Množstvo negatívnych a pozitívnych textov – alebo kritík a programov, ak chceme – je v ľavicovom písaní notoricky asymetrické. A zatiaľ čo porozumenie stavu, ktorý chceme zmeniť, je nevyhnutným predpokladom formulácie nášho ako, ostať len pri analýze kapitalizmu a polemike s ním fakticky znamená večný odklad jeho prekonania v duchu známeho Bernsteinovho výroku: „Hnutie je všetkým, cieľ nie je ničím“. Navzdory výhradám, ktoré je voči Manifestu socialistického hnutí možné a potrebné vzniesť, sa v prvom rade žiada ho oceniť a privítať. Pokúsiť sa o systematickú odpoveď na otázku politického postupu ľavice a predložiť ju verejnej kritike, si totiž nárokuje omnoho viac odvahy než zavše rutinné vymedzovanie sa voči systému, ktoré nemá nijakú politickú hodnotu ani teoreticky, ani prakticky, ale blaží morálne.
Východisková otázka pre reflexiu „cieľov a stratégií socialistov v dvadsiatom prvom storočí“, ako znie podtitul manifestu, by pokojne mohla znieť tak, či tento žáner zodpovedá dobe, ktorej sa venuje a ktorú chce osloviť. Nebude prekvapením, ak v diskusii, ktorá sa okolo knihy (dúfajme) rozprúdi, bude odmietnutý už tento manifestačný rámec, a práve preto je namieste sa ho zastať. Téza, že „doba manifestov už uplynula“, prípadne obdobná postmoderná povedačka, môže znieť páčivo, pravdaže len za cenu neporozumenia žánru, našej súčasnosti a ich funkčnej previazanosti. Je to práve množstvo informácií, politická dezorientácia a sociálna atomizácia (a toto slovo [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
