Kuchyňu okupujú Číňanky

Dominika Moravčíková11. februára 20191017

Obraz čínskej ženy a kuchyne v zbierke poviedok Nádych od Radovana Potočára

„Najradšej zo všetkého mal jedlo, ktoré vyzeralo ako šošovica s mäsom, ale chutilo celkom inak. Niečo medzi gaštanovým pyré a oštiepkami. Na zloženie sa jej neopýtal. Nikdy sa jej neopýtal ani na veľa ďalších vecí.“ Tento úsek, ktorý je v kontexte poviedky Bod nehybnosti aj celej zbierky Radovana Potočára Nádych nenápadný, v skutočnosti prezrádza veľa o vnútornom fungovaní sveta jeho protagonistov. Prítomnosť čínskej ženy a kuchyne je v sujete Potočárových próz raz artikulovaná a inokedy potlačená rasizmom postáv, nedostatkom definície a nadbytkom karikatúry. Tento dvojmotív predstavuje prizmu, cez ktorú je možné pochopiť kľúčovú tému zbierky – problémy s definíciou maskulinity vo svete prekarizovanej práce a v období života medzi dospievaním a dospelosťou.

Problém normy

Tomáš je mladý muž, ktorý skúša rôzne zamestnania a dobrovoľnícke stáže v zahraničí naprieč jednotlivými poviedkami zbierky. Súčasne zlyháva v úlohe stelesnenia ideálneho syna svojich rodičov. Spojenie ekonomických a ďalších životných neistôt v kontexte maskulínnej normativity definuje takmer každú Tomášovu skúsenosť. Už v prvej poviedke zbierky Obedy u mamy sa objavuje Leone – priateľka Tomáša s čínskym pôvodom, narodená vo Švajčiarsku. Tomášova matka najprv víta, že si jej syn našiel priateľku, pretože ho podozrievala z homosexuality („Neverím, že si normálny.“), vzápätí však už aj Leone predstavuje hrozbu. Tomáš sa totiž posunul od jedného typu sexuálnej inakosti k druhému:

„Nájdi si už normálnu ženu, prosím ťa.“

„Ako normálnu?“

„Bielu.“

„Si normálna?“

Hoci by sa mohlo zdať, že rasizmus je v tomto prípade vecou medzigeneračného nepochopenia, Potočár sa tomuto klišé explicitne vyhne v poviedke Veľa šťastia, kde starý muž nazve Číňanov s prekvitajúcim reštauračným biznisom „šmelinármi“: „(…) Alene to zakaždým pripomína medzigeneračný konflikt. Vie pritom, že vek tu zohráva podobnú úlohu ako farba očí či veľkosť nosa.“

Rasizmus a stereotypizácia je teda voľbou, ktorá je prítomná i u Tomášových rovesníkov. V nasledujúcom vývoji poviedky Bod nehybnosti sa Leone veľmi skoro po rozchode s Tomášom dá dohromady s jeho prostorekým kamarátom Slavom, ktorý Leone situuje do sféry normálnosti (na rozdiel od Tomášovej matky), zároveň ju však napája na stereotyp o hypersexualite ázijských žien, ich submisivite a dostupnosti:

„‚Táto malá,‘ hovorí, ‚to ti je žena. Trtká jak besná. (…) Nepičuje, nevymýšľa, taká normálna ženská. Tých dnes nie je veľa, vieš?‘“

Potočár veľmi vedome formuje naprieč poviedkami túto množinu poňatia normálnosti podľa kategórií rasy a ženskej poslušnosti (tá v prípade Slava predstavuje definíciu ženskej normálnosti, ktorá prebije „normálnu“ rasovosť). Aby toho nebolo málo, po období sexuálnej frustrácie, ktorú Tomáš v dôsledku vzťahu „jeho jedinej Číňanky a jediného Slováka“ zažíva, poviedka Bod nehybnosti ponúka ešte jeden zvrat v podobe nejasného flirtu s Erikom. Práve s ním sa Tomáš zoznámil „normálne, Thomas, Erik, nijaké čínske mená“.

Toto situovanie slova „normálne“ ako prísľubu návratu k čomusi bežnému vzhľadom na absenciu inakosti v zmysle rasy je ale ironickou predpoveďou katastrofálneho vykĺbenia z orbity normativity. To nastáva v momente, keď sa Erik chce rozprávať o povahe ich „vzťahu“ (s. 47). Na konci poviedky Bod nehybnosti Tomáš zatúži po akomsi všeobjímajúcom poriadku, ktorý by mu poskytol únik zo sexuálnej neistoty: „Narodiť sa do dediny, ktorú nikdy neopustí. Krčma, kostol, potraviny. Poriadok.“

Ázijské geometrie

Ak bola Tomášova priateľka čínskeho pôvodu v poviedke Bod nehybnosti hypersexualizovaná, v Mužskej geometrii sú dve dobrovoľníčky z Číny hneď na začiatku zvláštne vypätých pretekov v zvádzaní žien počas Tomášovej stáže v Maroku diskvalifikované ako sexuálne nezaujímavé:

„Aké tu máme ženy?“

„Dve šikmé, o ničom…“

„Šikmé a ploché?“

„Presne! A potom Nemka s Holanďankou. Tie sú už iná trieda.“

Nemka a Holanďanka nemajú charakteristiku, ktorá by okamžite klasifikovala ich hrudník, na rozdiel od Čínaniek ale pre dobrovoľníkov predstavujú vhodné objekty záujmu. Tomášova stáž sa tak od prvej interakcie s francúzskym dobrovoľníkom mení na podprahový zápas o status dominantného muža v komunite. Razantné vyradenie Číňaniek z mužského lovu je rovnako ukážkou krutosti maskulínneho prostredia (ktoré si dobrovoľníci s takmer nepochopiteľnou spontánnosťou vytvorili okamžite po začatí stáže a ktoré Potočár tvaruje s virtuóznou precíznosťou) ako dramatické porovnávanie penisov v sprchách, z ktorého Tomáš vychádza ako porazený.  

Keď Tomáš napriek frustrácii z veľkosti svojho penisu a halucinovaní o jeho zmenšovaní sa napokon zbalí Nemku Lenu, „vojde do izby ako mačka s ulovenou myšou“. Jeho spolubývajúci Francúz sa podľa plánu prebudí a je svedkom Tomášovho triumfu. Korením ich súperenia je predstierané spojenectvo, ktoré bolo ustanovené hneď v ich prvom rozhovore. Potočár tak veľmi pôsobivo odkrýva maskulínny svet ako plný napätých vzťahov tlejúcich pod rúškom mužskej svornosti. Dve Číňanky v tomto toxickom prostredí predstavujú akúsi prekážku a prázdne diskurzívne body: nie sú od seba nijako odlíšené, nemajú mená a Tomáš ich vníma len ako sliepky. Hneď pri prvej príležitosti sú v opise militarizované a zapadnuté pod rekvizitami jedla: „Kuchyňu okupujú Číňanky. Sedia za stolom a napchávajú sa vajíčkami a zeleninou, kotkodákajú jedna cez druhú a zobáky nezatvárajú ani pri prežúvaní.“

Asi netreba zdôrazňovať, že rasisticky podfarbený prívlastok sliepky nie je príšerným štýlotvorným vynálezom autora Potočára, ale prostriedkom, akým Potočár definuje rozpoloženie Tomáša a jeho vnímanie ľudí okolo seba. V Tomášovom svete je vyčlenenie Číňaniek podľa kategórie rasy dôležitým nástrojom jeho dominancie a z nej plynúceho dojmu neutrality – ako mužnosti, tak i belošstva.

Na druhej strane Potočár nemá naprieč svojou zbierkou vždy dokonalú kontrolu a nadhľad nad stereotypizujúcim zobrazením čínskych žien a kuchárov. Jeho opisy občas obsahujú karikatúry, ktoré nadbytočne koketujú s rasistickým zobrazením: v poviedke Veľa šťastia „Číňanovi pri úsmeve miznú ústa, čelo i oči“, v Mužskej geometrii „Sliepka cupká s vytreštenými očami“, zatiaľ čo v poviedke Bod nehybnosti „Leone prestane sŕkať kávu a vypleští oči. Teraz vyzerajú takmer európsky. Ak by jej povedal, prečo sa s ňou rozchádza, vytlačila by ich“. Poznámky o šikmých očiach a ich vypuľovaní namiesto verbálnej komunikácie znemožňujú postavám vyjadriť akúkoľvek individualitu a vystúpiť ich z primárneho určenia rasou.

„Tofulyza? Tofuhlanolky? Tofukloketa?“

Prítomnosť čínskych žien a reštaurácií v blízkosti protagonistov zvláštne definuje svet Potočárových poviedok. Číňania operujú v pozadí diania cez reštauračný priemysel a jedlo, ku ktorému majú protagonisti mimoriadny vzťah. Tomáša najprv v poviedke Bod nehybnosti počas obdobia bez výplaty živí čínske jedlo v bližšie neurčenom európskom veľkomeste („… do prvej výplaty žil na strave od Leone. Z reštaurácie mu nosila jedlá v plastových škatuľkách, obedové hmoty pomiešané a pomágané tak, ako ich natriasala v taške.“), v poviedke Veľa šťastia zase protagonistka Alena cíti nevyhnutnú potrebu ostrokyslej polievky v čínskom bistre v stave depresie z rozchodu s Tomášom: „Jedna polievka a prestane jej dunieť v hlave, nový život za dve eurá.“

Inakosť Číňaniek a čínskej kuchyne u protagonistov však nikdy nie je skúsenosťou, ktorá by sa premenila na čosi poznateľné a familiárne. Bolo by ale nefér autorovi vyčítať, že neposkytol čínskym ženám viac priestoru a definície, ktorá by im umožnila vymaniť sa z diskurzu exotiky, hypersexuality či dokonca kultúrnej hrozby. Napokon, bola to voľba jeho opatrnej postavy Tomáša, ktorý sa bezpečne zbavil Leone aj Erika a ktorý sa nikdy nepýta na ingrediencie čínskeho jedla a „ani na veľa ďalších vecí“.

Nepoznateľnosť ženy i zloženia jedla a zároveň ovládnutie oboch cez posmešný jazyk odhaľuje signifikantné mocenské rozdiely medzi dvoma etnickými skupinami. Zlyhanie v úsilí zaradiť ľudí s čínskym pôvodom do sveta bielych protagonistov tak, aby z neho nevytŕčali svojím vzhľadom, maniermi či pasivitou, pritom zároveň zrkadlí neistotu samotných protagonistov v zmysle definície a obhajoby autenticity ich vlastných identít. V tomto aspekte je Potočárova zbierka Nádych bystrá a dôsledná – ukazuje maskulinitu i rasovú a triednu normálnosť v kríze.

Potočár, Radovan: Nádych. 1. vyd. Bratislava : KK Bagala, 2018. 136 s.

Autorka je študentka hudobnej vedy

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *