Vyvracať stereotypy a presvedčiť slovenskú verejnosť, že by mala lepšie poznať dejiny, kultúry, a životy ľudí v Afrike nie je jednoduché. Na Slovensku je to však nesmierne dôležité, keďže sa u nás stretávajú tri nepriaznivé trendy. Prvým je pomerne značná miera nedôvery vo vedeckú obec a poznatky prameniace z „tradičných“ zdrojov (ako môžeme vidieť napríklad v projekte Ako sa máte, Slovensko). Druhým je pravicový radikalizmus, islamofóbia a rasizmus voči ľuďom tmavej pleti vrátane ľudí z rozvojových krajín (Bútorová a Mesežnikov: Zaostrené na extrémizmus, 2017). Tretím je dlhodobá absencia systematického vzdelávanie detí a dospelých o africkom kontinente, ktoré by nepodliehalo škodlivému zjednodušovaniu a klišé. V tomto kontexte preto treba oceniť kolektív výskumníčok a výskumníkov, ktorí publikovali knihu Afrika: Neznámy kontinent (Hadart, 2021) a prispeli k zmene predstáv a rozšíreniu vedomostí o kontinente.
Existuje mnoho projektov mimovládneho sektora, ako napríklad Globálne vzdelávanie organizácií Človek v ohrození, CEEV Živica a PDCS, ktoré sa snažia prinášať do škôl otázky planetárneho spolunažívania a prepojenia medzi ľuďmi naprieč kontinentmi. Napriek tomu mnohým Slovákom a Slovenkám stále chýba porozumenie súvislostiam medzi ich vlastnými životnými skúsenosťami „v srdci Európy“ a životnými skúsenosťami ľudí na africkom kontinente. Odborníci a odborníčky z oblasti rozvojovej spolupráce a vzdelávania aj preto bojujú za novú stratégiu globálneho vzdelávania, ktorá od roku 2016 stále ešte putuje medzi ministerstvami.
V tomto vákuu je dôležité, aby akademická obec zohrala svoju úlohu a prinášala slovenským čitateľkám a čitateľom kvalitné poznatky o súvislostiach, ktoré vyplývajú z pozície našej krajiny v (stredo)európskych a severoatlantických štruktúrach. Kniha, ktorú zostavil Silvester Trnovec, je preto určite prínosom pre čitateľskú verejnosť, a zároveň vyzdvihuje nepoznanú prácu akademikov a akademičiek pôsobiacich na Slovensku, v Rakúsku a Česku. Na to, aby mala táto populárno-náučná kniha ešte väčší dosah, potrebovala by viac odvahy ponúknuť kritické zrkadlo našej spoločnosti a opustiť „tradičný prístup“ k výskumu a písaniu o Afrike.
Rôznorodosť, komplexnosť a sebareflexia vo výskume
Pri búraní mýtov veľmi záleží na výbere slov, ako aj štruktúrovaní kapitol, koncipovaní ich obsahu a výbere spoluautorov. Z edičného procesu sú preto dôležité rozhodnutia, či kniha bude obsahovať samostatné kapitoly venované konfliktom, ktorí aktéri budú v centre opisu udalostí alebo na ktoré okamihy v dejinách sa bude klásť dôraz. O to viac na to treba dbať v prípade literatúry o africkom kontinente, ktorá bola po desaťročia založená na zovšeobecňujúcich, politicky a ideologicky motivovaných interpretáciách z eurocentrického pohľadu.
Aj kolektív autorov stojacich za knihou si uvedomuje dôsledky týchto rozhodnutí, keď napríklad poníma Afriku nielen ako takzvanú subsaharskú, ale opisuje kontinent ako celok. Podobne môžeme vnímať, ako si mnohí autori a autorky dávajú záležať, aby hovorili o kultúrach, literatúrach alebo feminizmoch na kontinente, a týmito plurálmi dali čitateľkám a čitateľom na vedomie, že ľudia na kontinente sa odlišujú skúsenosťami, politickými prioritami a názormi či kreatívnou tvorbou.
Mnohé kapitoly vecne a na základe podkladov z výskumu narúšajú jednoliate a nesprávne predstavy, napríklad o tom, ako sa mnohí ľudia na kontinente ocitli v chudobe. Upozorňujú okrem iného na vplyvy otroctva na ekonomický rast, psychiku a politické smerovanie aj v postkoloniálnom období a kriticky spochybňujú postoj, že takzvané západné civilizácie alebo krajiny globálneho Severu sú „vyspelejšie“ a svojimi (neo)koloniálnymi praktikami automaticky pomohli a pomáhajú Afričankám a Afričanom.
Silvester Trnovec píše o vyvraždení ľudí z kmeňa Herero počas nemeckej koloniálnej nadvlády. Na tento opis používa slovo genocída. Výber tohto slova treba vnímať ako dôležitý politický akt, lebo vyvodzuje historickú, ale aj súčasnú zodpovednosť v čase, keď nemecká vláda vyjednáva o odškodneniach za zločiny spáchané v dnešnej Namíbii (Kössler a Melber 2021).
Tvorba a šírenie poznatkov je vo svojej podstate spoločensko-politický proces, napriek tomu, že mnoho vedkýň a vedcov sa to zdráha pripustiť. Nemálo akademikov a akademičiek sa schováva za objektivizmus vedeckého procesu, ale ako kniha poukazuje, takýto prístup je vratký, keď sa celé storočia vo vedeckých kruhoch systematicky potláčali skúsenosti, poznatky a aktivity žien a mužov žijúcich na africkom kontinente.
Kritickej role – nastavovania zrkadla našej spoločnosti a propagovania hodnôt ako rovnosť, spravodlivosť a ľudskosť pre všetkých bez rozdielu – by sa mala ujať publikácia tohto druhu, obzvlášť v dobe, keď na Slovensku hlasnejšie vystupuje nenávisť a pretrváva netolerancia. Mnoho spoluautorov a autoriek by možno namietalo, ale nedostatok odvahy formovať na Slovensku spoločenský diskurz o ľuďoch na africkom kontinente a nás samých nevyrušuje čitateľov a čitateľky z pasivity.
Kniha by mohla preto viac prezentovať argumentačnú líniu, ktorá explicitne kritizuje rasistické, sexistické a kapitalistické praktiky a globálny systém, ktoré kontinent negatívne ovplyvňujú a na ktorých sa Slovensko podieľa – a ktoré ovplyvňujú aj nás. Takáto odvaha je súčasťou dlhoročnej afrofeministickej a dekoloniálnej tvorby, ktorú profesorka Amina Mama vo svojej známej publikácii Is It Ethical to Study Africa (Je etické študovať Afriku?) z roku 2007 opisuje ako „kritickú tradíciu založenú na etike slobody. Výskum sa považuje za neoddeliteľnú súčasť zápasu za slobodu a nezodpovedá sa konkrétnej inštitúcii, režimu, triede alebo rodu, ale predstavivosti, ašpiráciám a záujmom obyčajných ľudí.“
Pasce akademickej (spolu)práce
Snahy skúmať Afriku a písať o nej s cieľom spoločenskej zmeny v takzvaných centrách moci, akým je Európa, často zlyhávajú kvôli prístupu k vedeckému bádaniu, ktorý sa udomácnil v univerzitnom priestore po celom svete. Tento prístup charakterizujú teritoriálnosť, vyhranenosť, inštitucionálna konkurencia a boj o financie. Výskumníci a výskumníčky len zriedkavo dokážu prekonávať disciplinárne bariéry a spolupracovať na výskume a textoch, ktoré by sprostredkovali komplexnejšie poznatky a postrehy mimo ich odvetvia. Akademici a akademičky sa síce často hlásia k „multidisciplinárnosti“, ale len málokedy tak dokážu aj skutočne fungovať a témy, ako je napríklad rodová rovnosť, na jednej strane integrovať naprieč ostatnými témami, ale zároveň im venovať aj samostatné kapitoly, ktoré si pre ich dôležitosť zasluhujú.
Toto úskalie je zjavné aj v prípade publikácie Afrika: Neznámy kontinent. Autorky a autori by boli efektívnejší, keby spolupracovali a explicitne vytvárali súvislosti napríklad medzi antirómskym a antiafrickým rasizmom. Takýmto prístupom by asi aj lepšie ustriehli jednotný štandard, celistvosť a kvalitu všetkých kapitol. V boji proti stereotypom si akademicky podložené texty nesmú dovoliť skĺzavať k zjednodušeným klišé a frázam, ako napríklad o akejsi danej nedemokratickosti, náchylnosti na korupciu alebo nezáujem novodobých lídrov na africkom kontinente o ľudí, čo sa pritrafilo v niekoľkých kapitolách.
Knihu by taktiež posilnila spolupráca s autorkami a autormi mimo akademického priestoru, napríklad rozvojovými pracovníčkami a pracovníkmi, ale hlavne s autormi a autorkami pochádzajúcimi z Afriky a diaspóry, ktorých v regióne máme. Písanie o kontinente bez významného spoluautorstva ľudí z tohto kontinentu je jednou z najčastejších výhrad, s ktorými sa afrikanistika pasuje.
Afrikanistika, ktorej dominuje globálny Sever, bojuje s koloniálnym naratívom bádania a spoznávania kontinentu, ktorý akoby pasívne čakal na objavovanie. Dodnes sa k africkému kontinentu pristupuje len ako ku zdroju dát, podobne ako ku zdroju surovín, čo je pozostatok nerovnocenných koloniálnych vzťahov (viď napríklad Raewyn Connell et al. [2017] a ich sociologický výskum o tvorbe poznatkov Toward a global sociology of knowledge: Post-colonial realities and intellectual practices).
Hoci je v knihe zaradená aj jedna kapitola z pera Getneta Tameneho, len málo priestoru dostali citácie a takzvaný hlas ľudí z kontinentu. Stredoeurópska a východoeurópska akadémia pritom sama často kritizuje svoju marginalizáciu v globálnom systéme vzdelávania a výskumu. Tak prečo sa nepoučiť z vlastnej skúsenosti a nerobiť veci inak?
Napriek tomuto pozadiu sa vďaka knihe dostávajú k slovenskému čitateľstvu rôzne histórie a udalosti, o ktorých by sa inak nedozvedelo. Bude sa dať po nej siahnuť pri tvorbe študentských referátov či esejí, pre ktoré poskytne citácie a zdroje o historických udalostiach, akými boli panafrické kongresy a antikoloniálne odboje, či o medzinárodných vzťahoch z čias Československej socialistickej republiky. A to je dobrý krok vpred na ceste spoločenskej zmeny a spoznávania, ktorú musíme na Slovensku ďalej nasledovať.
Silvester Trnovec (ed.): Afrika: Neznámy kontinent. Hadart, 2021.
Autor pôsobí v oblasti rozvojovej spolupráce a venuje sa výskumu rodovej rovnosti a globálnej spravodlivosti
