Keď slová neladia s ich významom

Jana Geržová7. januára 2023407

Ad Mrznoucí krychlové metry institucionálního vzduchu

Jen Kratochvil, riaditeľ bratislavskej Kunsthalle, napísal do aktuálneho čísla časopisu Kapitál úvahu, ktorej názov ma zaujal: Mrznoucí krychlové metry institucionálního vzduchu. Akosi samozrejme som predpokladala, že toto metaforické pomenovanie nejakým spôsobom súvisí so stavom, v akom sa nachádza inštitúcia, ktorú vedie. V ankete Artalku Událost roku 2022 ju Michaela Hučko Pašteková zaradila medzi negatívne udalosti, charakterizujúc jej stav ako „stále nie naplno fungujúcu“ inštitúciu. Moja intuícia ma ale zradila. Toto nebola téma Kratochvilovho príspevku. Až po prečítaní niekoľkých úvodných, nie veľmi súrodých odstavcov som konvenčne narazila na pasáž, ktorá mi na prvý pohľad začala dávať zmysel, keď proti sebe postavil dva typy muzeálnych/galerijných inštitúcií – „autoritativně formativní muzejní instituci“ a inštitúciu „podfinancovanou“, kde ako ilustráciu k prvej priradil newyorské Whitney Museum a k druhej Slovenskú národnú galériu.

I keď to asi nemal v úmysle, skĺzol do dnes už ťažko akceptovateľnej rétoriky, kde je Whitney vykreslená ako „budova od klasického star architekta z doby velikánů, nekonečný rozpočet (…) organizace, která svede organizovat své vlastní bienále a definuje tak pozice moci a ceny amerického umění“ a SNG ako budova od „lokální architektonické legendy, širokou veřejností stále ještě odmítaná, rekonstruovaná po dvě dekády navzdory veškerému představitelnému politickému odporu (…) Rozpočty nesrovnatelné.“ Súhlasím, rozpočty sú neporovnateľné, rekonštrukcia sa uskutočnila napriek všemožným prekážkam, ale budovu Renza Piana (2015) a Vladimíra Dedečka (1969 – 1977) nemožno porovnávať cez fenomén „star“, ale kontextuálnou analýzou samotnej architektúry. Navyše, otvorenie vyvrátilo mýtus o neprijatí Dedečkovej prístavby. V ankete Denníka N sa rekonštrukcia SNG stala jednoznačne udalosťou roka a hlas jej dali nielen ľudia z výtvarnej a architektonickej bubliny, ale zo širokej kultúrnej verejnosti.

Ale nie o tom som chcela písať. V Kratochvilovej konštrukcii je jeden zásadnejší problém. Jeho dvojica nefunguje. Ak je inštitúcia podfinancovaná, neznamená to, že nemôže byť „autoritatívne formatívna“, a naopak, inštitúcia, ktorá je plne dotovaná, môže používať stratégie kooperácie a starostlivosti. Nakoniec, to, že z postu predstavenstva Whitney odstúpil Warren Kanders, bolo výsledkom „jednoty medzi zamestnancami múzea, umelcami, aktivistami a verejnosťou“ (pozri Forensic Architecture „delighted“ as Whitney vice chair resigns over tear-gas protests).

Podobne by som mohla analyzovať každý jeden odstavec. Zastavím sa pri apokalyptickom závere, kde sa vykresľuje inštitúcia opustená štátom, bez kúrenia, „jen prázdné čtvereční metry, a to v neobyvatelném stavu?“ I keď sa mi zdá málo empatické, či dokonca cynické plakať nad studenými výstavnými priestormi, keď ľudia na Ukrajine trpia dôsledkami vojny, permanentným nedostatkom jedla a tepla, keď sú napojení na elektrinu len pár hodín denne. Hoci nechcem moralizovať, nedá mi sa neopýtať Jena Kratochvila: hrozí podobná situácia inštitúcii, ktorú vedie, alebo naopak, nechystá sa v bratislavskej Kunsthalle to, čo avizuje v poslednom odstavci svojho textu: „Pokud o institucích mluvíme jako o dravém monstru požírajícím svým přebyrokratizovaným fungováním jakoukoli rezistenci, je možné, že prázdná instituce bez topení, tedy oslabený moloch, je správný stav, kdy je třeba ji vzít útokem a od základu změnit.“ Čaká táto revolúcia bratislavskú Kunsthalle?

Autorka šéfredaktorka časopisu Profil

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: