Kam smeruje Sýria po násilí v Suvajde?
Sledovať Sýriu znamená pohybovať sa medzi návalmi radosti a depresie, neraz bez prechodov. Pád Asadovho režimu prišiel nečakane v čase, keď sa revolúcia zdala stratená. Keď Spojené štáty a následne aj Európska únia zdvihli sankcie pôvodne uvalené na Asadov režim, Sýrčania vo veľkom zdieľali jeden z absurdných Trumpových prejavov, v ktorom hovorí: „Budeme víťaziť tak veľa, že budete unavení z víťazenia, a budeme hovoriť ‚prosím, prosím, už nevládzeme toľko víťaziť!‘“
A inokedy sa zdá, že Sýria je stratená. Počas niekoľkých marcových dní prerástol pokus asadistických lojalistov o kontrarevolúciu v Latákii do hrôzostrašných sektárskych masakrov proti alavitom (aj o nich som písal v predchádzajúcom texte). A stratená sa zdá byť aj počas súčasného násilia vo väčšinovo drúzskej provincii Suvajda na juhu Sýrie.
Pri informovaní o Sýrii sa zároveň treba prehrýzť predsudkami a tendenciou k rýchlemu zovšeobecňovaniu. V prvom rade nie je možné porozumieť súčasnej Sýrii bez toho, aby sa chápalo, že súčasný prezident Ahmad Šara patrí v rámci Sýrie medzi tých pragmatických a menej ideologických aktérov. Je samozrejme náročné akceptovať to pri niekom, kto začínal kariéru v irackej al-Kájde a prešiel si Islamským štátom, hoci sa proti nim postupne vymedzil a aktívne proti nim bojoval. Ale porevolučný vývoj v Sýrii skutočne potvrdzuje, že Šara a jeho vláda patria skôr medzi pragmatických aktérov.
Najväčšie nebezpečenstvo zo strany Šaru spočíva skôr v potenciálne autoritárskych sklonoch. V tom, že ak by bol príliš úspešný a populárny, mohol by to zneužiť na uzurpovanie si moci a zmarenie demokratickej tranzície. Šara už totiž viackrát ukázal, že je veľmi schopný v konsolidácii moci. Avšak v tomto bode sa Sýria zatiaľ ani zďaleka nenachádza, práve naopak.
Úloha, ktorá vyvstala bezprostredne po revolúcii, bola extrémne náročná: dostať krajinu z medzinárodnej izolácie, diplomaticky ju otvoriť a dosiahnuť zrušenie sankcií. Naštartovať ekonomiku, ukončiť závislosť sýrskej ekonomiky od výroby a predaja drog, najmä captagonu. Usporiadať vzťahy s viacerými milíciami pôsobiacimi v Sýrii: najmä so Sýrskou národnou armádou (SNA), ktorá je fakticky tureckou proxy milíciou, kurdskými Sýrskymi demokratickými silami (SDF) ovládajúcimi územie na východe Sýrie, ale aj asemblážou drúzskych milícií na juhu v provincii Suvajda. Zároveň držať na uzde extrémistickejšie tendencie medzi militantmi, ktorí zvrhli Asadov režim a mali byť integrovaní do oficiálnej sýrskej armády — a aby to bolo komplikovanejšie, medzi ktorými sú v menších počtoch aj zahraniční bojovníci, napríklad z Čečenska či Uzbekistanu.
Popri tom musí byť Sýria schopná brániť sa vnútorným aj vonkajším hrozbám. Tie vnútorné zahŕňajú asadistických lojalistov či bunky Islamského štátu. Tie vonkajšie zahŕňajú občasné výpady Hizballáhu, ale najmä nevyprovokovanú izraelskú agresiu proti Sýrii. Izrael Sýriu napadol v deň revolúcie, bombardoval ju masívnejšie ako kedykoľvek počas Asadovej vlády a zabral ďalšie územie mimo okupovaných Golanských výšin.
Ako uvidíme, všetky tieto problémy sa spojili počas brutálneho násilia, ku ktorému dochádza v posledných dňoch v provincii Suvajda.
Suvajda
Suvajda je v drvivej väčšine drúzskou provinciou. Drúzovia v provincii Suvajda však nie sú homogénnou skupinou — naopak jej predstavitelia pristupovali k novej sýrskej vláde rôzne. Najdôležitejší z nich sú traja duchovní vodcovia: Jusuf Džerbu, Hamúd al-Hinawi a Hikmat al-Hidžri (alebo aj „Hadžri“). Sýrska vláda sa s nimi pokúšala vyjednávať niekoľko mesiacov o budúcom usporiadaní medzi centrálnou vládou a provinciou.
Sporné body sa týkali najmä toho, akým spôsobom budú jednotlivé drúzske milície integrované do sýrskych bezpečnostných zložiek. Išlo v prvom rade o milície, ktoré bojovali proti Asadovmu režimu. Aj keď Džerbu, Hinawi a Hidžri s režimom skôr spolupracovali, mnohí drúzovia v Suvajde podporovali revolúciu. Medzi revolučné milície patrila najmä Ridžál al-Karáma, ktorú založil drúzsky duchovný Wahíd al-Balús (zavraždený Asadovým režimom v septembri 2015), a ktorá sa podieľala aj na decembrovej ofenzíve proti režimu. Po revolúcii však vznikli aj milície, ktoré sledovali skôr autonómne záujmy vo vzťahu k vtedy vznikajúcej novej sýrskej vláde — medzi ne patrí najmä Vojenská rada Suvajdy (v angličtine známa ako Suwayda Military Council), ktorá sa hlási k Hidžrimu a zahŕňa čiastočne aj bývalých asadistov.
Sýrska vláda v princípe akceptovala, že bezpečnostné zložky v Suvajde budú väčšinovo drúzske. Avšak chcela, aby drúzski bojovníci boli integrovaní ako jednotlivci, nie ako jednotlivé milície zachovávajúce si v rámci armády či bezpečnostných zložiek autonómiu. Džerbu, Hinawi a väčšina drúzskych milícií boli takému nastaveniu otvorení. Tieto dohody, nateraz poslednú v máji, však opakovane vetoval Hidžri, ktorý to vnímal čiastočne ako ohrozenie suvajdskej autonómie, no čiastočne aj ako ohrozenie vlastného vplyvu.
Suvajda však bola rozdelená aj po iných líniách ako cez drúzske milície a drúzskych lídrov. Suvajda bola počas Asadovho režimu priestorom intenzívneho obchodu s captagonom a nová sýrska vláda sa spolu s jordánskymi jednotkami snaží dodnes zasahovať proti pašovaniu drog. Paralelne tak prebieha aj boj o moc, snaha o zachovanie vplyvu a ekonomických príjmov. V mocenskom vákuu, ktoré existovalo kvôli rozdrobenosti milícií a slabému vplyvu centrálnej vlády v Suvajde, sa darilo rôznym kriminálnym gangom, ktoré sa živili lúpežami a únosmi.
Napokon Suvajda je väčšinovo drúzska, ale žije tam aj beduínska menšina. Tá podporovala čo najväčšiu integráciu Suvajdy v rámci Sýrie a mala obavy z prílišnej drúzskej autonómie. Navyše sa nad tým všetkým vznášali od začiatku deklarované izraelské záujmy v Suvajde, ale tým sa budem venovať neskôr.
Násilie v Suvajde
Časová os vzniku súčasného konfliktu sa dá pomerne dobre zmapovať. V piatok 11. júla niekoľko beduínov zastavilo dodávku drúzskeho obchodníka so zeleninou, zbili ho a olúpili. Drúzski ozbrojenci na druhý deň uniesli niekoľko beduínov, ktorých podozrievali z toho, že boli zodpovední za lúpež. To spustilo dvojdňovú sériou odvetných útokov medzi beduínmi a drúzami a prerástlo do otvoreného konfliktu.
V pondelok 14. júla sa sýrska vláda rozhodla intervenovať s deklarovaným cieľom zastaviť násilie medzi dvoma skupinami. Intervencia však bola zle pripravená aj komunikovaná. Smerom navonok sa sýrska vláda nevyhýba rokovaniam s Izraelom a na základe nedávnych rokovaní v Baku bola presvedčená, že intervenciu schvaľuje aj Izrael. To však bolo nedorozumenie.
Smerom dovnútra mohol náhly a rozsiahly vstup vládnych jednotiek po mesiacoch vyjednávaní skutočne pôsobiť ako rezignácia na rokovania a pokus o obsadenie Suvajdy silou, pričom násilnosti medzi drúzmi a beduínmi boli len zámienkou. Niektoré drúzske milície, asociované skôr s Hidžrim, tento postup tak aj interpretovali a obávali sa zrušenia akejkoľvek autonómie v Suvajde. V jednom prípade drúzska milícia obratom prepadla vládne jednotky, popravila desať sýrskych vojakov a ďalších osem vyzliekla do spodnej bielizne. Ich ďalší osud je neznámy, ale predpokladá sa, že napokon ich tiež popravili.
Tento útok, ktorý bol vnímaný ako zákerný, bol spúšťačom odvetného násilia. Sýrska armáda má napriek snahám sýrskej vlády stále ďaleko od modernej profesionálnej armády, niektorí členovia sýrskych vládnych síl z pomsty spáchali zločiny aj na drúzskych civilistoch. Do konfliktu sa v tejto fáze vložil izraelský režim, ktorý 15. júla bombardoval pozície sýrskej armády. V stredu 16. júla dokonca izraelské letectvo zaútočilo priamo na Damask, bombardovalo budovu ministerstva obrany, pričom zabilo troch ľudí a zranili desiatky.
Vládne jednotky sa stiahli, čo spustilo vlnu drúzskych represálií proti beduínom. V tomto smere nepomohli vyhlásenia Hidžriho, ktoré pôsobili ako volanie po etnických čistkách beduínov v Suvajde. Boli hlásené zločiny, a to aj proti beduínskym civilistom, tentoraz zo strany drúzskych milícií.
Hidžri následne vyzýval svojich stúpencov, aby sa nedopúšťali násilia na beduínskych civilistoch. Medzitým však suvajdskí beduíni, podporení desaťtisíckami súkmeňovcov zo susednej provincie Dará, sa začali sami organizovať a pripravovať na odvetu proti drúzom.
Počas toho sa sýrska vláda snažila vyjednať prímerie, v rámci ktorého by limitovaný počet vládnych jednotiek pomohol zabezpečiť poriadok v Suvajde. Tieto návrhy opakovane privítali Džerbu a Hinawi, a po spolupráci s Damaskom volal aj syn Wahída al-Balúsa, Laith. Vetoval ich však, opäť, Hidžri.
Sýrska vláda v tom čase strácala kontrolu nad situáciou. Mobilizujúci sa beduínski ozbrojenci odkazovali vláde, že prípadnú vládnu snahu zastaviť ich budú vnímať ako nepriateľskú. Intervenciu sýrskej armády v Suvajde odmietal aj Hidžri, ktorý sa pritom spoliehal aj na podporu izraelského letectva. Suvajda sa zároveň dostávala do izolácie nielen kvôli spontánnemu bojkotu zo strany Sýrčanov v okolitých provinciách, ale aj zo strany Jordánska, ktoré podporuje sýrsku vládu, nakoľko ju vníma ako záruku stability v krajine a zároveň s ňou spolupracuje na rozbíjaní obchodu s drogami. Keďže ekonomicky je provincia Suvajda veľmi nesamostatná, izolácia sa môže rýchlo preklopiť do humanitárnej katastrofy.
Beduínski ozbrojenci pri postupe prenikli až do mesta Suvajda, pričom sa takisto dopúšťali zločinov. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že zverstiev sa dopúšťali všetky strany: tak drúzske a beduínske milície, ako aj vládne jednotky. Sociálnymi sieťami sa šíri tiež obrovské množstvo dezinformácií, no zároveň aj dosť obrazového materiálu potvrdzujúceho zločiny, ktorých sa dopustili všetky ozbrojené jednotky v Suvajde.
V čase dokončovania tohto textu (21. júla) sa beduínski ozbrojenci stiahli z mesta a zdá sa, že prímerie by mohlo vydržať. Sýrska vláda zároveň vyvíja snahy o doručenie humanitárnej pomoci do Suvajdy. Možno len vyjadriť nádej, že prímerie vydrží a dodávky humanitárnej pomoci sa podarí zrealizovať.
Už v tejto chvíli možno povedať, že zločiny vládnych jednotiek a nedávny ťažkopádny, silový prístup sýrskej vlády, ako aj — hoci objektívne mylná — percepcia, že beduínski ozbrojenci sú vládnymi proxy jednotkami, zatvrdili drúzsky odpor naprieč milíciami. Toto všetko zásadne posilnilo dovtedy menšinovú pozíciu, ktorú zastával Hidžri. Niektorí drúzski predstavitelia, najmä Laith al-Balús, stále volajú po spolupráci s vládou v Damasku a z eskalácie — do značnej miery správne — obviňujú Hidžriho. Avšak takáto pozícia sa v priebehu pár dní stala výrazne marginálnou medzi suvajdskými drúzmi.
Väčšinové sýrske obyvateľstvo vníma súčasnú situáciu ako výsledok Hidžriho neústupčivosti a machinácií, ako aj jeho spolupráce s izraelským režimom. Považujú ho za zradcu a kolaboranta. Hidžri má nepochybne veľký podiel zodpovednosti na vyhrotení situácie v Suvajde. Tento väčšinový pohľad však zároveň prehliada jednak to, že zle pripravená rozsiahla intervencia sýrskej vlády bola vnímaná ako potenciálne zlovoľný krok voči drúzskej autonómii, a zároveň podceňuje vplyv zločinov spáchaných sýrskou armádou na drúzskych civilistoch. Ak aj tieto boli odvetou, profesionálna armáda nemá byť len ďalšou milíciou, ktorá sa mstí na civilistoch. Armáda reprezentuje štátnu moc a preto špecificky zločiny vládnych jednotiek oprávnene vyvolali v Suvajde veľkú mieru nedôvery voči sýrskej vláde ako takej.
Izraelská intervencia
Izraelská intervencia vo všeobecnosti posilnila Hidžriho pozíciu a zároveň vyvolala medzi väčšinovým sýrskym obyvateľstvom obrovský hnev. Motivácia Izraela intervenovať v Suvajde je dvojaká.
Na jednej strane požiadavky na intervenciu prichádzali od drúzskej menšiny v Izraeli, ktorá — napríklad ako významný duchovný vodca izraelských drúzov Muwaffak Taríf — je skeptická voči novej sýrskej vláde. Izrael sa zároveň dlhodobo snaží zahrnúť aj drúzov žijúcich na okupovaných Golanských výšinách — títo drúzovia sa väčšinovo vnímajú ako Sýrčania, izraelské občianstvo má zhruba 20 percent z nich napriek tomu, že izraelské vlády sa aktívne snažia o ich naturalizáciu. Počet drúzov s izraelským občianstvom na Golanských výšinách však postupne rastie. Podobne ako v prípade neslávneho rozdávania ruských pasov, aj v tomto prípade sú snahy o naturalizáciu drúzov z Golanských výšin paralelne aj snahou o legitimizovanie anexie cudzieho územia. Mnohí golanskí drúzovia oslavovali víťazstvo revolúcie. Pre izraelský režim je tak dôležité prezentovať novú sýrsku vládu ako nebezpečenstvo pre drúzov (niečo, v čom im ale, ešte raz to treba povedať, „pomohla“ aj sýrska armáda páchaním zločinov) a Izrael ako ich ochrancu.
Na druhej strane Izrael chce slabú, ideálne manipulovateľnú Sýriu. V roku 2013 izraelský diplomat Alon Pinkas zhrnul „strategické premýšľanie“ Izraela o Sýrii nasledovne: „Je to situácia, keď chcete, aby oba tímy prehrali… nech krvácajú, nech vykrvácajú na smrť.“ Po víťazstve revolúcie izraelský režim napríklad loboval u Trumpa, aby netlačil na Rusov, aby sa vzdali vojenských základní v Latákii — s cieľom udržať Sýriu slabú.
Okrem nelegálnosti je tento postup aj strategicky nezmyselný. Ôsmeho decembra 2024 nebola v Sýrii žiadna krajina nenávidená viac ako Irán, ktorý podporoval genocídny Asadov režim. Miesto toho, aby izraelský režim využil tento priestor na nadviazanie dobrých vzťahov so susednou krajinou, rozhodol sa okamžite zaujať extrémne nepriateľský postoj. Výsledkom ale nebude podvolená Sýria. Podkopaním súčasnej sýrskej vlády môže Izrael dosiahnuť najviac len destabilizovanú Sýriu, kde pretrvávajúce resentimenty, sektárske boje či etnické napätia — napríklad aj tie medzi beduínmi a drúzmi — nebude už mať čo brzdiť.
Izraelský režim v porevolučnej Sýrii od začiatku nepodporoval ani tak drúzov, ako jednu konkrétnu frakciu okolo Hidžriho. Bombardovaním síce dosiahol, že vládne jednotky sa stiahli, ale izraelský režim tým zasahoval v situácii, ktorú predtým pomáhal vyvolať vyhrocovaním napätia medzi novou vládou a drúzmi, ako aj medzi samotnými drúzmi. Traumatizujúce zábery na bombardovanie Damasku v živom televíznom vysielaní — ktoré izraelský minister obrany Kac otvorene oslavoval —, v konečnom dôsledku len kreslia terč na celú drúzsku komunitu. Stiahnutím vládnych jednotiek sa zároveň otvoril priestor pre desaťtisíce beduínskych ozbrojencov, ktorí začali konať na vlastnú päsť. Izraelský režim nezmyselným prilievaním oleja do ohňa, prerámovaním vnútorného konfliktu ako zároveň vonkajšieho ohrozenia Sýrie, v konečnom dôsledku ohrozuje aj sýrskych drúzov.
Cesta vpred
V bojoch v Suvajde sa prelínajú všetky konfliktné línie existujúce v porevolučnej Sýrii: ekonomická kríza, drogové kartely, kriminálne gangy, dlho tlmené etnické napätia a resentimenty, zahraničné intervencie aj problémy s integráciou militantov do regulárnej armády. Ide o vážnu krízu. Boje v Suvajde pochopiteľne nenapĺňajú dôverou ani kurdských lídrov na východe Sýrie. A autorita novej vlády do veľkej miery stojí na presvedčení obyvateľstva Sýrie, že ich inkrementálny, pragmatický spôsob — cez vyjednávanie prímerí a snahy o normalizáciu vzťahov na medzinárodnej úrovni — funguje. Ak však bude tento prístup vnímaný ako nefunkčný, existuje veľké riziko, že to posilní radikálov, ktorí začnú brať situáciu do vlastných rúk.
V krátkodobom horizonte treba stabilizovať situáciu v Suvajde. V prvom rade treba stabilizovať prímerie medzi beduínmi a drúzami a zabezpečiť prístup humanitárnej pomoci. Ak priveľa suvajdských drúzov v súčasnosti nedôveruje vláde vzhľadom na zločiny spáchané vládnymi jednotkami, mohlo by prísun humanitárnej pomoci zabezpečiť Jordánsko. To by z krátkodobého hľadiska bol úspech pre Hidžriho, ktorý takúto intervenciu žiadal. Avšak bez ohľadu na to, sýrska vláda v súčasnosti musí vybudovať dôveru s drúzmi v Suvajde nanovo a od základov. Drúzovia v Sýrii žijú aj v meste Džaramáná pri Damasku, kde na jar tiež došlo k ozbrojeným stretom medzi vládnymi jednotkami a miestnymi drúzkymi ozbrojencami, ktoré patrili skôr ku kriminálnym gangom. Avšak vďaka intervencii miestnych drúzskych notáblov sa v meste darí udržiavať pokoj. Rovnako treba nájsť spôsob koexistencie aj v Suvajde.
Zároveň je nevyhnutné potrestať tých v sýrskej armáde, ktorí sa dopustili zločinov a zverstiev. Veľa sa bude odvíjať od schopnosti sýrskej vlády vyvodiť zodpovednosť. V týchto dňoch by mala komisia zriadená na vyšetrenie marcových masakrov alavitov v Latákii začať zverejňovať svoje zistenia. Už tie naznačia, či vláda je schopná vyvodiť zodpovednosť za zločiny spáchané vlastnými jednotkami. Podrobne, transparentne a dôsledne bude musieť byť vyšetrené aj dianie v Suvajde, ideálne v spolupráci s váženými osobnosťami spomedzi suvajdských drúzov. Taktiež treba profesionalizovať armádu a dokončiť integráciu ostatných milícií do armády, prípadne ich postupne odzbrojovať.
Západné krajiny by mali prostredníctvom sankcií a zbrojného embarga tlačiť na izraelský režim, aby ukončil vojenskú agresiu voči Sýrii. Je nelegálna, eskaluje existujúce konflikty a v konečnom dôsledku ohrozuje aj samotných drúzov. Sýrsku vládu to stavia do veľmi náročnej situácie. Na jednej strane musí bojovať proti tomuto rastúcemu a chybnému väčšinovému vnímaniu drúzov v Suvajde ako „nástroja“ na destabilizáciu Sýrie. To môže efektívne urobiť len rýchlym a úprimným priznaním vlastných pochybení.
Na druhej strane nemôže pôsobiť ako slabá voči zjavným vonkajším hrozbám. Ak západné krajiny nie sú schopné alebo ochotné garantovať celistvosť Sýrie (podobne, ako nie sú ochotné zastaviť genocídu v Gaze), musí riešiť svoju bezpečnosť inak, aby sa dokázala brániť proti agresiám. Do úvahy prichádza v prvom rade bezpečnostná spolupráca s Tureckom, čo je však spojené s inými rizikami: na takú spoluprácu by určite s obrovskou nedôverou pozerali sýrski Kurdi, a to napriek prebiehajúcemu zbližovaniu sa medzi Kurdskou stranou pracujúcich (PKK) a Tureckom. Zároveň platí, že slobodná Sýria nemôže byť klientským štátom nikoho, teda ani Turecka.
Ak nie sú západné krajiny ochotné pomôcť Sýrii v otázke bezpečnosti, mali by pomôcť pri rekonštrukcii krajiny. Ekonomické postavenie Sýrie na nohy by zásadne podkopalo aj pozíciu kriminálnych gangov či drogových kartelov. V tomto smere môže aj Európska únia nepochybne viac zabrať.
Z dlhodobého hľadiska treba pochopiť, že neexistuje žiadna funkčná alternatíva k slobodnej, demokratickej Sýrii. Asadova relatívna zhovievavosť voči menšinám bola vykúpená v podstate genocídnym postupom proti väčšinovému sunitskému arabskému obyvateľstvu. Nič podobné nemôže byť alternatívou.
Sýria dnes samozrejme zďaleka demokratická nie je. Napriek všetkým úskaliam však stále je na ceste k demokracii. Sýrčania a Sýrčanky sú stále ochotní bojovať za túto víziu. A my máme veľa možností, ako im v tom pomôcť.
Autor je filozof a právnik