Meloniovej kultúrna politika: nacionalistická ideológia a prepúšťanie odborníkov

Talianska premiérka Giorgia Meloni a jej kolegovia z vlády sa ako správni reakční populisti snažia ukončiť údajnú kultúrnu hegemóniu ľavice v Taliansku. Nestačí im výmena ľudí vo funkciách a zredukovanie (beztak už skromného) rozpočtu na kultúru. Cieľom je presadiť „nový príbeh”, ktorý bude oslavovať nacionalistické a neofašistické hodnoty. Súčasťou tohto ich dlhodobého projektu je aj prepisovanie histórie.
Gennaro Sangiuliano je jedným z najbližších ľudí premiérky Meloniovej vo vláde (Sangiuliano zo svojej funkcie odstúpil 6. septembra pre aféru s influencerkou – pozn. red.) Tento bývalý aktivista viacerých neofašistických organizácií, vrátane Talianskeho sociálneho hnutia (MSI – Movimento Sociale Italiano), novinár a mediálny magnát, bol vždy veľkým zástancom konzervativizmu. Krajne pravicová politika, ktorú realizuje, je v istom zmysle v súlade s jeho dlhodobým zameraním.1 Minister kultúry prišiel 17. marca (v deň, keď si Taliani pripomínajú výročie zjednotenia) do svojho rodného mesta Neapol, aby sa v kráľovskom paláci zúčastnil otvorenia retrospektívnej výstavy venovanej J. R. R. Tolkienovi. Túto putovnú výstavu otvorila v Ríme samotná premiérka, veľká obdivovateľka spisovateľa. Výstava nie je nijako veľkolepá, podstatné na nej sú však sprievodné texty, ktoré vyzdvihujú „krásu Pána prsteňov zakorenenú v kresťanskej viere”.
„Vláda si opäť raz privlastňuje kultúrne priestory, aby šírila svoju ideológiu. Kultúra sa stala miestom boja. Je to šialené,” znepokojuje sa Romeo Castellucci, medzinárodne uznávaný režisér, ktorého premiérka pred niekoľkými rokmi zaradila medzi „samozvaných umelcov, ktorí urážajú symboly kresťanstva”2. Spisovateľ Paolo Rumiz neváha prirovnávať kroky súčasnej vlády k pochodu Benita Mussoliniho na Rím v roku 1922: „Vláda obsadzuje múzeá a využíva televíziu na propagáciu svojho nacionalizmu,” vysvetľuje.
Sú kroky súčasnej moci nelegitímne? Meloniovej vláda má, podobne ako iné vlády, právomoc menovať riaditeľov najdôležitejších inštitúcií a dosadzuje si tam ľudí, ktorým dôveruje (rovnako ako predošlé vlády). Bývalý riaditeľ turínskeho knižného veľtrhu Nicola Lagioia si napriek tomu nemyslí, že je to v poriadku: „Nezáleží na tom, či sú títo ľudia kompetentní, hlavné je, aby boli rovnako politicky orientovaní”. Novým riaditeľom Benátskeho bienále sa stal Pietrangelo Buttafuoco. Tento známy sicílsky novinár a bývalý člen MSI, ktorý konvertoval na islam („pretože identita Sicílie je nehanebne islamská”) prestáva byť čitateľný pre svojich kolegov aj oponentov zvyknutých na jeho články v ľavicovom denníku La Repubblica. Čo konkrétne spraví nový riaditeľ s Bienále, nie je známe, pretože sa – ako sám povedal – uchýlil do „produktívneho ticha”.
Samotný minister kultúry sa viac ako o Benátky zaujíma o Neapol, hlavné mesto regiónu Kampánia, kde vo voľbách vyhrala Demokratická strana. Nový vládny dekrét prikazuje zahraničným riaditeľom opier opustiť svoje funkcie po dovŕšení 70 rokov, vďaka čomu sa podarilo odvolať riaditeľa neapolskej opery Teatro di San Carlo, Francúza Stéphana Lissnera. „Bolo to hlúpe rozhodnutie. Pred príchodom Lissnera malo divadlo iba regionálny význam. Dnes sem prichádzajú najväčšie operné hviezdy,” komentuje Luca Sartori, sólový klarinetista súboru.
Neapolský súd napokon vyhlásil Lissnerovo odvolanie za neplatné. Pokiaľ ide o múzeá, tam nie sú potrebné ani dekréty, keďže zahraničným riaditeľom vymenovaným v roku 2016 malo v decembri 2023 uplynúť druhé funkčné obdobie. Angelo Crespi, bývalý poradca ministra kultúry za vlády Silvia Berlusconiho, nahradil vo funkcii riaditeľa Pinacoteca di Brera Brita Jamesa Bradburna, ktorý priniesol do tohto milánskeho múzea revolučné inovácie. V neapolskom múzeu Capodimonte zas nahradil Francúza Sylvaina Bellengera bývalý riaditeľ florentskej Uffizi Eike Schmidt (pôvodom Nemec, od novembra minulého roka však už taliansky občan). Schmidt bol zároveň aj (neúspešným) kandidátom na starostu Florencie, kde ho podporovala vládna koalícia. Sám tvrdí, že krokom súčasnej vlády rozumie: „Taliansko je krajina, kde sa zrodila opera. Preto je znepokojujúce, ak sú do takejto inštitúcie menovaní zahraniční riaditelia”.
Minulý rok sa v hlavnom meste Talianska zišlo asi tristo demonštrantov, ktorí protestovali proti vymenovaniu krajne pravicového neapolského režiséra Lucu de Fusca za šéfa Rímskej divadelnej federácie združujúcej viaceré mestské divadlá. Išlo väčšinou o umelcov alebo zamestnancov divadiel. Na proteste sa zúčastnila aj herečka Sonia Bergamasco, ktorú motivuje podpora verejnosti: „Ľudia ma zastavujú na ulici a hovoria mi, že musíme bojovať, aj keď, žiaľ, nemáme takú tradíciu protestov ako Francúzi. (…) Kríza v rímskych divadlách sa nezačala s touto vládou. Veľkú zodpovednosť má aj ľavica”. Romeo Castellucci si myslí, že problémom je aj „zastaraná koncepcia kultúry, upnutá na svoje historické dedičstvo a svoje múzeá. Nebol vytvorený priestor pre súčasnú tvorbu”. Dario Franceschini, demokratický minister kultúry z rokov 2014 – 2022 vníma ten istý problém: „Keď som nastúpil do funkcie, vytvoril som riaditeľstvo pre súčasné umenie. Nič podobné predtým neexistovalo”.
Zásahom súčasnej vlády teda v skutočnosti predchádzalo dlhé obdobie stagnácie. „V povojnovom období verejné orgány využívali kultúru ako nástroj sociálnej emancipácie. Vláda Alda Mora vytvorila v roku 1974 post ministra kultúry. Potom však už išlo všetko dolu vodou,” vysvetľuje Filippo Del Corno, bývalý kultúrny poradca mesta Miláno. Filmový producent Roberto Cicutto (donedávna riaditeľ Benátskeho bienále) zas pripomína, ako sa za Berlusconiho zvýšila audiovizuálna produkcia, ale kvalita zároveň drasticky klesla. Odvtedy sa RAI (talianska verejnoprávna televízia – pozn. red.) začala zameriavať prevažne na zábavu a zanedbávala svoje verejnoprávne poslanie. Z jej štyroch symfonických orchestrov ostal v prevádzke iba jeden.
Keď sa premiérkou stala Meloni, viacerí moderátori z televízie odišli a nahradili ich ľudia blízki vládnej moci. V jednej relácii raper Dargen D’Amico začal hovoriť o výhodách imigrácie, na čo ho moderátorka prerušila: „Stačilo, poďme sa rozprávať o hudbe!” RAI tiež nečakane zrušila prednášku Antonia Scuratiho, autora série románov o Mussolinim, ktorý mal rozprávať o oslobodení Talianska.
Na kultúru taliansky štát aktuálne vyčlenil 3,5 miliardy eur, čo predstavuje 0,4 % štátneho rozpočtu. V rokoch 2023 – 2024 bol rozpočet na kultúru znížený o 124 miliónov eur. Múzeá dlhodobo trpia nedostatkom zamestnancov. V múzeu Capodimonte pripadá na 49 000 diel iba jeden kurátor. Platy v kultúre sú navyše slabé: „Zarábam približne 2000 eur v hrubom, čo je polovica z toho, čo dostávajú moji kolegovia vo francúzskych a v nemeckých orchestroch,” sťažuje sa klarinetista Luca Sartori. V októbri minulého roka štrajkovalo na protest proti nevyhovujúcim podmienkam trinásť operných domov.
„Aj keď je Meloni nútená viesť konsenzuálnu zahraničnú politiku, v domácej kultúre razí fašistickú líniu,” tvrdí Gianni Riotta z denníka La Repubblica. Minister Sangiuliano sa snaží vytvoriť nový imaginárny naratív, čomu prispôsobuje aj svoju interpretáciu histórie. Na januárovom sneme Frattelli d’Italia označil Danteho za zakladateľa talianskeho pravicového myslenia. „Danteho si už predtým privlastňovali fašisti, ktorí v prvom speve Pekla videli príchod Mussoliniho,” pripomína literárny historik Giorgio Inglese. Filozof Paolo Pecere zas spomína na „80. roky, keď sa fašistické spolky, ktoré navštevovala aj Giorgia Meloni, už vtedy upínali k dielam Tolkiena, jeho kultu, cti a náboženskému rozmeru, nakoľko sa oficiálne nemohli prihlásiť priamo k Mussoliniho rétorike.” Mládežnícky front MSI organizoval dokonca aj „hobitie tábory”.
Výstava o Tolkienovi vyvolala zmiešané reakcie. Vláda však plánuje ďalšie akcie, ako napríklad otvorenie múzea talianskej kultúry v Bologni či múzea v Ríme venovaného masakrom vo Foibe – prírodnom jaskynnom území v pohraničí Talianska, Slovinska a Chorvátska, kde na konci druhej svetovej vojny juhoslovanskí partizáni zavraždili veľké množstvo taliansky hovoriacich ľudí.3
Počas prvých šestnástich mesiacov Meloniovej funkčného obdobia pôsobil vo funkcii štátneho tajomníka na ministerstve kultúry aj Vittorio Sgarbi – umelecký kritik, autor mnohých prác o talianskych renesančných maliaroch, ale aj kontroverzná televízna osobnosť s údajnými väzbami na mafiu. Vo februári odstúpil po tom, ako bol obvinený z prijímania honorárov za prednášky (čo je pre členov exekutívy zakázané) a z podvodu ohľadom pôvodnosti jedného obrazu. Keď nás Sgarbi prijal vo svojom rímskom byte, neskrýval rozhorčenie: „Sangiuliano sa snaží vytvoriť pravicovú kultúru tým, že vymenuje do funkcií takýchto ľudí, alebo že bude prednášať šialené prejavy. Chce nahradiť intelektuálnu triedu, ale to je nemožné! Musíte dať ľuďom slobodu myslieť si, čo chcú”.
Sgarbi nás zobral aj na strechu svojho bytu, kde má terasu. Vytiahol pochodeň, ktorá v nočnom Ríme vrhla svetlo na kostol Sant’Ivo alla Sapienza oproti: „Pozrite sa na toto majstrovské dielo Francesca Borrominiho. Taliansko vtedy nebolo demokraciou, ale umožňovalo umelcom slobodne tvoriť.” Sgarbi vytvoril koncept výstavy s názvom „Umenie a fašizmus”, ktorá od 14. apríla do 1. septembra v múzeu Roveretto (na severe Talianska) prezentovala okolo štyristo umeleckých diel. „Je to prvýkrát, čo sme bez strachu zorganizovali výstavu, kde je v názve slovo fašizmus. Nesmieme skrývať pravdu: je to dvadsať rokov umeleckej produkcie, architektúry a iných veľkolepých projektov pod záštitou fašistického režimu. Najlepší umelci boli však tí, ktorí vedeli byť inovatívni aj napriek ideologickým zákazkám.”
Autor je novinár
Preložil Peter Žiak