a spoločnosť dokáže zničiť hodnota peňazí.

 

Liptov, milý Liptov…

 

Hodnota peňazí systematicky ničí aj Dieru do sveta, no čoskoro zahubí aj genius loci bývalej tehelne, ktorú sa Cyril Fogaš rozhodol prerobiť na zábavný park pre deti i dospelých s názvom Fantázia Liptov. I keď organizátorky Tehlárne sa s touto ideou nestotožňujú, zdôrazňujú, že ich komunikácia s Fogašom bola vždy korektná, bol k nim vždy veľmi zhovievavý a ich aktivity podporuje. Zvláštnosťou však ostáva, že po nultom ročníku ich festivalu tam chceli rôzne podujatia organizovať aj iné subjekty, ale Fogaš to nikomu nepovolil. Festival dokážu potenciálne presunúť i do kultúrno-komunitného priestoru Hory Doly, no snom organizátoriek, Lucie Devečkovej a Nikoly Tomanovej, je získať opustenú budovu Hypernovy v Liptovskom Mikuláši. Tým by vznikla slovenská verzia ostravskej galérie Plato.

 

Kam sú teda smerované mestské peniaze a dobrá vôľa vedenia Liptovského Mikuláša už približne tušíme. Ako však zvrátiť, už očividne nezastaviteľnú, premenu Liptova na developerský projekt zábavného centra, generujúceho zisk bez ohľadu na kultúrno-spoločenský regres, ktorý spôsobuje? Nevedno. Mali by sme sa však spoločne pokúsiť na to prísť. A pomôcť tam, kde treba.

 

Reportáž vychádza v rámci projektu Angažovaný Kapitál, ktorý je podporený z programu ACF – Slovakia a financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.

 

Autor je divadelný dramaturg

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *