Čo s privatizovaným priestorom dunajského nábrežia?
Je teplý jarný deň a ja oddychujem na nábreží Dunaja. Sledujem skupinu tanečníkov a tanečníčok pri lekcii tanga pod holým nebom. Argentínske rytmy sa miešajú s trapom, ktorý si púšťajú teenageri sediaci opodiaľ. Celý breh je pokrytý hlúčikmi ľudí, ktorí slobodne okupujú priestor nábrežnej promenády. Tento výjav, ktorý atmosférou pripomína malý mestský festival, nepochádza z Bratislavy, ale z neďalekej Viedne.
Bratislavské nábrežie vyzerá inak z viacerých dôvodov. Nenachádza sa pri úzkom mestskom kanáli, ale pri hlavnom toku rieky. Historicky nebolo formované s dvojitou úrovňou, nevznikla tu tzv. náplavka, teda miesto, pôvodne určené na nakladanie a vykladanie tovaru pri rieke, ktoré dnes mnohé mestá úspešne transformujú na pulzujúci verejný priestor. Čo sa však väčšmi podpisuje na podobe nábrežia v Bratislave, je spôsob uvažovania o verejnom priestore a typ výstavby, ktorý sa tu v posledných dekádach uplatňuje.
Eufória a kontajner
Nežná revolúcia priniesla okrem demokracie aj prechod na trhové hospodárstvo. Zmenili sa tiež územné stratégie Bratislavy, po roku 1989 rýchlo prevládla kríza expertného plánovania a deregulačné neoliberálne politiky. Zo „starostlivého“ socialistického mesta sa stáva mesto podnikavé, ktoré privatizuje bytový fond a uvoľňuje veľké územia pre nové, súkromné developmenty. Kľúčovými aktérmi mestského rozvoja sa po novom stali veľkopodnikatelia s nehnuteľnosťami, rôzne finančné skupiny a zahraniční investori. Trvalo niekoľko rokov, kým sa tento proces premietol aj do fyzickej podoby mesta. Už na prahu milénia sa však začali objavovať nové typológie veľkých nákupných centier a polyfunkčných komplexov, prijímané vtedajšou verejnosťou s mimoriadnym nadšením. Celková eufória z novej výstavby vyplývala najmä z predstavy dlho vytúženého „dobiehania Západu“ a stavebný boom (ktorý trvá dodnes) sa dotkol aj dlhodobo stagnujúcich oblastí v meste.
Na brehoch Dunaja vyrástli kolosy ako Aupark (spolu s následnou prístavbou), River Park (ktorý na svoju ďalšiu polovicu ešte čaká) a Eurovea (jej druhá časť je vo výstavbe). V lineárnom priestore nábrežia sa stali súkromnými uzlami, ostrovmi. Ignasi de Solà-Morales podobné štruktúry nazval kontajnermi. Containers (zásobníky, nádoby) sú „obálky, v ktorých sa odohráva rituál konzumu. Ide o miesta, kde distribúcia vytúženého tovaru nachádza svojich spotrebiteľov pripravených minúť časť svojho nahromadeného bohatstva.” Kontajnery obaľujú veľké interiérové ale aj exteriérové priestory, vťahujú ľudí z ulíc mesta do umelého prostredia, ktoré vytvára kontrolovanú platformu pre poriadok a spotrebu. Okrem jasne komerčných priestorov nákupných centier sú pre Moralesa kontajnermi aj múzeá, štadióny, opery, zábavné parky či historické pamiatky premenené na turistické atrakcie. Sú to zhluky koncentrácie ľudí a v závislosti od svojej mierky môžu prerásť až do megaprojektov s polyfunkčnou náplňou, ktoré ambiciózne preberajú funkciu mestského jadra.
Verejný priestor a jeho privatizácia
Okrem existencie týchto miest je zaujímavé pozorovať aj typ verejného priestoru, ktorý okolo nich často vzniká. Samotný pojem „verejný priestor” však nemá jednoznačnú definíciu. Kým mestskí plánovači, architekti a urbanisti pod ním rozumejú otvorené fyzické priestranstvo, akým je námestie, ulica, promenáda či park, sociológovia sa skôr zameriavajú na jeho užívateľov, teda na verejný život vo verejnom priestore. V právnom a politickom ponímaní je zase dôležitá sloboda jednotlivcov či skupín občianskej spoločnosti, pričom sa nemusí zákonite jednať o fyzický priestor, verejným priestorom je napokon aj ten virtuálny. V zásade sú tak dôležitými atribútmi forma vlastníctva, kontroly, prístupu a užívania. Ak zostaneme pri fyzickom mestskom priestore, zjednodušene by sme mohli povedať, že verejný priestor je taký, do ktorého sa môže verejnosť voľne dostať a vykonávať tu skupinové alebo individuálne aktivity. V realite však existuje množstvo priestorov, ktoré sa nachádzajú niekde medzi verejným a súkromným a v závislosti od miery ich otvorenosti oscilujú na gradiente toho, čo nazývame „poloverejným”.
Téma verejného priestoru sa periodicky vynára v urbánnych diskusiách. Jeho novodobá nesamozrejmosť pramení z viacerých zmien neustále sa meniacej spoločnosti. Verejný priestor býva zpochybňovaný, jeho fyzická forma a tradičná funkcia rozkladaná a vystavovaná opätovnému znovunachádzaniu v nových formách a náplniach. Kým dominantnou témou záveru 20. storočia bola jeho redukcia, ako dôsledok expanzie individuálnej automobilovej dopravy, dnes by sme mohli skôr hovoriť o jeho privatizácii.
Privatizácia verejného priestoru je v zásade bežným javom, a to najmä v postsocialistických mestách. Údržba existujúcich verejných plôch a budovanie nových je obrovskou položkou v rozpočte mesta, preto je spolupráca verejného a súkromného sektoru pochopiteľná a neraz nevyhnutná. Pokiaľ je proces nastavený správne, tak súkromní developeri môžu na základe vopred stanovených regulatívov, štúdií a územných plánov zón budovať tie najpríťažlivejšie priestory v meste, keďže na to majú potrebný kapitál.
Verejný priestor a súkromné vlastníctvo sa tak nevylučujú. V zahraničí existuje skrátené pomenovanie pops, ktoré označuje verejné priestory v súkromnom vlastníctve (privately owned public spaces). Je to práve forma kontroly, prístupu a užívania pops, ktorá v realite určuje ich kvality (či nedostatok kvalít). Pops sú neraz zvláštnym typom zmiešaného priestoru, v ktorom nikomu nie je celkom jasné, čo môže a čo nie. Keď je navyše priestor monitorovaný a strážený, dostaví sa efekt panoptikonu, v ktorom máme tendenciu obmedzovať naše prejavy či interakcie – jednoducho, sme pod kontrolou.
Predstavte si typický súkromný verejný priestor – na prvý pohľad pekne vybudované okolie nejakého nového administratívno-obytného centra. Je tu udržiavaná zeleň, dizajnový mobiliár, návštevník však prirodzene rieši vnútornú dilemu: môžem si na tento dokonale upravený trávnik vôbec sadnúť? Môžem si tu zjesť svoj sendvič? Chcem riskovať trápny moment konfrontácie s ochrankou? Patrím sem vôbec, ak nepracujem v jednej z týchto kancelárií, nebývam v šialene drahom apartmáne vrchných podlaží alebo nevyužívam služby v parteri budovy?
Geograf Don Mitchell priniesol alternatívnu definíciu verejného priestoru: „Iba v skutočne verejnom priestore sa môžu všetky spoločenské vrstvy, vrátane bezdomovcov, cítiť ako legitímna súčasť verejnosti.” Nekonformnosť v pops nemá miesto. Vo verejnom priestore v súkromnom vlastníctve sa často vytráca rozmanitosť sociálnych skupín a ich záujmov, nehovoriac o tom, že protestné podujatie by tu zrejme nebolo tolerované. Vzniká určitý typ verejného priestoru a architektúry pre určitý typ ľudí a ich aktivity. Môžem sem vstúpiť, no len za určitých podmienok, záleží na tom, kto som a čo tu chcem robiť.
Komercializácia
Hoci celý ľavý breh rieky je vo vlastníctve mesta, štátu alebo Verejných prístavov, a. s., jeho jednotlivé časti plynule nadväzujú na pops, komerčné exteriérové plochy. Jediným vybudovaným úsekom nábrežia, ktorý umožňuje priamy kontakt s riekou a láka verejnosť k tomu, aby tu strávila nejaký čas, je v súčasnosti priestor pred nákupným centrom Eurovea. Tento kontajner rozhodne patrí k tým lepším, aké v Bratislave máme. Na rozdiel od novej autobusovej stanice Nivy, je Eurovea naozaj otvorená okoliu svojím funkčným parterom. Problém však je, že možnosti slobodných a spontánnych prejavov verejnosti na nábreží sa dajú vtesnať do take-away pohára s kapučínom.
Témou nábrežia je popri privatizácii skôr jeho komercializácia. Na nábreží, ktoré je pokryté terasami súkromných podnikov, je návštevník v skutočnosti zákazník. Obchodné priestory presýtené reklamou, výklady ponúkajúce produkty a platené služby sú nástrojmi na zvyšovanie spotreby. Tým je napokon aj samotný verejný priestor – je atraktorom, lákavým, no účelovým. Áno, buďme realistickí, bez súkromného investora by mesto len ťažko vybudovalo 400 metrov novej a upravenej nábrežnej promenády. Je však zarážajúce sledovať, že rozvoj nábrežia je u nás reálny iba pod podmienkou pridruženej komercie.
História alebo nostalgia?
Budovanie celostného a kontinuálneho nábrežia je víziou, ktorá v Bratislave vždy presahovala možnosti mesta. Ešte v 18. storočí bolo nábrežie územím mimo mestskej štruktúry. Následné dve storočia priniesli aspoň fragmentárne premeny jednotlivých úsekov ľavého brehu. Časť medzi dnešným Starým mostom a Mostom SNP prešla prerodom od neurčitého, zvyškového a špinavého priestoru k reprezrentatívnej promenáde, špecifickému verejnému priestoru, na ktorom sa korzuje. Nábrežný front postupne osídlili mestské paláce, úrady, vzdelávacie a kultúrne inštitúcie. Práve táto vrstva tvorí vo väčšine európskych miest gro ich centier a nábreží. K výraznému predĺženiu promenády prišlo až v 50. rokoch 20. storočia v súvislosti s výstavbou Parku kultúry a oddychu.
Predaj areálu PKO a kauza spojená s jeho búraním boli zároveň míľnikom v kapitalistickej transformácii nábrežia. Mesto predalo pozemky na nábreží, vrátane pozemkov PKO (nie však budovy samotné), súkromnému vlastníkovi s dohodou, že polovicu sumy mestu uhradí a druhú polovicu preinvestuje do budovania verejného priestoru a rekonštrukcie nábrežia, ktoré následne odovzdá mestu. Podobný barter nastal aj pri výstavbe komplexu Eurovea. Na voľných plochách pri PKO tak vyrástol River Park (je to všetko, len nie „park”) a budovy PKO sa napokon developerovi podarilo zbúrať, čím z nábrežia zmizol priestor pre kultúru a veľkokapacitné sály, za ktoré doteraz, najmä po definitívnom rozhodnutí o búraní Istropolisu, neexistuje náhrada. Bratislavské nábrežie sa kúsok po kúsku presúva do súkromných rúk, vďaka čomu mesto nadobúda imidž dynamicky sa rozvíjajúceho urbánneho priestoru.
V tomto kontexte sú zaujímavé aj konkrétne marketingové ťahy, ktoré pri nových developmentoch oprašujú špecifické historické názvy. Apelujú na emočnú rovinu nostalgie, spomienok na obľúbené miesta starej Bratislavy. Paradoxne meno Aupark nenesie viac prvý verejný park v Habsburskej monarchii založený na mostovej nive (dnes Sad Janka Kráľa), ale obrovské centrum konzumu postavené v roku 2001 v jeho susedstve. Alebo je práve tento názov príznačný? Nedeľná prechádzka sa už neodohráva v nábrežnom parku, no v interiéri s celkovou prenajímateľnou plochou vyše 58-tisíc m². Nákupné centrum vytvára ilúziu mesta – sú tu ulice, námestia aj fontána, to všetko však bezpečne oddelené od nežiaducich nízkopríjmových skupín obyvateľstva. Názvy Zuckermandel a Vydrica, prevzané od historických osád v podhradí, dnes pomenúvajú obytno-administratívne megakomplexy s retailom a niekoľkými poschodiami podzemných garáží vyhĺbenými v hradnom kopci. Rovnako ďaleko je od svojej historickej referencie aj projekt Nové Lido. Výstavba úplne novej mestskej štvrte na pravom brehu Dunaja preberá pomenovanie obľúbeného plážového kúpaliska, ktoré tu existovalo v minulom storočí. Názov chce navodiť pocit prinavrátenia dunajského brehu verejnosti, bude však Nové Lido s prístavom pre súkromné motorové člny dostatočne verejné?
Vráťme sa k úvodnému popisu živého nábrežia. Nábrežia miest majú vo všeobecnosti jedinečnú kapacitu poskytnúť otvorený a neutrálny priestor pre najrôznejšie formy spoločenského života. Svojím charakterom bývajú špecifické a nezameniteľné. Často sú tým najlákavejším, čo mestá ponúkajú. Bývajú dejiskom nezávislej kultúry, oddychu, miestom pre prekvapivé interakcie, pódiom pouličných umelcov. Dokážu poňať všetko, čo býva inde vylúčené… Bratislava je v tomto ohľade stále mestom veľkých príležitostí, pretože na jej brehoch sú doteraz nedefinované priestranstvá. Preto je správne pýtať sa pri každom novom zásahu: Je toto ten pretavený potenciál?
Autorka je architektka a výskumníčka
