Ako ukradnúť Rusínom Vianoce alebo čo viete o národe odnikiaľ?

Nie je to tak dávno, čo chcel istý minister v rámci konsolidačných opatrení zrušiť sviatok Troch kráľov (6. január), čím spôsobil mimoriadne veľkú vlnu pobúrenia. Témy sa chytili rôzne verejné osobnosti, katolícke organizácie aj opozičné politické strany. Vytvorila sa zvláštna krátkodobá kampaň založená na naratíve, že vláda chce vziať Rusínom Vianoce. Nikoho nezaujímalo, či je to tak, dôležité bolo, že sa našla úloha rusínskej menšiny v politickom boji. Dalo by sa namietať, v čom je vlastne problém? Veď predsa Rusíni sú po ostatnom sčítaní obyvateľstva v roku 2021 (po zrátaní počtov prvej a druhej uvedenej národnosti) treťou najväčšou minoritou na Slovensku. A my predsa vieme, že Rusíni sú pravoslávni. Sú? Nie celkom. Väčšina Rusínov je totiž gréckokatolíckeho vyznania, a tak sa riadia gregoriánskym, nie juliánskym kalendárom. To znamená, že väčšina Rusínov oslavuje vianočné sviatky v decembri. Možno si to ľahko overiť. Ak totiž navštívite gréckokatolícku cerkov 6. januára, žiadna vianočná omša sa tam slúžiť nebude, v ten deň sa totiž oslavuje sväté Bohozjavenie Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista. A tak sa dostávame k pointe. Čo vedia ľudia v iných častiach Slovenska o menšine, ktorá osídľuje ten bájny kút, kde „nič nie je“? Aký máme obraz o ich kultúre, jazyku a vôbec o ich živote či vzťahoch s inými národnosťami, najmä so slovenskou a ukrajinskou?

Národ odnikiaľ

„I’m from nowhere.“ Približne takto sa (vraj) vyjadril známy maliar Andy Warhol, keď sa ho v médiách pýtali, odkiaľ vlastne pochádza. Rusínska menšina sa rada pýši tým, že práve z jej prostredia pochádzali rodičia pop-artového umelca. Andy Warhol dokonca vedel rozprávať po rusínsky, práve tak komunikoval s matkou Júliou. O sebe však nikdy nehovoril ako o Rusínovi, otázkam o svojom pôvode sa vyhýbal. O jeho queer identite vieme (aj z jeho umeleckej tvorby) omnoho viac, než o tej národnostnej. (Aj táto rodina však bola gréckokatolíckeho vyznania.)

S myšlienkou národa odnikiaľ sa Rusíni radi identifikujú, pretože (až na krátke obdobie existencie Podkarpatskej Rusi, ktorá bola súčasťou Československa v rokoch 1919 – 1946) nikdy nemali vlastný štát či autonómnu oblasť. Stopy tohto etnika však možno na slovenskom území badať už od 14. storočia, v historických prameňoch sa označovali ako Rutheni. Boli to pôvodne valasi, ktorí sa riadili takzvaným valaským právom. Toto obyvateľstvo bolo dlhú dobu rurálne, bez intelektuálnej vrstvy. Na dlhodobú prítomnosť rusínskeho etnika na východe Slovenska odkazujú najmä názvy obcí obsahujúce slovo „ruský/-á“ (napríklad Ruský Potok, Ruský Hrabovec, Ruská Voľa a pod.). Netreba si však tento názov pliesť s dnešným Ruskom, dlhú dobu sa tak označovali javy súvisiace s Rusínmi, napríklad ruská viera – pravoslávne aj gréckokatolícke vyznanie.

Rusínske etnikum zasahovali dejinné udalosti rovnako ako to slovenské. Zúčastňovali sa na rôznych povstaniach, už v 19. storočí sa snažili o vlastné národnostné obrodenie. Jeho hlavným predstaviteľom bol gréckokatolícky kňaz Alexander Duchnovič, ktorý bol v listovom kontakte s Ľudovítom Štúrom. Štúr schvaľoval obrodenecké snahy Rusínov, pretože to bolo v súlade s filozofiou ducha národa, ktorý sa prejavuje v samostatnom národnom jazyku. Duchnovič sa tak zameral aj na tvorbu spisovného variantu rusínskeho jazyka založeného na rusínskych dialektoch, teda na základe živej reči ľudu. Po neúspechoch v revolučných rokoch ho zasiahla rovnaká skepsa ako samotného Štúra a jazykovú aj kultúrnu budúcnosť videl v príklone k Rusku. V proruských tendenciách potom pokračovali aj jeho nasledovníci, napríklad Adolf Dobriansky. Ruský smer sa v jazykovej rovine uplatňoval aj v rusínskych školách až do konca 19. storočia.

Rusíni nie sú Ukrajinci

Je pravdou, že prvé valaské etnikum si na naše územie so sebou donieslo aj takzvané pravoslávie. Gréckokatolícke náboženstvo vzniklo až v období protireformácie, a to z iniciatívy magnátskej rodiny Drugetovcov (1646). K tejto viere sa pritom hlásili nielen Rusíni, ale aj slovenské obyvateľstvo na východe Slovenska. Už tu vidno, že rusínsku národnosť nemožno automaticky spájať s jediným náboženstvom. Symbolický význam gréckokatolíckej viery však zohral svoju úlohu v neskorších procesoch delimitácie (vymedzovania sa) voči ukrajinskej menšine.

Dôvody treba hľadať najmä v druhej polovici 20. storočia, keď sa vo vzťahu k Rusínom začala presadzovať ukrajinizačná politika. Dvadsiateho deviateho júna 1945 odstúpilo Československo územie Podkarpatskej Rusi Sovietskemu zväzu a stala sa tak súčasťou Zakarpatskej Ukrajiny. Rusíni tiež prišli o politické zastúpenie v Slovenskej národnej rade, v roku 1950 vznikol Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich, ktorý sa presadzoval už len v kultúrnych otázkach. Po depolitizácii nasledoval Veľký prešovský sobor (zhromaždenie, ktoré sa konalo 28. apríla 1950) a takzvaná akcia P. Ich zmyslom bolo zrušenie gréckokatolíckej cirkvi. Gréckokatolícki duchovní boli prinútení konvertovať na pravoslávie (rovnako tak aj veriaci), alebo boli vysídlení do Čiech, mnohí (napríklad gréckokatolícky biskup Pavol Peter Gojdič) sa stali politickými väzňami. Asi už chápeme, prečo je z historického hľadiska nanajvýš necitlivé stotožňovať Rusínov s pravoslávnou vierou. Kto neodišiel na Ukrajinu, musel prijať slovenskú alebo ukrajinskú národnosť, názov Rusín bol zakázaný, presadzovať sa začal hybridný názov Rusín-Ukrajinec. Násilná ukrajinizácia sa presadzovala aj v jazykovej rovine, keď sa ako oficiálny jazyk v školách zaviedla ukrajinčina. Tej však deti nerozumeli, na čo rodičia reagovali tým, že ich dávali do slovenských škôl, čím započal postupný proces jazykovej asimilácie s väčšinovým obyvateľstvom.

Súčasná rusínska inteligencia nazýva obdobie druhej polovice 20. storočia trochu hyperbolizovane „etnickou genocídou“ (etnicídou). Vyhladzovanie síce nebolo fyzické, ale systémová násilná asimilácia (z rozhodnutia politickej strany) bola reálna a práve to je dôvodom pomerne dlhodobo napätých vzťahov medzi Rusínmi a Ukrajincami. Kým Ukrajinci nevedia pochopiť, prečo Rusíni „zabudli“ odkiaľ pochádzajú, Rusíni sa zase všemožne snažia vymedziť voči ukrajinskej menšine, s ktorou dnes už nemajú nič spoločné, a to najmä v demokratických podmienkach, po páde totalitného režimu. Pravidelné sčítanie obyvateľstva ukazuje od roku 1991 stúpajúce čísla ľudí hlásiacich sa k rusínskej národnosti.

Hoci rusínsko-ukrajinské spory v ostatnom desaťročí ustúpili do úzadia, ešte aj dnes reaguje rusínska inteligencia veľmi citlivo na akékoľvek snahy spájať či zamieňať tieto dve národnosti. Napríklad, keď 9. júna 2022 vysielala verejnoprávna televízia Rozhlas a televízia Slovenska reláciu S úsmevom po Slovensku III., v ktorej zverejnila názor zamestnankyne Slovenského národného múzea – Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku, že rusínska a ukrajinská kultúra je „jedno a to isté“, na uvedený výrok reagoval Okrúhly stôl Rusínov Slovenska osobitným vyhlásením. Následne sa televízia ospravedlnila a reláciu stiahla z archívu. Okrúhly stôl požiadal o stanovisko aj Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, v. v. i., v ktorom uznal rusínčinu ako samostatný slovanský jazyk.

Vývin rusínskeho etnika ovplyvňovalo mnoho historických udalostí, čo spôsobilo, že dnes je táto menšina veľmi diferencovaná z hľadiska náboženského (gréckokatolíci aj pravoslávni Rusíni) či jazykového (Rusíni hovoriaci po rusínsky, po slovensky aj po ukrajinsky). Niektorí rusínsky hovoriaci obyvatelia pokračujú v ukrajinskej tradícii, považujú sa za Rusínov-Ukrajincov alebo len Ukrajincov, ku ktorým cítia silnejšiu väzbu. Na tomto mieste nebudem hodnotiť, či je to zlé. Je to proste fakt. Navyše, pozícia ukrajinskej menšiny sa časom môže posilňovať, a to ako následok migrácie z dôvodu vojny na Ukrajine. Situácia nie je taká jednoduchá, ako by sme ju chceli mať. Zdá sa však, že čím zložitejšia je, tým ľahšie sa zneužíva v politickom boji. Stačí sa pozrieť na to, ako sa zjednodušuje situácia Maďarov na Slovensku a ako ju dokážeme vtesnať do slovného spojenia „maďarská karta“, alebo ako sa nahliada na situáciu slovenských Rómov ako na „cigánsky/rómsky problém“.

Ako ďalej, rusínsky jazyk?

Odkloním teda pozornosť od politických pseudoproblémov k reálnemu stavu.  Rok 2025 je rokom Ľudovíta Štúra, rokom zahraničných Slovákov, ale bol tiež vyhlásený za rok rusínskeho jazyka. Šiesteho februára 2025 sa v prešovskom Múzeu rusínskej kultúry konal seminár Ako ďalej, rusínsky jazyk?. Táto otázka visí vo vzduchu z jednoduchého dôvodu. Kým počet ľudí hlásiacich sa k rusínskej národnosti stúpa, neplatí to pre údaje o materinskom jazyku. Podľa sčítania obyvateľov, domov a bytov, ktoré prebehlo v roku 2021 a v ktorom rusínsky jazyk ako materinský uviedlo 38 679 ľudí, sa na Slovensku ukazuje postupujúci trend jazykovej asimilácie Rusínov. Pre porovnanie, v roku 2011 to bolo 55 469 obyvateľov. Rusínsky jazyk sa v kontexte menšinovej a jazykovej politiky na Slovensku stal (v priebehu 10-tich rokov) takzvaným ohrozeným jazykom. Rusínska menšina pritom nie je jediná, ktorá vykazuje tento klesajúci trend. Podobné tendencie možno pozorovať aj v maďarskej, rómskej či ukrajinskej menšine.

Rusínsky jazyk prichádza o svojich prirodzených používateľov tým, že rodičia v súkromnej komunikácii rusínčinu nepoužívajú, nahrádzajú ju slovenčinou. To má tiež vplyv na nízky záujem o školy s rusínskym vyučovacím jazykom. Spisovná rusínčina (kodifikovaná v roku 1995) je zo strany rodičov vnímaná ako zbytočná záťaž pre deti, ktoré sa už beztak učia okrem slovenčiny ďalšie cudzie jazyky. Zložitosť spisovnej rusínčiny sa dáva do súvislosti napríklad s cyrilikou, ktorá je nateraz jej jedinou oficiálnou písomnou formou.

Na nízku prestíž rusínskeho jazyka však vplýva aj jazyková politika Slovenskej republiky. Tá sa realizuje v zmysle dvoch jazykových zákonov, a to zákonom o štátnom jazyku a zákonom o používaní jazykov národnostných menšín. Problémom však je, že v praxi má vždy silnejšiu pozíciu práve zákon o štátnom jazyku, čo konštatovala aj benátska komisia v roku 2010. Ukazuje sa, že takto nastavená jazyková politika nezabezpečuje ani minimálnu požiadavku udržiavania jazykovej rozmanitosti, k čomu sa Slovenská republika zaviazala podpísaním Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov. Kým v iných krajinách (napríklad Írsko) sa vynakladá politická snaha na revitalizáciu jazyka, prípadne sa realizuje politika multilingvalizmu, u nás sa uvažuje o ďalšom posilňovaní postavenia spisovnej slovenčiny.

Problém dnešných Rusínov možno definovať takto: násilnú národnostnú asimiláciu z čias socializmu nahrádza nepriama jazyková asimilácia ovplyvnená jazykovou politikou na Slovensku. Ukazuje sa, že žijeme v dobe, keď je nevýhodné byť nositeľom iného ako štátneho jazyka. A keďže národnosť nie je kauzálne spätá s jazykom (jazyk je len jeden zo sprievodných charakteristík), celkom ľahko si vieme predstaviť aj existenciu rusínskej menšiny s prevažujúcim jazykom slovenským. V ostatnom období však možno pozorovať aj iný fenomén, keď sa opäť rozdúchava starý spor medzi Rusínmi a Ukrajincami. Protiukrajinské naratívy sa vynárajú najmä v súvislosti s vojnou a slúžia na posilňovanie negatívneho vnímania Ukrajiny u rusínskej časti obyvateľstva aj na Slovensku. Často sa poukazuje na samotnú (nacionalistickú) politiku uplatňovanú na Ukrajine, kde rusínska menšina nemá také práva, ako napríklad na Slovensku. Rusíni sa tak stávajú osobitným cieľom dezinformačných kampaní, zneužívajúcich historické krivdy a upevňujúcich syndróm obete. Spory o identitu nakoniec vždy slúžia ako nástroj v prvom rade politike, či už sa bavíme o Vianociach, o jazyku alebo vo všeobecnosti o národnostnej menšine a jej právach.

Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. VV‑MVP‑24‑0243.

Autorka je vedecká pracovníčka v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v. v. i.

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.