2019 09 PersonhoodHistorický KapitálKorene napätia vo vzťahu s Iránom a nepochopená revolúcia

Jakub Dovčík9. septembra 2019483

Od iránskej islamskej revolúcie uplynulo vo februári tohto roku už štyridsať rokov. Napäté vzťahy s Iránom však stále zostávajú ukážkou nepochopenia historického vývoja.

Incidenty ropných tankerov v Ománskom zálive a Hormuzskom prielive od mája do júla tohto roku opäť vzbudili v medzinárodnej komunite strach z možného vzplanutia vojenského konfliktu medzi Spojenými štátmi a Iránom. Iránske revolučné gardy taktiež 20. júna zostrelili americké bezpilotné lietadlo a americký prezident Donald Trump zrušil odvetný útok takmer doslova v poslednej sekunde.

Pritom ešte v roku 2016 to vyzeralo, že vzťahy západu, respektíve globálnej komunity s Iránom by mohli byť konštruktívnejšie a na ceste k lepšej a efektívnejšej spolupráci. Dohoda, ktorú vytvorila Obamova administratíva a podpísali všetci stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN plus Nemecko, nebola dokonalá, ale fungovala a Irán ju zodpovedne dodržiaval.

No prezident Trump túto dohodu (podobne ako iné prejavy fungujúceho globálneho multilateralizmu) roztrhal, obnovil sankcie – a Irán pomaly začína obohacovať urán nad dohodnutú hranicu. A tak veci, čo Američanom prekážali doteraz  ostávajú, ale zároveň sa strácajú záruky, ktoré boli výsledkom náročných a bolestivých rokovaní. Koncom augusta sa síce iránsky minister zahraničia nečakane objavil na stretnutí G7 a prezident Trump vyjadril záujem o znovuotvorenie rokovaní, no nič nenasvedčuje tomu, že by jedna či druhá strana dokázala prekonať verejne deklarované rozdielne priority.

Dlhodobá kritika iránskej jadrovej dohody od agresívnych členov Kongresu je do veľkej miery neférová, no je dokonalou ukážkou toho, aké mylné a do veľkej miery imperialistické je americké, jastrabie vnímanie Iránu a iránskej islamskej revolúcie. Poradca pre národnú bezpečnosť John Bolton vykazuje rovnaké chyby, respektíve rovnaký prístup ako pred štyridsiatimi rokmi iný človek na rovnakom poste, Zbigniew Brzezinski.

Tento text je snahou o načrtnutie komplexnosti iránskej islamskej revolúcie v čase jej štyridsiateho výročia a zvýšeného napätia. Korene dnešných sporov siahajú hlbšie než len do roku 1979 a snahou tohto textu je skôr opísať dlhodobejšie sily, ktoré v iránskej spoločnosti a politike vytvorili priestor pre doteraz vládnuci režim. A taktiež ukázať, ako sa americká politika voči Iránu spolupodieľala na vytvorení aktuálnej podoby režimu.

Detailnejšie spracovanie úctyhodných dejín jednej z najstarších civilizácií sveta a vplyv týchto dejín na dnešné myslenie iránskeho ľudu a elít možno nájsť napríklad aj v dielach historikov Michaela Axworthyho (Iran: Empire of the Mind) či Richarda Foltza (Iran in World History).

Imperializmus prichádza z mnohých smerov

Dlhé dejiny perzskej kultúry a štátnych útvarov iránskych národov sú dejiny častej regionálnej dominancie, vplyvu na väčšinu okolitých kultúr a národov, no aj invázií, okupácií a mnohých ponížení. Perzská literatúra a kultúra sa vyvíjali niekedy nezávisle a niekedy v odpovediach na budovanie istých foriem národného uvedomenia naprieč storočiami a štátnymi útvarmi. Achaimenovská ríša pod Kýrosom II. sa niekedy považuje za prvú superveľmoc v dejinách a v čase zenitu mala pod kontrolou takmer štyridsať percent vtedajšej svetovej populácie. V kolektívnej pamäti národa hrá táto veľkosť dôležitú úlohu.

Vpády Grékov (Alexandra Veľkého), Mongolov či Turkov boli nesmierne devastujúce, no najväčší vplyv na dejinný vývoj Iránu mala islamsko-arabská expanzia v siedmom storočí. Táto invázia prišla v čase bezprecedentného oslabenia vtedajšieho perzského štátu, aj vplyvom dlhodobého konfliktu s Byzantskou ríšou.

Postupná islamizácia trvala takmer dvesto rokov a absorbovala perzskú kultúru, v ktorej dovtedy hral dôležitú úlohu zoroastrizmus. Iránci sa preto často dívajú na arabskú kultúru ako na menej vyspelú a so slabšou tradíciou, než je tá perzská. Safíjovská dynastia urobila z Iránu medzi šestnástym a osemnástym storočím baštu šiitskeho islamu, prakticky najsilnejší štátny útvar, ktorému dominovala táto vetva. No od druhej polovice osemnásteho storočia začala pozícia Iránu v rámci regiónu upadať.

Ďalšie invázie Afgancov a Rusov začali to, čo britský imperializmus v devätnástom a na začiatku dvadsiateho storočia dokončil. Pre svoju strategickú polohu bol Irán vždy kľúčovou geopolitickou oblasťou v globálnej koloniálnej hre mocností, no jeho význam ešte zosilnel po objavení ložísk ropy a zemného plynu. Anglo-iránska ropná spoločnosť slúžila hlavne britským imperiálnym záujmom a neskôr sa transformovala na dnešný globálny konglomerát British Petroleum – BP.

Práve počas obdobia slabej imperiálnej dynastie od konca osemnásteho storočia si začali uplatňovať moc klerici. V mestách sa spájali so spoločensko-ekonomickými skupinami obchodníkov v bazaaroch a na vidieku predstavovali pri limitovanej prítomnosti štátu v každodennom živote často jedinú koordinovanú a celistvú formu autority.

Schopnosť riadiť vlastnú organizáciu ako aj dosah do všetkých častí spoločnosti transformovali šiitsku klerikálnu sieť na paralelnú mocenskú štruktúru, ku ktorej sa vo viacerých momentoch chaosu, neistoty a sklamania z civilnej vlády aj pod vplyvom zahraničných interferencií ľud obracal, a to hlavne v rokoch 1982, 1906 či 1963.

Storočie revolúcií a pučov

Do veľkej miery podobne ako v Číne a čiastočne ako v Rusku, vnútorný chaos a vplyv západného imperializmu vytvoril pôdu pre storočie revolúcií. Prvou bola konštitučná revolúcia z obdobia rokov 1906 – 1911, ktorá bola plná zvratov a chaosu, no nakoniec vyústila do vytvorenia parlamentu a iránskej konštitučnej monarchie. Táto revolúcia sa čiastočne podobala Ruskej revolúcii z roku 1905 alebo xinhajskej revolúcii v Číne v tom, že išlo o postupnú zmenu pod vedením prevažne liberálnejších síl.

Po vojenskom prevrate pod vedením brigády kozákov s britskou podporou sa ich veliteľ Rezá Pahlaví stal najprv premiérom a v roku 1925 založil vlastnú dynastiu (Pahlaví), po tom, ako posledný Šáh z Kadžárovskej dynastie nedokázal zabrániť narastajúcemu ruskému a anglickému vplyvu. Rezá Šáh Pahlaví propagoval modernizáciu, reformoval školstvo a čiastočne zlepšil postavenie žien v spoločnosti. Mnohé z týchto sekularizačných krokov však nahnevali náboženské elity, a to hlavne generáciu klerikov, medzi ktorými bol aj budúci líder revolúcie Ajatolláh Chomejní.

Do veľkej miery pod vplyvom tlakov medzinárodných spoločností, udalostí v okolitých sunitských štátoch a snahy rýchlo na ne reagovať začal Rezá Šáh spôsobom svojho vládnutia a administratívy reforiem vytvárať trhlinu medzi vnímaním autority vlády a klerikálnych štruktúr.

Zároveň začali silnieť imperiálne snahy Ruska, Británie a Spojených štátov voči Iránu. Tieto krajiny sa počas druhej svetovej vojny obávali príliš priateľského vzťahu medzi Nemeckom a formálne neutrálnym Iránom, ktorý by ohrozil dodávky iránskej ropy, a tak britské a ruské jednotky v roku 1941 obsadili Irán, prinútili Rezu Šáha odstúpiť a na jeho miesto dosadili jeho syna Mohammada.

Podobný strach o znárodnenie už spomenutej Anglo-iránskej ropnej spoločnosti bol zámienkou o puč pod vedením CIA z roku 1953, ktorý zvrhol demokraticky zvoleného premiéra Mosaddeka. Výdobytky konštitučnej monarchie boli následne čiastočne znížené a zo Šáha sa stal dominantný vládca.

Jeho takzvaná biela revolúcia bola snahou o modernizáciu a „pozápadnenie“ krajiny s cieľom predísť hrozbe komunistickej revolúcie. Urbanizácia, industrializácia, rozšírenie ťažby ropy a pozemková reforma boli všetko reformy prinášajúce prosperitu určitým skupinám obyvateľstva, no zároveň ohrozujúce tradičné pozície neprofitujúcich skupín, napríklad klerikov či obchodníkov v bazaaroch. Do istej miery to bol práve zámer celého procesu – vytvoriť nové spoločenské štruktúry, ktoré by podporovali Šáha a izolovali a oslabili tradične vplyvné vrstvy.

Ku koncu sedemdesiatych rokov narastalo rozčarovanie z týchto reforiem. Prispievala k nemu ekonomická neistota spôsobená poklesom cien ropy. Nespokojnosť bola zvlášť citeľná u mladých ľudí, ktorí tvorili približne dve tretiny obyvateľstva, nakoľko mnohí boli nahnaní do miest s očakávaním ekonomického zázraku. Liberálnym a umierneným silám zase prekážalo, okrem iného, aj Šáhove autoritárstvo. Ľavicové skupiny sa zase cítili prenasledované Šáhovým strachom z komunistickej hrozby a zároveň chceli socialistickejšie modernizačné politiky.

A práve táto kombinácia všetkých faktorov vrátane neschopnosti domácej vlády odpovedať na ekonomické problémy, hlavne infláciu, spojené s neustálymi zahraničnými intervenciami, vytvorili spoločenskú verziu pušného prachu. Príčiny hnevu boli dostatočne rôznorodé, aby pri prvej príležitosti dokázali vytvoriť celistvú anti-monarchistickú silu.

Iróniou dejín je, že ešte na Vianoce roku 1977 nazval americký prezident Jimmy Carter Šáha po osobnom stretnutí  svojím „najbližším priateľom spomedzi svetových lídrov“ a Irán „ostrovom stability“.

Chomejního faktor a podstata revolúcie

Napriek všeobecnému vnímaniu islamskej revolúcie ako jedného celistvého a neodvratného procesu, pozornejší pohľad odhalí viacero fáz, pričom racionálnejšie konanie niektorých aktérov v kľúčových momentoch mohlo výrazne ovplyvniť jej výsledok.

Revolúcie bývajú definované v progresívnom zmysle, ako dramatické zmeny smerom k istej forme nového, inovatívneho poriadku. Či už ide o francúzsku, veľkú októbrovú v Rusku alebo komunistickú a kultúrnu v Číne, vždy išlo o zatratenie „toho starého“ pre niečo „nové“. To nové môže mať rôzne formy, a i keď vo väčšine prípadov sa vráti poriadok po nejakom čase do zabehnutých koľají spoločenskej štruktúry, ideologicky ide práve o tú zmenu.

Islamská revolúcia, ktorú ovládol Ajatolláh Chomejní, bola iná. Vyššie spomenuté frakcie iránskej spoločnosti konvergovali na začiatku roku 1979 k protestom, a napriek ekonomicko-sociálnym problémom to bola posledná revolúcia, ktorej jadro bolo náboženské. Chomejního cieľom nebol nejaký „lepší Irán“, ale islamskejší Irán. Išlo mu predovšetkým o vytvorenie politického zriadenia riadeného pravidlami šiitskeho islamu – aj s jeho dôrazom na ochranu zraniteľných a sociálnu spravodlivosť.

No podstatou transformácie, o ktorú Chomejnímu išlo, nebolo riešenie sociálnych tém, ale zavedenie systému velájat-e faqíh, vlády znalcov islamského práva. Tento koncept bol medzi islamskými učencami prítomný takmer tisíc rokov, no Chomejní ho na začiatku sedemdesiatych rokov dôkladne rozvinul vo svojich prednáškach a textoch a následne po revolúcii prakticky začlenil do formy v spravovaní štátu, ktorá je viditeľná v Iráne dodnes.

Rúholláh Chomejní pritom nebol od začiatku najpravdepodobnejším kandidátom na nositeľa zmeny. Pochádzal z klerikálnych, viacej náboženských než politických kruhov z oblasti neďaleko posvätného mesta šiitov, Komu. Potom ako bol dlho učiteľom a vzdelancom v rámci klerikálnej komunity, sa na začiatku šesťdesiatych rokov stal hlasným a prominentným kritikom Šáha. Preto musel v roku 1964 odísť do exilu. Najprv cez Turecko do Egypta, no väčšinu času strávil v Iraku.

Chomejní vystupoval v prvej fáze revolúcie a v rozhovoroch, ktoré poskytoval v Paríži, relatívne umiernene. Po pristátí v Teheráne využil priazeň umiernených intelektuálov z viacerých strán a jeho prvým premiérom bol Mehdi Bazargan, jedna z najvýznamnejších osobností moderného demokratického iránskeho intelektuálneho hnutia. Chvíľu to vyzeralo, že sa z Chomejního stane iba vzdialená spirituálna autorita bez ambícií zasahovať do každodennej politiky. Bazargan však po obsadení americkej ambasády študentskými radikálmi abdikoval a radikálne krídlo pomaly začínalo prevažovať.

Napriek náboženskej motivácii to bol skôr Chomejního voluntarizmus a čiastočne pragmatizmus v administratívnych otázkach, čo prinieslo revolúcii úspech. Dokázal využiť príležitosť a ľudí na to, aby definoval Irán podľa svojej predstavy.

Nakoľko Chomejní nedôveroval iránskej armáde, ktorú klerici tradične považovali za skôr oddanú Šáhovi, vytvoril si vlastné ozbrojené zložky, Iránske revolučné gardy. Je dôležité uvedomiť si, že dôvodom existencie tejto organizácie od začiatku nebolo ani tak ochraňovať iránske záujmy ako skôr islamskú revolúciu. A táto Chomejního schopnosť kontrolovať silový priebeh presunu moci bola do veľkej miery kľúčom ku Chomejního úspechu.

Dodnes sú tieto Revolučné gardy, ktoré nedávno označila Trumpova administratíva za teroristickú organizáciu, hlavným zabezpečovateľom stability islamského režimu. Ich elitné jednotky Quds, vedené mimoriadne schopným Qasemom Soleimanim, pôsobia v mnohých konfliktoch na Blízkom východe a po celom svete.

Americká chyba

Podobne ako na čínskych komunistov v roku 1944 alebo na Vietcong v roku 1945, aj na iránske revolučné sily existovali zo strany Spojených štátov v zásade dva rozdielne pohľady, v závislosti od toho, či išlo o ľudí priamo v Iráne, ktorí vnímali lokálny kontext a komplexnosť situácie, alebo o ľudí vo Washingtone, rozhodujúcich o celkovej americkej zahraničnej politike a aplikujúcich rovnaké, „učebnicové“ reakcie na dianie v konfliktných zónach.

Kontakty medzi Carterovou administratívou a Chomejním prebiehali, no len na veľmi limitovanej úrovni. Veľvyslanec USA v Iráne William Sullivan navrhoval kooptovanie Chomejního už v novembri 1978, no udržiavané kontakty na to nepostačovali a niektoré americké snahy o spoluprácu dokázal Chomejní pragmaticky využiť.

Zbigniew Brzezinski, Carterov poradca pre národnú bezpečnosť, kontroloval prísun informácií do centra moci a tvrdohlavo razil ideu vojenského prevratu, dokonca aj mesiace po tom, čo sa prvého februára 1979 Chomejní vrátil do Iránu a privítal ho dav piatich miliónov ľudí – podľa niektorých odhadov išlo o najväčší dav v dejinách. Brzezinski mal predstavu, podobne ako dnes John Bolton, že Američania si budú vyberať, aký režim bude v Iráne vládnuť. Establišment na ministerstve zahraničia, ktoré viedol Cyrus Vance, bol miernejší a snažil sa o konštruktívny dialóg s niektorými zástupcami revolučného hnutia.

Carterova administratíva poslala v januári 1979 do Iránu generála Roberta Huysera, ktorý mal oficiálne podporovať Šáha, no neoficiálne brániť tomu, aby iránska armáda zostrelila Chomejního lietadlo pred pristátím. Výsledkom tohto chaosu medzi oficiálnou a neoficiálnou politikou bolo vnímanie amerického vplyvu väčšinovou populáciou v kritických prvých mesiacoch roku 1979  ako protirevolučného a monarchistického, k čomu nadôvažok prispelo, že Spojené štáty udelili Šáhovi azyl. A Chomejní tento chaos využil.

Odsúdení na konflikt?

Z pohľadu dejinného vývoja a hlavne kvôli dedičstvu islamskej revolúcie sa môže konflikt medzi iránskym islamským režimom a západným svetom či Amerikou javiť ako neodvrátiteľný. Dlhotrvajúce sankcie ho mali oslabiť, no tento režim, napriek všetkým jeho problémom a protestným hnutiam v minulých rokoch, nejaví známky kolapsu. Chýba na to ideologická alternatíva či reálna politická opozícia a Revolučné gardy pracujú dostatočne efektívne na tom, aby ani nevznikla.

Irán má pritom okrem zásob ropy a zemného plynu aj vzdelanú mladú populáciu. Napríklad sféra technologických inovácií a startupov ťaží z výborného technického vzdelania a technická univerzita Sharif posiela desiatky postgraduálnych študentov na najlepšie školy v Spojených štátoch. Irán má potenciál byť lídrom regiónu v iných oblastiach než v podpore terorizmu.

Jastrabí predstavitelia zahraničnej politiky Spojených štátov sa však musia vzdať predstavy, že môžu diktovať štátnym režimom po celom svete podmienky. Určite je potrebné trvať na dodržiavaní ľudských práv – a byť v tomto smere nekompromisný. Irán dlhodobo podporuje teroristicko-odbojové skupiny ako Hizballáh či Asadov režim v Sýrii, ktoré majú na svedomí nesmierne množstvo utrpenia. Postavenie žien v Iráne je téma sama o sebe, a i keď sa veľmi pomaly zlepšuje, rozdelenie mesto-vidiek je stále mimoriadne dramatické.

No dedičstvo stáročí imperializmu naďalej definuje to, ako mnohí v Iráne vnímajú západné zásahy do vlastných záležitostí. Výhrady niektorých republikánskych členov Kongresu Spojených štátov voči Obamovej dohode zachádzajú práve do teritória predpisovania, ako sa rozhodovať a ako spravovať štát. A dnes sú predstavy Johna Boltona, Mika Pompea a im podobných o zmene terajšieho iránskeho režimu presne tým, čo prispelo k jeho vytvoreniu.

Autor je študentom University of Cambridge


Notice: Trying to access array offset on value of type bool in /data/d/4/d434b523-57f6-4f40-8bcf-8bcd077651c5/kapital-noviny.sk/web/wp-content/themes/newstar/views/prev_next.php on line 8
Predchádzajúci
Editoriál
Ďalší
Obmedzujúca sloboda

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2021 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia